Pár knižiek od nositeľov Pulitzerovej ceny, napríklad od McCarthyho či Mitchellovej, som čítala, a boli to silné príbehy. Nebolo to však ocenenie, čo ma na tomto titule zaujalo. Zaujala ma téma stromov, ktorú naznačovali názor aj obálka. Z prezretia zadnej strany a záložiek sa mi síce nepodarilo ani náznakovo zistiť, o čom kniha bude, ale začiatok, hoci ma štýlom písania vôbec neoslovil, smeroval ku stromom. Dokonca ku gaštanom, ktoré pestujem. A tak som románu v knižnici dala šancu. Ktorú si takmer premárnil. Ale pekne od začiatku.

O čom teda tá kniha je, keď už to nevie povedať anotácia? Stručne: o nutnosti ochrany stromov. Obšírnejšie: o ôsmich ľuďoch, štyroch mužoch, štyroch ženách, ktorých životy aspoň máličko v istom období ovplyvnia stromy. A oni, každý svojím spôsobom, porozumejú ich významu a potrebe ich chrániť. Teda, myslím. U pár postáv si nie som istá.

Kniha je rozdelená na tri hlavné časti: Korene, Kmeň a Koruna. Korene rozprávajú o detstve alebo aspoň mladosti hlavných postáv, v niektorých prípadoch začínajú už u ich predkov, dokonca aj viac generácií dozadu. V Kmeni sa životné príbehy niektorých z nich začnú pretínať, niektorí sa stávajú aktívnymi ochrancami stromov. V Korune sa spájajú a rozdeľujú ďalšie príbehy, postavy zostarnú, niektoré umierajú. A stromy im vstupujú do života a odchádzajú z neho znova a zas.

Ochrana stromov je mi blízka. Ich výrub, hlavne starých a veľkých, ma už od detstva sužoval a trápil. V súčasnosti sa mi o výrube obľúbených stromov snívajú nočné mory. Milujem lesy, viem, že ich treba chrániť a svoju stromovú karmu – stromy, ktoré padli za mňa – si vylepšujem ich neúnavným (hoci zatiaľ do veľkej miery neúspešným) sadením. Neznášam nadmernú ťažbu a holoruby. Nechápem, prečo si ľudia ničia týchto efektívnych a k tomu ešte aj na pohľad krásnych bojovníkov proti suchu a globálnemu otepľovaniu. A len z tohto jediného dôvodu, že kniha rieši pre mňa dôležitú tému, som ju dočítala. Pretože inak mi toho, žiaľ, veľa neponúkla.

Román je totiž náročne napísaný. Jeho umelecké jazykové prostriedky mi nesadli, v jeho filozofovaní, ktoré od stromov a prírody celkovo zabieha neraz veľmi ďaleko, som sa strácala. Mám rada širokotematické romány ukazujúce problémy v čo najširších súvislostiach, ale toto spracovanie ma neoslovilo.

Ďalším obrovským problémom sú postavy. Ach, postavy. Autor sa ich snažil urobiť rôznymi, ale až také odlišné zase nie sú. Všetci muži trpia, tápu a nevedia, čo od života chcú. Ak sa v ich blízkosti zjaví nejaká žena, osudovo na nej visia. Ženy: svojské, nezávislé, sexuálne povoľné, svadbu nechcú, deti chce len jediná z nich. No tak ako aj muži, ani ženy inak netušia, čo so životom. Nemajú žiadnu motivickú stránku. Len sa tak potácajú svetom tam, kam ich ruka autora sťaby predĺžený konár stromu postrčí. Aj ich náhly ekoaktivizmus je vlastne nevysvetlený a nezrozumiteľný pre každého, kto nie je akoaktivistom sám od seba. Sem-tam som k nejakej postave, najmä počas ich dospievania, pocítila trochu súcitu či pochopenia. Chvíle porozumenia však striedali WTF záležitosti, rozhodnutia a činy, u ktorých som len zavýjala prečo-o-o? Napríklad mi absolútne nejde do hlavy, prečo ani jeden jediný z ľudských hrdinov nepocítil voči drevorubačom, ťažobným spoločnostiam, policajtom a iným nepriateľom prírody zatrpknutosť a nenávisť. U jednej postavy bolo vyslovene uvedené, že im odpustila. Ďalšie boli policajtmi mučené, ale žiadnu traumu si z toho neodniesli. Už len nasadiť im svätožiaru. Iná vec, ktorej som vôbec nerozumela, bola, že keď vyrúbali ich milované stromy, boli sa pozerať na ich pne. To ja psychicky nezvládam. Chcem si uchovať spomienku na strom taký, aký bol, neprepisovať ju a nedrásať si rany srdcervúcim pahýľom. Ale nikto v knižke s tým nemal problém. Väčšinou mi teda postavy boli nesympatické až ľahostajné, čím sa strácal silne emotívny účinok, ktorý autor chcel ich pohnutými osudmi dosiahnuť. Boli príliš čudné, nečitateľné, éterické, nepozemsky uvažujúce na to, aby som sa s nimi mohla stotožniť.

Stromy sú super. Táto kniha o nich až tak nie.

Koncepcia knihy tomu vôbec nepomáha. Predstavovať postavy osemkrát, vždy presne v momente, keď predošlý príbeh začal byť konečne trochu zaujímavý, je utrpenie. Je toho priveľa a zároveň primálo. Z osudov niektorých postáv v Koreňoch som si nezapamätala prakticky nič. Podivnosti sa len nabaľujú a nabaľujú a nič nezačínalo dávať zmysel.

Trápila som sa s knihou, rozmýšľala som, že ju odložím. Ale kvôli stromom som vytrvala. Stromy sú tie najsympatickejšie postavy. Mohutné a pritom také bezmocné. Časť Kmeň bola silnejšia. Bezcieľne sa potácajúci hrdinovia začnú vyvíjať ekoaktivitu a snažia sa zachrániť stromy pred výrubom. Stromom, len v malinkej miere aj postavám, som tuho držala palce. Nepomohlo. Na moje obrovské sklamanie sa ochraňované stromy vyrúbali, všetky do jedného. Prišla som o svojich najobľúbenejších hrdinov. Ľudské postavy to neriešia, pokračujú v ekoaktivitách, až kým nepríde tragédia, po ktorej sa zdesene rozpŕchnu. Po zvyšok knihy, v Korune, sa pohybujú už len o chlp cieľavedomejšie ako na jej začiatku.

Lepšie pasáže sa striedajú s horšími. Autor niekedy ponúkne celkom peknú myšlienku, aby ju ale vzápätí zabil do neba volajúcou naivitou. Na jednej strane je autor vzdelaný, ohuruje poznatkami o stromoch, na druhej strane napísal (už takmer na druhej strane) taký kiks, že som bola len kúsok od znechuteného odloženia knihy. Hneď v prvej dejovej línii chlapík zasadí do zeme gaštany, ktoré mal rok vo vrecku saka. A zo šiestich päť vyklíči! Nezmysel. Ako pestovateľka gaštanov viem, že ak sa jedlý gaštan do týždňa po prasknutí tobolky nedá do vlhkého, chladného substrátu, klíčivosť nenávratne stráca.

Najtragikomickejšia pasáž sa ale nachádza v Kmeni. Párik ekoaktivistov je vyslaných, aby sedeli na najvyššom strome v okolí a tým zabránili jeho výrubu. Výbava: plošina z dosiek, spacáky, instantné jedlo, plynový varič, zachytávač dažďovej vody, nočník, pár knižiek, ceruzky, skicár. A dvaja mestskí ľudia tam, prosím krásne, v pokoji a harmóniou s prírodou aj sebou samými prežijú takmer rok. Rok! Bez tepla, s rovnakým nepratým oblečením, na malých množstvách biednej stravy, pod holým nebom v daždi a vetre, chladení zo všetkých strán, ešte aj odspodu – v tomto má aj zvierací brloh navrch – v úplnej izolácii od zvyšku sveta. Chápem zapálenie pre vec a túžbu zachrániť strom, ale čo je veľa, to je veľa. Príbeh musí byť uveriteľný. Nesmierne by ma zaujímalo napríklad to, ako žena riešila antikonceptiu a menštruáciu a vôbec, ako to, že jeden z páru nezhodil toho druhého po takejto ponorke zo stromu. A tiež ako to, že mali pod stromom neustále plno návštevníkov, keď obsah každého ich nočníka skončil práve tam… Povzdychla som si aj nad ďalšími vecami: mizantropke s nezávislým myslením neustále nadbiehajú nejakí chalani, najviac autistický jedinec zo skupiny hlavných postáv je práve ten jediný z nich, čo si založí rodinu – a ani sa nedozvieme, ako…

A práve toto boli dôvody, prečo ma silné osudy aj samotné konce postáv míňali. Bolo vidno, že mali byť silné. Bolo mi jasné, prečo by mali byť silné. No je mi jasné aj to, prečo v mojom prípade neboli. Knižka s takýmto dejom mala dobre nakročené na to byť príbehom, na aký sa nezabúda. Ale chýba v nej to podstatné: zdôvodnenia, zdôvodnenia, zdôvodnenia. A faktická neprestrelnosť. Nie sme vo fantastike. Reality sa tam dalo držať.

Prílišné výruby? Pozrite sa na Slovensko!

Podivný mi pripadá aj prístup k téme samovraždy. Jedna postava ju chce spáchať dvakrát, v dvoch rozličných etapách života. Najprv si to v poslednej chvíli rozmyslí a nasleduje poučenie, také klišéovité: samovražda v žiadnom prípade nie, je to fuj, zlo, nesmieš. Keď už je však tá postava vyžitá a urobila kus práce na ochranu prírody, vtedy už samovražda áno, fajn, v pohode. Dobre, možno preháňam, ale autor jej ju prinajmenšom dovolí. To ale speje k ďalšiemu a veľmi smutnému myšlienkovému klišé. A to, že starí ľudia majú byť na odstrel a najlepšie je, keď to spravia sami, aspoň s nimi nie je toľko roboty. Dobre, možno tam vidím niečo, čo tam nie je. No určitý typ vedenia deja už na mňa po nespočetných opakovaniach pôsobí ako červená plachta na býka.

Ak možno knižke veriť – čo po vymenovaných veciach pochybujem – tak ma veľmi prekvapuje, že výrub je obrovskou témou aj v USA. Oba razy, keď som túto krajinu navštívila, mi totiž pripadala ako svet neobmedzeného množstva stromov. Stromy obrovské, chránené, samý národný park, nedozierne lesy. Pritom spomínané veľkovýruby sa mali odohrávať v deväťdesiatych rokoch, vyše dekádu pred mojou prvou návštevou USA. Postavy tohto románu by mali prísť na Slovensko. To by ešte len plakali…

V podstate ani neviem, ako tá kniha skončila. Asi s istou nádejou, ktorej dôvody mi však, tak ako mnoho iného, unikli. Posledné zamyslenie, ktoré vo mne kniha vyvolala je, či je nutnou podmienkou súčasného umenia jeho nezrozumiteľnosť. Moje skúsenosti so staršími nositeľmi Pulitzerovej ceny boli totiž lepšie.

• Autor: Richard Powers
• Vydavateľstvo: Premedia
• Počet strán: 520
• Jazyk: slovenčina
• ISBN: 9788081598623
• Dátum vydania: 2020

Mohlo by vás zaujímať

• Tri minirecenzie románov s nerealistickými postavami
• Vydajte sa na jesenné putovanie so Spoločenstvom prsteňa
• Recenzia – Anna zo Zeleného domu
• J. K. Rowlingová: Prázdne miesto