header image

 
 

Mýtus o hrdosti

Neznášam, keď musím byť na niečo hrdá. Bez ohľadu na to, či je to niečo pozitívne alebo nie. Problém je totiž s chápaním samotného slova hrdosť. Ktoré sa až pričasto mýli s podobnými pojmami, ako je napríklad radosť.

Hrdosť je totiž niečo, čo si vyžaduje našu zásluhu. Sme hrdí na to, že niečo dokážeme. My sami. Nie niekto za nás. My by sme mali byť minimálne nepriamymi strojcami toho vznešeného činu. Môžeme byť hrdí na seba, keď sa vyšplháme na Gerlach. Môžeme byť hrdí na naše dieťa, keď za vyšplhá na Gerlach, lebo nebyť nás, nijaké dieťa a ani jeho úspech by tu nebol. Môžeme byť – za istých okolností – hrdí na súrodenca, ktorý sa vyšplhal na Gerlach, ak sme ho v jeho konaní povzbudzovali a dá sa nám teda pripísať časť zásluhy. Ale prečo by sme mali byť hrdí na neznámeho človeka, ktorého sme jakživ nestretli, lebo sa vyšplhal na Gerlach?

A presne to po nás chcú. Byť hrdí na ľudí, o ktorých úspechy sme sa ani najmenej nepričinili. Na Štúra, Hviezdoslava, Štefánika. Na Tatry, i keď sme ich vlastnými rukami nebudovali, na kultúrne pamiatky, hoci sme prstom nepohli ani na ne, na tradičné slovenské remeselné výrobky, hoci ich my osobne nevyrábame. Vraj národná hrdosť. Čo je to, prosím vás, za sprostosť?

Nikto nemôže za to, kde sa narodil. Teda, pokiaľ neveríte v reinkaráciu a karmu a nemyslíte si, že miesto vášho narodenia je vám pridelené podľa zásluh v minulom živote. V takom prípade áno, môžete byť hrdí, že ste Slováci. Ale v opačnom len vtedy, ak ste pozdvihli úroveň celého svojho rodiska/národa. Pretože inak je to celé logický nezmysel. A nenavážam sa len do hrdosti na národ, ale do hrdosti na čokoľvek, za čo nemôžete. Do hrdosti za mesto, prírodu, školu, kde berú každého. Do hrdosti za prírodnú farbu vašich vlasov, výšku, do ktorej ste vyrástli, veľkosť poprsia… nič z toho ste nedostali vďaka snahe, ľutujem. Tieto veci nie sú medailami za zásluhy a dobré správanie.

Samozrejme, týka sa to aj opačného pocitu – hanby. Prečo by sa mal niekto hanbiť trebárs za národnosť, pohlavie či mizivú povesť štvrte, v ktorej sa narodil? Akým zlým rozhodnutím, akým lajdáctvom či cielene negatívnym konaním ste takýto výsledok dosiahli? Žiadnym? Tak prečo potom vešať hlavu? Preto, že vás ostatní kvôli tomu škatuľkujú? Že vám kvôli tomu pripisujú také či onaké vlastnosti, u ktorých ale nie je nijaká záruka, že ich naozaj máte? A keby ste ich aj mali, tak predsa tiež nie z vlastnej vôle!

Ja nie som hrdá na to, že som Slovenka. Nestala som sa ňou z vlastnej vôle, ani za odmenu. Ani sa nehanbím za to, že som Slovenka. Nie som ňou z vlastnej vôle, ani za trest. Ale som hrdá na to, že som Wikipédistka. Som ňou totiž dobrovoľne a viem, že ňou nie som len formálne, že som na nej vykonala kopu práce, na ktorú môžem byť pyšná.

To, že hrdosť/hanba za neovplyvniteľné veci je absolútny nezmysel, však nič nezmení na fakte, že nejaký pocit z týchto neovplyvniteľných veličín máme. Aký je však správny názov týchto pocitov? Sú to radosť a smútok z daných zhôd okolností. Je samozrejmé, že nás tešia či zarmucujú veci, na ktoré nemáme dosah. Nájdenie bankovky na každodennej ceste domov či videnie úchvatného meteoru nemôžete pripísať sebe o nič viac, ako narodenie na istom mieste. Napriek tomu ste radi. A tragická nehoda človeka, ktorého poznáte, vo vás vyvolá ničím nepričinený smútok.

Hrdosť na miesto, kde sme sa narodili, je viac než čudná...

Hrdosť na miesto, kde sme sa narodili, je viac než čudná…

Na radosti či zármutku z neovplyvniteľných vecí, ak sa nazýva pravým menom, nie je nič zlé. Je tiež žiaduce hľadať na neovplyvniteľných veciach nejaké pozitíva, ak ich prvý pohľad veľa neponúka. V praxi to vyzerá asi takto: narodil som sa v galaxii Mliečna cesta, čo som si nevybral. Nie je to najväčšia galaxia vo vesmíre, ba ani v Miestnej skupine, čo už. Ale zase je väčšia než drvivá väčšina galaxií v Miestnej skupine. A je tiež krásne symetrická, nie ako tie pekuliárne čudá. Nemá síce modré guľové hviezdokopy, škoda, ale na druhej strane, nehostí ani kvazar. To poteší. Beriem to ako fakt, radujem sa z toho. Ale nie som hrdý, lebo nemám byť na čo.

Právo na hrdosť máte len po pričinení sa. Dovtedy je vaša hrdosť príživníctvom na cudzích úspechoch. Presne tak ako spolužiaci, ktorí na tímovom projekte nepohli ani prstom a nechali všetko robiť druhých, no potom všade vyskakujú s tým, že zaň dostali jednotku. Nerobte. Ale potom nebuďte hrdí. A nazývajte svoju radosť zo svojho rodiska, výšky, národa… pravým menom. Je totiž len výhrou v lotérii, v ktorej vám dokonca aj ten žreb kúpil niekto za vás.



Všeobecný blog


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Komentárov: 26     Upozornenia: 0

Autor Aleš Ne jan 1st 2017 at 2:43 am  

Zdá se,že jste nabourala další mýtus. Díky za to!
Kolik lidí si článek asi přečte?

Autor Adhara Ne jan 1st 2017 at 11:21 am  

Vďaka za komentár. Robím, čo viem, aby moje články čítalo čo najviac ľudí, no nerobím si ilúzie o tom, ako sa mi to darí… :-/

Autor alamo Ne jan 1st 2017 at 9:51 am  

Ale medzi hrdosťou a pýchou, by mal byť predsa nejaký rozdiel?
V článku je to podané tak, ako keby ani žiadny nebol..

Autor Adhara Ne jan 1st 2017 at 11:22 am  

Skôr mám pocit, že článok sa pýchou vôbec nezaoberá.

Autor alamo Ne jan 1st 2017 at 8:37 pm  

a čo napríklad taký „nacionalizmus“, alebo niečo iné „spoločenskejšie“?
to čo v článku popisuješ, má istý účel, má to presvedčiť „pešiaka“ schopného „skákať s políčka na políčko“, aby bol ochotný sa obetovať v prospech celku, vďaka tomu že sa identifikuje s výkonmi ktoré predvádza figúrka s vyššími schopnosťami napríklad jazdec..
nacionalizmus napríklad identifikáciu s „hrdinami“, napríklad aj vrcholovými športovcami, a hrdosť na „ich-naše-teda aj moje“ výkony používa bežne..
hmm.. nemám chuť to obhajovať..
ale nemôžem povedať, že to pokladám za niečo predpotopné, prekonané a už nepotrebné

Autor Adhara Po jan 2nd 2017 at 2:08 pm  

Ale veď ani ja to nepokladám za už prekonané, ja sa snažím vysvetliť, že prisvojovanie si zásluh za to, za čo nemôžeme, nemalo nikdy ani existovať…

Pritom však nemám nič proti radosti zo šťastných zhôd okolností ani proti inšpirácii sa úspechmi druhých, len chcem, aby sa to nazývalo pravým menom.

Autor alamo Pi jan 6th 2017 at 1:10 am  

Európske elity sa dnes čudujú, prečo je „spodine“ ich svetonázor cudzí. Prečo je ľuďom s „ulice“, ktorý nikdy „nenapísali román“, ľahostajný osud utečencov, nechcú bojovať proti diktátorom, kašlú na „globálne otepľovanie“.
Ja si začínam myslieť, že je to aj pre tenro postoj, ktorý si vyjadrila v článku a Aleš ťa zaň pochválil. „Tvoj úspech“ je „len tvoj úspech“, a boj proti javom ktoré som vymenoval, by nebol bojom za niečo spoločné, ale za individuálne úspechy ktoré príslušníci elít dosiahli, a ktoré teda „ulici“ nepatria. „Ulica“ by nebojovala za nič vlastné. Preto bojovať nebude.
Navyše „ľudu“ keďže mu tie kultúrne výdobytky „nepatria“, môže mu byť „vysoká kultúra“ ukradnutá. A presne tak to aj je, „ulica“ pociťuje k „vysokej kultúre“ totálnu ľahostajnosť, ako k niečomu čo si elity stvorili iba sami pre seba.
Adhara musím to čo si napísala, označiť ako extrémny individualizmus. A každý extrém je škodlivý. Doslova to rozkladá spoločnosť.

Autor alamo Ut jan 3rd 2017 at 11:27 pm  

trochu som uvažoval
a čo je to vlastne „úspech“?
podľa čoho človek rozozná, čo je „úspech“ a jeho „hodnotu“?
má prelom v teoretickej fyzike rovnaký význam ako hudobná sonáta, román, báseň, vojenské víťazstvo, zlatá medaila z olympiády.. to že sa nejaké dieťa prestane pomočovať a samo si prvýkrát zaviaže šnúrky na topánkach?
keď si chce niekto „privlastniť cudzí úspech“ podľa čoho si vlastne vyberá, aký úspech?
čo ak to spolu súvisí, to že niečo dokážeme pokladať za významný úspech, uznať ho, a „zároveň si ho chceme privlastniť“?
hmm.. asi mám problém, napísať k tomuto vetu bez otáznika

Autor Adhara Pi jan 6th 2017 at 11:12 am  

Alamo, zase sme sa nepochopili. Vidíš v článku to, čo tam nie je.
Ku komentáru „čo je to úspech“ – ako zamyslenie fajn, no pre článok bezpredmetné. Je úplne jedno, čo ľudia považujú za úspech, či e to niečo, čo by za úspech považoval aj niekto iný, alebo či by to bol úspech z objektívneho hľadiska (ak existuje). Preto som ako príklad uviedla slovenskú národnosť, na ktorú sa nedá jednoznačne nazerať pozitívne. Pre niekoho dôvod na hrdosť, pre niekoho na hanbu, oboje podľa mňa somarina.

K druhému komentáru: Nekážem o žiadnom extrémnom individualizme. Nenapísala som ani slovko proti spojenectvu za jednotný cieľ. Písala som proti príživníkom na úspechoch, na ktorých sa nepodieľali. Príkladom je trieda, v ktorej sa na projekte podieľali len dvaja žiaci a ostatí nepohli prstom, zato sú na ten projekt „hrdí“. Čomu tento ich pocit prospieva? Načo je dobrý? Na nič, naopak, škodí. Lebo ten lenivý zvyšok môže časom nadobudnúť pocit, že stačí formálne patriť k správnemu kolektívu a nebudú sa musieť o nič snažiť.

Ak by na projekte pracovala naozaj celá trieda, bolo by to o niečom úplne inom. Také podniky schvaľujem všetkými desiatimi. Ba dokonca sa chystám napísať príspevok odsudzujúci práve nútenie spoločnosťou k individualizmu, k nevytváraniu pracovnej špecializácie a k maximálnej samostatnosti v čo najviac činnostiach. To je tiež vec, ktorá mi už dlho pije krv.

Autor alamo Pi jan 6th 2017 at 11:35 am  

Takto podané to beriem.
Príležitosť robí zlodeja..
Vždy sa nájde niekto, kto sa zachová „racionálne“ a snaží sa zneužiť systém. Lebo ľudia nie sú anjeli, ale iba ľudia, je to jedným slovom „ľudský“ postoj. Byť skutočný humanista, znamená akceptovať aj ľudské chyby.
To že sa v tvojom príklade, našli spolužiaci ktorý sa iba viezli, je podľa mňa nie ani tak ich chyba, ale skôr chyba pedagóga, ktorý „projekt“ zadal a vyhodnoťoval. Tým že vytvoril podmienky pre príživníctvo, a následne ho odmenil dobrou známkou, vychovával zo svojich žiakov príživníkov. Ukázal im, že sa im to prepečie a navyše aj vyplatí.
A u tých ktorý skutočne pracovali, zase znehodnotil ich úspech, a tak im naočkovl skepsu k čomkoľvek kolektívnemu.

Autor alamo So jan 21st 2017 at 11:01 pm  

poraď mi..
http://www.kosmonautix.cz/2017/01/prvni-dil-cis-lunarni-stanice/
mám na to „dugiho“ fórum, ešte vôbec chodiť?
mohlo to, že som som sľúbil, že „skrz všetky sklenené stropy, preletí zlatá tehla, a všade naokolo budú pršať ostré črepy“ prispieť k tomu aby sa to uskutočnilo? (buďto bude po mojom ALEBO..)
hmm..
som „terorista“?

Autor Adhara Ne jan 22nd 2017 at 5:20 pm  

Nuž, na to si musíš zodpovedať sám. A ja si musím zodpovedať na otázku, čo mám tieto tvoje komentáre nesúvisiace s pôvodnou témou vôbec schvaľovať…

Autor alamo Ne jan 22nd 2017 at 6:36 pm  

prepáč
potreboval som sa „vykecať“
už ťa nebudem otravovať

Autor Tomi Lee TRNíK Ut jan 24th 2017 at 8:56 pm  

Zaujímavá téma, chápem kam smeruješ, a kludne by som bol na tento text hrdý, keby som o ja napísal:)

Ale nepísal, takže môj názor bude v kontraste (inak by to ani nemalo význam písať), ktorý sa odvoláva na R. Dawkinsa, jeho evolučné schémi a memy.

Čo určuje to, že vieš kto je tvoja mama, otec, brat?
Pokiaľ nemáš príručný DNA scaner, tak len to že ti to povedali, a hlavne sa tak k tebe správajú.

Tvoji rodičia nevznikli vo vzduchoprázdne, ale sú výsledkom „boja“ za miesto na slnku, ten boj nebol len klišé, ale aj skutočne pár Slovákov padlo, aj za tvoj ich predkov.
Byť hrdým Slovákom teda znamená, vzdať úctu a hold našim predkom, ktorý to nevzdali, a neemigrovali do USA či inej krajiny, kde, ako sama uznáš, by tvoj názor asi zožal iný ohlas.

Ano naši predkovia zrovna tak mohli byť indiáni, či Eskimáci, alebo Krováci.
Ale to nemení nič na tom, že nebyť hrdosti ľudí na svoj pôvod, tak takýto národ prevalcuje iný, ktorý by ti (ako žene) napríklad neumožnil ani študovať.

Na jednej strane by možno už neboli náboženské či ideologické vojny o územia či svetonázor, ale na druhej strane, by sme možno žili v jaskyniach, lebo tá hrdosť na národ sa prejavuje hlavne u hrubokrkých, ktorý k násiliu na rozdiel od sebareflexívneho intelektuála nemajú ďaleko.

Byť hrdý na to čo naši predkovia dokázali, bojovať za slovensko, je primárna úloha jednotlivca, ktorý sa v takejto spoločnosti narodil, pretože nesie nielen ich DNA, ale HLAVNE kultúru, morálku a jazyk, takže to je protiargument, že ty si si slovensko nevybrala, tvoja existencia je priamo podmienená tým, v že existuje slovensko (chápem, ale že ak by si sa nenarodila, bolo by ti to ukradnuté).

Aký má zmysel udržať slovensko, jeho jazyk a tradície nažive? Videla si film ARRiVALL/2016 (prvý kontakt)?

Svet je aký je aj vďaka tomu, že mi máme vďaka indiánom (zemiaky) bryndzové halušky,
Nie všetko je v takomto multikulti svete ideálne, ale myslím, že je dobré aby Japonsko vyzeralo ako Japonsko,
slovensko ako slovensko, inak by nemalo zmysel cestovať, a možno aj vďaka nám Slovákom (inej reči, inému mysleniu) vytvoríme niečo, čo tento svet obohatí, a bez nás by sa tak nestalo.
Teda keď sa nám konečne podarí dostať do vlády inteligentných a slušných ľudí skôr, ako odíde posledný slušný Slovák za more.

Autor Adhara Ut jan 24th 2017 at 10:38 pm  

Vďaka za komentár. Obávam sa však, že som jeho podstatu nejako nepochopila. Je samozrejme fajn, že máme vlastnú kultúru, neprevalcovali nás iné národy, atď. Ale prečo myslíš, že sme sa uchránili práve z dôvodu hrdosti? Možno sa moji predkovia nevysťahovali za more len preto, že na to nemali peniaze alebo kuráž. Nerobím si ilúzie, že všetci zostali či nepoddali sa v boji z dôvodu hrdosti na nejaké Slovensko. Keď ti niekto ide dať kyjakom po hlave, utekáš alebo sa brániš bez ohľadu na to, či je útočník Slovák, Maďar, Amík alebo zombík. :-) To je proste pud sebazáchovy. Že sa spolu s jedincami zachová aj kultúra, beriem ako nechcený vedľajší produkt.

Keby nás iné kultúry neprišli dobývať, ale asimilovať nenásilne, malo by to iný efekt (viď preberanie americkej kultúry). Iste, tu sa niektorí ešte viac oháňajú hrdosťou a mne to pripadá ešte viac hlúpe. Nebudem sa brániť niečomu len preto, že je to cudzie, ale zhodnotím, či je to pre mňa dobré alebo zlé, potrebné alebo nepotrebné. Na pôvod kašlem. Spojenie „zlé už svojím pôvodom“ začína totiž zaváňať rasizmom.

Teraz technické poznámky k ďalším trom nezverejneným komentom: tvoj komentár som teda opravila (len zjavné preklepy a formátovanie). S doprogramovaním je problém, lebo ja sa v tom nevyznám a čo na to webmaster, to netuším… Každopádne ja píšem všetky komenty do Wordu a len ich neskôr prekopírujem do odpoveďového okna, pretože komentár sa nemusí odoslať, napríklad pri zle vyplnenej captche či nejakom výpadku. A zároveň sa tak lepšie opravuje. :-) Za pozvanie na prednášku ďakujem (nezverejnila som ho, lebo nesúvisí), no obávam sa, že najbližšie mám cestu do BA až koncom marca.

Autor Tomi Lee TRNíK St jan 25th 2017 at 12:19 pm  

V podstate máš pravdu, len teda upresním, že možno je niekde medzi nami,)

Pre R. Dawkinsa sú MÉMY (ak som si to dobre zapamätal) i DNA rovnako dôležité, to znamená, že ak tvoji predkovia majú radi štipľavé jedlo***, bolo dobré, aby si ho mala rada aj ty, a ako inak, ta tejto chuti naučiť, ak len nie cez hrdosť? Minimálne v minulosti, keď o parazitoch v potrave nevedeli.

***„Vezmite si také Mexiko,“ vraví Prokop. „Je to krajina blízko rovníka, je v nej veľa patogénov, a preto je tam aj štipľavá kuchyňa. Ak jedlo okoreníte, znížite množstvo patogénov, ktoré sa doň môžu dostať. Ak by ste si povedali, že štipľavé už jesť nebudete, hrozí, že sa otrávite, lebo v mäse sa rozmnožia parazity. Preto sa vám oplatí zotrvávať na tradičných postupoch z minulosti. To by vysvetľovalo konzervativizmus, teda lipnutie na tradíciách,“ doplnil vedec. https://dennikn.sk/595137/slovak-publikoval-v-spickovom-casopise-skumal-spojenie-emocie-hnusu-a-spravania/

Autor Adhara St jan 25th 2017 at 3:26 pm  

Ten argument s koreneným jedlom je zaujímavý. Beriem. No nedá mi nepoložiť rečnícku otázku, koľko takýchto prípadov dodržiavania tradície má podobné opodstatnenie. Nejako sa mi totiž nechce veriť, že mojich predkov zachránila bryndza pred nepoznanou zákernou chorobou rozšírenou od tatier k Dunaju. :-)

Autor Tomi Lee TRNíK St jan 25th 2017 at 7:40 pm  

Na rečnícku odpoviem, rečníckou: Koľko protiargumentov musíš mať, aby si znehodnotila 111 argumentov v prospech nejakej teórie?Áno jeden dobrý proti argument stačí. Ale iné som chcel. V dokonalom svete by slovo HRDOSŤ neexistovalo. Lebo tvoje argumenty sú logické, ale my v takom nežijeme, a tak keď sa zo 100 vrán, 30 vyčlení na základe farby či inej NÁLEPKY, tak prevalcujú tých 70 kedykoľvek a v čomkoľvek, pretože tie nemajú žiadnu spoločnú nálepku, ktorá by ich spojila. Preto Ateisti/humanisti vždy ťahajú za kratší koniec, lebo sa nevedia pod žiadnu „spoločnú“ nálepku zjednotiť (pretože ateizmus je v princípe, proti akýmkoľvek nálepkám). Týmto by som asi už uzavrel, toto téma. Ako som písal v úvode, sám by som niečo také o HRDOSTI napísal, ale ako tvoj samozvaný feedbacker som ti nastavil zrkadlo. Dobré či zlé, posúdi až čas.

Autor alamo Št jan 26th 2017 at 12:20 pm  

@Tomi Lee TRNíK
háčik je v tom, že toto sú neexaktné otázky a odpovede
na rozdiel od chémie, fyziky alebo matematiky kde argument „toto sa mi nepáči“ nefunguje a nepatrí, v „spoločenských vedách“ skúmajúcich ľudské spoločenské konštrukty ktoré sú zaťažené vysokou mierou „vágnosti“, argument „toto sa mi nepáči“ funguje veľmi dobre
takže adhare skutočne dostačuje jeden jediný argument, na rozmontovanie hoci aj tisícovky tvojich, nech sa ti už zdajú aké chcú logické
na rozdiel od exaktných vied, ktoré riešia otázky s jedinou správnou odpoveďou, v tejto debate platí koľko ľudí, toľko názorov a „toľko právd“
začni rozlišovať medzi exaktným a neexaktným, inak ti hrozí že tak ako mnoho iných, aj ty budeš zalamovať rukami nad tým, že sa začala (údajne) „postpravdivá“ a „postfaktická“ doba.. čo ale nie je pravda

Autor Tomi Lee TRNíK Št jan 26th 2017 at 2:58 pm  

ďakujem za tvoju reakciu, ale podľa mňa si nepochopil môj príspevok o „voze“. A tým pádom bol tvoj príspevok o „koze“. Zároveň tvoj príspevok je kontra produktívny. Inak povedané jeho aplikovaním na spoločnosť dosiahneme ZERO diskusie. Pozri si túto filozofiu: https://sk.wikipedia.org/wiki/Pragmatizmus __ To znamená, že nieje dôležité, čo si o svete, hviezdach či bohu navymýšľame, ale čo naozaj funguje. __ Ak HRDOSŤ funguje, tak jej filozofické či „logicke“ vyvrátenie len ukazuje na bezzubosť takéhoto svetonázoru. __ Ale aby si mohol v pokoji spávať, tak ak by si si naštudoval niečo o EVOLUČNÝCH algoritmoch sociálneho správania, ktoré sa predávajú buď geneticky, či výchovou a u ľudí aj kultúrne: https://sk.wikipedia.org/wiki/Evolu%C4%8Dn%C3%A1_te%C3%B3ria_poznania __ tak pochopíš, že pravda je len jedna a vždy bola. __ To čo funguje je pravda, nech by to bola aj viera v ružovú korytnačku plaziacu sa po mesiaci. A nemôže niečo súčasne fungovať aj nefungovať. A ak sa oženieš KM, tak Einstein sa obracia v hrobe:) __ (dokonca teraz ma napadlo, že Bellove nerovnosti, napriek tej „haluzi“, sú vždy rovnako „haluzné“, takže deterministické, ale to som len tak šplechol do vetru:) https://cs.wikipedia.org/wiki/Bellova_nerovnost

Autor alamo Št jan 26th 2017 at 9:54 pm  

Tomi?
môžem pár osobných otázok?
aké máš vzdelanie?
aké máš momentálne zamestnanie a čo v ňom vlastne robíš?

Autor Martin5 Pi jan 27th 2017 at 5:04 pm  

To že „hrdosť funguje“ môže byť práve príkladom namýšľania si. Spoločnosť sa za tisícky rokov výrazne zmenila, evolúcia je pomalá a nestíha sa týmto zmenám prispôsobiť.
Odporúčam pozrieť si niečo napr. z taoizmu, kde sa zaoberajú aj problémom, ako môže malý a slabý štát prežiť vo svete súperiacich mocností (čo boli reálie vtedy ešte nezjednotenej Číny). A hrdosť je v tomto prípade skôr na škodu. Slovensko je v podobnej situácii, akurát to prostredie nie je momentálne také nepriateľské. Búrlivým bolo napr. počas 2.sv.vojny, a vtedy sa Československo veľmi rýchlo vzdalo svojej hrdosti, aby obyvateľstvo prežilo. Iste, bolo to potom, čo nás spojenci hodili cez palubu, a teda sme sa ocitli práve v pozícii malého štátu obklopeného súperiacimi veľmocami.

Autor Tomi Lee TRNíK Pi jan 27th 2017 at 8:26 pm  

Martin 5 Pi jan 27th 2017 at 5:04: „Búrlivým bolo napr. počas 2.sv.vojny, a vtedy sa Československo veľmi rýchlo vzdalo svojej hrdosti, aby obyvateľstvo prežilo. Iste, bolo to potom, čo nás spojenci hodili cez palubu, a teda sme sa ocitli práve v pozícii malého štátu obklopeného súperiacimi veľmocami.“ ___________

co by sa ale stalo, ak by f.nemecko poarazilo rusko skor, ako by nastal den D? Neskoncili by sme vsetci v plyne? Takže liezť do zadku je pekne, ale neverím, ze tato stratégia vždy funguje. Radšej S.CH. a jeho Morho:)

__ „Odporúčam pozrieť si niečo napr. z taoizmu, kde sa zaoberajú aj problémom, ako môže malý a slabý štát prežiť vo svete súperiacich mocností (čo boli reálie vtedy ešte nezjednotenej Číny)“ __

o tom neviem nic, takže skus nieco o tom blizsie napisat. ________

inak na AFGANiSTANE si vylámali zuby aj USA aj CCCP, takže za istých okolnosti sa to dá.

Autor Martin5 So jan 28th 2017 at 11:03 am  

Čo by sa stalo je špekulácia, to nevie nik. Ja nevravím že hrdosť je apriori zlá, ale ako všetko má pre aj proti, je treba vedieť kedy hlavu vztýčiť a kedy zas sklopiť.
Na rozbor stáročia trvajúcej filozofie tu nie je priestor, spomeniem aspoň jednu alegóriu: Strom prežije práve vďaka svojej poddajnosti, keď v silnej víchrici sa ohne a poddá, inak by sa zlomil. Keď víchor pominie, tak sa znova vztýči.
„liezť do zadku“ to nie je o lezení do zadku. I najhrdejší národ na svete – Japonci – keď nakoniec prišlo na „voľ nebyť ako byť otrokom“, zvolili si druhú možnosť. A dnes opäť hrdo stoja. Keby bojovali do posledného muža, ako pôvodne plánovali, tak by sme sa na nich dnes chodili pozerať nanajvýš do nejakých rezervácií.
Áno, afganský Taliban môže byť jedným z tých, čo sa nedokáže podriadiť. Ak raz nastane doba, keď USA či Rusko nebudú dbať na civilné obete či diplomatický obraz vo svete, tak nebudú mať problém zrovnať ho so zemou. Ja len dúfam, že sa takej doby nedožijem.

Autor Tomi Lee TRNíK St jan 25th 2017 at 1:04 pm  

“Napadol” ma jeden sci-fi príklad na HRDOST:) Je to o posádke na jednej generačnej vesmírnej lodi (GVL), ktorá pristane po XXX generáciach na planéte, ktorá je vhodná na život. V tom istom čase tak, ale urobila aj iná mimozemská rasa. Hlavná hrdinka sa narodila už na planéte, takže nemala dôvod byť hrdá, na čokoľvek spojené zo svojimi predkami na vesmírnej lodi, lebo k výstavbe lodi, či ich boju o prežitie počas letu nijako neprispela. A dokonca ani si si narodenie na tejto planéte nevybrala. Je jej cudzí aj zmysel tej cesty. _________________

Kedže sa ju v mladosti, ako na planéte vyrastala nikto nesnažil kondiciovať, aby bola hrdá “KOLONISTKA”, aby bola hrdá na svojich predkov čo postavili GVL, tak sa jedného dňa dobrovolne, odpútala od svojej kolónie a prijala ponuku mimozemskej rasy a začneš objavoať ich svet a kultúru. _________________

Pokiaľ takto mimozemšťania zlákajú všetky mladé ženy(len ženy), tak časom ľudská základňa vymrie, a celá planéta bude patriť mimozemšťanom. A to len preto lebo mimoni mali povinnú skúšku z histórie a hrdosti,) ._________________

Po rokoch pri oslavách dňa víťazstva sa jeden mladý rebelský mimozemšťan pýta svojho otca: “Načo sa učím byť hrdý na to, že moji predkovia kolonizovali tento svet a porazili tú vesmírnu (ľudskú) háveď ? Veď ja som sa o to nijako nepričinil!” _____________

Otec sa zamyslí, a odpovie: “Nech je tá filozofia o hrdosti akoukoľvek nezmyselná a hlúpa vec, tak vďaka nej nám patrí celá planéta, a ty dnes o tej nezmyselnej nálepke môžeš diskutovať. Slovo hrdosť je len médium pre nálepku, ktorá ťa začleňuje do skupiny, ktorá ťa vďaka tej nálepke bude chrániť a živiť. Pre futbalistu je farba na jeho drese, len obyčajná farba, ale vďaka nej vie okamžite, kto je na ihrisku jeho spoluhráč.”______________lepšie to už nevysvetlím, ps: napíš mi pls. email. ďakujem.

Autor Peter Molnár St sep 13th 2017 at 2:23 am  

V tomto sa zhodneme. Z mojej strany to môže znieť kruto, ale veľakrát mi napadlo, že ľudia, ktorí cítia hrdosť iba nad nejakými už vopred danými vlastnosťami, alebo vecami, ktoré už neovplyvnia, nechtiac priznávajú, že možno sami nemajú naviac. Je to do veľkej miery v poriadku. Nikto z nás nemôže zvládnuť všetko, vynikať vo všetkom, splniť si každý sen, pričiniť sa o „veľké veci“ a pod. Na druhej strane, hrdosť tohto typu vie ľahko skĺznuť k prázdnej pýche, ak ju nemá čo stimulovať. Keď sa niekto utvrdzuje v dojme, že celý život musí byť v tieni iných, nevytŕčať z davu, alebo že sám nedokáže nič dobré (čo ako malé) a preto by sa ani nemal snažiť… vtedy tá hrdosť naberá smutné kontúry. A ešte horšie je, keď sa ten potláčaný, skrývaný pocit vlastnej menejcennosti zleje práve s tou neopodstatnenou pýchou. Hrdosť jedného človeka môže byť úplne iná ako hrdosť ďalšieho človeka. Je pravda, že asi väčšina z nás žije v pokušení označiť niečo, o čo sme sa priamo nezaslúžili, ako vec, pri ktorej cítime hrdosť. Ja nie som oveľa iný, občas som sa pri tom pristihol. Aj keď je to asi aj preto, lebo sme ako spoločnosť vytesnili iné city tohto typu, uprednostňujúc iba ten jeden – hrdosť. Ako hovoríš, takéto veci sú omnoho pestrejšie a zložitejšie a neraz osobnejšie, než aby sa dali prosto onálepkovať slovom „hrdosť“, ako nejakým univerzálnym zaklínadlom. Nie som síce rodič, ale hrdosť ktorú by som cítil, keby sa moje dieťa zachovalo čestne alebo priateľsky v nejakom spore s inými deťmi, by asi bola iným typom hrdosti, než hrdosť na to, že nejakí športovci vyhrali niekde nejaký zápas, alebo že nás nejaká kultúrna alebo vedecká osobnosť niekde pozitívne zviditeľnila. Hrdosť je ľahko použiteľný „umbrella term“, ale ako so všetkými pojmami toho typu, niekedy nezaškodí pozrieť sa detailnejšie na jeho možné nuansy.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.