header image

 
 

Sondy k Marsu 1/2

Zoznam všetkých kozmických sond, ktoré boli kedy vyslané k planéte Mars aktuálny k roku 2013.

Mars 1M No.1. Zdroj

Mars 1M No.1. Zdroj

Mars 1M No.1 (nazývaná aj Marsnik 1)

Prvý pokus Sovietskeho zväzu a ľudstva vôbec o vyslanie sondy k Marsu. Mala planétu preskúmať počas preletu okolo neho. To sa však nepodarilo. Pri vzlete 10. októbra 1960 došlo k havárii jej nosnej rakety Molnija. Počas horenia jej druhého stupňa 309 sekúnd po štarte sa objavila vážna porucha, ktorá spôsobila, že raketa so sondou vystúpala len do výšky 120 km a potom sa zrútila na zemský povrch.

Mars 1M No.2 (nazývaná aj Marsnik 2)

Sonda určená na prelet okolo Marsu odštartovala 14. októbra 1960, len štyri dni po neúspešnom štarte svojej „sestry“ Marsnik 1. Ani ona sa však do kozmu nedostala. 290 sekúnd po štarte došlo k problémom s pohonným systémom tretieho stupňa jej nosnej rakety Molnija. Raketa sa aj so svojím nákladom zrútila na zemský povrch.

Mars 2MV-4 No.1

Tretí sovietsky pokus preletieť so sondou blízko Marsu. Štart na nízku obežnú dráhu okolo Zeme, tzv. parkovaciu dráhu, sa sonde s nosnou raketou Molnija 24. októbra 1962 podaril. Hlavný motor rakety však na obežnej dráhe explodoval a teleso sondy bolo zničené.

Mars 1. Zdroj

Mars 1. Zdroj

Mars 1

Sonda úspešne odštartovala 1. novembra 1962. Objavila sa však porucha jej orientačného systému, preto nemohla upravovať svoju dráhu. Sonda síce priniesla niekoľko nových poznatkov z kozmického prostredia okolo Zeme, o Marse však nezistila nič. Minula ho ako nefunkčné teleso vo vzdialenosti 193 000 km.

Mars 2MV-3 No.1 (nazývaná aj Sputnik 15 alebo Sputnik 24)

Neúspešná sovietska sonda, ktorej štart dňa 4. novembra 1962 Sovieti ani neoznámili. Zaregistrovali ju však vojenské radary USA. Hoci sa nikdy predtým nepodarilo okolo Marsu ani úspešne preletieť či dostať sa na jeho obežnú dráhu, sonda Mars 2MV-3 No.1 bola prvou sondou, ktorá mala v pláne aj pristátie. Skladala sa preto z orbitálneho a pristávacieho úseku. Objekt však kvôli poškodeniu 4. stupňa nosnej rakety nikdy neopustil obežnú dráhu Zeme, po ktorej obiehal, až kým nezhorel v zemskej atmosfére.

Zond 2. Zdroj

Zond 2. Zdroj

Zond 2

Po dvojročnej pauze ďalší pokus o vyslanie sondy, ktorá mala na Marse aj pristáť. Zond 2 vzlietol s nosnou raketou Molnija 30. novembra 1964. Štart bol úspešný a sonda nabrala kurz k Marsu. Potom sa však objavil problém – nedokázala úplne rozvinúť svoje solárne panely a tým si vyrábať dostatok elektrickej energie. Neskôr panely síce rozvinula a dokonca aj úspešne odskúšala svoje plazmové motory, no na jar roku 1965, počas cesty k Marsu, s ňou bolo stratené spojenie. Zond 2 tak preletel popri Marse ako mŕtve teleso, ktoré nevyslalo žiadne údaje.

Mariner 3. Zdroj

Mariner 3. Zdroj

Mariner 3

Táto americká sonda bola prvým pokusom USA o vyslanie sondy k Marsu. Odštartovala 5. novembra 1964 s nosnou raketou Atlas Agena D 2L. Počas štartu sa však neoddelil aerodynamický kryt, ktorý mal sondu chrániť počas letu hustými vrstvami atmosféry. Sonda tak nemohla rozvinúť svoje solárne panely. Po vyčerpaní zásob elektrickej energie prestala vysielať a zostala na obežnej dráhe okolo Slnka.

Mariner 4

Americká sonda, ktorá ako prvá zo všetkých sond vôbec odoslala snímky povrchu Marsu pri jeho oblete. Štartovala 28. 11. 1964, v tom istom mesiaci, ako jej neúspešný predchodca Mariner 3, s tým istým typom rakety. Štart, opustenie parkovacej dráhy okolo Zeme, aj rozvinutie solárnych panelov prebehlo úspešne. Malé problémy však sonda zaznamenala, keď sa chcela zorientovať pomocou hviezd. Kvôli tomu sa neuskutočnili plánované úpravy jej dráhy. Mariner 4 preletel okolo Marsu vo vzdialenosti 9 846 km a poslal na Zem 21 úplných a 1 neúplnú fotografiu zachytávajúcich asi 1 % marťanského povrchu. Vďaka nemu ľudia prvýkrát uvideli Mars zblízka.

Mariner 6. Zdroj

Mariner 6. Zdroj

Mariner 6

Druhá úspešná americká sonda pri Marse. Tak, ako predošlá americká maraťanská sonda Mariner 4, aj Mariner 6 mal skúmať Mars počas preletu okolo neho. Zo Zeme vzlietol 25. 2. 1969 s nosnou raketou Atlas Centaur D-1A. Sonda bola úspešne navedená na medziplanetárnu dráhu a 29. júna 1969 sa zamerala na Mars. V priebehu 41 hodín získala 49 úplných a jednu čiastočnú snímku. Najbližšie sa k planéte dostala na 3 431 km a potom sa od nej začala zase vzďaľovať. V priebehu júla 1969 postupne odosielala na Zem získané údaje, skúšala fotiť tiež hviezdy, Mliečnu cestu a kométu. Riadiace stredisko udržiavalo spojenie so sondou až do konca nasledujúceho roka.

Mariner 7

Tretia sonda, ktorá úspešne preletela okolo Marsu. Jej štart sa uskutočnil 27. marca 1969 s rovnakým typom nosnej rakety, ako u jej predchodkyne Mariner 6. Vzlet aj cesta k Marsu prebiehali bez problémov, až na malé prerušenie spojenia. Sonda začala skúmať Mars už z veľkej vzdialenosti niekoľko dní pred najväčším priblížením. V tejto fáze vzniklo 93 snímok Marsu a počas najväčšieho priblíženia, ktoré nastalo 5. augusta 1969 vo vzdialenosti 3 430 km, urobila sonda ďalších 33 záberov. Po prelete postupne vysielala údaje na Zem. Technici následne skúšali jej systémy a robili pokusné snímky podobne ako pri predošlej sonde Mariner 6. Spojenie s oboma sondami bolo ukončené v rovnakom čase.

Mars 1969A

Po trojročnej pauze Sovietsky zväz absolvoval ďalší pokus o výskum Marsu. Hoci predtým sa tejto krajine nepodaril ani len úspešný prelet okolo planéty, sondu Mars 1969 A navrhli tak, aby sa mohla stať prvou umelou družicou Marsu. K tomu však nedošlo. Sonda havarovala počas 439. sekundy svojho letu s nosnou raketou Proton-K. Tento neúspešný pokus o štart prebehol 27. 3. 1969.

Mars 1969B

Tak ako jej dvojča, Mars 1969A, ktoré vzlietlo a havarovalo len päť dní pred ňou, aj Mars 1969B bola neúspešná. Pokus o štart prebehol 2. apríla 1969. Kvôli zlyhaniu nosnej rakety Proton-K bola táto plánovaná prvá umelá družica Marsu zničená. Dôvodom bola explózia jedného zo šestice motorov nosnej rakety, ktorá nastala už 0,02 sekundy po štarte. Päť zvyšných motorov síce nieslo Proton-K s jeho nákladom ďalej, no už prakticky od okamihu odpútania sa od štartovacieho stola sa vychyľoval z kurzu. 41 sekúnd po štarte raketa dopadla na zem asi 3 km od miesta štartu a pri dopade explodovala. K poškodeniu štartovacieho komplexu výbuchom nedošlo, len v blízkej montážnej hale sa roztrieštili okná.

Mariner 8. Zdroj

Mariner 8. Zdroj

Mariner 8

Americká kozmická sonda, ktorá sa mala stať pokračovateľkou predošlých úspešných troch Marinerov. Kým predchádzajúce sondy programu Mariner mali okolo Marsu len letieť, Mariner 8 bol prvým americkým pokusom dostať na obežnú dráhu planéty umelú družicu. To sa však nepodarilo. Vinou nosnej rakety, ktorá zlyhala niekoľko minút po štarte, totiž nedosiahla obežnú dráhu Zeme a zanikla pádom do Atlantiku. Udialo sa to 8. mája 1971.

Mariner 9

Táto americká sonda sa stala vôbec prvou umelou družicou Marsu. Vzlietla 30. mája 1971. Takmer tonová sonda niesla bohatú zásobu paliva a na svoju dobu najmodernejšie vedecké prístroje, medzi ktorými nechýbali napríklad spektrometre či širokouhlé kamery. Jej štart s nosnou raketou Atlas Centaur D, navedenie na zemskú obežnú dráhu, aj let k Marsu prebehli bez problémov. Prekvapivo hladký brzdiaci manéver Mariner 9 naviedol na vysoko excentrickú obežnú dráhu okolo Marsu. Už počas letu k planéte však na Marse začala celoplanétarna prachová búrka, ktorá sonde znemožnila ho zmapovať. Počas 698 obehov okolo planéty odoslal Mariner na Zem 7 329 snímok s vysokou kvalitou. Odvysielal tiež topografické údaje o Marse a jeho satelitoch Phobos a Deimos, údaje o zložení a fyzikálnych vlastnostiach atmosféry, zložení povrchu a gravitačnom poli. Po vyčerpaní paliva v orientačných tryskách, ku ktorému došlo 27. októbra 1972, bola sonda vypnutá, no bude obiehať Mars ešte do roku 2022, kedy zanikne po vstupe do hustejších vrstiev jeho atmosféry.

Kosmos 419

Celkove deviaty sovietsky pokus priblížiť sa k Marsu a tretí sovietsky pokus o umiestnenie sondy na obežnú dráhu okolo tejto planéty. Ani tento sa však nevydaril. Na parkovaciu obežnú dráhu okolo Zeme síce 10. mája 1971 vzlietla s nosnou raketou Proton-K úspešne, no v dôsledku chybne zadaného času opakovaného zapnutia motora štvrtého stupňa však sonda zostala na obežnej dráhe okolo Zeme spojená s posledným stupňom nosnej rakety. 12. mája 1971 zanikla v zemskej atmosfére.

Mars 2. Zdroj

Mars 2. Zdroj

Mars 2

Po deviatich sovietskych neúspechoch v dobývaní Marsu sa sonda Mars 2 stala ďalším pokusom, ambicióznejším než kedy predtým – okrem toho, že sa mala stať umelou družicou Marsu, mala na jej povrch spustiť pristávacie puzdro. Sonda odštartovala 19. 5. 1971 s nosnou raketou Proton-K. Po úspešnom priebehu letu sa ako druhý ľudskou rukou vytvorený objekt dostala na obežnú dráhu Marsu. Svoju činnosť ukončila 22. augusta 1972 po 362 obehoch planéty. Spomínaný pristávací modul sa oddelil ešte pred navedením materskej sondy na orbitu. Bol vybavený systémom hladkého pristátia, ktorý však bohužiaľ z neznámych príčin nepracoval správne. Potom, čo vstúpil do atmosféry, sa s ním už nepodarilo nadviazať spojenie. Svoj diel viny na tom možno niesla aj prachová búrka, ktorá vtedy Mars sužovala.

Mars 3

Sovietsky nasledovník Marsu 2 štartujúci 28. mája 1971, len pár dní po ňom, mal rovnaké ciele ako predošlá sonda – stať sa obežnicou Marsu a zároveň na jej povrch spustiť pristávací modul. Vzlet aj odpútanie sa od zemskej obežnej dráhy prebehlo bez problémov. Už na príletovej dráhe k planéte, vo vzdialenosti 50 000 km od Marsu, sa od materskej sondy odpútalo pristávacie puzdro. Kým orbitálna časť bola navedená na obežnú dráhu, pristávací modul vstúpil do atmosféry, kde 2. 12. 1972 mäkko pristál ako prvý človekom vyrobený objekt. Obrovský úspech však bol vystriedaný sklamaním – sonda na povrchu sa odmlčala už po 14 a pol sekunde, pričom stihla poslať na Zem len jedinú, veľmi nekvalitnú snímku. Problémy mala aj orbitálna časť – došlo k čiastočnému úniku paliva, a preto sa nedostala na plánovanú dráhu, ale na núdzovú obežnú dráhu, na ktorej ukončila činnosť už po 20 obehoch planéty.

Mars 4

Sovietska sonda, ktorej cieľom bolo po predošlých neveľmi úspešných pokusoch o pristátie skúmať Mars iba z jeho obežnej dráhy. Tento cieľ sa jej však nepodarilo naplniť. Hoci sonda vzlietla so svojou raketou Proton-K 21. júla 1973 hladko, vinou technologickej chyby riadiaceho počítača došlo počas medziplanetárneho letu k poškodeniu elektroniky. Sonda preto nedostala príkaz na zapálenie motora a tak sa nepodarilo naviesť ju na obežnú dráhu. Mars preto skúmala len počas preletu zo vzdialenosti minimálne 1 844 km. Vytvorila celkove 14 záberov a vykonávala merania vysokej marťanskej atmosféry. Po prelete zostala na obežnej dráhe okolo Slnka, pričom vedci ju používali na ďalšie merania.

Mars 5

Táto sovietska sonda štartujúca 5. augusta 1973, len pár dní po svojej nie príliš úspešnej dvojičke, si počínala o čosi lepšie, ale ani ona nebola celkom úspešná. Štart, navedenie na parkovaciu dráhu okolo Zeme, jej opustenie aj prelet medziplanetárnym priestorom prebehli bez problémov. Keď však Mars 5 ukončil motorický manéver, ktorý ho naviedol na obežnú dráhu okolo Marsu, technici zistili, že poklesol tlak dusíka v hermetizovanej časti sondy. Stalo sa tak pravdepodobne kvôli poškodeniu sondy kozmickým prachom. Výpočet ukázal, že sonda bude schopná fungovať nanajvýš najbližšie tri týždne. Preto sa vypracoval plán urýchleného prieskumu planéty. Sonda snímkovala Mars a odoslala na Zem 108 záberov z jeho orbity, kým sa 28. februára 1974 definitívne neodmlčala. Posledné namerané údaje odvysielať nestihla.

Mars 6

Tretia z radu krátko po sebe poslaných sovietskych sond. Táto mala na rozdiel od dvoch predošlých medzi cieľmi nielen orbitu, ale opäť aj pristátie na Marse. Sonda odštartovala 5. augusta 1973 hladko, no počas cesty k Marsu nastal problém. Sonde zlyhala časť telemetrického systému, ktorý vedcov na Zemi informoval o jej stave. Hoci inžinieri našli spôsob, ako pristávaciemu modulu udeliť pokyny na oddelenie sa, s modulom bol tesne pred dosadnutím prerušený kontakt a materská sonda nemohla byť navedená na orbitu. Preto len, podobne ako Mars 4, odvysielala údaje z preletu okolo Marsu z minimálnej vzdialenosti 1 600 km od jeho povrchu vrátane meraní počas zákrytu Slnka planétou. Pristávací modul priniesol vedcom aspoň údaje počas svojho letu marťanskou atmosférou.

Mars 7

Posledná z várky štvorice sovietskych sond vypustených počas štartovacieho okna roku 1973. Štartovala 9. augusta 1973. Opäť sa skladala z orbitálnej a pristávacej časti. Let sondy prebiehal dobre až do 9. marca 1974, kedy sa mal podľa plánu oddeliť pristávací modul. K tomu síce došlo, ale technologickou chybou pri výrobe riadiaceho počítača došlo v priebehu letu k Marsu k poškodeniu elektroniky. Dôsledkom toho zlyhala automatika pristávacieho modulu a korekčný motor, ktorý mal puzdro naviesť do atmosféry, sa nezapálil. Obe časti sondy preleteli vo vzdialenosti 1 300 km od povrchu planéty.

Viking 1 orbiter, upravené. Zdroj

Viking 1 orbiter, upravené. Zdroj

Model pristávacej časti Vikingu 1. Autor: Mark Pelligrino

Model pristávacej časti Vikingu 1. Autor: Mark Pelligrino

Fotografia z povrchu Marsu urobená sondou Viking 1. Zdroj

Fotografia z povrchu Marsu urobená sondou Viking 1. Zdroj

Viking 1

Prvá americká sonda, ktorá bola k Marsu vyslaná s úmyslom nielen stať sa jeho umelou družicou, ale aj mäkko pristáť na jeho povrchu. A je tiež prvou americkou sondou, ktorej sa to podarilo. Táto jedna z finančne najviac nákladných sond na výskum červenej planéty vzlietla s nosnou raketou Titan 3E Centaur D 20. augusta 1975. Po bezproblémovom lete k Marsu bola v júni nasledujúceho roka navedená na obežnú dráhu okolo neho. Začala snímkovať planétu a okrem iného hľadať vhodné miesto pristátia. O mesiac neskôr sa od nej oddelil pristávací modul, ktorý hladko dosadol na povrch v oblasti Chryse Planitia. Uskutočnil prvé merania z povrchu Marsu a poslal na Zem vyše 1 400 snímok svojho okolia, kým sa 13. novembra 1982 kvôli zle zadanému príkazu zo Zeme neodmlčal. Orbitálna časť sondy po odlete pristávacieho modulu pokračovala v snímkovaní a na Zem odoslala 51 539 fotografií Marsu aj oboch jeho mesiacov. K jednému z nich, Phobosu, sa priblížila len na 88 km. Sonda prestala vysielať potom, ako sa spotrebovalo palivo jej stabilizačných trysiek a stratila orientáciu.

Viking 2

Dvojička úspešnej krátko pred ňou vypustenej sondy Viking 1, ktorá tiež dosiahla úspech. Odštartovala 9. septembra 1975 s rovnakým typom rakety ako predošlá sonda, dostala sa na obežnú dráhu Marsu a 3. septembra 1976 oddelila pristávací modul, ktorý toho istého dňa úspešne pristál v oblasti Utopia Planitia. V náplni jeho práce bolo, rovnako ako u jeho dvojčaťa, aj pátrať po živote na Marse, kvôli čomu boli obe sondy pred letom tepelne sterilizované. Modul posielal údaje až do apríla 1980, materská sonda vysielala do 24. júla 1978, kedy bola podobne ako v prípade jej dvojičky činnosť ukončená kvôli vyčerpaniu paliva. Rovnako ako Viking 1 však v súčasnosti stále obieha Mars. Medzi jej úspech patrí aj prelet vo vzdialenosti iba 23 km od mesiačika Deimos.

Fobos 1. Zdroj

Fobos 1. Zdroj

Fobos 1

Po dlhej odmlke ďalšia sonda Sovietskeho zväzu, ktorá mala skúmať Mars a jeho mesiac Fobos (pôvod mena) z obežnej dráhy. Vzlietla 7. júla 1988. Niesla bohaté prístrojové vybavenie, ktoré bolo výsledkom širokej medzinárodnej spolupráce. Po úspešnom štarte a navedení na dráhu k Marsu sa sonda neuložila do spánku, ako bolo zvykom, ale začalo sa s prvou fázou vedeckých prác, výskumom medziplanetárneho priestoru, vlastností tohto prostredia, kozmickej radiácie a Slnka. 29. augusta bola z riadiaceho strediska vyslaná pravidelná dávka povelov, medzi nimi však aj jeden chybný. Ten namiesto zapojenia gama spektrometra vypojil riadiaci systém. V dôsledku toho sonda stratila orientáciu na Slnko, neboli osvetlené solárne panely a batérie sa vybili, čím sa sonda 2. septembra premenila na mŕtve teleso. Pokusy o spojenie pokračovali až do októbra, ale bez úspechu. 3. novembra bola sonda vyhlásená za stratenú.

Fobos 2

Sonda štartujúca päť dní po svojej neúspešnej predchodkyni Fobos 1. Nebola s ňou však celkom identická, pretože mala navyše modul HOPPER určený na pristátie na mesiaci Fobos. Mal preskúmať kúsok povrchu a potom sa vďaka pružinám premiestniť ďalej. Tento postup sa mal opakovať až desaťkrát. Sonda Fobos 2 úspešne vzlietla 12. júla 1988. Bez veľkej ujmy (výnimkou sa stalo odmlčanie jedného jej vysielača) za súčasného prieskumu medziplanetárneho priestoru doletela k Marsu. 29. januára 1989 bola navedená na jeho obežnú dráhu. V priebehu nasledujúcich týždňov postupne upravovala svoju dráhu, aby sa približovala k mesiacu Fobos, a už z diaľky ho snímkovala. 27. marca sa však sonda neozvala a pokusy o nadviazanie spojenia skončili neúspechom. Sonda sa pravdepodobne dostala do rotácie, možno kvôli poruche palubného počítača. Plánované pristátie na Fobose sa teda neuskutočnilo a misia bola viac-menej neúspešná. Zároveň bola poslednou sondou Ruska/bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá doletela k Marsu.

 Pokračovanie

Zdroje

Na základe tohto textu vznikli na Wikipédii nasledovné články



Populárna veda


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 3     Upozornenia: 0

Autor Peter Molnár So jún 20th 2015 at 4:50 am  

Fobosov mi bolo vždy ľúto. Aj na sovietske pomery grandiózne a smelé misie, ale ako všetky projekty v sovietskej kozmonautike konca 80. rokov, doba a ekonomika im jednoducho nepriali. Ak si do toho pripočítame vtedy pretrvávajúci dojem Sovietov aj NASA o „marťanskej kliatbe“ pre sondy, ani sa nečudujem, že obe dvojičky skončili tak náhle a neslávne. (Čo sa prezývky „Marsnik“ týka – neviem, neviem, či sa tie pomenovania pre prvé dva sondy neujali vďaka zvyku amerických médií pridávať ku každej ruskej misii tých raných rokov príponu „-nik“, po vzore Sputnika. Gramaticky je to samozrejme nonsens, ale ako určitý dobový mém bol tento postup populárny. Jeden z neúspešných amerických štartov dokonca médiá pokrstili menom „Kaputnik“. Sputnik 2 s Lajkou bol zas „Muttnik“ – mutt je obdoba nášho „orech“, „pouličná zmes“.)

Autor Adhara So jún 20th 2015 at 11:26 am  

Áno, pre Sovietov/Rusov bol Mars prekliaty. Nech im je ku cti, že sa im zase darilo pri Venuši. Čo je dosť čudné, lebo podmienky na povrchu Venuše sú oveľa drastickejšie než na Marse, a predsa mali úspešnejšie pristátia tam.

Ani som nevedela, že Marsnik nie je pôvodný názov. Pri tých starších sondách sa s názvami evidentne nejako netrápili. Žeby preto, že pri takej nízkej frekvencii úspešnosti vzletov bolo zbytočné plytvať menami? :-) O Kaputniku som počula, ale Muttnik je pre mňa novinka.

Autor Peter Molnár So jún 20th 2015 at 11:35 pm  

So zahraničnými prezývkami je to už raz tak. Koniec koncov, také kódové označenia pre vojenskú techniku jednej aj druhej strany, zdedené z čias studenej vojny, sa používajú prakticky dodnes.
Sovieti nielenže mali podstatne väčšie úspechy pri prieskume Venuše, ja mám často dojem, že sa na ňu v určitom slova zmysle špecializovali. Predsa len, chce to určitú sadu existujúcich skúseností, aby niekto vytvoril pristávacie moduly prispôsobené na hustotu a poveternostné podmienky venušskej atmosféry. Je síce pravda, že aj Pioneer Venus svojho času zhodil do jej atmosféry nejaké menšie padákové sondy s krátkou životnosťou, ale tie neboli stavané na pristátie. Riadené pristátia na Venuši teda zatiaľ ostávajú unikátnymi pre ruskú stranu. (Vzhľadom na to, že planetárnymi sondami Sovietsky zväz ktovieako veľa vody nenamútil, je to aspoň menšia cena útechy.)


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.