Prvýkrát publikované na slovenskej Wikipédii v článkoch Astronomický prechod a Prechod Merkúra. Autor: Jana Plauchová ako Eryn Blaireová. Spoluautori: Wizzard (zakladateľ), Otm (oprava preklepu), Vegetator (definícia), 2a02:ab04:4c3:4300:d95:6956:9a0d:29e9 (definícia)
Text je dostupný pod Creative Commons Attribution-ShareAlike License 3.0 a GFDL.
Astronomický prechod (iné názvy: prechod, tranzit, primárny zákryt; pri pozorovaní zo Zeme ide často o prechod planéty) je jav, pri ktorom z pohľadu pozorovateľa jedno menšie astronomické teleso prechádza popred druhé väčšie.
Za prechod sa spravidla považujú len udalosti, pri ktorých je uhlová veľkosť prechádzajúceho objektu oveľa menšia ako uhlová veľkosť objektu, popred ktorý prechádza. Pokiaľ prechádzajúce teleso úplne alebo takmer úplne prekryje teleso za sebou, ide o zatmenie (zákryt). Za prechody sa nepovažujú ani javy, pri ktorých sa prechádzajúce teleso nepremietne celé na disk telesa v pozadí, takže čiastočné zatmenie Slnka nepatrí medzi prechody, hoci pri ňom často nedochádza k pozorovateľnému poklesu jasnosti Slnka. Ak nastane opačný prípad – uhlovo omnoho menšie teleso sa dočasne skryje za kotúčom väčšieho telesa – hovoríme o zákryte.
Pojem prechod môže mať v astronómii aj druhý význam. O prechode hovoríme, keď nebeské teleso prechádza cez meridián kvôli rotácii Zeme, približne v polceste medzi východom a západom. Príkladom je prechod Slnka cez meridián cez slnečné poludnie. Pozorovanie meridiánových prechodov bolo kedysi veľmi dôležité pri určovaní času.
Prechádzajúce telesá
Saturnov mesiac Dione prechádza pred Titanom. Záber urobila sonda Cassini. Na snímke sú viditeľné tiež prstence Saturna.
Aby došlo k prechodu, musí byť pozorovateľ v jednej priamke s prechádzajúcim telesom aj s telesom, na ktoré sa prechádzajúce teleso premieta. Dôležité je, aby sa pozorovateľ nenachádzal v úplnom tieni (umbre) prechádzajúceho telesa, ale až za ním. V prípade, že sa pozorovateľ nachádza v umbre, ide o zatmenie. Prechádzať môžu len telesá, ktoré sú od pozorovateľa dostatočne vzdialené a/alebo dostatočne malé na to, aby sa dokázali premietnuť na plochu vzdialenejšieho, ale väčšieho telesa. Pri pohľade zo Zeme spĺňajú tieto podmienky planéty Merkúr a Venuša, ktoré ako jediné môžu prechádzať popred slnečný disk. Ich prechody sú pomerne vzácne udalosti, ktoré bývajú sledované najmä amatérskymi astronómami po celom svete. Merkúr a Venuša sú pri prechode popred Slnko vždy otočené k Zemi svojou neosvetlenou stranou. Možno povedať, že sa nachádzajú vo fáze novu.
Ostatné planéty sa z pohľadu Zeme nikdy nedostanú pred Slnko a tak cez jeho disk ani nemôžu prechádzať, poskytujú však dostatočnú plochu na to, aby pred nimi prechádzali ich mesiace. Vzácne môže nastať aj prechod jedného mesiaca planéty pred druhým, v tomto prípade však pri pozorovaní zo Zeme ide skôr o zákryt.
Mesačný kotúč má približne rovnakú uhlovú veľkosť ako Slnko. Pred ním, rovnako ako aj pred slnečným kotúčom, môžu prechádzať umelé družice Zeme.
Najväčší vedecký význam majú v súčasnosti prechody exoplanét popred disky ich materských hviezd. Počas prechodov jasnosť materskej hviezdy nepatrne periodicky klesá. Takéto pozorovania môžu viesť k objavu novej exoplanéty.
Nielen exoplanéty, ale aj hviezdy v dvojhviezdnom a viacnásobnom hviezdnom systéme, môžu z nášho pohľadu prechádzať jedna pred druhou. Uhlové veľkosti hviezd sú však väčšinou navzájom porovnateľné, takže prechod zložky viacnásobnej hviezdy je skôr zatmením (napr. zatmenie dvojhviezdy Algol).
Fázy prechodu
Pri každom prechode rozoznávame štyri fázy: Prvý kontakt je okamih, kedy sa menšie (spravidla guľaté) teleso z vonkajšej strany zdanlivo dotkne kotúča väčšieho telesa. Menšie teleso sa postupne presúva pred disk väčšieho telesa. Vo chvíli, keď sa disku väčšieho telesa dotýka už len v jedinom bode, nastáva druhý kontakt. Tretí kontakt je opakom druhého kontaktu. Teleso sa opäť dotýka disku väčšieho telesa z vnútornej strany, ale už nie vo fáze vstupu, ale výstupu. Štvrtý kontakt nastáva, keď sa menšie teleso disku väčšieho telesa dotýka z vonkajšej strany. Týmto okamihom prechod končí. Pokiaľ ide o prechod popred slnečný disk, menšie teleso sa po štvrtom kontakte spravidla stáva nepozorovateľným na taký dlhý čas, kým sa úzky osvetlený kosáčik dostatočne telesa nerozšíri a zároveň sa teleso dostatočne uhlovo nevzdiali od Slnka.
Medzi druhým a tretím kontaktom nastáva okamih konjunkcie oboch telies. V prípade prechodu Merkúra a Venuše sa táto konjunkcia nazýva dolná konjunkcia.
Prechod Merkúra
Merkúr sa na slnečný disk premieta ako maličký kotúčik. Jeho uhlová veľkosť je porovnateľná so slnečnými škvrnami.
Prechod Merkúra je astronomický úkaz, pri ktorom sa planéta Merkúr dostane medzi Slnko a Zem. Merkúr sa vtedy premieta na slnečný disk, kde je ďalekohľadom pozorovateľný ako drobný čierny kotúčik. Nakoľko Merkúr nemá takmer žiadnu atmosféru, je jeho okraj pri pozorovaní ostrý.
Prechod Merkúra nastáva vtedy, keď je Merkúr v dolnej konjunkcii a zároveň je v blízkosti uzla svojej dráhy. Vtedy sú Zem, Merkúr a Slnko takmer v jednej priamke. Tento stav nenastáva pri každej konjunkcii Merkúra so Slnkom, pretože dráha Merkúra zviera s ekliptikou uhol až 7°. Posledný prechod Merkúra nastal 11. novembra 2019. Ďalší prechod nastane 13. novembra 2032. K prechodom dochádza v priemere 13-krát za storočie, takže ide o pomerne zriedkavý úkaz.
Prechody nastávajú okolo 7. mája (vtedy je Merkúr v zostupnom uzle) a okolo 9. novembra (vo vzostupnom uzle). Pri májových prechodoch sa Merkúr nachádza blízko afélia svojej dráhy a je teda k Zemi bližšie. Jeho uhlový priemer je vtedy okolo 12 oblúkových minút, pri novembrových prechodoch, kedy je od Zeme ďalej, len 10 oblúkových minút. Vzhľadom na malé rozmery Merkúra sa dá tento úkaz pozorovať len ďalekohľadom, na rozdiel od prechodu Venuše, ktorý je viditeľný aj voľným okom. Aby nedošlo k poškodeniu zraku, pozorovací ďalekohľad by mal mať slnečný filter.
Napísať odpoveď