header image

 
 

Strašiak menom cieľová skupina

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 25. 7. 2012

Väčšina kníh je príliš plochá. Alebo jednofarebná. Vyberte si, ako tomu budete hovoriť. Oba pojmy popisujú jeden a ten istý jav – prílišnú jednotvárnosť v rámci príbehu.

Uplynulo už nejakých desať rokov od chvíle, kedy som si tento fakt, vtedy ešte nesformulovaný, uvedomila. A doteraz neviem, prečo tomu tak je. Veď svet je pestrý, respektíve, hovorí sa to o ňom. Prečo nie sú pestré aj knihy?

Až pomerne nedávno som sa dostala k prvému možnému vysvetleniu. Prišlo v podobe strašiaka menom cieľová skupina. Väčšina autorov vraj dáva do svojich kníh len určité prvky preto, aby oslovilo nejakú, spravidla vekom či pohlavím vymedzenú skupinu čitateľov.

Nikdy som nerozumela spojeniu písanie pre cieľovú skupinu. Je to nezmyslené škatuľkovanie, ktoré čosi vnucuje. Možno to hovorím preto, lebo som nikdy nebola čitateľ žánru určenú pre danú cieľovú skupinu, do ktorej som na základe veku a pohlavia patrila. Ako dieťa som čítala sci-fi, ako teenagerka horory. Teraz som už (formálne) žena, ale nečítam takzvané romány pre ženy. Načo to teda je? Tí, čo zaviedli pojem cieľovej skupiny, premenili určitú časť populácie na armádu klonov neprejavujúcich medzi sebou nijaké odlišnosti. V skutočnosti tam však veľké odlišnosti sú a nielen medzi jednotlivcami, ale aj v rámci nich. Každý jedinec je zložitá, neraz trochu rozporuplná bytosť s mnohými stránkami a potrebami. Ploché knihy však napĺňajú len jednu jedinú stránku čitateľa a pokiaľ ten nechce umrieť na literárny skorbut, musí striedať v čítaní knihy z rôznych súdkov. Áno, aj to je riešenie, ale nie veľmi šťastné. Čo, preboha, je zlé na písaní z rôznych uhlov pohľadu?

Pojem armáda klonov možno najlepšie pochopiť na postavách plochej knihy. Tie, bez ohľadu na to, či sú kladné alebo záporné, vyzerajú, akoby ich jedna mater mala. Prinajlepšom. Áno, tie postavy sú od seba trochu odlišné, ale nie dosť odlišné. V skutočnom svete je variabilita charakterov oveľa väčšia, než to bežne býva v rámci románu a pohľady dvoch jedincov na svet sa občas od seba líšia aj o 180°. Nielen o biednych 18°, čo v mnohých dielach býva vrcholom odlišnosti.

Neraz snívam o tom, aké by to bolo, keby sa stretli dve naozaj odlišné postavy z dvoch absolútne odlišne pojatých románov. Milujem kontrasty. Zrážka dvoch extrémov musí byť veľkolepá. Žiaľ, túto veľkoleposť nám väčšina autorov neposkytne. Prečo? Jednoducho to nevedia? Sú aj oni v skutočnosti plochší, než by sa patrilo? Teda nie takí plochí, ako jednotlivé postavy, ale práve takí plochí, ako všetky ich postavy naskladané na seba? Alebo to robia v menej komercie a boja sa, že pestrosť by nezabrala? Naozaj sa tak príšerne desia toho, že nejaký pubertiak neprehltne pasáž písanú z pohľadu dôchodcu? Ale prečo by nemal? Lebo nič také nepozná? Lenže kniha je predsa o tom, že sa chcem dozvedieť niečo nové. Uniknúť do iného sveta, pretože tohto už mám plné zuby. Vy nie?

Samozrejme, všetko potrebuje správnu mieru. Nehovorím, že kniha má byť guláš-mix všetkých možných aj nemožných žánrov a postáv všetkých vekových, ekonomických, sociálnych a neviemakých skupín. Nie. Len prosím autorov o trochu väčšiu rovnováhu, silnejší kontrast, pretože pri tej jednej rovine, v ktorej sú písané, väčšinu postáv ani nevidieť.

Vážne.



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.