Táto (mini)recenzia bude unikátna. Nebudem hodnotiť celú knihu – v tomto prípade poviedkovú zbierku Cestovanie v čase – ale iba tri príbehy z nej, ktoré mi utkveli v pamäti možno aj po dvadsiatich rokoch, odkedy som túto knižku prvý raz čítala. Celková úroveň poviedok v celej zbierke totiž nie je nijako závratná. Niektoré príbehy sú nezrozumiteľné, iné nezaujímavé až banálne. O niektorých by som prakticky nemala ani čo napísať. Ale tri, napriek nedokonalostiam, vo mne zarezonovali veľmi silno. Nebude asi náhoda, že ich autormi sú naozaj zvučné mená. Pozrime sa na Aspoň čosi pre nás tempunautov od Philipa K. Dicka, Človek v jeho čase od Briana W. Aldissa a Všetci vy zombiovia… od Roberta A. Heinlena.
Aspoň čosi pre nás tempunautov
Mimoriadna poviedka o časovej slučke a zúfalej snahe uvoľniť sa z nej. Páči sa mi veľmi silné a realistické znázornenie prostredia a postáv. Heinlen zobrazuje prvé pokusy s cestovaním v čase veľmi podobne ako prvé pokusy s cestovaním do vesmíru. Stroj času má svoju štartovaciu rampu, modul, starostlivo vybranú a vycvičenú mužskú posádku, vedcov a technikov, obrovský záujem novinárov a dokonca v ňom prebieha podobné súperenie medzi USA a Sovietskym zväzom ako pri kozmických pretekoch. To všetko a zachovanie aspoň minimálnej miery správnej terminológie tomu dáva punc nadčasovosti (až na ten Sovietsky zväz). Fascinuje ma, ako štýl písania priamo nepomenúva, ale súčasne zreteľne načrtáva atmosféru okolo trojice amerických cestovateľov v čase a ich misie, ktorá dopadla katastroficky. Posádka uviazne v časovej slučke, ktorá spôsobuje u ich veliteľa obrovskú psychickú vyčerpanosť. Je to len nahováranie si, prelud pod vplyvom depresie, alebo naozaj niečo z miliónov opakovaní slučky akosi preniklo k hlavnému hrdinovi a namiesto vymazanej pamäte si nesie pečať predošlých slučiek? Dych tejto atmosféry zanechal odtlačok v mojej vlastnej tvorbe – a pritom ide len o krátky príbeh. Charaktery postáv sú pekne načrtnuté, k hlavnému hrdinovi cítite sympatie, nad jeho vzťahom s partnerkou, ktorý nehoda s cestovaním v čase tragicky poznačí, zase smútite. A to bez akéhokoľvek usopleného pátosu a pomenovávania citov polopate.
Lenže tu sa akosi ukrýva aj základný problém celej poviedky. Autor toho primálo hovorí polopate. A tak vo výsledku, hoci ma poviedka nadchla a zaujala, nepochopila som, čo sa v nej vlastne dialo. Napríklad od akého do akého obdobia tá slučka vlastne prebieha, či nastala pri ceste dopredu alebo dozadu. Hovorí sa tam o pokuse cestovať sto rokov do budúcnosti, ale je jasné, že nešťastná trojica uviazla oveľa bližšie k súčasnosti. Aj v dialógoch robia postavy len narážky a idú na veci príliš veľkou okľukou. Vety ako „potom ti to všetko vysvetlím“ a „o čo ide?“ vzbudzujú v čitateľovi nádej, že sa už konečne dozvie, čo sa vlastne zomlelo… ale ono nič. Iste, hrubé rysy príbehu chápem, ale je tam priveľa nezrozumiteľného, nejasného a takto zostalo aj po druhom čítaní o dvadsať rokov neskôr. Čo mi prekáža najmä v závere, inak veľmi silnom. Motivácie ústredného páru postáv sú nejasné a z klaďasov sa tak menia na podozrivých. Konali v mene najlepšieho vedomia a svedomia, alebo v skutočnosti chceli z akéhosi dôvodu slučku uzavrieť? Nemám rada až takú otvorenosť. Všetkého, aj náznakov a nejasností, veľa škodí.
Človek v jeho čase
Od Aldissa mám prečítaných niekoľko kníh. Vo všeobecnosti sa vyznačujú až príliš divokými svetmi. Táto poviedka je však iná, akoby pod jeho hlavičku nepatrila. Je príjemne iná. Restrospektívne rozpráva o prvej ľudskej výprave na Mars. Nuda a klišé? Kdeže. Po pokuse o návrat posádky totiž vyjde najavo šokujúce prekvapenie – celá posádka sa presunula asi o tri minúty v čase do budúcnosti. Z tohto dôvodu loď preletí plánované miesto pristátia a havaruje. Prežíva jediný muž zažívajúci udalosti síce kauzálne prepojené s našimi, ale tri minúty pred tým, ako o nich vieme my. Po prepustení z nemocnice sa vracia domov. No jeho začlenenie do života nebude vôbec jednoduché…
Myšlienka, že každá planéta má svoje vlastné časové pole, ma vtedy pred dvadsiatimi rokmi fascinovala a dostala. Ktovie, či to bola náhoda alebo zámer, že ten časový posun sa rovná dobe, za ktorú svetlo zo vzdialenosti Zeme od Slnka prejde do vzdialenosti Marsu od Slnka. Pôvod tejto periódy sa totiž v poviedke nespomína, nerieši a navyše – budem trochu zlá – ako Aldissa poznám, on si na fakty príliš nepotrpí. Ostatne, celý ten časový posun pokiaľ viem nemá v súčasnej fyzike ani najmenšiu barličku zdôvodnenia, ale je to myšlienka natoľko zaujímavá, že mi v tomto prípade nevadí. A nielen myšlienka ako taká, ale vôbec myšlienka, že po prvej ceste na inú planétu sa dočkáme šokujúcich prekvapení, s ktorými nikto nerátal. Ktovie, či práve tento príbeh nestál za vznikom Towsendovej choroby v Druhej planéte – takisto nepríjemného a úplne nepredvídateľného prekvapka pre ľudstvo, keď v mojej vlastnej verzii budúcnosti letelo prvý raz na ten otrepaný Mars.
Ale späť k Človeku v jeho čase. Ideu ešte umocňuje jej spracovanie. Rozprávačom príbehu je totiž nešťastná astronautova manželka. Miluje ho, túži sa k nemu priblížiť, pochopiť ho, vrátiť všetko do starých koľají, ale tá trojminútová časová bariéra ju od neho delí čím ďalej tým viac. Sám astronaut si s tým starosti nerobí, manželka ho netrápi, je tým, naopak, vedecky fascinovaný. A jeho žena nevie, ako sa vrátiť k rodinnému životu aj s deťmi, len tak-tak odoláva zvodom jedného z mužov pohybujúcich sa okolo jej manžela (pretože s manželom, prirodzene, nemôže spávať, hoci sa pokúša nájsť spôsob). A v neposlednom rade sa snaží pochopiť, ako kauzalita s človekom posunutým dopredu v čase, preboha, funguje. V tomto prípade nevyčítam autorovi, že žena je len tá hlúpa husička, pretože to nechápem na prvé ani na druhé čítanie ani ja. Ide o veci extrémne náročné na predstavivosť.
Problém poviedky? Zápletka sa nijako nevyriešila. Videli sme úsek zo života zúfalej ženy, nijako vygradovaný, nijako uzavretý. Pritom priam bičuje predstavivosť a bolo by úžasné spracovať túto poviedku na román. Ďalší nedostatok: prečo posádka na Marse nemala spojenie s riadiacim strediskom po celý čas? Prečo sa to spojenie zázrakom vytvorilo až v blízkosti Zeme? Inými slovami, prečo Zem nevedela o vzniku časového posunu skôr? Autor sa obratne vyhýba prílišným technickým detailom, či už je to kvôli čitateľom alebo preto, že sám nevie. No niekedy, žiaľ, ani to nezabráni chybe.
Všetci vy zombiovia…
Na prvý pohľad šialený nápad. Na druhý pohľad geniálny. Na tretí pohľad ťažko nedotiahnutý. Príbeh o časovej slučke, ale veľmi odlišnej od časovej slučky v prvej poviedke. Z tej sa chceli jej aktéri vymaniť. Z tejto by vymanenie sa zo slučky značilo paradox starého otca v ešte oveľa horšom meradle.
Mám prezradiť, o čo ide? Nemám? Je to totiž základná a prekvapivá pointa. Radšej neprezradím. Iba to, že nápad je síce ohromujúci a autor sa veľmi snažil obložiť ho hodnovernými omáčkami. Poľudštiť ho a scivilniť. Napriek všetkej snahe som však príbehu neuverila ani na prvé čítanie, ani na druhé. Obsahuje príliš závažné medicínske a psychologické nezmysly. Už len ten – a toto nie je prvá kniha, ktorej to vyčítam – že človek nespozná sám seba v mladšom či staršom prevedení. Nielenže nespozná, ale v prípade svojho staršieho ja akoby si vymazal aj príslušné spomienky na stretnutie s mladším ja. A potom je tu názov. Úplne odveci, nič nehovoriaci, s ničím nesúvisiaci. Ale cez to všetko je ústredný nápad taký silný, že čitateľa zasiahne a prinúti ho premýšľať, čo i pod maskou posmechu. Čo viac, ide o jednu z najznámejších poviedok o cestovaní v čase, ktorej absurdne-geniálny dej som si vypočula už z úst niekoľkých ľudí.
- Názov: Cestovanie v čase (Poviedky svetových sci-fi autorov)
- Autor: kolektív autorov
- Vydavateľstvo: Motýľ
- Počet strán: 293
- Jazyk: slovensky
- ISBN: 80-88775-48-5
- Dátum vydania: 1997
Napísať odpoveď