Zdroj: Pixabay

Ľudia často riešia závažné problémy. A rovnako často o nich počúvajú od druhých nezmysly. K niektorým som sa už vyjadrila dávnejšie. Dnes si beriem na mušku ďalší blud, ktorý sa rozpráva ľuďom z nejakého dôvodu sa trápiacim. A namiesto uštipačnosti rozoberiem racionálne argumenty.

Tento blud má rozličné podoby, ale jeho myšlienka je rovnaká. Človeku, ktorý je s niečím vo svojom živote nespokojný, sa povie, že niekto sa má aj horšie. Ak má cukrovku, pripomenie sa mu, že niekto má aj rakovinu. Ak má malý byt, niekto nemá žiadny. Ak nemá rodiča, niekto nemá oboch rodičov. Ak pracuje desať hodín denne, niekto pracuje aj dvanásť. A tak ďalej, iste to poznáte, niečo také ste už určite počuli alebo dokonca povedali. A táto informácia vraj má – keď už nie na fyzickej, tak aspoň na duševnej úrovni – menší problém dotyčného odstrániť.

Tento argument je nevhodný dokonca až zo štyroch dôvodov. Prvým je ten, že nemôžete vedieť s istotou, či ten, čo vyzerá, že je na tom horšie, na tom naozaj je horšie. Pre nás sa jeho stav môže zdať desivým, ale on to možno tak chcel a je v ňom šťastnejší než my. Iste, pri chorobe to nie je veľmi pravdepodobné. Lenže môže mať zaľúbenie v malých bytíkoch, lebo mu pripadajú útulné, či v malom množstve peňazí, lebo bohatstvo pre neho predstavuje ťarchu a obavu zo závisti. Predpokladať, že pocity a zmýšľanie druhých sú rovnaké ako sú naše alebo rovnaké ako zmýšľanie väčšiny, je totiž ťažký a veľmi rozšírený omyl.

No pripusťme, že ten, s kým sa porovnávame, naozaj vníma svoju situáciu horšiu ako je tá naša. Takže prichádza druhý dôvod – ním je, že je vlastne potrebné nešťastie niekoho druhého, aby utešovaný človek mohol byť šťastný. Lebo keby neexistovala horšia choroba/bieda/práca/strata/…, tak by sa tento argument použiť nedal. Nebyť cudzej biedy, nemohli by sme z nej čerpať útechu. Od toho je už iba krôčik k radovaniu sa z cudzieho nešťastia. Naozaj je správne uvažovať týmto smerom?

Tretím dôvodom je ten, že po hlbšom zamyslení tento argument nemá opodstatnenie. Lebo ak si toto môže povedať človek, ktorého sa snažíte takto utešiť, potom si to môže povedať aj ten, koho dávate ako horší príklad. Ak napríklad utešujete človeka, ktorému umrel jeden rodič tým, že niekomu umreli dvaja, ten, komu umreli dvaja sa zase môže utešovať tým, že sú aj takí, ktorým umreli obaja rodičia aj súrodenci. A tí zase tým, že ďalším umreli okrem rodičov a súrodencov aj strýkovia, bratranci, tety… A ak dôjde príbuzenstvo, dajú sa pridávať ďalšie životné rany. Lebo (skoro) nikto na tom nie je tak zle, aby na tom nemohol byť aj horšie.

Ale čo z toho vyplýva? Že právo na nešťastie má iba jeden jediný človek na svete – ten, ktorý je na tom úplne zo všetkých najhoršie. Ostatní, dodržiavajúc striktne toto pravidlo, sa nemajú na čo sťažovať, nech už trpia čímkoľvek. A to je nezmysel. Ak niekomu chýbajú obe ruky, neznamená to, že s jednou chýbajúcou môže žiť rovnako, akoby vám žiadna nechýbala. Človek je stavaný na život s oboma rukami. Ešte väčšie postihnutia, napríklad chýbanie viacerých končatín, neznamená, že deficit jednej ruky je menší.

Každý v nás by mal mať totiž v sebe pevné latky. Také, ktorými nemôže pohnúť okolie. Také, s akými sa narodil. Ako napríklad s predurčením používať obe ruky, nie iba jednu. S týmto nič neurobí ani to, keby všetci ostatní ľudia na Zemi zrazu prišli o obe ruky. Tento deficit nie je relatívny, ale absolútny. Okolie s tým nič nemá a nikdy nemalo.

Štvrtý dôvod je neférovosť toho, že tento argument je spoločensky uznávaný iba jediným smerom. A to smerom porovnávaním sa s tými, čo majú menej. Ale keď chce niekto pre svoj nedostatok argumentovať tým, že iní zase majú viac? Za to hneď dostane viac či menej slušne cez papuľu. Porovnávať sa s lepšími je vraj zlé. Závistlivé. To sa nesmie. Len s horšími sa smie. Čo smie – musí! Vtipné je, že kým vy sa s tým horším porovnávať môžete, ten horší sa na základe tohto pravidla s vami porovnávať zase nesmie, lebo z jeho pohľadu ste ten lepší. Táto jednostrannosť či skôr jednosmerná funkčnosť jasne poukazuje na absurdnosť takéhoto uvažovania.

Ja viem, či som šťastná alebo nešťastná na základe seba, svojho vnútra. Moja latka je pevná, nepotrebuje kalibrovať. Nepotrebujem vidieť, koľko a ako na tom druhých ľudí je, aby som vedela, čo je „správne“ cítiť. Lebo druhí sú druhí a ja som ja.

Mohlo by vás zaujímať

• Dojmy s pojmami
• Zápory sú relatívne
• Život je spôsob, akým hmota môže trpieť (úvaha)
• Fiktívne riziko, skutočné riziko