Nekonečný vesmír a nekonečne veľa objektov… Zdroj: commons.wikimedia.org
Po štyroch rokoch sa pisálek a jeho populárno-náučná kniha Súhvezdia od Andromédy po Žirafu, hlásia znova. Na to, že kniha bola už v roku 2016 nahrubo dokončená, totiž musel pred vydaním ešte prekonať ťažkosti, ktoré by ani vo sne nepredpokladal. A je koniec v dohľade, ako avizoval? Pche, asi tak, ako vtedy, keď sa pred štyrmi rokmi s čitateľmi lúčil… Aj keď… teraz už možno vážne. Ale naozaj vážne.
Ale pekne po poriadku.
Po poslednom hlásení pisálkových trampôt som naďalej pracovala na vylepšovaní knihy. Konkrétne na prispôsobovaní staršie spracovaných súhvezdí do podoby tých najnovších, ba aj lepšej. No tak, ako mi pripadal predtým nekonečný počet 88 súhvezdí, tak mi pripadal teraz nekonečný počet hviezd a objektov, ktoré si vyžadujú doplnenie a vylepšenie. Vesmír je možno nekonečný, ale myslela som, že aspoň známych a dobre preskúmaných objektov bude konečný počet! No nič tomu nenasvedčovalo. Občas som až prepadala zúfalstvu, no aj tak som sa otrocky pridržiavala myšlienky mať tam všetko, všetko. Ale zároveň som ju už po kvapkách opúšťala. Pretože už v roku 2014 som našla ďalší mohutný zdroj, ktorého zapracovanie si vyžadovalo celé roky. Bol to blog. Zaujímavé, že jeho autor takisto pociťoval absenciu komplexnejšej knižky o hviezdach a objektoch na nočnej oblohe. A tak spísal toto. Veľa som z neho čerpala, no už nie všetko. Okrem postupného uvedomovania si, že by si to vyžadovalo nadľudské sily (alebo nepracovať po celé roky vôbec na ničom inom) vo mne totiž začal hlodať taký červík, a to…
…sú dôveryhodné zdroje, ktoré sa hemžia závažnými gramatickými chybami?
Môžete namietať, že autori nadaní na prírodné vedy (matematika, fyzika, astronómia) väčšinou nebývajú nadaní aj humanitárne. A možno im preto odpustiť, keď ich nejaké i/y netankuje. Lenže viete, keď veľa čítate, gramatika sa na vás lepí aj mimovoľne. A čítanie je predsa hlavný zdroj získavania informácií. Prednášky vám do hlavy ani zďaleka nenalejú všetko.
Konkrétne tento bloger nedával medzeru za čiarkou. Túto chybu možno občas vidieť aj u neskúsených autorov beletrie. Ale strašne to kole a hryzie oči, keďže je to časté. A napriek tomu, že som na tom blogu odhalila len jednu jedinú faktickú chybičku, neustále mi neúprosný hlások našepkával: keď si nevšimol takúto zjavnú gramatickú chybu, čo ak si nevšimol ani faktické nedostatky?
A to nie je ojedinelý prípad. Istý americký profesor, špecialista na hviezdy, od ktorého som intenzívne čerpala údaje už od roku 2012, zase perlil slovami Kelvin či dokonca degrees Kelvin. Toľko už viem, že ani v angličtine sa to takto nepíše. Ako mohol vyštudovať astrofyziku a nevšimnúť si, ako sa správne píše táto základná jednotka SI? A toto vrhá zlé svetlo na celú jeho prácu…
Samozrejme, je mi jasné, že ani gramaticky tip-top text nezaručuje faktickú správnosť. Ale priznajme si, málinko túto pravdepodobnosť zvyšuje. Lebo naznačuje, že tú prácu videl aj niekto iný. Viac iných. A hoci ani jeden možno nekontroloval primárne jazyk ale vecnú správnosť, čím viac ľudí to videlo, tým väčšia je šanca, že by autora niekto upozornil aj na toto.
Podľa novej terminológie sa slnečnej sústave hovorí s malým „S“. Škandál!
A keď sme už pri gramatike, mám problém aj s opačným extrémom. Vyšla totiž Astronomická terminológia, ktorá zaviedla niektoré veci, nad ktorými zostáva rozum stáť. Napríklad mi urobila gramaticky nesprávnym názov celej knihy! Už totiž nie je Androméda, ale Andromeda. Andromeda, toľko krátkych slabík po sebe, to sa tak zle vyslovuje! A z krásnej skratky pre astronomickú jednotku – AU – spravili „au“, čo znie ako zvuk, ktorý vydám, ak mi niekto stúpi na nohu. V pôvodnej angličtine to neznie vtipne, ale v slovenčine veru hej. A navyše mi vytvorila novú, zbytočnú prácu, ponahrádzať tieto pojmy v celej knihe. Verte, pri 1200 stranách rozdelených do ôsmich súborov to ani cez Ctrl+H nie je sranda…
Ale to už predbieham. Späť k pomaly prebiehajúcim korektúram a rozšíreniam.
Viete, keď píšete takú hrubú brichlu ako sú Súhvezdia, musíte si množstvo práce pred sebou opticky znižovať, aby ste to hneď a zaraz nevzdali. Keď som v šestnástich začínala, nebolo to potrebné, hoci 88 je 88. Ale vtedy som verila, že každé súhvezdie bude tak do päť strán. A tiež som nemala veľa iných autorských povinností, nezabúdajme. No potom začalo zdrojov (a inej práce) pribúdať a pribúdať. Po mnoho rokov, ako už vieme, bolo preto mojou prvou métou nejako napísať všetkých 88 kapitol. Ale nedalo sa mi nevšimnúť, že čím sú kapitoly novšie, tým sú lepšie a už v počiatkoch hrubšie. Cirkumpolárne súhvezdia (prvá šestina) bol podes. Jarné súhvezdia len nepatrne lepšie. Pri letných už bol poznať akýsi pokrok. Jesenné som už písala znalá Wikipédie a problémov s copyrightom (a tiež znalá zdroja APOD, ktorý ich nafúkol veľmi výrazne). Zimné mali úroveň. A nevychádzajúce, práve tie, čo si to najmenej zaslúžia (lebo nielenže ich od nás nevidno, ale väčšinou ani za veľa nestoja), boli už parádne. Teda, z pohľadu tesne po dokončení 88. kapitoly.
Ako som spomínala v prvých ťažkostiach, odbiehala som od písania nových kapitol, aby som priebežne dopĺňala aj staršie kapitoly. Veľká medvedica sa z pôvodných troch strán rozrástla na päť. Potom na desať. Potom na… koľko je to už? Aj ostatné cirkumpolárne súhvezdia som postupne dávala do laty. Lenže ich bolo iba šesť. A čo s takmer rovnako zlými desiatkami jarných? A čo len o trochu lepšími desiatkami letných? A čo… Bojovala som v knihe na viacerých frontoch a skrúšene sa preto pokúšala o kompromis. Vedela som, že každé súhvezdie je o kúsoček lepšie než predošlé, že pri každom ďalšom som bola viac vypísaná, informovaná, atď. Ale boli to také malé kúsočky, že som si nevedela stanoviť jasne, kde by mala byť tá hranica – po ktoré to ešte spätne vylepšiť a ktoré už nie. A navyše dobrá polka kapitol bola písaná bez pomyslenia na vydanie a teda aj nejaký copyright. Ich vety bolo nutné preformulovať a bola by som hlúpa, ak by som ich pritom súčasne aj nedoplnila. Lenže spracovať takto celú polovicu knihy mi ešte dlho po dokončení pripadalo príliš desivé.
Možno sa pýtate, kam som sa ponáhľala. Veď po troške sa dá postupne zvládnuť aj obrovský objem textu. Nuž, ponáhľala som sa tam, kam každý autor, ktorý má knihu formálne dokončenú – k vydaniu. Teda, dokončenú ako dokončenú – ešte stále som sa nevedela dokopať k spísaniu všetkých úvodných teoretických kapitol, pre ktoré som bola kedysi taká nadšená. Ale tie tam prinajhoršom byť ani nemuseli.
A ako som to videla s vydaním? No, na populárno-náučnú literatúru sa zameriavajú spravidla celkom iné vydavateľstvá ako na romány. Konkrétne ja som už celé roky poškuľovala po jednom – Enigma. Z prostého dôvodu, že som na ňom mala blog, riaditeľa som už poznala aj osobne a dokonca so mnou cez mail komunikoval (wow!). No potom sa naskytla iná šanca, ktorá mi vliala viac impulzu do žíl. Jej zdroj radšej menovať nebudem. Ani podrobný priebeh. Zhrnula by som to tak, že po tri roky trvajúcej nádeji konečne došlo ohľadom vydania k nejakej komunikácii a hoci skončila záujmom z ich strany, výrazne ochabol záujem z mojej. Prebiehalo to totiž dosť v duchu „ja o voze, oni o koze“. Ako perličku dodám, že nedokončený rukopis sa im vraj páčil, hoci z neho neprečítali takmer nič. A ja som ho tak horúčkovito upravovala v domnienke, že ho čítať budú!
Boli sme na jednej (tejto) lodi. A predsa z toho nebola žiadna spolupráca.
Ani s Enigmou to nevyzeralo dobre. Pri spoločnej plavbe s jej riaditeľom po Holandsku padol na adresu knihy od neho výrok „to jej nikto nevydá“. Mimochodom, že mi to nikto nevydá, tvrdil aj kritik Jílek o Večnosti omylov.
Ale potom prišlo leto, myslím, že 2016. A ja som, ako každý rok s výnimkou cesty do Ameriky v 2013, išla na ZMAS (Zraz mladých astronómov Slovenska). A ako každý ZMAS, hovorila som o svojej knihe, o ktorej som už v tej dobe mala krátku prezentáciu na konci svojej oficiálnej prednášky. Lebo vraj knihu treba propagovať už dlho pred vydaním, vravia príručky na internete. A ako každý ZMAS, nikoho z účastníkov to nezaujalo. Ale… zaujalo to jedného z vedúcich. Redaktora Kozmosu a pracovníka Slovenskej ústrednej hvezdárne. A on sa vtedy zmienil, že by to hvezdáreň vydala!
Nakopírovala som mu teda na disk všetko, čo som z tej knihy zatiaľ mala. Dnes mi pripadá úsmevné, aké dokončené mi vtedy napríklad pripadali Cirkumpolárne súhvezdia, a aké žalostne surové boli z pohľadu o tri roky neskôr. A tento redaktor začal pomaličky pracovať na pripomienkach. O termínoch sa hovorilo len vlažne. Vždy to mal byť „nabudúci rok“, ale podobne ako v jednom vtipe, každý nový rok bol stále len súčasný… preto moje tempo práce na knihe tiež nebolo nejaké závratné. Ale pomaličky som sa prepracovávala tou hromadou textu a počet surových, pôvodne napísaných súhvezdí klesal.
Článok dostane pokračovanie.
Napísať odpoveď