header image

 
 

Nebite ma za to, že sa mi nič nepáči!

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 25. 3. 2013

 

„Tej sa nič nepáči,” krútia hlavami potichu – a občas nie až tak potichu – užívatelia internetu. Recenzií, ktoré by boli viac pochvalné ako kritické, som totiž vyprodukovala ako šafranu – a to vôbec nerecenzujem málo. Nešetrím nič: Vydané knihy, články, ani neborákov blogerov. Z reakcií sa ma však zmocňuje pocit, akoby som robila niečo neprípustné. Iní si zase dôvod kritiky všetkého a všetkých vysvetľujú mylnou predstavou, že svoje vlastné výtvory považujem za absolútne dokonalé a nič na ne nesiaha. A preto píšem (už zase) jednu svoju malú obhajobu.

Predovšetkým, milí spoluautori, vám chcem povedať, že sme tu pravdepodobne z dvoch úplne odlišných dôvodov. Vás, podľa toho, čo priznávate vo svojich profiloch, komentároch alebo pri osobnej komunikácii, k písaniu motivovalo nadšenie z už napísaného. Prečítali ste si knižku, v lepšom prípade viac kníh, a povedali ste si, že aj vy by ste radi vytvorili čosi tak úžasného. Poprípade aj slávneho. Takže vašou motiváciou bola spokojnosť.

Mojou nie.

Na začiatku to bolo rovnaké. Aj ja som bola nadšená z kníh, ktoré som čítala. Na základnej škole som bola knihomoľ a bola som na to hrdá – nepoznala som lepšiu zábavu, hltala som všetko a rýchlo, a takmer so všetkým som bola spokojná. Knihy mi dávali, čo som potrebovala, a nevidela som dôvod tento stav meniť.

Lenže ten stav sa zmenil sám.

Okolo trinásteho-štrnásteho roku života kvalita knižiek v mojich očiach začala akosi klesať a dovoľujem si tvrdiť, že to zrejme nemalo nič spoločné s knižkami samotnými. Len som pochopila, že všetko v nich už bolo, väčšina z nich je stále o tom istom, hoci pútavých námetov by bolo ajajáj! A ak sú v nich aj dobré prvky, sú akosi čudne nakombinované, postrkané nasilu, neladiace, alebo naopak v jednom jedinom farebnom tóne, akoby zvyšok dúhy nejestvoval. A tak som si povedala, došľaka, veď to musí ísť aj inak.

Tak vidíte. Tu je môj dôvod na písanie. Je ním nespokojnosť!

Nemyslite si, samozrejme, že som bola hneď presvedčená, že to viem lepšie než tí spisovatelia. Dobre som vedela, že keď začnem písať, nebudem to hneď robiť ako hotový spisovateľ a kvôli tejto dileme som sa riadne natrápila, ale to je už iný príbeh. Aj teraz veľmi zriedkavo niečo napíšem presne tak, ako som chcela. Ak sa to aj podarí, aj to iba vo výlučne kratučkých textoch, v ktorých sa nič nepokazí väčšinou preto, že sa jednoducho nestihne. Ale nádej, že raz napíšem originálnu knihu, s ktorou budem dokonale spokojná, ma ženie vpred. Je to však len v procese. Neustálom. Na mojich dielach sa mi kopa vecí nepáči. Aj keď mi ich iní chvália, aj tak sa mi na nich tie veci nepáčia. Ale to neznamená, že sa mi aj texty iných autorov nemôžu nepáčiť. Dokonca aj viac než moje.

Stále čítavam knihy. Síce už nie tri týždenne, ako kedysi, keď mi chutili všetky a veľmi, ale čítavam. Pretože perly sa medzi nimi stále nájdu. To však hovorím o vydaných knihách. A blogy? Radšej ich ani nespomínať, lebo dostanem po papuli… Ale keď už som to načala, tak aspoň pre približnú predstavu: Zhruba jedna kniha zo sto sa vydáva cez vydavateľstvo bez toho, aby bolo treba to vydavateľstvo podplácať, čiže to znamená, že len jedna kniha zo sto je taká dobrá, že jej tak ako autor sám verí aj vydavateľ. No a z tej každej stej knihy sa mi páči asi tak… každá pätnásta. Ale na blogoch je vyvesený prierez VŠETKÝMI knihami, čo boli kedy napísané, a navyše bez redakčných úprav. Potrebuje to ďalší komentár?

Ale hodnotím všetko a v prípade vydaných kníh celkom neprilepšene a pravdivo (s blogermi mám väčšie zľutovanie). Napokon, tie desiatky hyperlatívov na internete označujúcich pomaly každú jednu knihu za najlepšiu, akú daný užívateľ kedy čítal (hm, netušila som, že na Slovensku máme až toľko čitateľov, zrejme sa zapojili aj batoľatá) treba preriediť niečím triezvejším a realistickejším.

Mám na to právo a nič tým ohľadom svojich textov nenaznačujem. Preto, prosím, odhoďte tie fakle a vidly, keď ma pôjdete čítať.

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentár: 1     Upozornenia: 0

Autor Peter Molnár Št feb 20th 2020 at 11:02 am  

Nespokojnosť je večná ľudská vlastnosť. Keby sme nikdy neboli nespokojní, doteraz táboríme pod prevismi alebo v jaskyniach. :-p :-)

Priznám sa, že som dávnejšie čítal jednu dobrodružnú knižnú sériu. Jednu z mála, ktorá mala veľmi konkrétny námet, o ktorý som sa dlhodobo zaujímal. Bohužiaľ, autorov prístup k príbehu, k reáliám fiktívneho sveta, v ktorom sa to odohrávalo, a ku charakterizácii postáv, ma sklamal. Jednoducho ma to nebavilo a aj mnohé z reálií boli nudné alebo ako taký guľáš všetkého možného. Z jedinej významnejšej ženskej postavy v hlavnom obsadení som sa chytal za hlavu (nie ani tak z nej samotnej, ale skôr z autorov biednej snahy nechať mužské postavy, aby sa o nej stále vyjadrovali vulgárne a dehonestujúco – proste, ukážková štylistická samoúčelnosť). Navyše som mal dojem, že daný autor pozrel jeden-dva SF seriály či filmy, povykrádal z nich nejaké základné archetypy a poďho… Keby som pár jeho postavám vymenil mená za mená existujúcich postáv zo spomínaných hraných diel, tá kopírovacia/vykrádacia tendencia by tam bola zjavná. S odstupom niekoľkých rokov som si spomenul na vlastnú nespokojnosť s danými románmi a zaťal som sa: Napíšem takýto námet, ale po svojom. Môj prístup je v mnohom diametrálne odlišný. Podtón skôr každodenný, nenáhlivý, trošku romantický (cestopisne a ľudsky, ale nie sentimentálne), zameraný na bežné a uveriteľné konflikty namiesto násilných a totálne fantazijných. A najmä postavy sú charakterizačne inšpirované skôr reálnou históriou, prípadne staršou dobrodružnou literatúrou, á la spred sto rokov. Mal som z autora mnou kritizovanej série dojem, že pôvodne chcel, aby jeho dielo vyznelo podobne, ako dobrodružné romány z tej éry – ale atmosférou, charakterizáciou a správaním postáv tam jeho príbeh absolútne nezapadal. Bola to skôr vykrádačka rôznych súčasných diel, plus zbežný kvázi-dobový náter. Preto sa v mojom pokuse zámerne vyhýbam priamemu inšpirovaniu súčasných diel, hoci nejaké tie (post)moderné žmurknutia sa tam občas vyskytnú. Cieľom je, aby moje dielo naozaj pôsobilo ako moje dielo, z vlastnej hlavy, a nie ako „zlátanina“, ktorá parazituje na striktne zabehaných šablónach. Je síce pravda, že pod slnkom nie je nič nové, ale originalita spočíva v tom, ako inak dokáže niekto spracovať starý typ námetu. Nie v tom, s čím oslnivo novým dokáže prísť. Dá sa prísť aj s niečím bizarne originálnym, ale nemusí to vždy nevyhnutne fungovať v rámci naratívu. Originalita sama o sebe ešte nie zárukou kvality o nič viac, ako písanie cez šablóny. Myslím si, že k tomuto pokusu ma dokopal aj fakt, že som mal v závere minuloročného septembra zvláštny sen, ktorý poslúžil ako dobrý základ pre to, ako by som takýto typ dobrodružného námetu spracoval ja. :-)

Toto zažívam aj v inej tvorivej oblasti: Už pár rokov sa podieľam na asi desaťročie a pol ftrčiacom open-sourcovom hernom projekte (atmosféricky ladená zakrádačka-adventúra), na ktorom pracuje medzinárodný tím prispievateľov. Práve preto, lebo hry, ktoré inšpirovali daný projekt, by v dnešnej dobe už asi väčšina veľkých vydavateľov nevydala. Nesedelo by im to do dnešných trendov… Pri nezávislých vydavateľoch by to nebolo oveľa lepšie. Takto, keď je to freewarový projekt, z toho síce nemá tím žiaden finančný zisk, no jeho členovia majú dobrý pocit, že je daný projekt ich vlastné dieťa a môžu ho neustále vylepšovať a zdokonaľovať. Za tie roky zožali už viacero ocenení od profesionálnych periodík a publikácií, a pochvala od hráčov taktiež nezamrzí. Aj keď skôr oživili existujúci typ herného námetu, je to natoľko úzka nika, že to nepôsobí iba ako napodobovanie alebo „nadstavovanie kaše“. A to je fajn. :-)

Myslím si, že prístup „Keď sa do toho iní nepustia, skúsim s niečím aspoň trošku originálnym prísť ja (alebo ja a moji priatelia)“ má niečo do seba. Netreba to samozrejme preháňať s očakávaniami, treba sa na vlastných skúsenostiach učiť a zdokonaľovať, ale ak je človek trpezlivý, často dokáže vytvoriť úžasné diela, ktoré si svoje publikum získajú. Aj keby bolo menšie. :-)


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.