header image

 
 

Recenzia – Emma Donoghue: Izba

Rozprávačom príbehu je päťročný chlapec Jack, ktorého situácia je už od prvých riadkov neobyčajná. On a jeho matka sú totiž zavretí v „izbe“, čo je skôr uzamknutá garsónka. Jack sa v nej narodil a nikdy z nej nevyšiel. Cez svetlík v strope prúdi denné svetlo, okrem neho má chlapec povedomie z okolitého sveta už len z televízora. Potraviny a iné pre život potrebné veci im nosí a smeti vynáša hrozivý Starý Nick. Ten sa ale zjavuje len občas a zásadne po deviatej hodine večer. Situácia sa vyhrocuje a Jackova mama napokon dospeje k rozhodnutiu, že z Izby treba za každú cenu ujsť…

Hoci Jack ich situáciu nechápe, vďaka dobrému rozprávačskému štýlu si dospelý čitateľ raz-dva domyslí, o čo ide. Jackovu matku uniesol maniak Starý Nick a zamkol ju do Izby, aby ju mohol znásilňovať – z toho znásilňovania počala. V izolácii Izby sa jej podarilo porodiť zdravé dieťa. Jackova mama sa ani po mnohých rokoch nevzdáva pokusov o privolanie pomoci, ktorým Jack nerozumie – krikom v čase, kedy by ich ľudia mohli začuť a vysielaním signálu SOS blikajúcou lampou cez svetlík. Nič však nefunguje a tak ju občas celkom zmáha depresia. Napokon sa jej podarí vymyslieť plán na prekabátenie Starého Nicka – plán, v ktorom Jack zohráva podstatnú úlohu. Zvyšok románu potom popisuje Jackov údiv a postupné zvykanie si na svet mimo Izby.

Mám rada knihy, ktoré sa nejakým spôsobom vymykajú bežným témam a námetom. Podobné uznanie k netradičnému som naposledy cítila pri čítaní románu Parfum, aj keď ide o úplne odlišný námet. Predsa však má s Izbou spoločnú neobyčajnú hlavnú postavu s celkom jedinečným náhľadom na svet. No kým v Parfume bola neobyčajnosť postavy vrodená, tu je podmienená podivným prostredím a čiastočne aj vekom hlavného hrdinu.

Pri veku sa zastavím. Myslím (hoci som to nikdy neskúšala), že napísať zaujímavý a súčasne uveriteľný príbeh očami škôlkara je ťažké. Situáciu neuľahčuje ani skutočnosť, že takéto malé deti ešte nemávajú nijaký cieľ, život pre ne len tak plynie. Postava bez cieľa je v literatúre vo všeobecnosti katastrofa. Hoci v istej fáze matka Jackovi vnúti svoj cieľ – útek, predtým aj potom chlapec funguje bez neho. A napodiv funguje aj takýto bezcieľny príbeh.

Dobre vystihnuté sú oba aspekty Jackovej výnimočnosti – detskosť aj určitá, nazvime to, narušenosť spôsobená celoživotnou izoláciou. Autorka vykresľuje rozličné neobyčajné spôsoby trávenia času a zábavky, ktoré matka pre Jacka vymyslela. Vzhľadom na to, že sa mu mohla bezpodmienečne a neustále venovať, Jack ovláda množstvo cudzích slov, príbehov a vie aj čítať. No popri tom zostáva stále presvedčivo detský. Všetko komentuje s humornou detskou logikou, voči matke pociťuje detinský hnev za bezvýznamné maličkosti, keď dôjde na útek, pociťuje zase silný detinský strach a celkom detinsky sa maminmu plánu bráni. Jackovo prežívanie je vykreslené úplne bez cenzúry, bez pocitov hanby zo spoločenských tabu, ktoré nemá odkiaľ poznať. Vonkajší svet je pre neho silnou abstrakciou a čudný život v Izbe považuje za normu, ktorú treba aj mimo Izby dodržiavať. Znalosti z televízora v reálnom živote žalostne nestačia. V jeho izolovanom prostredí ako aj neskôr v prostredí vonkajšieho sveta zažíva údiv nad množstvom vecí, ktoré si väčšina päťročných detí už ani nevšimne. Fascináciu z nových zážitkov však neraz vytláča v jeho veku celkom logický strach.

Napriek celkove dobrému zvládnutiu psychológie som však predsa len narazila na niekoľko nedôveryhodností. Prvá sa naskytuje pri samotnom Jackovom úteku. Myslím si, že chlapec, ktorý nikdy nepoznal nič iné než štyri steny, by zostal otvoreným priestorom absolútne ochromený. Nevedel by sa pohybovať, nevedel by sa orientovať, s ničím podobným sa nikdy nestretol. Zvlášť v takomto veku by včas nenašiel dosť morálnej sily na akciu. A on to ochromenie spočiatku cíti, no pomerne rýchlo ho premáha. Je jasné, že ak by sa tak nestalo, Jack by zahynul a príbeh by nemohol pokračovať. No prispôsobenie si psychiky za účelom príbehu cítiť.

Druhá vec, ktorá mi vcelku dosť prekážala, bol značný nedostatok empatie dospelých voči Jackovi potom, ako začal žiť vonku. Všetci tí, ktorí vedia, v akých neobyčajných podmienkach Jack vyrastal, by sa k nemu nemuseli správať iba ako k nevychovanému spratkovi. Napriek tomu to robia. A nielen bežní civilisti, u ktorých je to ešte ako-tak pochopiteľné, ale aj napríklad sestrička psychiatrickej ambulancie a, čo je najprekvapivejšie, jeho matka. Tá by s ním skutočne mohla mať viac trpezlivosti a zľutovania. Iste, opäť vidieť účelnosť príbehu – ak by Jackovi každý všetko včas a opatrne vysvetlil, nenastávali by potom humorné situácie, do ktorých sa dostával. No napriek tomu – škoda.

A na záver si neodpustím klasicky jednu astronomickú nezrovnalosť. Ak je Mesiac na jar v splne, nie je na oblohe najvyššie. Neobstojí preto tvrdenie, že len v tejto fáze sa dá vidieť cez svetlík Izby.

Celkove je ale Izba nesporne veľmi zaujímavou knihou z iného súdka než väčšina. Je to odlišný pohľad na svet, na aký sme zvyknutí, a stojí za prečítanie.


  • Názov: Izba
  • Autor: Emma Donoghue
  • Vydavateľstvo: Ikar
  • Počet strán: 312
  • Jazyk: slovenský jazyk
  • ISBN: 9788055124247
  • Dátum vydania: 2011

Mohlo by vás zaujímať



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2017 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.