Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 19. 11. 2013
Už som písala o tom, že komentovať príspevky na literárnych serveroch je potrebné. S tým však súvisí ďalšia téma: Ako správne komentovať?
V prípade čisto pozitívneho dojmu z diela niet o čom. Komentujúci napíše, čo cíti. Problémy však nastávajú pri dielach, na ktoré je náš dojem sčasti či úplne negatívny. V názoroch na kritizovanie existujú dva protipóly. Jeden tvrdí, že autorovi treba bez akéhokoľvek prikrášľovania a diplomacie chrstnúť do očí surovú pravdu. Druhý zase zastáva názor, že cieľom nie je autora zdeptať, vždy sa dá nájsť niečo pekné a aj kritiku treba zaobaliť tak, aby neurazila.
Čestne priznávam, že akokoľvek sa viac prikláňam k druhému protipólu, praktizujem skôr prvý – nie som schopná potľapkávať po chrbte v prípadoch, kedy z môjho pohľadu naozaj nie je za čo.
Dá sa však vôbec použiť jednotný prístup? Autori sú predsa rôzni. Sú takí, ktorí usmerniť naozaj potrebujú a zároveň je možné ich komentármi usmerniť (lebo existujú aj exempláre, ktorými nepohnú absolútne žiadne slová, a doteraz netuším, prečo potom svojimi výtvormi zaberajú priestor na stránkach s možnosťou komentovať a nezverejnia ich jednoducho na webe, ktorý je bez možnosti písania komentárov). Niektorí znesú aj tú najotvorenejšiu a najdrsnejšiu kritiku. Neurazia sa, nezúfajú si, ale poučia, vyberú si z nej to dobré a píšu ďalej. Pozor, dajú sa ľahko pomýliť s autormi, ktorí si síce do profilu, prípadne komentára, uvedú, že chcú počuť naozaj otvorený názor, ale keď ten pravdivý, otvorený a najmä kritický názor príde, dostanú hysterický záchvat. No a sú aj autori, čo nevenujú úprave svojich textov pred zverejnením naozaj žiadnu pozornosť. Tých treba trochu preplesnúť aj za cenu, že sa urazia. Bez snahy a úcty k čitateľom totiž dobré dielo nikdy nevznikne.
Je však nutné počítať s tým, že autor je tvor väčšinou dosť citlivý, že k písaniu ho neraz vedie práve pretlak pocitov. A kritika ho môže veľmi zdeptať. Je správne takto niekoho „vrhnúť do hlbín“, hoci je to aj pre dobro spoločnosti (nebude viac otravovať svet svojimi výplodmi), a možno aj pre jeho vlastné dobro?
Komentujúci je postavený pred mimoriadne ťažkú úlohu: Mal by napísať komentár tak, aby uzemnil decká, čo zavesia na web prvú hovadinu, ktorú naškriabali do zošita počas veľkej prestávky, ale súčasne tak, aby nenaviedol k skoku z mosta autora v prípade, že na danom diele pracoval niekoľko rokov a vložil do neho celú dušu. Ale dá sa to vôbec?
Možno si pomyslíte, že dielo, ktoré autor zbúcha počas veľkej prestávky a v prvoplánovej podobe ho vyvesí, sa predsa určite dá rozoznať od diela, na ktorom autorovi naozaj záleží a piloval ho niekoľko rokov, ak nie desaťročí. Ja si tým však taká istá nie som. Lebo niektorí autori na to skutočne nemajú. Ale to neznamená, že nemôžu svoje písanie milovať.
V rozhodovaní, aký tón použiť pri komentovaní, by mohli pomôcť aj samotní autori tým, že o sebe v profile uvedú užitočné a pravdivé informácie. Čo na svoju škodu mnohokrát nerobia. Keď sa chystám písať komentár, zvlášť nie veľmi lichotivý, často hľadím na autorov mnohokrát viac či menej prázdny profil a rozmýšľam: Kto si? Koľko máš rokov? Aké máš zázemie? Koľko máš priateľov? Máš partnera, partnerku? Máš školu/prácu, ktorá ťa baví? Koľkým iným veciam okrem písania sa ešte vo voľnom čase venuješ? Aký vzťah máš k tomuto textu? Je to len niečo, čo si načrtol z nudy? Alebo na tom pracuješ už celé týždne? Mesiace? Roky? Miluješ text natoľko, že ho ani na chvíľku nevieš dostať z hlavy? Si ním tak posadnutý, že si nevieš ani zuby umyť bez toho, aby si na svojich hrdinov nemyslel? Alebo jedna otázka za všetky – koľko pre teba tento text znamená?
Takže, autori, prečo tie prázdne profily? Že neviete, čo o sebe napísať? Ale veď je to len profil. Nemusíte sa v ňom snažiť o ktovieaké literárne umenie. Stačí stručne a vecne. Pohlavie (ak automaticky nevyplýva z vášho mena, prezývky, či prípadnej fotografie), vek, vzdelanie, záujmy a pár slov o vás a písaní. Ja osobne oceňujem sa aj informácie priamo k dielu – v akom veku ho autor písal, ako dlho na ňom pracoval, koľko toho napísal predtým ako začal písať toto, či to už dokončil.
Niekedy sa objavuje názor, že je lepšie si nechať profil prázdny, aby čitateľ hodnotil samotné dielo, nie autora. Len pri neprezradení žiadnych informácií môže mať hodnotenie skutočne objektivitu. Áno, s tým súhlasím. Uvedomujem si, že zverejnené údaje sú dvojsečná zbraň, že môžu odradiť od čítania, alebo autorovi pri komentároch pohoršiť a nielen vtedy, ak je dielo pod úroveň (vekovú, vzdelanostnú…). Ak vie kritik o autorovi príliš veľa, pri posudzovaní ním zmietajú predsudky. Sama s tým mám viacero negatívnych skúseností, ale o to príjemnejšie je, keď ma čitatelia pochvália napriek tomu, že sú si vedomí mojich „hendikepov“.
Napriek tomu existuje viacero dôvodov, prečo vyplnenie profilu zvážiť:
- Autor si síce myslí, že chce skutočný a ničím neskreslený názor, ale veľa ráz len do chvíle, keď ten názor príde. Nevypísaný chlapec/dievča dostane na základe absencie údajov po nose oveľa tvrdšie, ako by dostal v prípade, že kritik vie o jeho veku, čo môže viesť k jeho zbytočnému odradeniu od písania. Ak autor prinajmenšom tuší, že má v diele veľa chýb, veľmi by som odporúčala uviesť údaje o sebe a svojich literárnych (ne)skúsenostiach.
- Prázdne profily mávajú častejšie autori, ktorí sú k svojej tvorbe ľahostajní a lení sa im napísať o sebe čo i len pár slov – komentátor preto nadobudne podozrenie, že rovnako ľahostajný postoj má človek aj k svojej tvorbe. Nebude vycibrená a vôbec, autor sa ani nebude unúvať si komentár k nej čítať.
- Pri úplne neznámej pôde môže mať komentujúci aj strach. Ak sa na neho už pár autorov kvôli komentárom oborilo, určite si bude opatrnejšie vyberať, komu niečo napíše a komu nie. Ak o novom autorovi nič nevie, je tu priveľké riziko, že jeho komentár bude zase len stratou času a nervov. Preto ak chcete naozaj počuť každý názor, hoci aj negatívny, napíšte si to do profilu a povzbuďte prípadne váhajúcich komentátorov.
- Ak komentujúci nájde vo vašom profile paralely so svojou osobou, skôr ho to povzbudí k napísaniu komentára.
A ako komentovať v prípade, že o sebe autor predsa len nič neuvedie? Zopár komentujúcich to rieši tak, že svoj komentár začínajú dumaním nad autorovým vekom a ďalšími údajmi. Nasleduje vymenovávanie všetkých možností i s následkami pre autora. Vyzerá to asi takto: Ak máš menej ako pätnásť rokov, je to celkom slušné, ak máš medzi pätnásť a dvadsať, nie je to nijaká sláva, ale na prvotinu stále dosť dobré, ak to však nie je tvoja prvotina, je to už horšie, ak máš nad dvadsať a je to tvoja prvotina… atď. Klobúk dole pred komentujúcimi, ktorým sa chce do komentárov vypisovať takéto romány. Mne by sa teda nechcelo. Rôznorodosť posudzovania v závislosti od neuvedených údajov vo svojom komentári spravidla len naznačím.
A čo samotné hodnotenie diela? Bez ohľadu na to, čo o sebe autor uviedol či neuviedol, moje skúsenosti hovoria, že je dobré dodržiavať tieto zásady:
- Dať čo najpodrobnejší komentár. Dlhý komentár dá autorovi viac než krátky. Obzvlášť to platí v prípade, že hodnotenie je prevažne negatívne. Nie je nič horšie ako napísať niečo v duchu: „Je to hrozné.“ A nič viac. Takýto komentár nie je schopný autora nikam posunúť, len ho zdeptať – a o to by nám ísť nemalo. Ak je niečo zle, vždy treba napísať, čo (podľa našej mienky) a prečo je zle. Pravda, nájdu sa aj autori, ktorí akúkoľvek pomoc odmietajú, každý negatívny komentár berú ako útok proti svojej osobe, a u nich platí, že čím je negatívny komentár dlhší, tým väčší cirkus následne v diskusii spustia. Žiaľ, to je riziko hodnotenia.
- Písať čo najkonkrétnejšie, uvádzať čo najviac príkladov. Bodnú priame citácie textu, veľa, veľa, veľa citácií. V obľube však je aj všeobecné zhrnutie dojmov. Niektorí autori idú dokonca len a len za tým – riešením je uviesť jedno aj druhé (všeobecný dojem aj konkrétne chyby).
- Vyzdvihnúť všetko, čo sa len vyzdvihnúť dá. Hľadajte pozitíva, aj keby ste to museli robiť na pravé poludnie so sviečkou v jednej ruke a s lupou v druhej. Nechváľte však autora za to, o čom si v skutočnosti myslíte pravý opak. Nech pochvala stojí na ako-tak reálnych základoch.
- Nijaké urážky a výsmech! Ani autorovho diela, postáv, myšlienok, ani autora samotného. Viem, že je to ťažké, keď sa človeku už pri čítaní otvára nožík vo vrecku, ale aj kritika sa dá napísať otvorene a pritom slušne.
- Zvážiť, čo píšete. Pokúsiť sa vžiť do situácie kritizovaného. Prečítať si po sebe komentár. Keď treba, aj viackrát.
- Autori majú radi, keď ich postavy v komentári spomínate, a keď ich nazývate menami. Pritom však dbajte na to, aby ste ich mená napísali správne! Keď sa bojíte, že pri odpisovaní toho hrôzostrašného zhluku hlások, ktorým autor svoju postavu nazval, urobíte chybu, meno sa dá z textu do komentára skopírovať. Komolenie mien postáv značí nezáujem a aroganciu hodnotiaceho. To isté platí aj pri oslovovaní samotného autora, názve jeho diela a pojmov v ňom.
- Nenechať sa nadobro odradiť od komentovania, keď sa na vás nejaký autor napriek snahe o slušnosť a vecnosť vyrúti. To sa občas stáva, nech komentujúci pri kritike použijú akúkoľvek diplomaciu. Myslite na to, že každý autor je iný a netreba čiernym ovciam dovoliť brániť v pomoci tým, ktorí o ňu stoja.
Mohlo by vás zaujímať
Napísať odpoveď