„Tá moja detektívka sa predáva nejako slabo. Jo, prosím, nemohla by si vyhlásiť, že si ju v skutočnosti napísala ty?“
„Že si to ty, Robert, urobím to pre teba.“
Úprimne, vôbec by ma neprekvapilo, ak by vysvitlo, že pred aférou okolo autorstva Volania Kukučky prebehol takýto dialóg. Dôvod je už asi zrejmý – Rowlingová v nej absolútne neznie ako Rowlingová. Čo je zle, pretože Rowlingová vo svojej predošlej ságe Harry Potter znela mimoriadne dobre.
Ale nechápme sa nesprávne. Volanie Kukučky je slušná detektívka. Slušná, no nie natoľko výrazná, aby mi napadlo ju rozpitvávať, ak by autorkou nebola Rowlingová. A priznám sa, ak by autorkou nebola Rowlingová, nenapadlo by mi ju – asi ani ako milióny ďalších ľudí – ani čítať. Preto sa bude moja recenzia bude točiť najmä okolo jej autorstva a porovnávania s Potterom a pôjde o vysoko subjektívne dojmy.
Dej len stručne. Ústredným motívom je vyšetrovanie smrti mladej supermodelky, ktorá vypadla z balkóna. Keďže bola duševne chorá, polícia to vyhlási za samovraždu – i napriek tomu, že bezpečnostná kamera o ulicu ďalej zachytila utekať smerom od miesta činu dvoch mužov a susedka tvrdí, že počula modelku sa pred smrťou s niekým hádať. Lenže byty sú zvukotesné a veľmi dobre strážené, takže je susedkino svedectvo zamietnuté. A vtedy prichádza na scénu súkromný detektív Cormoran Strike, zjazvený na tele a na duchu, ktorý s pomocou svojej novej sekretárky Robin skladá čriepky zložitej mozaiky modelkinej smrti.
Rozuzlenie je síce prekvapivé, no nepresvedčivé. Ľutujem. Vrah sa správal ako totálny blázon, šialene riskoval a extrémne veci komplikoval aj cez to, že vďaka šťastným náhodám (ktorých priveľké množstvo tiež nie je znakom dobrej literatúry) z toho mohol dobre vyťažiť. Po pár dňoch mi naskočila asociácia s Bartym Crouchom z Pottera 4, ktorý tiež na Harryho únos vymýšľal krkolomné postupy namiesto toho, aby si ho proste zavolal do kancelárie a strčil mu prenášadlo do ruky. Že práve tu sa Rowlingová najviac priblížila k svojim starším dielam ma teda neteší. A neuspokojilo ma ani Strikeovo vyhlásenie, že vrah je naozaj šialenec.
Ďalšie spojivo s Potterom sú už len Londýn ako dejisko a zmienka o neučesateľných Strikeových vlasoch. Ale tieto dve drobnosti by vedel do knihy vložiť aj akýkoľvek iný autor. Inak je Rowlingovej štýl v detektívke zásadne odlišný. Londýn vykresľuje ako drsné miesto tvrdých ľudí, hrubého spôsobu reči (cituje aj najhrubšie nadávky), neviazaného sexu (ktorý sa rozoberá často, aj keď nie priamo zobrazuje) a spletitých, rozlámaných vzťahov bez skutočnej lásky. Na nespoznanie oproti Potterovi a jeho sladkej vzťahovej naivite, v ktorej každý skončil v manželstve so svojou prvou vážnou známosťou. Vo Volaní Kukučky je o silné pozitívne city núdza, a to nielen medzi partnermi, ale aj medzi priateľmi a členmi rodiny. Čo sa značne podpísalo aj na psychike mŕtvej topmodelky. Je možné, aby sa v takomto brutálne realistickom Londýne ukrývala Šikmá ulička, v ktorej chodí nakupovať tlupa veselých rokfordských študentov sadajúcich vzápätí do vlaku z nástupiska deväť a trištvrte? Volanie Kukučky nielenže v Potterovskej atmosfére nepokračuje, ono ju doslova láme.
Lenže… aj Potter bol svojím spôsobom reálny. Spôsobom, aký zase vo Volaní Kukučky nenájdeme. V Potterovi bola iná vernosť, situačná vernosť. Situácie, pri ktorých mal človek tendenciu s úsmevom prikyvovať – áno, to poznáme na náš muklovský spôsob. A práve táto situačná vernosť Volaniu Kukučky chýba. V situáciách tamojších dospelých som sa nenachádzala, s postavami nestotožňovala. Príbeh pôsobí reálne, ale reálne na ten knižný spôsob. Čiže je síce konzistentný s kvantami iným mnou prečítaných kníh, a preto ho akceptujem ako uveriteľný, ale nie je uveriteľný z hľadiska môjho života. Čo je mínus, ktoré mi ku knihe neumožnilo sa až tak pripútať.
A Galbraithov štýl má oproti Rowlingovej štýlu aj ďalšie mínusy. Rowlingovej superčítavosť bola vyvolaná pestrosťou scén, informácií, a drobným humorom. Toto všetko Galbraithovi chýba. Nevŕta sa síce v scénach neprimerane dlho, ale vŕta sa v nich dlhšie, než by sa malo, ak by chcel urobiť superčítavú knižku. Svedkovia a podozriví sú síce pestrí, ale nie až takí pestrí ako krikľavé Rowlingovej postavičky. A chýba ten drobný humor, prívetivosť a útulnosť. Galbraithov vesmír je smrteľne vážny, nechutný a žiť by som v ňom nechcela ani za svet. Zjednodušene povedané – nie je ani zďaleka taký čítavý ako svet Rowlingovej. Knižka síce nenudí, no nebrala som ju do rúk ani zďaleka s takou radosťou a záujmom ako Pottera. A na rozdiel od Pottera ju ani nevezmem do rúk opakovane. Ešteže bola iba z knižnice…
Na druhej strane ale treba Rowlingovej uznať, že dokázala vytvoriť nový štýl, v ktorom jej staré ja absolútne nepoznať. Prispela tak cenným príkladom do mojej dilemy, či autori píšu knihy na jedno kopyto preto, lebo ich inak písať nevedia, alebo preto, že nechcú. Rowlingová ako jedna z mála poukázala, že správna je druhá možnosť. Aj keď zase, Rowlingová je len jedna. Bohvie, ako by úprimná snaha písať iným štýlom dopadla u autorov, ktorí nie sú takí talentovaní…
Záver je teda jasný: Volanie Kukučky nie je nič pre tých, čo hľadajú Pottera. Môže však byť práve pre tých, čo o Potterovi nechceli nikdy ani počuť. Alebo pre tých, čo skrátka hľadajú solídnu detektívku – no súčasne takú, od ktorej sa budú môcť pred spaním ľahko odtrhnúť…
- Názov: Volanie Kukučky
- Autor: Robert Galbraith
- Vydavateľstvo: Plus
- Počet strán: 496
- Jazyk: slovenský jazyk
- ISBN: 9788025902592
- Dátum vydania: 2014
Napísať odpoveď