header image

 
 

Morálny problém kastrácie

Kocúr Walter, ktorého som dostala ako dieťa a ktorého dali rodičia vykastrovať proti mojej vôli.

Svet je plný nechcených domácich zvierat, o tom niet pochýb. Ich prirodzené rozmnožovacie cykly sú pre ich chovateľov často neprijateľné. Mnohé domácnosti to riešia naozaj barbarským a neľudským spôsobom – zabíjaním novonarodených mačiatok a šteniatok. Hasnú nevinné životy a spôsobujú utrpenie mačacím a psím matkám, ktoré za potomstvom smútia a márne ho hľadajú. Najlepším riešením je nepočať nechcené mláďatá. No je správne zariadiť to až takým radikálnym spôsobom, ako je kastrácia?

Kastrácia znemožní mať potomstvo naveky. Úplne. Čím zmarí živočíchovi zmysel jeho existencie. Áno, to zviera o tom nevie. Po zotavení sa zo zákroku mu nič nechýba. Na rozdiel od neplodných ľudí sa neplodnosťou ani nemožnosťou mať sex u samcov nezžiera a netrápi. Je to ale napriek tomu morálne? Vziať zvieraťu prirodzenosť a pretvoriť ho na pohyblivú plyšovú hračku? Nie sú na tento účel vhodnejšie dnes už čoraz vernejšie robotické zvieratká?

Neprepadnite chybnému dojmu. Ja som tá posledná, ktorá by hlásala, že zmyslom života všetkého živého je len množiť sa. Sama deti nemám a nikdy nechcem mať. Na vlastnú sterilizáciu by som pristúpila. Tak prečo ju už dvadsať rokov odsudzujem u zvierat? Pretože pre mňa by to bola voľba a pre ne nie. A pretože ony nie sú ako ľudia. Nevedia nachádzať zmysel života v umení, vzdelávaní sa, v charite. Áno, zostáva tu ešte láska k pánovi… lenže dosiahnuť lásku tak, že jedincovi zoberieme iné možnosti, mi pripadá ako z Orwellovho románu 1984. Aj tam brali ľuďom všetko potešenie, aby im zostávala iba láska k Veľkému bratovi. A nemôžem si pomôcť, akosi mi to neprišlo správne.

Áno, zvieratá potomstvo nadprodukujú. V divej prírode by totiž len zlomok z ich mláďat odovzdal gény ďalšej generácii, len zlomok samcov by prežil do splodenia potomstva alebo do jeho osamostatnenia sa v prípade samíc. Dnes, pri veterinárnej starostlivosti, pravidelnej strave a oslobodení od predátorov prežije vysoké percento mladých. No nepripomína vám to niečo? Áno, rovnaký vývoj podstúpil aj človek. V dávnej minulosti mával veľa detí, aby sa založenia vlastnej rodiny dožili aspoň niektoré z nich. V dnešnej dobe, keď detstvo prežijú takmer všetci potomkovia, ich mávajú menej.

A teraz mi povedzte, prečo by to nemohla byť tá správna cesta aj pre zvieratá. Mať potomstvo, ale menej. Keďže mačky a psy sa bežnejšie než jedináčikovia rodia ako dvojčatá až dvanásťtorčatá, jedno tehotenstvo a vrh bohato stačí. Samozrejme, reguláciu zabezpečí človek, keďže zvieratám by sme márne vykladali o plánovanom rodičovstve.

Čože? Že osem-desať mláďat na jeden pár je aj tak priveľa? Že toľko bývalo detí v časoch, keď sa rodičovstvo neplánovalo? Lenže zvieratá žijú kratšie ako ľudia, preto ak chcete celý život prežiť s mačkou a psom, potrebujete ich za život viac. Ak v živote človeka existuje povedzme 60-ročné obdobie, v ktorom sa vie dobre postarať o svojich miláčikov, a počítame s priemernou dĺžkou života 15 rokov pre mačky a psy, potrebujete ich postupne štyri na jednu osobu. A to ani nepočítame s prípadmi predčasného úmrtia, ktoré sú u zvierat aj v dnešnej dobe častejšie než u ľudí. Zvieratko nevie veterinárovi povedať, čo a odkedy ho bolí, veterinári nie sú až takí špecializovaní ako ľudskí lekári a zvieracích nehôd, najmä na cestách, je viac. Čiže keď máte štyri mláďatá, niekde sú určite štyria ľudia, ktorým práve uhynulo zvieratko a chcú ďalšie. Už ich len nájsť.

Nemám nič proti kastrácii v prípade, že po jedincovi buď zostal aspoň jeden plodný potomok, trpí geneticky prenášanou chorobou, alebo má samica evidentne narušené materské pudy prejavujúce sa zámerným usmrtením celého vrhu. Ale nenechať zdravé zviera, aby aspoň trošku prispelo ku genofondu svojho druhu? Nejde len o to, že samica je zo svojich mláďat evidentne šťastná a je veľmi otázne, či jej človek vie až takéto šťastie niečím nahradiť. Populácie živých organizmov sú zdravšie, keď sú geneticky pestrejšie. Keď plodia mláďatá viacerí jedinci, nielen vyvolení. Ak totiž bude pokračovať dnešný trend kastrovať všetky zvieratá, čo sa nájdu na ulici, tých pár, ktoré uniknú odchytu, budú mať viac preživších potomkov na úkor iných. Pokiaľ kastrujete tak málo jedincov, že plodné sa rozmnožia až po limity zdrojov, život túlavých zvierat sa nezlepší, ale zhorší. Populácia bude rovnako početná, ale geneticky oslabená, nútená množiť sa príbuzensky. A to, ako vidno aj u šľachtených zvierat, vedie k chronickým ochoreniam a kratšiemu životu.

Kocúr Hunter, kríženec britskej modrej mačky a európskej mačky. Na pohľad na ňom chýbajúci rodokmeň ani nepoznať.

A keď už sme pri tých šľachtených zvieratách: Nerozumiem, ako niekto môže vyhodiť peniaze za čistokrvného tvora s rodokmeňom, keď preplnené útulky a zúfalí chovatelia ponúkajú psy a mačky zadarmo. Nazývam to zvierací rasizmus. Pritom priznávam, že aj mne sa niektoré rasy páčia. A uznávam, že je dobré poznať predkov zvieraťa kvôli dedičnosti a zdraviu. Ale aby bolo zviera krásne a zdravé, zďaleka nemusí byť čistokrvné! Môže vyzerať ako perfektný exemplár nejakej rasy, aj keď sa medzi jeho rodičov a prarodičov priplietla cudzia krv. A najmä, môže vyzerať pekne, aj keď sa nedá zaradiť do nijakého katalógu. A ak chceme ísť hlbšie, je krása naozaj správnym kritériom pre výber zvieraťa, ktorému darujeme život a spokojnosť?

Ale späť k regulácii plodnosti miláčikov. Ako ju teda dosiahnuť a predísť narodeniu ich potomkov v nesprávnej chvíli? Nuž, okrem klasického celibátu, ktorý ale dlhodobo vec nerieši (lebo bez oplodnenia sa ruja rýchlo vráti), existuje aj zvieracia antikoncepcia, ktorá neodstráni plodnosť na večné časy. Aj keď sa úprimne čudujem, že nie je lepšie rozvinutá. U hormonálnych prípravkov je vraj veľké riziko negatívnych účinkov. Ak je to pravda, prečo sú vôbec v predaji?

Iste by sa dal vyvinúť mačací variant vnútromaternicového telieska. Je veľký problém, že možnosti vhodnej regulácie plodnosti u zvierat sú obmedzené. Zrejme je na ich vývoj primalý tlak zo strany chovateľov. Tí radšej riešia vec radikálne: zabíjaním mláďat alebo kastráciou. Uznávam, že to druhé je lepšie, ale len o tenučký vlások. Kastráciou len o pár rokov odsúvate vymretie rodu vášho maznáčika. Čože? Že je jedno, či vymrie, veď psov a mačiek tu zostáva dosť? Hm, ale rovnaký argument sa dá použiť aj u ľudí, nemyslíte? Prečo sa trápiť, že nijaké z vašich detí nechce mať vlastné deti, keď ľudstvo zostáva premnožené?

Nevravím, že zviera by malo mať potomkov, len aby si splnilo rozmnožovaciu povinnosť. Samozrejme, že majiteľ by mal dať maznáčika pripustiť, až keď bude pripravený postarať sa o všetkých, alebo ich vhodne umiestniť. A to aj v prípade, že ich príde na svet väčší počet (je škoda, že na rozdiel od ľudí je počet mláďat vo vrhu naozaj vysoká lotéria – nuž ale príroda je príroda).

Ale zvieratko tu s nami bude relatívne krátko. Nie je pekné mať nasledovníka z jeho rodu, z jeho vlastnej krvi? Čítala som, že v USA sa dostáva do módy klonovanie miláčikov, ktoré však funguje len vďaka týraniu darkýň vajíčok a náhradných matiek. Prirodzene splodené a vynosené potomstvo je… skrátka prirodzené. Identický vzhľad a povahu s vaším obľúbencom nedosiahnete ani v prípade klonovania, ani v prípade prirodzeného rozmnožovania, ale druhý je viac v súlade s prírodou. A keď vídam cudzie mačky, ako sa hrajú a maznajú so svojimi mláďatami, neviem si predstaviť, že o túto životnú etapu by som svoju mačku mala pripraviť. Iste, nevedela by, o čo prichádza. Ale vám by sa nezdalo smutné, keby niekto nikdy nevidel hviezdnu oblohu, nejedol čokoládu (alebo si dosaďte vlastnú pochúťku) či nebol nikdy v živote milovaný, hoci nevie, o čo prichádza?

A že antikoncepcia je tiež neprirodzená? Lenže ja som nikdy netvrdila, že čo je prirodzené, to je správne. Ba písala som o tom aj článok. Ani neprirodzenosť však nesmie byť zahnaná do extrému. Ľuďom nezaškodí spať v neprirodzenej posteli ani získavať potravu z neprirodzených obchodov, ale škodí im nechodiť vôbec na slnko, vzduch a do prírody. Tak aj u zvierat treba nájsť ten najmenej bolestný kompromis medzi prirodzenosťou a neprirodzenosťou. Nevravím, že naň poznám recept. Len poukazujem na neprijateľnú situáciu, aká v súčasnosti v tejto oblasti panuje.

Mimochodom, je zaujímavé, že operatívne odstránenie pazúrov mačiek považuje väčšina chovateľov za barbarské a cez čiaru. Odstránenie pohlavných orgánov tým zrazu nie je. A pritom mi vždy napadá otázka: Ako by sa vám páčila nedobrovoľná kastrácia vykonaná na vás samotných?

Mohlo by vás zaujímať



Všeobecný blog


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2022 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.