Keď som videla slovenské vydanie knihy Správna posádka, vedela som, že ju musím mať. Projekt Mercury ma veľmi zaujíma, rovnako ako čokoľvek zainteresované do toho, akí skutočne boli astronauti, ľudia okolo nich a atmosféra kozmických letov. Z doteraz dostupných materiálov aj dokumentárnych filmov som predpokladala, že mám celkom slušné znalosti.

Táto kniha však bola šok. Rozbila moje doterajšie predstavy na také malé kúsky, až si nie som istá, či jej mám vo všetkom veriť. A to aj odhliadnuc od toho, že jej veriť nechcem, niektoré veci akosi nie sú konzistentné s osobnou skúsenosťou ani s faktami z iných zdrojov. Ale pekne po poriadku.

Správna posádka rozpráva príbeh začiatku pilotovaných kozmických letov v USA. Začína zoširoka, z doby pred vznikom prvého pilotovaného kozmického programu Mercury, dokonca z doby pred prekonaním rýchlosti zvuku. Dianie sleduje z pohľadu viacerých postáv a veľký dôraz dáva na opis (doslovný opis, nie vyvolávanie) atmosféry, ktorá v tomto období panovala. Mentalita skúšobných pilotov, z ktorých sa neskôr vyprofilovali prví astronauti, počiatočné skeptické pohľady na kozmické lety, súkromný život, pohľad verejnosti, spoločnosti, politikov. Technické detaily programu tu nenájdeme, autor si všíma vyslovene ľudí.

Prvé, čo musím rozhodne skritizovať, sú pravopisné chyby v názvoch nebeských telies. Slnko, Zem aj Mesiac sú v preklade písané malými začiatočnými písmenami! Za takýto kiks by som stínala hlavy. Vyhodilo ma to zo stoličky zakaždým, keď som na to narazila. A sťažovalo pochopenie. Zem – počkať, myslíte planétu, alebo tú hlinu v kvetináči? Mesiac – to má byť január, február, či…? Isteže mi správny význam rýchlo došiel, ale aj milisekunda zdržania a rozhorčenia už znepríjemňuje čítanie. Obzvlášť, keď to čítanie bolo nepríjemné ešte aj z mnohých ďalších dôvodov…

Totiž, všetko okolo prvých astronautov bolo zobrazené veľmi odpudzujúcim spôsobom. Počnúc astronautmi samotnými. Viem, že americké filmy zobrazujúce ich ako bezchybných superhrdinov, ktorými (aj podľa tejto knihy) v očiach väčšiny verejnosti boli, nie sú úplne dôveryhodný zdroj. No čítala som aj ich životopisy, dokonca aj knihu, ktorú napísali spoločne Deke Slayton a Alan Shepard. Viem, nemalo by byť prekvapivé, že aj tam sami seba vykresľujú nadmieru kladne… ale aj tak to bol pre mňa šok.

V podaní Toma Wolfa boli totiž prví astronauti jednoducho hajzli. Neviem na to nájsť vhodnejší výraz. Bezohľadní hajzli bez lásky a úcty k vlastným ženám a deťom, ktorých zaujímali len pôžitky a preukázanie, že majú „to pravé“. Výraz „to pravé“ používa autor veľmi často a z kontextu mi vyplynulo, že je to dokazovanie si, kto je tu alfa samec. Kto je na vrchole pyramídy zirrukatu, kto je najlepší vo všetkom, čo vo svojich pokrivených hodnotách považujú za cnosti. V pilotáži predovšetkým. A dokazujú to za cenu šialeného, bezohľadného riskovania. Prekonávať hranice, len nedať najavo strach, nedať najavo bezradnosť, len sa nekatapultovať. Radšej nezmyselne zomrieť, len byť alfa samec. Čo tam po ženách a deťoch. Aby rizika nebolo dosť, v obľúbených baroch po večeroch chľastali pod obraz boží. A potom si dávali automobilové preteky, aby ukázali, že sú rovnako dobrí šoféri ako piloti. Ak preteky prežili, na ďalšie ráno do lietadiel sadali opití. A manželská vernosť? Tá tiež takmer nikomu nič nevraví. Jedinú výnimku z tohto životného štýlu predstavoval John Glenn, ale aj on bol vykreslený tak, akoby ho k tomu viedlo nie presvedčenie, nie filozofia, ale sebecké pohnútky. Chcel byť hviezda v očiach verejnosti. A podarilo sa mu to. Ak teda do verejnosti nezahŕňame mňa. Ja by som totiž už niekde v tretine názov knihy najradšej opravila na Nesprávna posádka…

Nielen obsah, ale aj formulácia, všetko vyznieva nadmieru nesympaticky. Niet komu fandiť, niet s kým súcitiť. A ak sa niekomu stala krivda, nuž, brala som to skôr ako zaslúžený trest, nie niečo, čo má vzbudiť k astronautom nejaké sympatie.

Nepomáhal mi ani postoj astronautov k počiatkom pilotovaného programu, hoci bol na rozdiel od predošlého pochopiteľný. Pochopiteľný – ale o nič menej prekvapivý. Mysleli ste si, že sa išli potrhať o to, kto bude mať česť stať sa prvým Američanom vo vesmíre? Nuž, áno – ale nie zo začiatku. Zo začiatku sa nikto do pozície astronauta nepchal. Naopak. Odpudzovala ich. Považovali ju len za trápny vedecký experiment. Urážalo ich, že svoju kabínu nemôžu po väčšinu letu vôbec pilotovať a aj počas letu iba veľmi obmedzene. Nemohli počas letu dokazovať, akí sú to alfa samci a pilotní frajeri. Pýtali sa, načo potom majú vôbec letieť! A predsa to bol oni, kto vošiel do histórie. Kým tím pilotov, ktorý siahal k hraniciam vesmíru či ich dokonca presiahol na raketovým pohonom poháňaných lietadlách, upadol v rámci histórie kozmonautiky do zabudnutia.

Napokon povestná sedmička Mercury prijala postoj, že byť astronautom je tiež super prestíž. Ich (údajné) pocity počas letu ma ale odrovnali. Wolfe popísal let každého z nich a hlavne u tých prvých by sa ich dojmy dali zhrnúť jedinou vetou: Je to nuda. Áno, let do vesmíru, dokonca jeden z priekopníckych letov do vesmíru, ktorý bol o to vzrušujúcejší a nečakaný. Nuda. Celé to zažili v simuláciách, skutočný let nič nové nepriniesol. Čože?! Že vraj necítili bezváhový stav, pretože boli pripútaní? Nehnevajte sa, ale je to somarina. Keď ste na horskej dráhe a idete nadol, tiež necítite podťaženie, lebo ste pripútaní? Prečo tam potom ľudia zvracajú? A nudný výhľad? Že vraj skoro to isté, čo videli z lietadiel vo výškach 30 km? To má byť vtip? Výhľad z tridsiatich kilometrov je rovnaký ako výhľad zo šesťkrát takej výšky? A prečo potom astronauti pri neskorších misiách s takým nadšením sledujú Zem? Asi majú väčší zmysel pre estetiku a zábavu, než tá (podľa tejto knihy) unudená banda Mercury 7.

Wolfe vyťahuje v súvislosti s Projektom Mercury len negatívne pocity. Všetko prostredie, v ktorom sa postavy pohybovali, bolo špinavé a horúce a upotené a po všetkých stránkach nedôstojné. Človek by očakával bázeň a úžas pri vzostupe novej éry. Našiel však len hnus a dôvody na pohŕdanie. Dokonca aj oslavovanie amerických hrdinov verejnosťou je nepatričné, preexponované, nezaslúžené a skrátka… odporné. Houston, pláž Cocoa beach (kde som bola aj osobne), letecké základne… od všetkého tohto má čitateľ chuť sa po týchto stránkach len štítovo odvrátiť. Sympatické nie sú dokonca ani zanedbávané a podvádzané manželky astronautov. V knihe sú podané ako pokorné husičky, ktoré bez námietok, útrpne, prijímajú všetko, do čoho ich manželia namočili.

Obočie mi pri tejto knihe dvíhalo viacero noviniek. Ale dobre, nepoznám tematiku do takej hĺbky, aby som s čistým svedomím mohla vyhlásiť, že ide o blbosť. Len tá nuda počas vesmírneho letu, to naozaj neberiem. Ale už aspoň viem, kde sa Simmons inšpiroval pri svojej postave unudeného, nesympatického astronauta. Že čítal túto knihu, to je nabetón isté.

Čo dodať záverom? Ak chcete na počiatky dobývania vesmíru hľadieť s pátosom a bázňou, táto kniha nie je nič pre vás. Siahnite po kope inej literatúry na túto tému, napríklad Cieľ: Mesiac od zmienených Slaytona a Sheparda. Ak ale chcete vidieť diametrálne odlišný pohľad na kedysi tak oslavovaných mužov a nevadí vám vidieť kozmonautiku ako ponižujúcu, špinavú a odpudivú disciplínu, pokojne po nej siahnite. Ale radšej si nevšímajte pravopis…

• Autor: Tom Wolfe
• Vydavateľstvo: Absynt
• Počet strán: 436
• Jazyk: slovensky
• ISBN: 9788082033475
• Dátum vydania: 2022

Mohlo by vás zaujímať

• Ondřej Šamárek: Kritické momenty kosmonautiky
• Desať najčastejších gramatických chýb, ktoré robia dnešní mladí autori
• Recenzia – Juraj Kotulič Bunta: Modrá anomália
• Andy Weir: Marťan
• Alberts a kol.: Základy buňečné biologie