Príliš známe knihy nie sú príliš dobré knihy. Polnočná knižnica toto pravidlo opäť potvrdzuje.
Hlavnou postavou je Nora. Rozhľadená žena s mnohými talentami, ktorá chcela byť glaciologičkou či hudobníčkou, milovala plávanie, zvieratá a muža menom Dan… a teraz má tridsaťpäť rokov a nemá nič. Priateľov, prácu, rodinu a už ani len kocúra, ktorého nájde mŕtveho. Všetko považuje za výsledok svojich zlých volieb a premárnených príležitostí. Pokúsi sa o samovraždu.
Lenže po strate vedomia sa ocitá na neobyčajnom mieste pripomínajúcom knižnicu. Tam stretáva knihovníčku, ktorú poznala v detstve, a tá jej vysvetľuje, že všetky knihy v nej sú Norine potenciálne životné príbehy. Môže si vybrať a vyskúšať, ktorý len chce. Vo všetkých bude mať toľko rokov, čo teraz, ale v každom inú minulosť a teda aj prítomnosť. Ako by to dopadlo, ak by vytrvala v plávaní? Alebo išla študovať glaciológiu? Alebo zostala v hudobnej skupine? Alebo sa vydala za Dana? Ak sa jej v nejakom živote zapáči, môže v ňom ostať navždy, no ak je z neho sklamaná, vráti sa naspäť do Polnočnej knižnice a môže skúšať znova. Ideálne. Až na to, že keď v paralelných životoch nahradí svoje paralelné ja, nebude mať jeho spomienky. Nebude teda poznať ľudí, ktorých spoznala až následkom svojej voľby, či vedieť, kde v tomto živote býva. To však nie je problém, rozhodne nie v podaní autora, ktorý všetky svety, reakcie a dianie tak okato prispôsobil zámeru, že Nora ani v jedinom vesmíre nemá ťažkosti sa do neho začleniť!
A toto súvisí s najväčším problémom celej knihy. Autor si na takú obrovskú tému, ako sú paralelné životy a alternatívne reality, zvolil príliš malinký priestor. Všetko je skratkovité, ploché a nefunkčné. Toto je ako pokúsiť sa napísať Pána prsteňov na dve strany. Do hlavnej hrdinky som sa nevedela absolútne vcítiť, pretože jej emócie boli buď nijaké, alebo plytké, opísané v rýchlosti a polopate. Prechádzala si extrémnymi situáciami, no jej pocity boli ako gombíkom stíšené na minimum. Z tých najsilnejších zostali len stručné popisy. Máločomu sa čudovala, čo odporuje jej charakteristike ako rozhľadenej, hĺbavej osoby. Ak kládla otázky, tak rozhodne nie podľa poradia priorít, aké by som si zvolila ja. Reagovala v duchu autorových úmyslov, ktoré však mali pramálo spoločné s realistickými reakciami. Visiaca marioneta na špagátikoch autora. Autor o nej napríklad tvrdí, že máva pred ľuďmi trému. A zrazu je v rozličných životoch nútená sa bleskove vyrozprávať z toho, že nemá spomienky na nič, čo sa jej podľa okolia doteraz stalo (s výnimkou detstva a mladosti až do bodu osudového rozhodnutia). Má Nora trému? Je z toho nervózna? Ani kúsoček! Načo nás autor potom vôbec miatol tou informáciou o tréme?! O čosi uveriteľnejšie by bolo, keby bola Nora suverénna improvizátorka – presne taká, ako sa v knihe prejavuje. Neprehltnem ani to, aké boli všetky životy vykonštruované tak, aby do nich Nora hladko zapadla a bez spomienok sa v nich bez problémov pohybovala a nikto to neriešil. Nanajvýš sa jej opýtal, či je v poriadku, a keď odpovedala, že áno, zakaždým to nechal plávať!
Aj samotná základná premisa príbehu je nezmyselná. Ako môže jedno jediné rozhodnutie viesť človeka k tomu, aby sa stal rockovou hviezdou či olympijskou plavkyňou? Nebolo tam treba tých rozhodnutí viac? Napríklad aby sa po celú dobu výstupu na vrchol nerozhodol to vzdať? Ostatne, v Polnočnej knižnici je nekonečne veľa možných Noriných životných príbehov. No ak by na každý stačilo jediné rozhodnutie a potom by sa v danej životnej línii už nikdy nemusela rozhodovať v ničom, počet Noriných príbehov by bol konečný a neveľký. A čo je hlavné – Nora by si mohla jedným dobrým rozhodnutím za druhým nadizajnovať život úplne podľa svojich predstáv. S kariérou, slávou, láskou, rodinou, skrátka so všetkým. Podľa toho, čo o Nore píše, by na to mala mať dosť inteligencie. Ale takýto scenár by bol príliš v rozpore s autorovými zámermi a tak ho skrátka odignoroval. Výber života funguje spôsobom jedno jediné rozhodnutie – zvyšok je nejako pevne daný. A tak autor mohol do každého scenára, ktorý Nore priniesol niečo dobré, strčiť niečo také zlé, aby ho musela opustiť. Tu je dobré toto, ale nechceme tam Noru nechať? Tak to zároveň bude svet, v ktorom jej umrie brat. Tu je dobré hento, ale ani tu nechceme nechať hrdinku? Tak tu jej umrie najlepšia kamarátka. A s vaničkou sa zakaždým vyleje aj dieťa. Hypotetický príklad, nie z knihy: ak sa presťahuje na púšť, aby sa zapojila do projektu jej zúrodňovania, ale v živote, ktorý tam žije, jej milovaného psíka uštipne škorpión a on zdochne, Nora z toho okamžite vyvodí záver, že zúrodňovať púšť je zlé. Odprace sa z daného života a už nikdy viac sa nebude o túto možnosť zaujímať. Takéto „náhody“ Noru vystrkali z každého života, ktorý autorovi nehral do nôty. Áno, tie úmrtia mali (aspoň slabú) súvislosť s tým, čo Nora v danom živote robila, ale správne rozhodnutia by ich vedeli odstrániť. Tie však autor svojej hrdinke nedal. Pretože nás potreboval dotlačiť k Veľkému Poučeniu, ktoré znie:
- je správne premrhať všetky svoje talenty
- je správne nechať svojimi rozhodnutiami umrieť svojich rodičov
- je správne pozitívne vplývať len na pár ľudí namiesto miliónov
- je správne nebojovať proti globálnemu otepľovaniu
- je správne nemať lásku
Medzi jednu z najväčších záhad sveta pre mňa patrí, ako čitatelia vzdychajú nad hlbokými a múdrymi myšlienkami tejto knihy. Ja som sa z nich naopak skoro pozvracala. Možno s výnimkou posledného bodu. Ale tento bod je jediným bodom, kde autor nechal Nore nádej, že aspoň toto sa splní.
A aby autor tieto myšlienky zaklincoval, účelne ohol záver. Áno, hádate správne – Nora sa po odskúšaní x lepších životov napokon vráti do svojho pôvodného, ktorý chcela opustiť. Všetko v ňom bolo zlé, ale hľa! odkedy je späť, všetko sa vďaka sile autorovho chcenia na dobro obracia. Že sa Nora zmieri s bratom, to sa ešte dá zdôvodniť, lebo ten vie, že sa pokúsila o samovraždu. Ale prečo sa na ňu zrazu usmievajú všetci, čo o jej samovražednom pokuse nemali ani šajnu? Predtým jej nikto ani neodpísal na krátku správu, teraz sa z ničoho nič celý svet začne točiť okolo nej.
Áno, romány sú o prispôsobovaní reality autorovým zámerom, myšlienkam, ktoré nám chce odovzdať. Ale to prispôsobovanie má byť nenápadné, nevyhradené a logicky veľmi dobre podložené. Polnočná knižnica je toho pravým opakom.
Úplne to zaklincoval autorov životopis na konci, podľa ktorého vraj sám úspešne prekonal depresiu. Vážne? Možno má depresia mnoho foriem, ale len na základe knihy by som povedala, že on depresiu nevidel ani z rýchlika. Tak ako čitatelia so spokojnými životmi, ktorí si podľa komentárov myslia, že toto je to pravé čítanie pre ľudí v problémoch. Osobne si myslím, že skutočne depresívneho človeka by táto knižka skôr popchla ku skoku z mosta.
Medzi nemnohé klady románu patria spestrenia vo forme. Okrem bežného beletristického textu ju autor prekladá Norinými statusmi na sociálnych sieťach, básňami a piesňami. Na druhej strane však pred koncom nasleduje poriadne zakopnutie, keď autor prestane ukazovať, ale začne popisovať. Už nevidíme, čo Nora v iných svetoch zažíva, autor to zhrnie. Nebolo by lepšie menšie množstvo svetov, ale poctivo popísaných?
Kniha mala pre mňa iba jeden jediný silný moment. Keď hrdinke umrel (a ešte raz umrel) jej tigrovaný kocúr. A to iba z dôvodu, že sama chovám tigrovaného kocúra. Vraciam knihu do nepolnočnej knižnice a odporučiť ju môžem jedine veľmi mladým čitateľom alebo čitateľom, ktorí nad otázkami predurčenia v živote či paralelných vesmírov doteraz ešte vôbec nepremýšľali. A radšej nech nad nimi nezačnú premýšľať ani po tejto knihe. Mohlo by im to pokaziť dojem.
- Autor: Matt Haig
- Vydavateľstvo: Ikar
- Počet strán: 336
- Jazyk: slovenčina
- ISBN: 9788055179698
- Dátum vydania: 2021
Napísať odpoveď