Image by Mohamed Hassan from Pixabay
Ak píšete sci-fi, ktorá sa odohráva v budúcnosti (čo vôbec nie podmienkou pri písaní sci-fi!), ocitáte sa v špecifickej situácii. Tvorba budúceho sveta je v mnohom podobná tvorbe fiktívneho fantasy sveta. S veľkou výnimkou – svet budúcnosti na rozdiel od fantasy sveta vychádza z nášho sveta (aj keď nehovorím, že fantasy svet z nášho vychádzať nemôže). Súčasnosť je jeho minulá podoba, z ktorej sa musel vyvinúť. S výnimkou alternatívnych budúcností, prirodzene. Ale ja sa zameriam na tvorbu sci-fi svetov, ktoré sa snažia tváriť ako budúcnosť nášho sveta. Tie sa vyskytujú častejšie ako alternatívne reality, a, žiaľ, sú tiež zahltenejšie chybami.
1. Ich svet nie je dosť odlišný od súčasnosti
Je to bežný prípad. Autor má nápad na nejakú super novinku budúcnosti, nový vynález, nový objav, nové usporiadanie spoločnosti, na čom vystavia svoju zápletku. Aby sa nepovedalo, prihodí ešte zo jednu-dve ďalšie známky pokroku, a aj to spravidla preberie nejaké klišé: roboty s ľudským myslením, lietajúce autá, let nadsvetelnou rýchlosťou cez hyperpriestor a podobne. Zvyšok sveta však ponechá úplne rovnaký ako súčasnosť, v ktorej dielko vznikalo.
Je to reálne? Isteže nie! Vývoj predsa zasahuje všetky oblasti ľudskej spoločnosti. Chcete vedieť, nakoľko odlišný bude svet o dvesto rokov? Asi o toľko, o koľko je súčasnosť odlišná od sveta pred dvesto rokmi. Čo, ako je jasné, zďaleka nie je o jednej, dvoch ani troch technologických novinkách. Pred dvesto rokmi bolo iné prakticky všetko. Sociálne väzby, rodinné usporiadanie, náboženské vyznanie, trávenie voľného času, predmety dennej potreby, jedlo, móda a tak ďalej. Preto mi pripadá celkom vtipné, ak v 35. storočí ešte ľudia nosia džínsy alebo ak sa v 27. storočí šíria informácie formou letáčikov (to sú skutočné príklady z kníh!).
Áno, v niektorých obdobiach sa ľudstvo vyvíjalo pomalšie a v niektorých rýchlejšie. Áno, v niektorých obdobiach dokonca existovala aj určitá regresia. Áno, súčasný vývoj je extrémne rýchly a nepredvídateľný. Napríklad priam raketový štart kozmonautiky v 60.-tych rokoch poplietol prakticky všetkých sci-fi autorov tej doby, podľa ktorých by sme v našom roku už dávno mali lietať na dovolenky na Mars. No keď nadišla súčasnosť – prekvápko! Nedokázali sme sa ešte ani vrátiť na Mesiac! Na tom vidíme, že vývoj sa môže spomaliť – no z hodnoverného dôvodu. Ktorý v kozmonautike napríklad predstavovali priveľké peniaze, ktoré stála a kvôli ktorým bola v pôvodnom tempe neudržateľná.
Ale aspoň v hrubých rysoch je vhodné držať sa schémy “o koľko bol odlišný svet pred –x rokmi, o toľko bude odlišný svet po +x rokoch”. A je to aj dobrá orientácia v tom, čo pravdepodobne v budúcnosti pretrvá a čo nie. Rodinný život, alkohol, chlieb alebo náboženstvo tu boli s ľudstvom prakticky od nepamäti. Autor by mal preto dať veľký dôraz na presvedčivosť, ak mi chce nahovoriť, že v budúcnosti už nebudú. Lenže ich podoba sa v priebehu vekov menila. Autor by mal teda v ďalekej budúcnosti v nich vykonať hodnoverné zmeny.
Dobrý fantasy svet sa pozná podľa toho, že má veľa vlastných, neobkukaných prvkov – a fungujú. Sú tam z nejakého dôvodu, používajú sa, zasahujú do každodenného života, vnímania, myslenia a reči postáv. Prepracovaný svet budúcnosti by sa mal preto snažiť o to isté.
2. Len zlepšujú to, čo máme dnes
Videli ste niekedy kresby, ako si ľudia v roku 1900 predstavovali svet v roku 2000? Všade samé obrovské páky napríklad na ovládanie domácnosti. Trafili sa síce v tom, že domácnosť bude viac mechanizovaná, ale nikto si neuvedomil, že aj obrovské páky sú na oštaru, že by boli lepšie nenápadné, dokonca dotykové malé tlačidlá. Iný príklad: autor chcel opísať super modernú technológiu fotografie, a tak vymyslel, že namiesto v kvapaline sa budú snímky vyvolávať… v plyne. Ale digitálna fotografia? To mu nenapadlo.
Typickým zástupcom tejto kategórie sú veci, u ktorých autor predpokladá, že nepretrvajú v úplne rovnakej podobe (pozrite bod 1), ale ich vyspelejšiu podobu alebo vytvorenie podobnej, no lepšej verzie naznačí iba tým, že namiesto vymýšľania nového pomenovania ich nazve „nové“ alebo špekuluje s predponou „novo“, „new“. Tak vznikne napríklad nový rock, Nový Paríž, novovlak… ale bohužiaľ to nestačí. My predsa na filmy nechodíme do novodivadla, neobliekame si novokorzety, ani si neodovzdávame správy novoposlom. Máme kiná, podprsenky, e-maily… Hoci aspoň ten Nový Paríž je trošku uveriteľný. Keď už máme New York…
Treba si uvedomiť, že zlepšovanie len jedného parametra v budúcnosti môže spôsobovať, že iné parametre tých istých zariadení budú čoraz nepraktickejšie. Ďalej si treba uvedomiť, že v budúcnosti si s najväčšou pravdepodobnosťou ľudia nebudú vedieť predstaviť život bez niečoho, o čom dnes nemáme ešte ani tušenia, že to bude existovať. Niečoho, čo sa rozhodne nedá nazvať „novostarým“.
Ja viem, že byť takýmto vizionárom a vymyslieť niečo, o čom ešte nikto ani nechyroval, je veľmi ťažké, ak nie nemožné. Veď koľko autorov niekedy v polovici 20. storočia písalo sci-fi a ani jeden nepredpovedal taký rozmach mobilov alebo internetu. A (aj) preto nie je nutné sa svojimi predpoveďami trafiť. Je ale nutné poriadne sa zamyslieť nad tým, čo a z akých dôvodov nám raz bude treba. Či v niektorých technológiách už nie sme blízko ich limitov, kvôli ktorým sa donekonečna vyvíjať nebudú, pri ktorých ďalšom vývoji prevážia zápory nad kladmi. Taktiež treba uvažovať nad tým, ako novinky prijíma spoločnosť. Spoločnosť často máva odpor voči novotám a niekedy si na ne nezvykne vôbec, vývoj v tomto smere sa stáva slepou uličkou, hoci je technologicky možný.
Tiež je dobré sa vzdelávať. Dávať pozor pri čítaní správ o nových zisteniach a fyzikálnych objavoch, či nás neinšpirujú k originálnej technológii. Aby sme neostali uväznení v klietke nášho súčasného a neraz už trochu zastaraného poznania. Ako človek pätnásteho storočia, ktorý by na otázku, ako sa podľa neho zlepší doprava v priebehu najbližších päťsto rokov, odpovedal, že sa vyšľachtí rýchlejšie plemeno koňa…
3. Ich svet nemá svoju históriu
Presnejšie povedané, jeho jedinou históriou je naša súčasnosť. A to je o to neuveriteľnejšie, čím ďalej do budúcnosti svoju fikciu smerujete. Je to ako povedať o našich dejinách – bola Veľkomoravská ríša a potom sme mali Československo. Nechýba vám medzitým niečo? Bohužiaľ, rovnako priamočiaro autori často postupujú, ak chcú načrtnúť, ako sa svet súčasnosti zmenil na nimi vymyslený svet budúcnosti. Len zriedkavo sa v sci-fi vyskytujú nové štátne útvary, ktoré pred rokom diania zanikli, technológie, ktoré sa dnes ešte nepoužívajú a v budúcnosti už nepoužívajú, a podobne.
Možno namietnete, že podrobné líčenie komplikovanej “histórie budúcnosti” by bolo zbytočné nadstavovanie textu, že ho nemáte v knihe ako uplatniť. Lenže ja vás nenabádam písať o tom elaboráty – je to však niečo, čo preniká do každodennosti, na čo sa postavy medzi rečou odvolajú. A ak už naozaj nie je priestor na nové dejiny, takmer v každej knihe býva priestor na novú kultúru. Nejakú formu kultúry má skoro každý rád a ľudia o tom často hovoria, ovplyvňuje ich to. Ale ja ju, šokujúco, takmer nikde nenachádzam. Keď postavy v hocijako vzdialenej budúcnosti chcú spomenúť niečo z kultúry, väčšinou je to kultúra súčasnosti! Podľa toho, kedy bola daná sci-fi napísaná, sa postavy odvolávajú buď na hudbu/román/poéziu/film/celebritu 20. storočia, alebo 21. storočia. Úbohá budúcnosť, v ktorej sa nevytvorilo žiadne nové umenie!
Áno, ja chápem literárny význam, ktorý má, keď sa v ďalekej budúcnosti spomína súčasné dielo. Pretože čitatelia ho poznajú a vedia, o čom bolo. Lenže pozor, beztak ho nepoznajú všetci čitatelia. A, napodiv, vôbec im to nemusí prekážať. Napríklad Stephen King máva v románoch často veľa popkultúrnych odkazov. Spravidla som vôbec netušila, čo znamenajú. A nikdy mi to neprekážalo! Aj tak je jedným z mojich najobľúbenejších autorov.
Skúste tak pristúpiť k svojim dielkam z budúcnosti! Nechajte postavy spomínať na im nedávne či súčasné osobnosti, diela. Je možné len veľmi stručne a pritom výstižne naznačiť, o čom sú. A občas to nemusíte spraviť vôbec, čitateľ to prežije. Možno bude ochudobnený o zážitok znalosti toho diela, ale bude obohatený o niečo oveľa cennejšie: uveriteľnosť. Lebo uznajte, ani my predsa nehovoríme každú chvíľu o hercoch, hudbe a knihách 17. storočia! Rovnako neprirodzené je, ak vaše postavy z 24. storočia hovoria neustále len o kultúre 21. storočia.
Isteže, existuje zopár diel, ktoré pretrvali veky. Rómea a Júliu každý pozná (hoci málokto čítal) ešte aj dnes. Ale to sú raritné výnimky. A keď už musíte také v knihe mať, ideálne je, ak nie sú zo súčasnosti, ale z našej hlbšej minulosti, ktorá už zaručila, že pretrvali. A keď sa už naozaj nedá vyhnúť tomu, aby vaše postavy spomínali minulosť, buďte aspoň originálni vo výbere tej minulosti. Čo tak spomínanie 19. storočia? Vtedy už bolo množstvo z vecí, ktoré sú dnes, ak chcete napríklad (čo je časté) porovnávať minulosť s budúcnosťou. Alebo, naopak, ak máte veľmi vzdialenú budúcnosť, nech je “minulosťou”, na ktorú spomínajú, trebárs 22. storočie! I do neho istotne pretrvá mnoho vecí, ktoré máme dnes, takže čitateľ sa s tým bude vedieť stotožniť.
Uvedomte si, že ľudstvo zabúda. Keď spomenieme 11. september, tak (aspoň my, ktorí sme vtedy už žili) vieme, o čom je reč. Skúste však spomenúť 24. august! Nič? A predsa to vo Francúzsku koncom 17. storočia poznalo veľa ľudí, čo do počtu obetí išlo o podobnú katastrofu ako útoky z 11. septembra. Preto nemôžete predpokladať, že pri zmienke 11. septembra o pár storočí budú vaše postavy, okrem úzko špecializovaných, tušiť, o čom hovoríte. A tak im vymyslite 4. máj, 29. november, čokoľvek, pri čom na seba budú chápavo pozerať.
Je to zložité? Pripomeniem, že autori fantasy z iných svetov stoja pred rovnakou úlohou. A nejeden ju úspešne zvládol. Ich postavy sa pritom ani len v princípe nemôžu opierať o čokoľvek, čo sa stalo v našej minulosti, keďže ich minulosť bola úplne iná. No keď to zvládli fantasy autori, prečo by ste to nezvládli aj vy?
Napísať odpoveď