Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 23. 8. 2016

Zdroj: Pixabay

Raz som sledovala zaujímavú diskusiu. Týkala sa otázky, ako vytvoriť sympatickú postavu. Spraviť nesympaťáka je totiž ľahké – môžete na to zvoliť nejakú až zo šiestich mnou opísaných metód. Ale sympaťák je už trochu tvrdší oriešok. Naveľa-naveľa sa mi podarilo u mne sympatických postáv zozbierať tieto spoločné znaky:

• Má niečo dôležité spoločné s vami. V mojom prípade so mnou. To je ale všeobecne veľmi ťažký bod, pretože netušíte, kto bude tú knižku čítať. A ak sa chcete oháňať mýtom cieľovej skupiny, vedzte, že ani ľudia určitého pohlavia, vzdelania či veku nie sú armádou klonov. Napríklad nie každá teenagerka je naivná blbka, ktorá chce čítať o tom, ako sivá myška prišla do novej školy a tam sa do nej zamiloval úúúúúúúúžasný chalan. Samozrejme, nech do knihy napíšete čokoľvek, úplne všetkým teenagerkám ani iným čitateľom nevyhoviete. Ale to iste viete. Nám ide o to, aby sme ich do osídiel nášho príbehu zachytili čo najviac.
  Takže, keďže nevieme, aké vlastnosti budú mať ľudia, čo budú knižku čítať, postava by jednoducho mala mať tých vlastností čo najviac a väčšina čitateľov si už niečo vyberie. Nasekaním kopy informácií o postave zároveň splníte aj parameter, aby bola prepracovaná a dýchala životom. Ale pozor! Jej vlastnosti nesmú byť nahádzané lopatou na kopu, ale v harmonickom celku. Ak má teda postava nejaké veľmi rozdielne vlastnosti, čitateľ musí chápať, ako sa na ne hrdina pozerá, ako si túto nekonzistenciu sám vysvetľuje. V opačnom prípade dostanete namiesto sympaťáka neuveriteľné čudo.

• Dostatočne trpí. Toto je veľmi dôležitý bod. Ešte dôležitejší než predošlý. Darmo bude hrdina presnou kópiou čitateľa, keď mu nemáte v čom držať palce. Mne sympatická postava musí v živote trpieť minimálne tak ako ja. A čím je jej utrpenie väčšie, tým viac som ochotná prižmúriť oči nad odlišnosťami medzi ňou a mnou a tiež nad jej chybami. Takto svojim obetiam získava sympatie G. R. R. Martin. Viaceré z jeho postáv začínali ako pekní hajzlíci, ktorým som želala niečo zlé, ale keď sa im toho nepekného ušlo viac než postačovalo na nápravu charakteru, zrazu som im úpenlivo želala happyend.
  Nestačí však sucho sekať katastrofy, ktorými hrdina prechádza ľahostajne či s úsmevom na tvári. Vaša postava musí tie katastrofy dostatočne prežívať. Musíte opisovať, ako sa pri nich cíti. Ako sa bojí. Ako si zúfa. Ako hľadá riešenie. Ako bolestne spomína na lepšie časy. Ak totiž dlhšiu dobu netrpí postava, začne trpieť čitateľ.

• Chápete jeho konanie. Na prvý pohľad sa zdá, že tento bod automaticky funguje vtedy, ak je naplnený prvý, ale nemusí to tak byť. Vďaka dobre opísanému mysleniu a cíteniu postavy môžete sympatizovať aj s niekým, kto s vami nemá spoločné absolútne nič, a naopak, hrdina sa môže zo začiatku javiť ako váš dvojník, a aj tak to nepomôže, ak nevidíte príčiny jeho (ne)konania. A dokonca, pokiaľ sa čitateľ stotožní s hrdinom, ale súčasne nerozumie jeho správaniu, postava mu bude ešte nesympatickejšia než keby sa s ňou nestotožnil. Pretože ak sa s ňou čitateľ nestotožní, môže nepochopenie hodiť práve na odlišnosti. Je normálne, ak sa neviete vcítiť do odlišných ľudí. Ale ak sa niekto vám podobný, komu ste spočiatku rozumeli, začne správať šialene, bolí to o to viac. Z tohto dôvodu je preto nebezpečné dať kladnému hrdinovi vlastnosti, ktoré vy sami nemáte, a ani im nerozumiete. Pretože čitateľ tie vlastnosti môže mať a bude vedieť, že takýto človek v skutočnosti uvažuje úplne inak.
  Nepochopenie dôležitého rozhodnutia postavy u mňa zabíja sympatie veľmi často. Obzvlášť mi nejdú do hlavy tie prípady, keď je postava v nejakom maléri a nevidí pred sebou jasné riešenie. Chce sa mi na ňu kričať, či je načisto sprostá, že nevyskúša alebo aspoň nezváži takú jasnú možnosť. Preto si myslím, že radšej viac zdôvodňovania konania ako primálo. Odhaleniu východísk, na ktoré autor sám nepríde, môže veľmi pomôcť betareading.
  Samozrejme, treba poznať správnu mieru. Sú rozhodnutia a reakcie natoľko vlastné väčšine ľudí, že sa v nich netreba šprtať. Je napríklad prirodzené, keď matka chce zachrániť vlastné dieťa. Ak však matka vlastné dieťa zabije, potrebujete veľmi dobré zdôvodnenie jej konania, ak má zostať sympatickou.
  Častejšie mávam problém s pochopením ženských postáv ako mužských. Tie mnohokrát robia nelogické obraty a rozhodnutia. A to bez ohľadu na to, či je ich autorom muž alebo žena. Tipujem, že ak je to muž, obrat v správaní svojej hrdinky si zdôvodňuje „ženskou logikou“ či hormonálnymi zmenami spôsobenými menštruačným cyklom. Ak je to žena, nenapíše dôvod, lebo si zrejme pomyslí: však my, dievčatá, vieme. Lenže ja veru neviem. Aspoň zopár viet na vysvetlenie by fakt neuškodilo.
  Čo ešte môžete urobiť pre zvýšenie pochopenia? Zariadiť, aby reakcie postavy neboli v rozpore s jej osobnosťou. To značí, že ak raz napíšete, že hrdina neznáša ženy, tak nemôžete súčasne napísať, že hľadá ženu na trvalý a láskyplný vzťah. A ak to tak musí byť, lebo si to vyžaduje dej, potom by už malo prísť zdôvodnenie – napríklad to, že podvedome po žene túži, no nejaká trauma naštartovala v jeho vedomí nenávistný vzorec, a tento rozpor ho ničí. Alebo že tú nenávisť k ženám v skutočnosti len hrá, lebo… doplňte si nejaké lebo.

• Má spomienky. Na záver tento zaujímavý a najmenej samozrejmý bod. Prišla som naň intenzívnym premýšľaním, čo majú ešte spoločné mne sympatické postavy od rozličných autorov a čo naopak chýba všetkým nesympatickým. Zistila som, že spomienky sú pre mňa veľmi dôležité. Ale pozor, nemyslím tým spomienky na niečo, čo postava zažila predtým, než sa s ňou čitateľ naživo stretne, takzvané retrospektívy. Aj tie môžu sympatiám veľmi pomôcť, no ešte väčšiu silu majú pre mňa spomienky na niečo, čo postava prežila v samotnom deji. Čo zažila spoločne s čitateľom.
  Istú logiku to má. Spomínanie na spoločne prežité podľa výskumov utužuje aj reálne vzťahy. Tak prečo by nemohlo tie, ktoré majú čitatelia s postavami? Fakt nemám rada, ak autor vláči zo situácie do situácie hrdinu s pamäťou dážďovky. Ak si postava nevie zážitky zapamätať, spätne nad nimi premýšľať a na základe toho sa vyvíjať, pripadá mi akokoľvek akčný dej zbytočný. Samozrejme, aj toto s mierou, spomínanie by nemalo ísť na úkor akcie a deja. Ale pravidelné záblesky spomienok dodávajú hrdinom v mojich očiach neuveriteľný šmrnc.

Všimnite si, že vôbec nespomínam, že sympatický hrdina musí byť bezchybný človek a oplývať samými heroickými vlastnosťami, ako je statočnosť, sebaobetavosť, skromnosť a podobné kecy. Naopak, prebytok týchto vlastností u mňa v niektorých prípadoch sympatie úplne zahlušil. Samozrejme, že kladný hrdina v sebe musí mať niečo dobré. No čitateľ sa nemusí stotožniť práve s tým dobrým v ňom. Pokojne nech nájde v postave aj temnejšiu stránku svojej osobnosti. Naopak, pri plochom a neodôvodnenom anjelovi hrozí, že sa čitateľ nebude mať s čím stotožniť, lebo taký úžasný v reáli nie je nikto.

Ak však chcete ísť cestou úspešného braku, bezchybný hrdina môže byť jednou z možností, pretože v niekoľkých brakových bestselleroch, ktoré som prečítala, to takto na iných čitateľov funguje. Niektorým jednoduchším ľuďom asi stačí vidieť v knihe ľudí, akými by chceli byť, nie takých, akými sú oni sami. Pre mňa však sústavne kladné myslenie nemá žiadnu logiku a pri čítaní mám preto skôr pocit, že mám dočinenia s pomätencom ako so sympaťákom.

Skrátka, vytvoriť klaďasa je ťažké. Ako napokon všetko v písaní.