header image

 
 

Ukážka z poviedky Ochladzovač

Keď už máme tú zimu (aj keď ako zima zatiaľ veľmi nevyzerá), pripravila som si pre vás ukážku z mojej zimnej, urban fantasy poviedky. Aj jej názov naznačuje zimu. Ochladzovač.


Lana vyšla z internátu. Do líc ju uštipol studený vzduch. Napriek tomu túto zmenu uvítala. Posledné dni sedela na izbe a len sa učila. Nezapísala sa v nich na žiadnu skúšku. Dôvod bol prostý – pár dní po použití ochladzovača ho nemohla použiť znova, aby jej telo úplne zregenerovalo. Po toľkom učení dúfala, že ho toto skúškové už nebude musieť použiť vôbec.

Nezabúdala však trénovať. Schválne sa zapísala na univerzitu najvyššie v horách, akú našla, lebo podľa Sophie pomôže, ak si privykne nízkemu tlaku. A tiež zime. Zapnúť ochladzovač, vysvetľovala Sophie, je pre jej telo ako náhle vystúpať o pár kilometrov vyššie. Ešteže Lana nemala sklony ku krvácaniu z nosa.

Občas by mala fyzicky vyjsť ešte vyššie, nech si zvyká na kolísanie tlaku a teploty. Kráčala po parkovisku s mohutnými oblakmi pary pri ústach. Zľahka snežilo, ale to iste nebude mať dlhé trvanie – obloha bola svetlá, miestami presvitala modrá.

„Nezabudli ste si čiapku?“ zvolal na Lanu postarší ženský hlas. Obzrela sa a zbadala profesorku finančného manažmentu, ako na ňu volá z okna. Pokrútila hlavou, až sa jej voľné vlasy obtočili okolo krku ako chýbajúci šál. Mala na sebe len pulóver so sobmi a strapcami a lyžiarske nohavice.

Profesorka to ďalej neriešila. Veď Lana nebola jej dcéra. Kým si študentka znova pripomínala, aké má šťastie, že je preč od matky, ktorá by trvala na teplejšom oblečení, nehľadela na chodník a takmer do niekoho vrazila.
Do Dirka.

Zostala stáť tak meravo, ako zvyčajne stáli ľudia, keď používala svoju schopnosť. Ledva zo seba vytisla odpoveď na jeho „čau“. Bol príliš blízko, no Lana v sebe nenašla silu odstúpiť z jeho osobnej zóny. Učinila tak až po trápne dlhej dobe.

„Nie je ti zima?“ vyhŕkla, čo ihneď vyhodnotila ako ešte trápnejšie. Najmä vzhľadom na jej vlastnú chabú výstroj. Dirk ju však tromfol – mal na sebe iba tričko s dlhým rukávom a trojštvrťové nohavice.

Zasmial sa. „Keď chodievam behať, nie je mi zima. A čo ty?“

Lanin mozog sa na sekundu zasekol, potom spustila: „Keď chodievam behať, nie je mi zima.“

Zasmiali sa obaja. Lana s úľavou cítila, ako trápnosť pláva preč.

„Výborne. Netušil som, že športuješ. Tak čo keby sme išli behať spolu?“

Behať. S Dirkom. Lanu zaplavilo obrovské pokušenie vzápätí nasledované ešte väčšou obavou. Veď ona nebeháva. Určite za ním nebude stíhať! No vzápätí jej napadlo, že ak by ostala za jeho chrbtom, stačí trošku ochladzovača a hneď ho dobehne…

Ochladzovač. To je ten hlavný dôvod. „Prepáč, ale nie,“ donútila sa povedať.

Nevyzvedal. Nenaliehal. Prečo nenalieha?! Len prehodil „tak zase niekedy“ a išiel ďalej.

Urobila si dobre, dievča, počula v hlave hlas Sophie. A hoci prvých pár minút v Lane pretrvával smútok – vločky jej absurdne pripomínali lupienky svadobných kvetov, ktoré sa okolo nej nikdy neznesú – s každým ďalším a ďalším krokom nechávala sklamanie za sebou.

Vyčasilo sa. Z lyžiarskeho vleku sa ozývala vrava a výskot. Lana usilovne stúpala do kopca turistickým chodníčkom paralelným s traťou. Slnko sa striedavo ukrývalo a ukazovalo. V súlade s tým sa v lese zjavovali a mizli fliačiky svetla prepúšťané konármi. Napokon, keď sa jej už nechcelo vyššie, vstúpila na čistinu pokrytú panenským snehom. Kochala sa výhľadom na okolité smreky a oblohu, občas jasné, občas rozostrené hmlou jej dychu. Prešla na koniec lúky a všimla si strmý svah. Rozhodla sa spontánne. Sadla si naň, spustila sa na zadku dole… a ochladila.

Na ochladzovaní ju vždy fascinovala zmena okolitého sveta. Hluk od vleku stíchol. Vánok ustal. Pocítila známe nepohodlie v ušiach. Svah mal obrovský sklon, ale ona sa hýbala pomaličky. S úsmevom sa počas jazdy pretočila dozadu. Roztiahla končatiny, aby zastavila, a oteplila.

Teraz videla, že nestála – šmýkala sa ešte chvíľu, kým skutočne dobrzdila. Stále otočená v protismere svojej jazdy pobavene sledovala, ako v stope, ktorou prešla, sneh spriehľadnieva a napokon sa úplne roztopí. Ochladzovač, váš prenosný snehový pluh, pomyslela si a zasmiala sa. Vstala, oprášila zo seba sneh (nebolo ho veľa, väčšina sa už zmenila na vodu) a vybrala sa naspäť na internát. Premočené šatstvo jej nevadilo. Vzduch mal asi päť stupňov pod nulou, ale takto bezprostredne po vynorení sa z ochladenia Lane pripadal teplý.

Mohlo by vás zaujímať



Moja literárna tvorba


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.