header image

 
 

Recenzia – Viola Stern Fischerová Veronika, Homolová Tóthová: Mengeleho dievča

Písať recenziu na príbeh podľa skutočnej udalosti je ošemetné. Tobôž, ak je tou skutočnou udalosťou vojna a jej hrôzy. Nezdá sa adekvátne niečo kritizovať z úcty k autorke a jej desivým zážitkom. A keďže nevieme, čo je práca jej a čo novinárky, aj ohľadom spracovania treba voliť slová veľmi opatrne. Aj tak sa však o to pokúsim.

Mengeleho dievča rozpráva príbeh Lučenčanky Rózy zvanej Viola. Je Židovkou, no neortodoxnou. Má širokú rodinu, chodí na gymnázium, zažíva svoju prvú lásku. A nad tým všetkým sa zaťahujú mračná druhej svetovej vojny. Príbeh nás postupne prevedie cez utláčanie Židov, cez ich pomalé zovieranie v okovách, vedúce napokon do krajnosti – do plynovej komory koncentračného tábora Osvienčim. Pekne zobrazuje, prečo Violina rodina svojmu osudu neskúšala uniknúť, po vzore žaby, ktorú pomaly varia vo vode – a keď voda zovrela, už bolo príliš neskoro. Nástup príbehu bol postupný a (napodiv?) pre mňa zaujímavý. Niektoré popísané situácie sú blízke našim, iné – ako napríklad randenie za prítomnosti oboch mám čoby gardedám – pre nás už v tejto dobe nepredstaviteľné. Preskakovala som len state opisujúce predvojnový Lučenec. To je môj problém, architektúru vôbec nemusím.

Kniha má dobrú gradáciu až k najtvrdšiemu jadru – k útrapám Osvienčimu. V ňom Viole (pravdepodobne) okamžite popravili oboch rodičov a ona sama bola ponechaná na pokusy na ľuďoch. Toto jadro vypĺňajú opisy tých najkrutejších zverstiev – rozhodne nejde o čítanie vhodné pred spaním. Violin príbeh pretkávajú príbehy iných väzňov a postáv. Ale potom… potom ma kniha trochu sklamala. Z Osvienčimu už totiž len rýchlo preletí k chabo popísanému a trochu priveľmi idylickému šťastnému koncu.

A tu by mohli prísť vaše výčitky. Ak mala raz Viola šťastie, zostala aj po nechutných gynekologických pokusoch plodná, a našla si dobrého muža, tak aké výčitky šťastnému koncu, že? Skrátka to tak bolo a basta! Preto musím zdôrazniť, že podivne skratkovitý záver knihy nevyčítam z hľadiska udalosti, ale spracovania. Až do pobytu v Osvienčime boli totiž Violine pohnútky, myšlienky a pocity spracované veľmi podrobne. Chápali sme ju a súcitili s ňou. A potom sa zrazu toto pevné spojenie s jej osobnosťou končí a už len kde-tu sa objaví záblesk nejakého, prevažne pozitívneho pocitu. Chýba mi tá komplexnosť a podrobnosť prvej polovice knihy. Chýba mi jej vyrovnávanie sa s prežitým. Chýba mi – a veľmi! – jej akákoľvek snaha zistiť, čo sa stalo s jej otcom. Chýba mi vykreslenie toho, ako sa zaraďuje do normálneho života – nie po stránke udalostí, ale po stránke emocionálnej. Nič z toho tam nie je. Jediná komplikácia, ktorá nerobí happyend takým skratkovitým, je Violina voľba a dilema medzi dvoma nápadníkmi. A tiež sa tam objavuje podľa mňa akosi sa nehodiaci podrobný príbeh Juraja Fishera.

Dôvody takejto výstavby môžu byť v zásade dva. Prvý je gradácia deja, ktorá (vraj) musí byť, či ide o beletriu alebo nie. Po najkrutejšom období Violinho života, pobyte v Osvienčime, už nebolo kam gradovať. Ďalšie tri koncentračné tábory boli oproti nemu už skoro nič. Vyrovnávanie sa s prežitým iste nebolo až také zlé ako prežívať si to celé. Možno si spoluautorka povedala, že už nemá čím ohúriť, a tak už ďalšie útrapy do knižky nedávala. Alebo to skrátka za každú cenu chcela ukončiť pozitívne, bez náznaku neliečiteľných tráum, doživotných jaziev. Či dokonca by sa jej to zdalo priveľmi dlhé. Na druhej strane – príbeh Juraja Fishera tiež knihu predĺžil. A navyše jeho zážitky neboli horšie ako Violine, preto jeho rozprávanie išlo pomimo mňa. Ak spoluautorka chápala, že po hrôzach Osvienčimu už nie je ničím možné vybičovať čitateľove emócie, prečo sa tam objavuje táto línia? Ako dôvod Violinej voľby ju stačilo zhrnúť oveľa kratšie.

Pre mňa je teda Mengelove dievča tak trošku príbeh bez konca. V prvej časti som bola s hrdinkou zviazaná, v ďalšej ma ale zmena prístupu k rozprávaniu od nej tak odpútala, že záver mi so zvyškom knihy neharmonizuje.


  • Názov: Mengeleho dievča
  • Autorky: Viola Stern Fischerová Veronika Homolová Tóthová
  • Vydavateľstvo: Ikar
  • Počet strán: 368
  • Jazyk: slovenský
  • ISBN: 9788055151885
  • Dátum vydania: 2016

Mohlo by vás zaujímať



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.