header image

 
 

Sondy k Marsu 2/2

Predošlé sondy

Mars Observer. Zdroj

Mars Observer. Zdroj

Mars Observer

Americká sonda určená na prieskum Marsu z jeho obežnej dráhy. Na rozdiel od predošlých úspešných sond však sklamala. Odštartovala bez problémov 25. septembra 1992 s nosnou raketou Titan 3 Commercial. Dostala sa na prechodovú dráhu k Marsu, ku ktorému sa blížila rýchlosťou 5,28 km/s. Počas letu k Marsu začala s prvou fázou práce – s výskumom vlastností medziplanetárneho priestoru, úrovne radiácie, gama žiarenia, výskumom Slnka, a spoločným meraním s ďalšími vtedy funkčnými sondami, Galileo a Ulysses, hľadala gravitačné vlny. V auguste 1993, krátko pred príletom k Marsu, bežali prípravy na brzdiaci manéver, ktorý mal zaistiť stabilnú obežnú dráhu okolo planéty. V pohonnom systéme však pravdepodobne došlo vinou netesných filtrov k zmiešaniu paliva s okysličovadlom a k následnému výbuchu. Tri dni pred plánovaným vstupom na orbitu, 21. augusta 1993, bolo so sondou stratené spojenie. Nie je však vylúčené, že v skutočnosti išlo len o poruchu spojenia so Zemou a Mars Observer v automatickom režime uskutočnil manéver navedenia na orbitu. Dodnes nie je jasné, čo bolo príčinou zlyhania sondy, ani kde sa nachádzajú jej zvyšky.

Mars Global Surveyor. Zdroj

Mars Global Surveyor. Zdroj

Mars Global Surveyor

Americká sonda skúmajúca Mars z jej obežnej dráhy. Po úspešnom štarte 7. novembra 1996 s raketou Delta sa vyskytol malý problém – jeden z jej solárnych panelov sa úplne nevyklopil, čo však misiu neohrozilo. Po ďalších drobných ťažkostiach, ktoré sondu cestou postretli, bola 12. septembra 1997 navedená na obežnú dráhu okolo Marsu a začala ho skúmať. Mars Global Surveyor planétu zmapoval, objavil jej slabé magnetické pole a stopy po vode tečúcej na jej povrchu, vyvrátil domnienku o umelom pôvode útvaru v oblasti Cydonia známeho ako „Tvár na Marse“, a preniesol na Zem celkovo takmer 83 gigabajtov informácií. Fungoval dlhšie, ako hovoril plán. 2. novembra 2006 sa však po vyslaní rutinného povelu na otáčanie solárnych panelov stratilo spojenie s ním. V dôsledku zablokovaného natáčania panelu totiž palubný počítač natočil sondu tak, aby získavala maximum elektrickej energie i za cenu prerušenia spojenia so Zemou. NASA ju preto považuje za stratenú.

Mars 96. Zdroj

Mars 96. Zdroj

Mars 96

Sonda Mars 96 označovaná tiež ako Mars 8 bola ďalším ruským pokusom o dosiahnutie Marsu, na ktorom sa však podieľalo aj mnoho ďalších štátov. Orbitálna časť sondy so sebou niesla dve pristávacie puzdrá. Misia však skončila neúspechom ešte ďaleko pred cieľom. 16. novembra 1996, po štarte s nosnou raketou Proton-K sa sonda dostala na nízku parkovaciu dráhu okolo Zeme. No keď sa z nej chcela odpútať a zamieriť k Marsu, motor štvrtého stupňa rakety zlyhal. Namiesto plánovaných ôsmich minút horel len pár sekúnd a navyše v nesprávnom smere. Po druhom obehu Zeme Mars 96, už odpojený od rakety, vstúpil do zemskej atmosféry, kde zhorel nad južným Pacifikom. Obavu vyvolávajú silne rádioaktívne plutóniové články, z ktorých mala sonda čerpať elektrickú energiu, tie však pravdepodobne neporušené skončili na dne oceánu. Na druhý deň po katastrofe zanikol v atmosfére aj jej neúspešný raketový stupeň.

Pohľad z pristávacieho modulu sondy Mars Pathfinder na vozidlo Sojourner. Zdroj

Pohľad z pristávacieho modulu sondy Mars Pathfinder na vozidlo Sojourner. Zdroj

Mars Pathfinder

Americká sonda, ktorá ako prvá mala za cieľ nielen na Marse pristáť, ale dopraviť tam aj malý rover zvaný Sojourner pohybujúci sa po jeho povrchu. Misia bola veľmi úspešná. Po úspešnom štarte 4. decembra 1996 aj lete k Marsu sa pristávací modul 4. júla 1997 dotkol povrchu červenej planéty airbagom, ktorý ho chránil pred účinkami dopadu. 96 sekúnd po ňom podľa plánu poskakoval, a ďalšie dve a pol minúty sa kotúľal, kým definitívne zastavil. Potom sonda airbagy vypustila, urobila snímky okolia a vyklopila hliníkové panely, ktoré poslúžili Sojourneru ako rampa na cestu na povrch. Vozidlo nachodilo po Marse celkovo 62 m poskytlo 550 snímok hornín. Pristávací modul odvysielal ďalších 16 000 snímok, 15 chemických analýz a údaje o počasí na Marse. Posledné spojenie so sondou prebehlo 27. septembra 1997 a hoci neskôr boli zachytené ďalšie slabé signály, na povely riadiaceho strediska už nereagovala. Čoraz chladnejšie počasie na Marse jej pravdepodobne vybilo batérie.

Sojourner. Zdroj

Sojourner. Zdroj, zmenšené

Sojourner

Prvé vozidielko, ktoré sa kedy pohybovalo po povrchu Marsu. Priletelo na palube sondy Mars Pathfinder. Po pristátí na Marse v panve Ares Vallis sa tri hliníkové panely sondy odklopili do strán ako okvetné lístky a po jednom z nich Sojourner zišiel na povrch. Pracovať začal 6. júla 1997. Rover meral na dĺžku 63 cm, vážil 11,5 kg a pohyboval sa prostredníctvom šiestich koliesok, každého s vlastným pohonom. Navrchu mal umiestnený solárny panel, ktorý preň vyrábal elektrickú energiu. Bolo možné riadiť ho aj zo Zeme, no vzhľadom na dlhú dobu letu signálu väčšinu činností Sojourner vykonával automaticky. Fungoval asi 12-krát dlhšie ako predpokladal plán.

Nozomi. Zdroj: Nesnad, zmenšené

Nozomi. Zdroj: Nesnad, zmenšené

Nozomi

Táto japonská sonda, ktorej meno znamená v preklade „nádej“, bola prvým pokusom iného štátu než je Sovietsky zväz/Rusko a USA o dosiahnutie Marsu. Podľa plánu mala skúmať planétu z výstrednej obežnej dráhy po dobu tri až päť rokov. Stredobodom štúdia malo byť správanie sa vysokej atmosféry Marsu pod vplyvom slnečného vetra. Do kozmu ju vyniesla štvorstupňová raketa M-5 4. júla 1998. Zaujímavá je jej dráha – na rozdiel od predošlých sond, ktoré z parkovacej orbity Zeme zamierili rovno k Marsu, Nozomi dvakrát letela k Mesiacu a späť k Zemi, aby zvýšila svoju rýchlosť. Po skončení manévrovania však nedosiahla plánovaný kurz a preto nemohla Mars dostihnúť v roku 1999, ako bolo naplánované, ale musela k nemu letieť po takzvanej núdzovej dráhe s príletom až koncom roka 2003. Tým však problémy nekončili. Nozomi zlyhal hlavný komunikačný systém, vyskytli sa poruchy v systéme zásobovania elektrickou energiou a dokonca hrozila zrážka sondy s Marsom. Viaceré poruchy spôsobili silné slnečné erupcie v roku 2002. Nozomi sa napokon s planétou nezrazila a minula ju vo vzdialenosti 894 km, ale v tom čase už riadiace stredisko nemalo so sondou spojenie. Zostala teda obiehať Slnko ako ďalšia z neúspešných sond poslaných k Marsu pred ňou.

Mars Climater Orbiter. Zdroj

Mars Climater Orbiter. Zdroj

Mars Climate Orbiter

Americká sonda slúžiaca na výskum Marsu z jeho obežnej dráhy, ktorá sa však zaradila k neúspešným. Jej hlavným cieľom bolo denne sledovať počasie planéty, pátrať po vode a uhličitanoch v atmosfére a na povrchu. NASA tiež potrebovala dostať k Marsu družicu, ktorá by sa v budúcnosti mohla používať na komunikáciu telies na planéte so Zemou. Mars Climate Orbiter vzlietol s nosnou raketou Delta 11. decembra 1998. Jeho deväť a pol mesiaca trvajúci let k Marsu prebiehal bez problémov. Na spomalenie a zachytenie gravitáciou planéty sonda použila hlavný motor. Po brzdiacom manévri podľa očakávania zmizla za Marsom, no už sa spoza neho nevynorila. NASA ju musela prehlásiť za stratenú. Podľa vyšetrovania sa po manévri namiesto očakávaných 140 až 150 km nad povrchom planéty dostala do výšky iba 60 km, takže zhorela v marťanskej atmosfére. Príčinou tejto chyby v navigácii bola zámena metrických a anglických jednotiek pri výmene údajov medzi riadiacimi strediskami.

Mars Polar Lander, Zdroj

Mars Polar Lander, Zdroj

Mars Polar Lander

Druhá z amerických sond vypustených k Marsu v štartovacom okne na pomedzí rokov 1998-1999 neskončila o nič lepšie než Mars Climate Orbiter. Tento malý pristávací modul mal skúmať južný pól Marsu. Niesol so sebou aj dva malé projektily (penetrátory) pomenované Scott a Amundsen, ktoré sa mali zaboriť meter hlboko do marťanskej pôdy a preskúmať ju. Mars Polar Lander vzlietol 3. januára 1999. Po opustení zemskej orbity sa vyskytli ťažkosti – automatický orientačný systém nebol schopný sondu správne zorientovať. Technici problém vyriešili. 3. decembra 1999 sonda vstúpila do atmosféry Marsu. Pravdepodobne prečkala zostup vrchnou atmosférou a podľa očakávania následne rozprestrela aj padák, no zrejme predčasne vypla brzdiace motory a roztrieštila sa o povrch. Už sa nepodarilo nadviazať spojenie ani s ňou, ani s projektilmi, hoci sa o to riadiace stredisko počas januára 2000 pokúšalo.

Mars Odyssey. Zdroj

Mars Odyssey. Zdroj

Mars Odyssey

Po dvoch neúspechoch opäť úspešná americká sonda skúmajúca Mars z jeho obežnej dráhy. Vychádzala z Mars Cimate Orbiter, niesla však iné prístroje. Odštartovala 7. marca 2001 a k Marsu priletela po drobných problémoch 24. októbra 2001. Bola navedená na základnú eliptickú obežnú dráhu okolo neho, z ktorej postupným brzdením o atmosféru prešla na výslednú kruhovú dráhu vo výške asi 400 km nad povrchom. Vo februári 2002 začal prebiehať vedecký výskum. Po auguste 2004, kedy mala skončiť jej základná misia, NASA niekoľkokrát uvoľnila finančné prostriedky na predĺženie činnosti. Mars Odyssey je najdlhšie fungujúcou sondou pri Marse a teoreticky by mohla pracovať až do roku 2016. Počas dlhého obdobia svojej práce nám poskytla zaujímavé informácie vrátane náznaku existencie podpovrchového ľadu, nové zistenia, objavy, a množstvo fotografií, okrem iného aj sond Spirit, Opportunity a Phoenix (pozri nižšie).

Mars Express. Zdroj

Mars Express. Zdroj

Mars Express

Prvá sonda k Marsu pochádzajúca od Európskej kozmickej agentúry (ESA) sa vzniesla na vrchole ruskej rakety Sojuz-FG 2. júna 2003. Hlavnou úlohou misie je hľadať stopy po vode na červenej planéte z jej obežnej dráhy. Spoločne s hlavnou sondou putoval aj pripojený zostupový modul Beagle 2 vyrobený vo Veľkej Británii. Ten sa od Mars Express odpútal 19. decembra 2003, ešte pred jej navedením na orbitu. Kým hlavná sonda úspešne zakotvila na obežnej dráhe, Beagle 2 sa po pristátí už neozval. Príčiny jeho zlyhania dodnes nie sú jasné. Orbitálna časť sondy však po niekoľkých predĺženiach funguje dodnes a získala množstvo údajov o samotnom Marse aj jeho mesiaci Phobos. Medzi ne patrí napríklad objav pravdepodobného zamrznutého mora na planéte, objav metánu a čpavku v marťanskej atmosfére či vodného ľadu v južnej polárnej čiapočke. Sonda tiež nadviazala spojenie s vozidlom Spirit.

Mars Exploration Rovers. Zdroj

Mars Exploration Rovers. Zdroj

Lander (pristávací modul) Spiritu, ktorý rover odfotografoval po jeho opustení. Zdroj

Lander (pristávací modul) Spiritu, ktorý rover odfotografoval po jeho opustení. Zdroj

Mars Exploration Rovers – Spirit

Jedna z dvojice amerických, krátko po sebe vypustených sond, sa zaraďuje k najúspešnejším sondám na Marse vôbec. Misiu MER tvoria dve vozidielka – rovery nadväzujúce na prvý úspešný marťanský rover Sojourner. Na rozdiel od Sojournera, ktorý za celú dobu svojej funkčnosti najazdil iba okolo 100 metrov, nové rovery boli schopné takúto vzdialenosť prekonať za jediný marťanský deň. Každý z nich niesol vedecké prístroje na hľadanie dôkazov o prítomnosti tekutej vody na povrchu Marsu v minulosti. Spirit sa vzniesol na vrchole nosnej rakety Delta 7925 10. júna 2003. Let prebiehal bez väčších problémov až na malú poruchu jedného z vedeckých prístrojov. Rover dosadol na povrch planéty 4. januára 2004 za pomoci tepelného štítu, padáku, brzdiacich rakiet a airbagu. Bol to podobný spôsob, akým pristál jeho predchodca Mars Pathfinder.

Spirit

Rover MER-A menom Spirit bol jedným z dvoch vozidielok misie Mars Exploration Rovers. Bol asi dvakrát väčší a desaťkrát ťažší než jeho predchodca Sojourner. No tak ako on, aj Spirit sa pohyboval prostredníctvom šestice koliesok a čerpal energiu zo Slnka. Pristál 4. januára 2004 a štyri minúty nato odvysielal správu pre riadiace stredisko, že je v poriadku. Následne sa vypustili airbagy, vyklopili sa krídla pristávacieho aparátu a vysunul sa kamerový stožiar. V ďalších dňoch prebiehali testy a 15. januára 2004 Spirit vyšiel na povrch planéty. Hoci sa pôvodne predpokladalo, že bude fungovať len 90 dní, Spirit sa aktívne pohyboval po Marse do januára 2010 a prešiel asi 7,7 kilometra. Potom sa zasekol na mieste, no naďalej pracoval až do 22. marca 2010, kedy sa definitívne odmlčal. Ešte vyše roka potom s ním riadiace stredisko skúšalo nadviazať spojenie.

Mars Exploration Rovers – Opportunity

Druhá z dvojice amerických sond k Marsu vypustených krátko po sebe počas veľkého priblíženia Marsu k Zemi v roku 2003. Tak ako jej dvojča Spirit, aj Opprtunity bola do vesmíru vynesená nosnou raketou Delta 7925. Vzlietla 7. júla 2003. Počas niekoľkomesačnej cesty k červenej planéte prebiehali kontroly. Pri nich sa zistilo, že jeden z prístrojov, Mössbauerov spektrometer, nepracuje úplne správne, ale ostatné systémy sú v poriadku. Začiatkom novembra sa sonda dostala do problémov kvôli silnej slnečnej aktivite, no o niekoľko dní sa podarilo obnoviť normálny stav. Pri pristávaní Opportunity riadiace stredisko využilo skúsenosti získané z pristávania jej dvojčaťa Spiritu. Pristávací modul dosadol na povrch Marsu 26. 1. 2004 v oblasti Meridiani Planum.

Lander (pristávací modul) Opportunity, ktorý rover odfotografoval po jeho opustení. Zdroj

Lander (pristávací modul) Opportunity, ktorý rover odfotografoval po jeho opustení. Zdroj

Opportunity

Druhé z dvoch vozidielok misie Mars Exploration Rovers označené aj ako MER-B. Je úplne identické s prvým vozidielkom Spirit, no pristálo na opačnej strane planéty. Robot opustil pristávací modul 31. 1. 2004. Nepretržite funguje na Marse už 11 rokov a za ten čas prešiel vzdialenosť viac ako 41 kilometrov, čiže vyše päťnásobok vzdialenosti prekonanej jeho dvojčaťom. Hoci Opportunity párkrát zapadla do piesku, napokon sa z neho vždy dostala a je stále pohyblivá. V posledných rokoch skúma kráter Endeavour. Okrem iného našla dôkazy o tečúcej vode na Marse v minulosti, poslala na Zem množstvo snímok a rozborov, pozorovala marťanské mesiace a objavila prvý meteorit nájdený na inej planéte.

Mars Reconnaissance Orbiter. Zdroj

Mars Reconnaissance Orbiter. Zdroj

Mars Reconnaissance Orbiter

Ďalšia úspešná americká sonda systematicky skúma Mars z jeho obežnej dráhy. Štartovala 12. augusta 2005 s nosnou raketou Atlas 5. Je vybavená výkonným kamerovým systémom, ktorý získava podrobné snímky povrchu. Televízna kamera v spojení s teleskopom je schopná zobrazovať marťanský povrch s rozlíšením umožňujúcim rozoznať detaily s veľkosťou niekoľko decimetrov. Tie poslúžia pri plánovaní ďalších expedícií. 10. marca 2006 bola sonda navedená na dráhu okolo Marsu, ktorú v nasledujúcich mesiacoch doladila aerobrakingom. V októbri 2006 začala jej vedecká práca. Hoci sa vyskytlo pár problémov, sonda úspešne pracuje dodnes. Medzi jej zaujímavé snímky patria lavíny a zosuvy na Marse, či vyfotografovanie vodného ľadu na planéte.

Phoenix. Zdroj

Phoenix. Zdroj

Phoenix

Úspešná americká sonda, ktorá dokázala to, čo Mars Polar Lander pred ôsmimi rokmi nie – úspešne pristáť na polárnej čiapočke Marsu v oblasti bohatej na ľad. Vzlietla 4. augusta 2007. Disponovala robotickou rukou schopnou odberu vzoriek zmrznutej pôdy, ktorú potom analyzovala. Po istých problémoch s presunom prvej vzorky do analyzátora dostala Zem údaje. Skúmaná vzorka pôdy bola prirovnaná k suchým horným vrstvám údolí Antarktídy. Phoenix potvrdil prítomnosť vodného ľadu na Marse, ktorý aj vyfotil, poslal niekoľko ďalších analýz pôdy, fotografií, meteorologických meraní, zaznamenal dokonca sneženie. S prichádzajúcou zimou na Marse a so znižujúcou sa výškou slnka klesalo množstvo elektrickej energie, ktoré boli solárne panely schopné vyrobiť, až sa napokon 2. novembra 2008 sonda definitívne odmlčala.

Phobos-Grunt. Zdroj: Pline

Phobos-Grunt. Zdroj: Pline

Phobos-Grunt

Neúspešná ruská sonda, ktorá mala ako prvá sonda v histórii pristáť na Fobose, odobrať vzorky jeho pôdy a vrátiť sa s nimi na Zem. Spoločne s ruskou sondou sa k Marsu chystala letieť aj čínska sonda Yinghuo-1. Na viacerých prístrojoch sa podieľala aj ESA. S pomocou nosnej rakety Zenit-3F sonda Phobos-Grunt a Yinghuo-1 dňa 8. novembra 2011 úspešne odštartovali na nízku obežnú dráhu Zeme, z ktorej sa mali dvoma následnými reštartmi urýchľovacieho stupňa Fregat dostať na dráhu k Marsu. Fregat sa však nespustil, Phobos-Grunt ostal obiehať okolo Zeme, a spojenie s ním sa prerušilo. V nasledujúcich dňoch prebiehali neúspešné pokusy o nadviazanie komunikácie. Sonda obiehala Zem na veľmi nízkej obežnej dráhe, ktorá sa trením o častice atmosféry neustále znižovala, a preto sa 15. januára 2012 rozpadla v atmosfére nad južnou časťou Tichého oceána asi 1 200 km od pobrežia Čile.

Malé zamyslenie sa nad sondou Phobos-Grunt

Skutočná fotografia (nie umelecká predstava ani fotomontáž) vozidla Curiosity na Marse. Zdroj

Skutočná fotografia (nie umelecká predstava ani fotomontáž) vozidla Curiosity na Marse. Zdroj

Mars Science Laboratory

Táto americká sonda známa aj ako Curiosity je stále fungujúcou úspešnou a najmladšou sondou na Marse. Jej misia pokračuje v pátraní po vode a má skúmať možnosti minulého či dokonca súčasného života na povrchu planéty. Vzlietla 26. novembra 2011 s nosnou raketou Atlas 5 ako komplex zložený z preletového a pristávacieho modulu. S drobnými komplikáciami rover prečkal mnohomesačný prelet medzi Zemou a Marsom, počas ktorého zmeral úroveň radiácie, čo sú informácie cenné pre prípadný pilotovaný let na Mars. 6. augusta 2012 Curiosity zvládol aj predtým neodskúšaný komplikovaný spôsob pristávania v kráteri Gale. Súčasťou tohto pristávacieho postupu je tzv. nebeský žeriav – spustenie rovera z pristávacieho stupňa na povrch planéty na nylonových lanách.

Curiosity

Táto sonda zvaná tiež Mars Science Laboratory je úspešnou a najmladšou americkou sondou na Marse. Na povrchu začala pracovať 6. augusta 2012. Hlavnú časť sondy tvorí pojazdné laboratórium, najväčšie a najlepšie vybavené, aké kedy ľudstvo vyslalo mimo našu planétu. Toto vozidlo nesie desaťnásobne viac vedeckých prístrojov než jeho predchodcovia Spirit a Opportunity, a na rozdiel od nich ho poháňa rádioizotopový zdroj, takže počasie a ročné obdobia na Marse nie sú prekážkou v jeho práci. Okrem iného tiež objavil, že v mieste jeho pristátia kedysi tiekla rieka, dokázal, že marťanská atmosféra v minulosti obsahovala veľa ľahších prvkov, a že na červenej planéte boli kedysi podmienky vhodné pre vznik života. Curiosity napriek technickým problémom funguje dodnes.

Zdroje

Na základe tohto textu vznikli na Wikipédii nasledovné články



Populárna veda


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 3     Upozornenia: 0

Autor Peter Molnár Po júl 13th 2015 at 3:18 pm  

Nuž, v tejto novej ére výskumu Marsu boli určite najslabšími článkami MCO a MPL. Mne je obzvlášť ľúto za Mars Polar Landerom, tá misia mala dosť dobrú perspektívu. Je veľká škoda, že pre stratu sondy nikdy neboli vyskúšané tie dva penetrátory. Aspoňže sme za to dostali určitú náhradu v podobe Phoenixa. Fiasko s Mars Climate Orbiterom mi dodnes vykúzľuje úsmev na tvári. Na to, že sonda už bola de facto pri cieli, si nejako neskoro všimli, že nepoužívajú ani rovnakú sústavu merných jednotiek. Aspoň bolo pre zmenu vidieť, že tzv. „kliatba Marsu“ môže mať aj praobyčajný ľudský faktor. :-) Keď ešte počas môjho detstva na Marse úspešne pôsobil Sojourner, považoval som to za veľký krok vpred, ale ani vtedy som nemal jasnú predstavu, aké misie by boli jeho nasledovníkmi. Myslím si, že úspechy uplynulých pätnástich rokov predčili mnohé z mojich vtedajších detských očakávaní. Najmä Curiosity. Vzhľadom na to, že sme v záverečnej fáze pristávania opatrne zložili na povrch inej planéty vozidlo o veľkosti malého rodinného auta, to podľa mňa s ďalšími misiami na Červenú nevyzerá ktovieako zle. Obzvlášť, ak vezmem do úvahy, že sa nám to v tej fáze podarilo bez akýchkoľvek pomocných padákov a airbagov.

Autor Adhara Po júl 13th 2015 at 9:43 pm  

Mars Climate Orbiter je na smiech asi každému fanúšikovi kozmonautiky. Podľa mňa by sa jej príbeh mal rozprávať deťom v škole na hodinách matematiky, keď budú zabúdať pri výpočtoch premieňať jednotky (to sa nám na ZŠ stávalo úplne bežne), aby videli, aké to má následky! :-)

Ja som zase od výskumu Marsu nejaké očakávania nemala, už od detstva mi pripadal až príliš preskúmaný na úkor iných planét. Chápem, čím to je, no to nezmierňuje moje sklamanie z toho, že sa mu venuje viac pozornosti než mojej obľúbenejšej Venuši. Tento postoj sa odráža aj v mojej sci-fi tvorbe, hlavne román Druhá planéta na túto krivdu voči našej najbližšej a najpodobnejšej (čo sa rozmerov týka) planéte veľmi poukazuje.

Autor Peter Molnár Ut júl 14th 2015 at 12:57 am  

Čo sa Venuše týka, možno by ťa potešil koncept HAVOC, ktorý pre NASA navrhol jeden z tímov v Systems Analysis and Concepts Directorate: http://sacd.larc.nasa.gov/branches/space-mission-analysis-branch-smab/smab-projects/havoc/ Znie to síce trošku uletene, ale prieskum vyššej atmosféry Venuše pomocou upraveného typu vzducholode je určite originálnym a nie úplne vylúčeným riešením. Samozrejme, ako drvivá väčšina takýchto projektov, aj tento určite skončí len niekde na dne zásuvky, ako pútavý starý nápad pre budúce archívy. :-/ Pre tento projekt vytvorili celkom peknú prezentáciu, to im uznám. ;-)

P.S. Nechcem byť otravným gramatickým puntičkárom, ale spisovne sa hovorí predchádzajúci, nie predošlý.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.