Predsa v počítači, poviete si, možno na papieri, odkiaľ boli neskôr do počítača prenesené. Ale tak to nie je. Keď píšem knihu, v skutočnosti len zapisujem niečo, čo v mojej hlave existuje už celkom dlho. Kde ale nastali tie okamihy, v ktorých sa knihy v mojej hlave zrodili? Zistila som, že na to mali svoje obľúbené miesta a že moje najtvorivejšie územia možno rozdeliť do troch hlavných okruhov:
1. Banská Bystrica
Tvorivý borovicový lesík pri mojej základnej škole.
Prirodzene. Tu som žila od narodenia až po 23. rok života. A keďže najviac mojich románov dokladuje svoj vznik v mojej hlave medzi 14. a 20. rokom života, je asi jasné, že drvivá väčšina mojich textov sú Bystričania. Prečo som sa teda odsťahovala z tohto úžasne tvorivého prostredia? Pretože od 20. do 23. roku života mi poskytlo len útržky jediného nového románu a v 25. roku života, keď som sa vrátila do Bystrice bývať, vôbec žiadneho. Zdá sa, že mágia tohto miesta – ak nejaká bola – vyprchala. Poďme si pripomenúť, kde konkrétne fungovala najviac:
Základná škola Spojová 14. Inštitúcia, ktorú som povinne navštevovala a v ktorej priestoroch sa položili zárodky niektorých dokonca aj dnes pretrvávajúcich diel. Vrátane môjho vôbec najstaršieho textu, aký bol kedy publikovaný. Ide o pasáž z Druhej planéty na strane 196, ktorá mi napadla pred schodiskom na prízemí ľavého krídla školy. Písal sa rok 2000 alebo 2001.
Ako mimoriadne tvorivé územie sa ale ukázalo aj prízemie pravého krídla. Nekonečné státie v rade na obed vyprodukovalo viacero pasáži z románu Čierna diera (nevydaný) a Zo Zeme na Mars a bezpečne späť (ani nenapísaný).
Tvorivé energie však neprúdili len prízemím. Pri mechanickom obiehaní chodbami v okruhu okolo átria na druhom poschodí sa zrodil Príbeh o savane, prvé literárne dielko, za ktoré som kedy získala súťažné ocenenie.
Na pomedzí budovy školy a vonkajšieho územia sa nachádzal môj mimoriadne tvorivý „lesík“. Ide o skupinku borovíc, cez ktorú som často chodila zo školy domov a odkiaľ pochádzajú viaceré mimoriadne silné scény (hoci toto územie je maličké a môj prechod cezeň býval krátky). Práve v tomto tvorivom lesíku medzi základnou školou a škôlkou sa zrodili napríklad pre román najdôležitejšie kapitoly Nula kelvinov, kapitoly 19 a 20. Aj keď Nula kelvinov oficiálne datuje svoj vznik až od môjho nástupu na strednú školu.
Skupinka kameňov, po ktorých som skackala pri zrode kapitoly 21 románu Nula kelvinov.
Keď už sme pri Nula kelvinoch, dôležité veci som z neho načítala napríklad na skupinke veľkých okrasných kameňov na Šalgotarjánskej ulici vedľa garáží. Iné úryvky zase poskytla Nová ulica medzi Daňovým úradom a nákupným strediskom Astra. Takisto okolie Úradu priemyselného vlastníctva cestou na Spojovú.
Blízko zmieneného územia, ktoré malo tak rado Nula kelvinov, sa nachádza tzv. betónové ihrisko. Toto miesto bývalo zase tvorivým rajom pre Príbeh Padajúcich Hviezd. Pri jeho tvorbe som stále dookola nebezpečne preskakovala z jedného betónového bloku na druhý. Ďalším tvorivým prostredím Príbehu Padajúcich Hviezd bol školský dvor základnej školy Spojová, ale aj cesta hore Urpínom na hvezdáreň Vartovka.
Blízko betónového ihriska, na križovatke chodníkov, zase kedysi rástla krásna, rozložitá vŕba. Strom sa bohato rozkonároval už od zeme, vďaka tomu po ňom bez námahy lozilo aj také nemehlo ako som ja. V tomto mieste boli vytvorené niektoré pasáže z Čiernej diery. Keď som mala devätnásť, vŕbu vypílili, z čoho som dodnes rozhorčená.
Na chodníku vedúcom okolo severnej časti základnej školy Spojová na Slnečnú ulicu, ako aj na samotnej Slnečnej ulici, sa zrodili ďalšie pasáže do Druhej planéty. Na začiatku tejto trasy, bližšie k nášmu činžiaku, vznikla aj poviedka Len pre svoje deti.
Chodenie na strednú školu zahŕňalo zbytočne dlhú a komplikovanú cestu ulicami Kapitulská, námestím, Horná, Skuteckého a Komenského. Táto dlhá trasa však bola tvorivým rajom napríklad pre román Večnosť omylov. Sčasti vznikol aj priamo v priestoroch gymnázia Andreja Sládkoviča, sčasti na Fončorde, spolu s ostatnými knihami. Cesta z domu na autobus a dokonca aj jazda autobusom samotným sa stala rodiskom mojej prvej oficiálnej sci-fi poviedky Lesy na dne morskom.
Gymnázium Andreja Sládkoviča v dobe, keď sa stalo rodiskom Večnosti omylov, ale aj častí Príbehu Padajúcich Hviezd a ďalších, zatiaľ nenapísaných románov.
Neskôr, počas chodenia na vysokú školu, si moju najbežnejšiu cestu na fakultu, ulicu Švermova, obľúbil román Úvod do teórie chaosu. Cestou dole sa zrodila napríklad jeho 22. kapitola (najmä koncové časti). Toto miesto využila na tvorbu aj alternatíva Druhej planéty. Úvod do teórie chaosu mal rád aj priľahlú cestu Tajovského, na ktorej sa mi zase zjavil začiatok jeho úplne prvej kapitoly. Na Švermovej, blízko Lidla, sa mi v hlave zhmotnila tiež prvá kapitola z Tristodesať kelvinov. Jedna z najstarších a najsilnejších scén tohto románu, začiatok 25. kapitoly, mi zase napadol blízko cesty Trieda Hradca Kráľovej vedúcej popri škôlke. Vráťme sa však ešte raz na Švermovu, kde na rozhraní jari a leta 2003 padol aj verdikt o šokujúcom zakončení Príbehu Padajúcich Hviezd.
A, prirodzene, značné množstvo textov mi prišlo priamo v byte, kde som bývala s rodičmi a bratom. Z hľadiska jeho priestorového usporiadania bola najtvorivejšou lokalitou kuchyňa. V nej sa zrodila napríklad tretia z piatich hlavných častí Druhej planéty, či ďalšie pasáže z Úvodu do teórie chaosu. Dokonca aj chodenie po schodoch a chodbách paneláku bolo literárne tvorivé – svoj zrod tu zažili pasáže z poviedok Granátový vesmír a Mračno.
2. Lazy pri Lučenci
V tomto kresle som dostala nápad na Tristodesať kelvinov. Okrem toho som sediac v tomto kresle napísala časti prvého aj druhého dielu kelvinovskej série a urobila bezpočet korektúr, azda aj všetkých mojich diel.
Druhým miestom, kde som sa počas života zdržiavala najčastejšie hneď po Banskej Bystrici, bolo gazdovstvo starkých z otcovej strany na juhu Slovenska. Stalo sa preto aj mojím druhým najtvorivejším územím hneď po Bystrici. Hoci som v ranom detstve rovnako často chodievala aj k rodičom a širšej rodine z maminej strany, mamini rodičia umreli skôr, než sa začalo moje prvé literárne tvorivé obdobie.
Na lazoch pri Lučenci nemá zmysel hovoriť o nejakých uliciach či chodníkoch, najtvorivejším územím sa stala ich analógia – poľná cesta. Hlavne v zime po zotmení, prechádzajúc sa pod svetlom pouličných lámp (áno, nie sú tam ulice, ale sú tam pouličné lampy), som načítala do hlavy obrovské množstvá textov. Veľa z nich síce z románov, ktoré (ešte) nie sú napísané, ale nezanedbateľný podiel mal aj román Večnosť omylov.
A bola som u starkých aj vtedy, keď som sa dozvedela o významnom zlome v strede románu Druhá planéta. Dokonca si spomínam, že keď som prvýkrát zahliadla katastrofu stanice Venera, práve som vychádzala z dverí domu.
Počas letných prázdnin 2002 sa tu zrodila aj významná časť knihy Čierna diera. Nejakými jej textami som sa zabávala napríklad aj pri oberaní malín. Čo je však zaujímavé, podstatná časť tejto knižky sa zrodila pri bicyklovaní. Je to tuším môj jediný román, ktorý obľuboval tento druh pohybu.
A naostatok, práve v mojej obľúbenej izbičke v dome starkých, pri dokončovaní prvopisu románu Nula kelvinov, mi prvý raz napadla myšlienka, že táto kniha by mohla mať aj druhý diel. Bolo to začiatkom februára 2010.
Lazy pri Lučenci, na zábere je miesto, na ktorom som sa nachádzala, keď som dostala nápad napísať Súhvezdia od Andromedy po Žirafu.
Ako čerešničku na torte uvádzam, že práve počas leta u starkých v roku 2004 mi napadlo, že napíšem knihu Súhvezdia od Andromedy po Žirafu.
3. Bratislava
V Bratislave som bývala na priváte od septembra 2010 do konca júna 2012. Toto obdobie a miesto mi darovalo iba jediný román, no pre mňa veľmi významný – druhý diel Nula kelvinov, takzvaný Tristodesať kelvinov. Už síce vieme, že prvotný nápad naň sa zrodil na lazoch pri Lučenci a prvé scény v Banskej Bystrici, ale najviac a najkvalitnejšieho textu do tejto knihy prišlo práve v Bratislave. Bývala som v Karlovej vsi, pri zastávke Nad lúčkami. A medzi touto zastávkou a centrom majú pôvod kľúčové scény najmä z druhej polovice knihy.
Zhruba v novembri 2010 som si vyčlenila akýsi tvorivý prechádzkový okruh. Po opustení bytu som najprv vyšla na nadchod zastávky Nad lúčkami na druhú stranu Karloveskej cesty. Došla som po nadchod medzi zastávkami Segnerova a Molecova a ním som sa po druhej strane cesty vrátila domov. Samotné nadchody boli obzvlášť literárne plodné. Ten pri Molecovej sa stal rodiskom druhej polovice 27. kapitoly.
Zadná časť dunajského ostrovčeka Sihoť. On, ale najmä k nemu priľahlé ostrovy, sa stali rodiskom niekoľkých pasáží z Tristodesať kelvinov.
Tristodesať kelvinov si však obľúbilo aj pobrežie Dunaja. Z prírodovedeckej fakulty som zišla ulicou Botanická až k lodenici. Tam som kráčala chodníkom po pobreží k Devínskej ceste, ktorá ma doviedla na zastávku električky. Aj na tejto cestičke prišlo zopár nápadov.
Ešte viac však román obľuboval dunajské ostrovčeky, ktoré sa tiahnu od lodenice hore prúdom. Väčšinu času sa dalo prírodnou hrádzou prejsť na ostrov Sihoť, ktorého meno som však vtedy nepoznala a už vôbec som netušila, že by sa naň chodiť nemalo – veď na ňom dokonca boli vychodené chodníčky! Ešte väčšiu radosť som však mala, ak sa zo Sihote, mnou prezývanej Základný ostrov, dalo prejsť na ďalšie, menšie ostrovčeky. Obzvlášť jeden tenký, pozdĺžny, medzi Sihoťou a hlavným tokom Dunaja, pokrytý rozlámanými skalami a poskrúcanými stromami. Ten bol rodiskom scény z konca 9. kapitoly Tristodesať kelvinov. Zničenie plytčiny, ktorou sa dalo prejsť na Sihoť po mojom odchode z Bratislavy, tieto tvorivé miesta zneprístupnilo.
Od lodenice smerom k centru to bolo s tvorbou tohto románu horšie, prišli skôr len nejaké zlomky a atmosféra, ale napriek tomu mám aj okolie River Parku zafixované ako rodné územia môjho najobľúbenejšieho románového rukopisu.
Tesne pri budove fakulty som sa oboznámila aj so samotným záverom – epilógom, ktorý bol šokom aj pre mňa. A napokon, nejaké scény sa mi zjavili aj priamo v budove prírodovedeckej fakulty. Svoj pôvod tu má napríklad stred kapitoly 30 a prvá scéna kapitoly 29.
Bratislavské nadchody, miesta zrodu dôležitých pasáží Tristodesať kelvinov.
Prirodzene, viacero scén sa zrodilo aj priamo v prenajatom byte, v ktorom som bývala. S istotou viem, že tu vznikla napríklad druhá scéna kapitoly 1, ako aj posledná scéna kapitoly 29.
A čo iné územia?
Význam iných území pre moju literárnu tvorbu je v porovnaní s troma opísanými mizivý. Plných sedem rokov som bývala v Žiari nad Hronom, ale na moje veľké sklamanie sa toto mesto ukázalo ako takmer tvorivo inertné. Splodilo len zopár mdlých poviedok, niektorých síce oceňovaných čitateľmi, ale moje emócie pri nich boli oveľa slabšie ako emócie zo zmieňovaných románov. Najčastejším miestom tvorby sa stala cesta do práce, z ulice Janka Kráľa cez štvrť IBV až do planetária. Ale aby sme Žiaru úplne nekrivdili, prišla mi v ňom aj väčšina scén do prerábky románu Príbeh Padajúcich Hviezd a tie už mali aj v mojich očiach grády. Stále však hovoríme len o prestavbe, nie o zrode nového románu. Ten počas môjho pobytu v Žiari v rokoch 2013 – 2020 skrátka nenastal.
V Kremnici žijem už tri a pol roka, teda dlhšie ako v Bratislave, a od tvorivosti sa tu tiež roztrhať nejdem. Síce sa mi v hlave sformovali dva staronové (lebo korene majú už v dávnych časoch môjho bývania v Bystrici) romány, ale čo je zvláštne, s výnimkou môjho domu ich neviem priradiť ku konkrétnym územiam. Moja pamäť starne.
Nápady mi sporadicky prichádzali aj inde, ale zriedkavo. Dôležitým katalyzátorom mojej múzy totiž býva mechanická pohybová činnosť. Najlepšie chodenie po území, ktoré dávno poznám, ktoré nemusím a ani nemám záujem sledovať, aby krok prešiel na autopilota a myseľ sa naplno mohla oddať tvorbe. A práve dobrá znalosť územia je to, čo mi na cudzích miestach chýba. Napriek tomu sa na tvorivom pobyte v Piešťanoch, kde som už bola opakovane viackrát, zrodilo čosi z románu Apokalypsa.
Samozrejme, na celkový útlm mojej tvorivosti po dvadsiaťpäťke majú pravdepodobne vplyv (najmä) iné faktory ako konkrétne územia. Ale predsa sa na ne s nostalgiou vraciam spomínať… a trošičku aj očakávať. Veď čo ak predsa?
Napísať odpoveď