Domáci výtlačok Súhvezdí (úplne vzadu) – kráľ mojich doposiaľ nepublikovaných kníh.
V roku 2016 som začala vylaďovať Súhvezdia na vydanie v Slovenskej ústrednej hvezdárni Hurbanovo. Z toľkého písania a prepisovania som už bola riadne unavená. Pri mojej úplne prvej knižnej publikácii mi vydávanie vlialo novú energiu do žíl. Pri tejto to (už) nefungovalo. Nabudilo ma, paradoxne, o rok neskôr niečo úplne iné. A to, že dve osoby v mojom okolí oslavovali okrúhle narodeniny. A keďže obe sa trochu zaujímali o astronómiu a poznali túto knihu, rozhodla som sa dať im ju vytlačenú a zviazanú ako darček. No a predstava, že by to malo byť na papieri s chybami, patrila k tým, čo som nikdy nevedela vystáť. Preto som v priebehu jari 2017 začala na knihe robiť horúčkovitejšie než predtým. Áno, vedela som, že od dokonalosti bude mať aj tak ďaleko, no chcela som tomu už dať nejakú formu a znížiť počet chýb tak, ako sa len dá. Preháňala som texty cez automatickú kontrolu pravopisu, súrila som korektorov, dopĺňala tabuľky, zháňala obrázky. Až prišiel jún (termíny spomínaných narodenín boli na jeho konci v odstupe 5 dní po sebe) a začala mi horúčkovitá tlač.
Bolo to šialenstvo. Skoro 700 obojstranne tlačených strán s ručne vypísaným obsahom a snahou oklamať Word, ktorý sa vzpieral mojej predstave o tom, ako vyzerá kniha. Kvôli nutnosti neustále meniť parametre dokumentu, ba tlačiť to z viacerých súborov na striedačku, som si to nedala vytlačiť v obchode, ale som na tom pracovala doma. Toľko papiera, toľko drahých kartridžov… a toto celé trikrát! Prvý exemplár bol totiž viac-menej skúšobný a pre mňa. Ďalšie dva išli do pevnej väzby. Stres, zhon. Panej vo viazačstve kníh sa navyše v posledný deň na dokončenie, v deň narodením, pokazila laminovačka na obálku. Ale napokon sa to stihlo.
Následne moja práca na Súhvezdiach znova zamrzla a nerozmrzla veľmi dlho. Jednak som bola vyčerpaná z hektickej práce pred tlačou a jednak som nechcela nachádzať ďalšie chyby s vedomím, že už sú zvečnené v troch výtlačkoch (a akých drahých!). Vedela som, že ma to raz aj tak neminie, ale odsúvala som to. A s odsúvaním som si aj odvykla. Zasiahlo do toho aj moje celkové ochladnutie pre astronómiu v danom období. Prechádzala som už druhým syndrómom vyhorenia pre vesmír.
Na Súhvezdiach som znova nepripísala a neopravila ani čiarku viac než rok. Išlo o druhú najdlhšiu pauzu v prácu na Súhvezdiach vôbec. Spätne to hodnotím ako chybu. Trochu oddychu mi bolo treba, ale keby som sa už pol polroku pustila znovu do práce, veľmi by som tomu pomohla. No čo už. Čo bolo, bolo.
Už si ani nespomínam, čo ma opäť rozhýbalo. Azda prehlásenie riaditeľa Hurbanova v lete 2018, že to na budúci rok vydajú. Aj práca redaktora sa zrýchlila. Viacero znamení skrátka nasvedčovalo tomu, že rok 2019 už nebude len ďalší „nabudúci rok“, ale skutočný rok publikácie. (Spojler: bol to len ďalší „nabudúci rok“. Aj ten za ním, aj ten za ním…)
A tak som v nejakom februári 2019 konečne dosiahla ďalšiu, zdanlivo nedosiahnuteľnú métu – dokončila som vylepšovanie starších súhvezdí. Všetkých starších celkov okrem najnovších Nevychádzajúcich – tie boli už od začiatku písané na vysokej úrovni. Čo bolo to najlepšie, v čo som dúfala.
Lenže začali naskakovať problémy. Jednak, v tú zimu sa intenzívne dorábala Druhá planéta, a tak som sa k väčšej práci na Súhvezdiach dostala až začiatkom jari, a to ešte unavená. Potom som si uvedomila, že aj tie dokončené súhvezdia musím všetky ešte pozorne prečítať, kvôli štylistike a chybám z nepozornosti. Áno, bolo mi jasné, že náučný text nie je ani zďaleka taký háklivý na štylistiku ako román. Ale aj počet ich revízií bol závratne odlišný. Román čítam pred vydaním pozorne asi 15-krát. Súhvezdia som čítala pozorne… raz! A aj počet testovacích čitateľov sa žalostne líšil. Na romány som ich mávala zo desať, na Súhvezdia iba dvoch. Snahy získať ďalších boli márne. Ale nie z dôvodu, že by o knihu nebol záujem. Na stránke aj na maili mi pribúdali otázky, kedy kniha vyjde a ako sa dá zohnať. Čuduj sa svete, stránka tejto knihy bola celé roky čítaná viac než stránky mojich vydaných kníh, a to i napriek tomu, že nie je nalinkovaná z hlavnej stránky, kým vydané knihy áno.
Moje vlastnoručné mapy sa do knihy, žiaľ, nehodili. Ani tieto najvysepejšie z posledného celku Nevychádzajúce súhvezdia.
Z nedostatku kontrol mi vyplývalo, že rukopis musí byť zaplavený chybami. Lenže bolo to 1200 normostrán a navyše odborného textu. A ja mám dlhoročne obrovské problémy so sústredením sa. V naozaj silnom sústredení, keď sa mi oči otvoria do hĺbky a utešene odhaľujem jednu chybu za druhou, som už naozaj iba zriedka a len na kratučkú dobu. A nepomohlo ani to, že text najstarších súhvezdí bol odstáty celé roky. Roky-neroky, mimo silného sústredenia som tam skoro žiadne chyby nevidela. A aj v strednom sústredení som v najlepšom prípade z najlepších skorigovala tak dve normostrany za deň. Viac sa nedalo, nech som akokoľvek chcela a snažila sa. Jednoduchá matika hovorí, že týmto tempom to na vydanie v priebehu najbližšieho roka z mojej strany nevyzeralo. A to ani nevravím, že Súhvezdia vôbec neboli jediná vec, čo som musela korigovať – niekedy som musela vzácne chvíle sústredenia minúť na články a scenáre pre planetárium, či poviedky do zborníkov.
Šla som sa pretrhnúť. Veľmi som zvoľnila tempo odpovedí na maily, takže to občas vyzeralo, že neodpoviem vôbec. O pozornosť s encyklopédiou začala súperiť aj moja beletria. Niekedy zvíťazila a ja som napísala niečo nové namiesto venovania sa Súhvezdiam. Neľutujem – beletristická tvorba neznesie odklad pri zachovaní pôvodnej kvality. Navyše som rada, že sa mi to po toľkých rokoch bloku konečne rozbiehalo aj v mojich hlavných žánroch. Aj tak som ale pre to mávala výčitky svedomia.
Ďalší obrovský problém: korektúry. V priebehu jari redaktor dočítal celý text knihy, no pripomienok mal nemálo. Vecných aj gramatických. Podľa novej terminológie sa mi tam toho zmenilo veľa. A nie všetko sa dalo nahrádzať automaticky. Ďalší problém sa týkal nejednotnosti tvaru uvádzaných údajov. Áno, to bola aj moja chyba. Nestanovila som si spočiatku, v akom tvare budem uvádzať napríklad spektrálne triedy, či ako dopodrobna rozpíšem súradnice. Vyrobila som si tak kopu zbytočnej práce, kopu opráv v tabuľkách a nielen v nich. A tá prekliata typografia… mínusko sa píše takto, oblúkové sekundy hentak a tuto mám nejaký iný formát oblúkových sekúnd, ten treba nahradiť.
A ďalšie nejednotnosti. V obrovskom rozsahu a mori dát knihy sa nedalo fakt zapamätať si všetko. Mená astronómov, to, čo som už spomínala a čo ešte nie… Píšem Al Sufi či As-súfi? La Caille či Lacaille? Celkove či celkovo? Čo horšie, aj korektori občas zabúdali, ktorému tvaru dávali prednosť. A tak prebiehali nekonečné opravy z jedného tvaru na druhý a zase naopak.
Podľa rozhovoru v marci 2019 mal ísť text do sadzby v júli 2019. Teda, jeho začiatok. Mne aj redaktorovi pripadalo jediné rozumné a správne postupné zalamovanie, ktoré by ušetrilo more času. Zalamovačovi nie, ale to som sa dozvedela až potom, ako som sa išla v priebehu apríla, mája a júna rozkrájať, aby som to všetko stihla. Okrem nevyhnutností som totiž mala vlastnú predstavu, že ešte to chce tamto, ešte doplniť hento… že by to chcelo napríklad predslov a môj medailónik, čo tiež nie sú texty, ktoré by mali byť odfláknuté alebo šité horúcou ihlou.
Možno si poviete, že v tejto fáze som sa mala snažiť si prácu čo najviac zjednodušiť, veď obsahu tam bolo dosť. Nedokončené veci vyhodiť, pri zjednocovaní uberať, nepridávať. Ale mne to skrátka nedalo. Mala to byť moja jediná populárno-náučná kniha v živote! Áno, jediná – po tomto všetkom som o tom čím ďalej tým presvedčenejšia. A keď je niečo len jediné, má to byť tip-top, lebo opravák už nebude. V hodine dvanástej sa našťastie objavil ďalší korektor schopný prečítať si knihu celú – a vcelku rýchlo!
Ešte väčší strašiak než nejednotnosť je však faktická správnosť. Tým vôbec nemyslím to, že čo zdroj, to iný údaj. S tým som sa už vyrovnala. Horšie však je, že pri prepisovaní sa zavádzajú chyby. Niekedy sa vydá na potulky číslom desatinná čiarka, inokedy za zamení grécke písmenko (obzvlášť zeta a ksí sú taký nepodarený pár), potom si zase nevšimnem, že súradnice objektu zadávam k nesprávnemu dátumu. Z úplnej kontroly každého jedného číselka v texte by som ošedivela, a tak sa kontroly konali námatkovo a tiež tam, kde som mala podozrenie na nezmysel.
To však stále nebolo všetko. Došlo na riešenie ďalšieho dlho ma strašiaceho problému – hviezdnych máp. Našli sme človeka, ktorý bol schopný a ochotný ich pomerne rýchlo nanovo vyrobiť. Lenže na základe čoho si má vybrať objekty, ktoré budú v mapách vyznačené? Na základe mojich máp by to nebol dobrý nápad. Najmä moje staré mapy boli dosť zlé. Spočiatku ma vôbec netrápilo, či sú v nich vyznačené všetky objekty spomenuté v texte. Neskôr už áno, ale mapy vznikali spolu s prvopismi súhvezdí. Ďalšie objekty pri rozširovaniach prvopisov som do nich už nepridávala. Čo horšie, v mapách som si začala odhaľovať veľa chýb. Predsa len, ručný prepis z papiera do počítača sa neukázal byť tou najlepšou kartografickou metódou. Várku hviezdnych máp pre nevychádzajúce súhvezdia som síce dala kolegovi urobiť podľa mojich máp, pretože táto várka bola najvyspelejšia, ale pre ostatné mapy som musela vymyslieť čosi lepšie. Boli to zoznamy všetkých objektov spomínaných v texte, ktoré by preto mali byť spomínané aj v mapách. Lenže tie zoznamy bolo treba najprv vytvoriť. A tak som musela kvôli nim prerušovať prácu na finálnych korektúrach knihy. Tiež si dohodnúť ďalšie grafické prvky, napríklad pohľady voľným okom, vyjadrovať sa k mapám…
Šialené tempo práce sa mi odrazilo na zdraví. Začala na bolievať pravá ruka, s ktorou som na počítači robila. A to čoraz viac a viac. Ešte nikdy som si ju tak nepreťažila. Dúfala som, že to prejde podobne, ako mi vlani prešlo, keď som si polievaním vznikajúceho lesa preťažila a rozboľavila ľavú. Neprešlo. Skúšala som masti a lieky, najprv od môjho okolia, potom od lekárky. Neprešlo. Začala som chodiť na injekcie k ortopédovi. Neprešlo. Jediné, po čom mi bolesť prechádzala, boli chladivé obklady. Alebo sa aspoň pár dní počítača nedotknúť.
Lenže to som si nemohla dovoliť. Nie po toľkých rokoch čakania a pod hrozbou, že mi údaje úplne zastarajú. Už mi starli aj tak. To je ďalší problém takej hrubej publikácie. Na jednom konci aktualizujem a na druhom zatiaľ zastaráva. Je to podobný nekonečný boj, ako so zle naprogramovanou burinou v hre The Sims 2, ktorá sa tiež nedá nikdy celá vytrhať. A tak som zaťala zuby, dávala si na ruku chladivé obklady a pokračovala som.
No nech som robila, čo som mohla, v júli prišiel telefonát od redaktora, že tento rok to nestíhame. Nešlo len o zalamovača, ktorý s tým odmietal pracovať po častiach. Išlo aj o to, že knihe by sa bol zišiel odborný garant. Ja totiž titul z astronómie nemám a redaktor tiež nie. No nikto z titulovaných astronómov, ktorých sme oslovili, sa toho nechcel ujať. Trvalo dlho, kým sme niekoho našli – človeka, ktorý bol aj autorom nových hviezdnych máp.
Článok dostane pokračovanie.
Napísať odpoveď