Škótsko, navštívené v júli 2025, vyzeralo tak, ako som si ho predstavovala. Krajina častých dažďov, hmiel a takmer sústavných mrakov. Krajina pochmúrnych, hoci nevysokých tundrou pokrytých kopcov, malých lesíkov, zátiší s pokrivenými stromami a bujnej zelene. Krajina obrovského počtu oviec, kamenných múrikov, tehlových a kamenných domov, tajomných, tmavých sakrálnych stavieb a hradov, nekúpateľných pobreží. Krajina gájd, károvaných látok a lochneskej príšery (niežeby som ju osobne videla). Čo ma trochu zaskočilo bolo, že je to aj krajina poriadne vysokých cien.

Plavebná komora Caledónskeho kanálu vedúceho do Loch Ness. Naľavo vidíme „Nessie schop“, jeden z mnohých dôkazov toho, že krajina, a najmä okolie jazera (toto je konkrétne dedina Fort Augustus), fenoménom príšery poriadne žije.

Častým typom krajiny bola takáto tundra s mrakmi odhrýzajúcimi vrchole kopcov a dobiela spenenými riavami. Táto je na ostrove Skye. Inde ale, naopak, príroda pripomínala štandardnú slovenskú krajinu.

A ešte jeden hrad, Dumbarton, stojaci na vysokej skale na rozhraní zátoky a mora, s vrakmi lodí v popredí. V skutočnosti sme navštívili ešte viac hradov, no nedostali sa do výberu, aby to tu nebolo „prehradované“.

Napokon západ slnka nad predbúrkovými mrakmi z lietadla pri spiatočnom lete


















Napísať odpoveď