header image

 
 

Iná vetva originality

Obrázok od mohamed Hassan z Pixabay

Znova sa vraciam k otázke, či je možná originalita pri písaní. Priznám sa, vyprovokovali ma k tomu tvrdenia dvoch ďalších zástancov, nazvime to stručne, neexistencie pravej originality, ktoré nezabudli rádoby nenápadne uraziť nás, čo na pravú originalitu veríme. Jedno z tých tvrdení bol len výšplech v diskusii, druhé pochádza od istého známeho slovenského autora, ktorý sa opakuje vo svojich knihách. Nielen podľa mňa, ale aj podľa obrovskej hromady iných čitateľov (čo je mimochodom vzácne, aby sme sa ja a davy na niečom zhodli). A tak autor napísal siahodlhý sebaobhajujúci článok plný cudzích slovíčok, ktorého posolstvo by sa dalo zhrnúť takto: neexistuje iná originalita než kombinatorika už použitých prvkov.

Hm.

Nemôžem tvrdiť, že je to nezmysel. V staršom článku o originalite, ktorý som spísala a publikovala skôr než spomínaný spisovateľ svoju obhajobu, pripúšťam, že je to jeden z prístupov k originalite. Ale je to prístup, ktorý si ja osobne veľmi nevážim. A ktorý podľa mňa používajú mnohí autori ako obhajobu svojho v najlepšom prípade priemerného písania. Že vraj sa to inak ani nedá.

Ale možno… možno v skutočnosti aj tušia, že sa to dá. Len by to nebolo komerčné. To je problém reálnejšej originality, ktorý spomínam už tretí raz. Že originálne nápady existujú, len ich je pekelne náročné urobiť prístupnými davom – vyžadujú si nesmierne veľa odhodlania, práce a zrejme i talentu. S veľmi neistým výsledkom.

V tomto príspevku by som vám chcela priblížiť kategóriu hypotetických diel, ktoré by boli veľmi originálne, lenže zároveň by už z podstaty veci neboli komerčné. Diela, po ktorých mi ako čitateľke srdce piští. Skutočné špecifické lahôdky namiesto toho objedeného chleba s maslom románov na jedno kopyto, ktoré do seba chtiac-nechtiac tlačím, lebo čítať sa musí rovnako ako sa musí jesť. V mojom prípade určite.

Sú to romány z vysoko odborného prostredia. Romány pre vysokoškolských absolventov toho odboru (alebo pre extrémne snaživých samoukov), ktorých špecifikom by bolo, že nič zo základov odboru by v nich autor nemusel vysvetľovať. A tak namiesto toho, aby bol text plný vysvetľovacích omáčok pre laikov, ktoré bohvieako nechutia ani tým laikom, ani odborníkom, by tam bolo omnoho viac deja alebo odbornej nadstavby.

Ako príklad si vezmem molekulárnu biológiu, keďže som ju vyštudovala. Autor takéhoto románu by s pojmami ako napríklad polymeráza, hydroláza, dusíkatá báza či adenozíntrifosfát operoval rovnako ľahko ako s pojmami dom, človek, chôdza či láska. Ani by mu na um neprišlo ich vysvetľovať v texte, ani pod čiarou, ani na konci knihy. Hrdinovia takéhoto románu by tiež museli pochádzať z akademického prostredia. Špecifickú terminológiu by si v hlave i medzi sebou pohadzovali tak bežne, ako si bežní ľudia pohadzujú tú nešpecifickú. Ale popri tom by, samozrejme, existoval príbeh plný silných emócií, ktoré pocíti napríklad vedec pri urobení prevratného objavu v tejto oblasti, pokusmi riešiť osobné problémy cez molekulárku, skrátka silnými udalosťami, ktoré sú však podmienené dianím v mikrosvete živej prírody.

Už od puberty snívam o takýchto príbehoch. O dokonalom prepletení emócií s vedou, silnom citovom živote postáv s hlavami preplnenými vecami, o ktorých sa bežným smrteľníkom ani nesníva, o väzbách na druhých ľudí rodiacich a zanikajúcich cez vedu a techniku. A takéto knihy by mohli ponúknuť ešte oveľa viac! Priniesť nejakú skutočne prevratnú teóriu, skutočne novátorský nápad, tak ako nám ich vedecké objavy prinášajú aj do reálneho života. Na rozdiel od bežných sci-fi, ktoré tiež často rozprávajú príbehy fiktívnych objavov, by však toto boli objavy pre vysokoodborných fajnšmekrov, ktorí jediní by nad nimi dokázali precítiť úžas – a pochopiť ich. Knihy o takýchto prekvapivých objavoch by síce mali v sebe vysvetľovania a výklady a áno, aj tie moje tak neobľúbené nevzdelané postavičky, ktoré dovlečieme na scénu hlavne na to, aby do nich (a cez ne do čitateľa) mohol odborník hustiť informácie. Len na rozdiel od bežných sci-fi a technotrilerov tu by tie výklady nezačínali od nuly, lekciou „čo je to DNA“. Tu by začínali na hight leveli a preto by sa boli schopné dostať do takých výšin autorovej imaginácie, do akých sa román pre laikov nikdy nedostane. Pretože čím vyššie začnem, tým vyššie mám možnosť sa na obmedzenom počte strán dostať. A verím, že v tých výšinách sú obrovské poklady. Ak samotná veda dokáže priniesť také veci, o ktorých sa nesnívalo ani najznámejším sci-fi autorom minulosti, čo by sa len mohlo zrodiť z toho, ak sa postavíme na základy z vysokoškolského vzdelania a popustíme uzdu fantázii?

Bác späť na zem.

Niekto by mohol namietnuť, že keď je autor taký super vzdelaný a na základe znalostí dokáže vymyslieť realistické úžasné veci, prečo sa radšej nevydá cestou bádania, či tie úžasné veci náhodou nie sú naozaj možné? Prečo by zabíjal čas a zahadzoval svoje vzdelanie písaním románov?

Nuž, na to je niekoľko odpovedí. Prvá, že pre talentovaného autora by vedecký výskum mohol byť oveľa náročnejší ako písanie fikcie. Druhá, možno naň nemá ani prostriedky – darmo ste vzdelaní, ak nemáte prístup do poriadneho labáku so všetkým potrebným vybavením. Tretia, možno to už skúsil a zistil, že to tak v skutočnosti nefunguje. Lenže jeho čitatelia, čo aj vzdelaní, to bez patričného výskumu nezistia! A tak sa svoj supernápad rozhodne zužitkovať aspoň takto a stavať na tom, že málokto bude natoľko iniciatívny, aby na základe románu začal bádať a zistil pravdu. A napokon štvrtá a najdôležitejšia – prečo by mal byť krásny román považovaný za niečo menej než odborný článok? Navyše objavy prichádzajú vtedy, keď je úroveň vedy a poznania pre ne na spadnutie, čiže ak ten nápad nepopíše daný spisovateľ, veľmi rýchlo by ho urobil nejaký vedec po ňom. Ale s oveľa menej dramatickými dôsledkami, ako opíše spisovateľ v románe, lebo… život skrátka nie je román. Kniha by ponúkla do možno nudných životov vedcov trochu napätia a vzrušenia. To, že popísaný objav je reálny, je už naozaj len krajne nepravdepodobná možnosť. A nezabudnime, že zápletkou takéhoto vysokoodborného románu nemusí byť iba nový objav, ale aj jeho aplikácia či aplikácia existujúcich.

Existujú vôbec takéto knihy? Je jasné, že komerčné vydavateľstvo by sa ich rukopisov nedotklo ani dvojmetrovou palicou. Ale čo samonáklad?

Na Slovensku ani v Čechách asi nie. Ale v anglicky hovoriacich krajinách možno áno. Dokonca by ich snaživý autor nemusel byť ani v strate, pretože anglicky hovoriacich absolventov každého odboru je na svete veľké množstvo a aspoň časť z nich by sa určite potešila príbehu z ich sveta. Ja sa o tom ale kvôli jazykovej bariére nedozviem. A tak pre mňa zostávajú iba zaujímavou hypotézou. A príkladom toho, ako by mohla vyzerať skutočne originálna kniha. S vysvetlením, prečo ju tu (preloženú) ešte nemáme.

Je tu však jeden problém. Ak je aj niekto dosť vzdelaný na to, aby rozumel takémuto románu, neznačí, že ho bude nadšene čítať. Lebo sú aj ľudia, čo nečítajú, alebo nečítajú beletriu, alebo nečítajú určité žánre beletrie, však to poznáme. Lenže na môj veľký údiv mnohí vzdelanci nielenže nevyžadujú, ale dokonca ani nechcú (takmer) realistické romány! Nerozumiem tomu absolútne, ale pre kopu, azda väčšinu čitateľov, je medzi populárno-náučnou literatúrou a beletriou hranica z elektrického ostnatého drôtu. Kým ja sa ju snažím zmazávať, väčšina ľudí v mojom okolí ju naopak buduje a vyhrocuje. Nechápem, prečo nemajú o toto „územie nikoho“ záujem, ani ako sa môžu baviť na príliš uletených sci-fi. Začína mi byť jasné iba to, prečo toto územie nikoho zostáva územím nikoho.

Každopádne však nemôžeme tvrdiť, že všetko tu už bolo. Nanajvýš tu mohlo byť všetko žiadané väčšou skupinou ľudí.

Mohlo by vás zaujímať

 



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 21     Upozornenia: 0

Autor Martin So okt 15th 2022 at 10:58 am  

Ja by som si takúto knihu určite prečítal. Za podmienky, že vedecká myšlienka by nebola „prebitá“ nadbytkom emócií. :-)

Autor Ivana Po okt 17th 2022 at 3:48 pm  

Pokud by byl takový román napsaný bez dostatečného množství emocí, nedal by se číst. Možná je podobně odborným románem Foucaultovo kyvadlo, které je obludně nudné a široký zájem čtenářů o tuto knihu je vyvolán (dle mého mínění) syndromem císařových nových šatů – nerozumím tomu, tak to musí být skvělé. Nebo mi vytanuly na mysli Cookovy detektivky z lékařského prostředí, které mě svou odborností iritovaly, a nedostatek popsaných emocí způsobil, že jsem ani jednu nedokázala dočíst do konce.
Já si originalitu spojuju zásadně s originálními zápletkami v ději, vyhraněnou specializaci prostředí považuju zásadně za „pozadí“ příběhu, a tam je mi vysoká odbornost většinou ukradená, a pokud příliš přesahuje moje znalosti (třeba v oboru, který mi nic neříká), tak dokonce úmorná. Nejsem si ani jistá, zda by mě bavil román z oblasti, v níž jsem specialistkou já. Beletrie pro mě představuje únik z profesního života, a kdybych i doma četla o porušení rozpočtové kázně, asi bych knihou mrštila v dál.
Ovšem zásadní rozpor pro mě představuje toto – daný odborník by podobný román mohl napsat tak akorát jeden jediný (jestli jsem tedy Janu dobře pochopila) – vezmu-li v úvahu výše uvedený příklad, převratný objev ve vysoce specializované vědecké oblasti, který popíše daný odborník. Kolik variací takového tématu existuje?

Autor Martin Po okt 17th 2022 at 6:38 pm  

Foucoultove kyvadlo je jeden z mojich najobľúbenejších románov. Príslušnému fyzikálnemu princípu – stáčanie roviny kyvu v neinerciálnej sústave, nielen rozumiem ale si dokážem aj vychutnať intelektuálne, až mystické, debaty okolo toho.
Cookove detektívky sa mi tiež neskutočne páčia. Medicínska záhada a veda okolo nej, tu krásne osvieži klasický detektívny príbeh. Takisto milujem niektoré poviedky Teda Chianga, kde je určitý fyzikálny princíp postavený do jadra deja. Napríklad „Príbeh vášho života“ (bol podľa nej natočený film Arrival) zvažuje „bezčasovú“ fyziku (napríklad princíp minimálnej akcie) a civilizáciu, ktorej vnímanie by fungovalo tiež bez času. „Výdych“ sa zamýšľa nad druhým termodynamickým zákonom a jeho dôsledkami. Fantasticky vzrušujúce. Tak vzdialené od nudy, ako sa len dá. Existuje snáď niečo zaujímavejšie ako rozjímanie nad podstatou nášho sveta, reality a princípov na akých to všetko „funguje“?

Autor Adhara Ut okt 18th 2022 at 4:20 pm  

Pre emocionálne vyhladovaných ľudí (čím nechcem povedať, že sem patrí Ivana), je aj niečo zaujímavejšie, ako rozmýšľanie nad podstatou svetla. Tak ako existuje potreba jesť, piť, dýchať a spať, tak existujú aj mentálne potreby. Niekto – zjavne ty, ich má slabé, niekto veľké. A pri nenaplnenej potrebe, telesnej či mentálnej, to človeku zväčša nepáli. Navyše aj motivácia a záujem sa presúvajú k aktuálnym problémom. Podľa čitateľských preferencií sa zdá, že v nejakom silnom nenaplnení žije drvivá väčšina sveta.

Autor Martin St okt 19th 2022 at 9:55 am  

No neviem. Ja emocionálne potreby medzi tie mentálne nezaraďujem. Tam ide skôr o niečo, čo súvisí s biologicko-hormonálnou aktivitou a podvedomím. Nehovorím, že nie sú dôležite a počas „pobytu“ v biologickom tele sa im asi nikto vyhnúť nedokáže.
Slovo mentálne mi ale evokuje myseľ – jej vyššie funkcie, logickú argumentáciu, vytváranie modelov sveta, skladanie „puzzle“, tak aby do seba jednotlivé kúsky dokonale zapadli. Tieto potreby sú u mňa prítomne vo vysokej miere.

Autor Adhara Št okt 20th 2022 at 10:03 am  

Na tú biologicko-hormonálnu aktivitu sa dá do istej miery pôsobiť vedomím. Niekedy až do veľmi značnej miery, keď traumatizujúci zážitok v človeku akoby úplne „zabil“ vylučovanie nejakých hormónov. Ale na pojme „mentálne“ netrvám, to je mnou založený pojem, žeby radšej duševné potreby?

Autor Martin Pi okt 21st 2022 at 8:47 am  

Ale áno, určite sa dá na hormonálnu aktivitu čiastočne vplývať aj vedome, napríklad hypnóza a autohypnóza vedia robiť až zázraky.
Ja by som emócie nazval skôr „telesnými potrebami“. Sú evolučne staršie ako „vedomá myseľ“, ich zdrojom sú hlbšie mozgové štruktúry ako limbický systém (a jeho dôležitá súčasť amygdala) a súvisia so základnými potrebami biologického organizmu – obrana, útok/útek, rozmnožovanie…
Každý „vyšší cit“, ako partnerská láska alebo láska rodičov k deťom, je vo svojej podstate len pretransformovaná biologická potreba (napríklad snaha o šírenie génov a ochrana ich nositeľov v novej generácii). Naša „vyššia myseľ“ v mozgovej kôre však dokáže robiť tak komplikované transformácie, kombinujúc jednotlivé zdroje emócií, až sa pôvodný biologický význam emócií stráca. Napríklad obrana teritória (pretože dokáže uživiť len obmedzené množstvo jedincov) v kombinácii s láskou k blížnemu (lebo blízki jedinci často zdieľajú časť našich génov) vytvára vlastenectvo.
Teda to, čo na prvý pohľad vyzerá ako „duševné“ je vo svojej podstate „telesné“. Preto som aj vyššie napísal, že emócie musí „riešiť“ každý, kto sa „nachádza v tele“. Na druhej strane, považujem nadmerné sa zaoberanie pocitmi za niečo ako „prežieranie sa“, teda prijímanie viac potravy ako je pre nás biologicky nutné (len preto, lebo jedlo v nás vyvoláva príjemné pocity).

Autor Adhara Pi okt 21st 2022 at 3:10 pm  

V mojej terminológii je telesnou potrebou len to, bez čoho telo umiera. Telesné potreby od duševných rozpoznáme ľahko podľa toho, či sa o ich napĺňanie starajú u pacientov v kóme. A zdá sa mi, že napríklad vlastenectvo sa u pacienta v kóme nerieši. :-)

Emocionálne potreby majú ľudia rôzne silné. Neviem prečo, možno za to môžu gény, možno zážitky v ranom detstve, možno kombinácia oboch. Z vášho či môjho pohľadu sa niekto môže emóciami prežierať, z pohľadu iného je to štandardný príjem. Ostatne, ani spracovanie potravy nie je u každého rovnako výkonné, niekto priberie takmer aj z vody, iný hltá kilá a kilá a je ako špáratko.

Autor Martin Pi okt 21st 2022 at 9:42 pm  

Aj bez emócií telo umiera:
https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3939772/
Aj keď to nie je až také akútne ako vzduch, voda a potrava. :-)
Emocionálne potreby pacientov v kóme sa riešia, napríklad tým, že ich navštevujú blízki (a reálne to pomáha):
https://www.nm.org/healthbeat/medical-advances/family-voices-coma-care

Autor Adhara Pi okt 21st 2022 at 10:50 pm  

Po anglicky mi to darmo linkuješ. Ale pokiaľ viem, o tom, či pomáhajú pacientom v kóme návštevy alebo nie, sa diskutuje. Je to sporné a zrejme to závisí od hĺbky kómy a od toho, či v nej má aspoň čiastočné alebo občasné vedomie. Neverím, že by to malo vplyv na pacienta v hlbokom bezvedomí. A čo pacienti, ktorí blízkych nemajú alebo s nimi majú horšie vzťahy? Dokázal už niekto, že v kóme systematicky umierajú?

Autor Adhara Ut okt 18th 2022 at 4:14 pm  

Ja som za zlatý stred. :-) Foucaultovo kyvadlo som nečítala, zopár Cookových románov áno. Nenudili (by) ma ako jednotlivé celky, ale od knihy po knihu sa už nudne opakuje. Postavy tiež nemá zrovna najplastickejšie a bohviekoľko priestoru im nevenuje a ani emóciám, s tým súhlasím. Ale čítala si aj román Únos? Ten je na Cookove pomery značný úlet, bizarné sci-fi o tajnej civilizácii v podzemí, ktoré v sebe veľa vedy naozaj nemá a ktorý sa aj dejovo vymyká typickej Cookovej schéme.

Romány postavené na podrobnej vede nemusia byť len o prevratnom objave. Môžu byť aj o bizarnej aplikácii nejakého už známeho javu či aspoň hypotézy, ale môžu byť aj o hľadaní – napríklad podrobne rozpísané súperenie vedcov či vedec natoľko posadnutý bádaním, že premýšľanie nad podrobnosťami svojho výskumu sa mu neoddeliteľne prepletie s každodenným životom a vidí ten svet úplne inak ako my… a všetky prípady, kedy smiech, plač, eufóriu i zúfalstvo vyvolávajú novozistené fakty o fungovaní sveta a nie, ako je to bežné, iné osoby. Čím nechcem povedať, že by tam druhé osoby nemali byť a tiež nevyvolávať emócie.

Autor Martin5 St okt 19th 2022 at 1:36 pm  

Argument s permutáciami je nezmysel. To je ako tvrdiť že nič originálne vo Vesmíre neexistuje, lebo je to všetko zložené len z pár stoviek (prakticky skôr desiatok) základných atómov. Čiže stále to isté dokola len v rôznej permutácii…
___
Neviem ako beletria, ale veľmi minoritné knihy existujú, dokonca pomerne bežne. Ide o rôzne publikácie zaoberajúce sa napr. históriou malej obce, alebo napr. dielom nie príliš známeho maliara. Vyžaduje to ale sponzora alebo samo-vydanie. Komerčne to asi naozaj nejde.
___
Ono zas čítať príliš odborné veci aj pre človeka z fachu nemusí byť pri beletrii vhodné, tam si chce obvykle oddýchnuť. Napr. ja prakticky vôbec nečítam knihy (iné ako odborné) z prostredia IT či programovania, to mám naživo, to mi stačí. Možno niečo o UI by sa dalo, ale tam nejde až tak o nejaké konkrétne pojmy a technológie, skôr filozofický či spoločenský dopad.

Autor Adhara Št okt 20th 2022 at 9:59 am  

Martin5, Ivana: Aj keď máte veľmi rozdielne názory, zhodujete sa v tom, že si pri čítaní beletrie chcete od svojho odboru oddýchnuť. Ale ja verím, že niekde na svete existuje aj človek, ktorý má svoju prácu rád. :-) Ktorý ňou žije a ktorý by si rád zafantazíroval o nejakom dobrodružstve v súvislosti s ňou. Ostatne, ja v princípe tiež nemám problém čítať niečo zo svojho odboru. Akurát vždy už po prvých vetách narazím na nejakú šialenú absurdnosť, ktorá mi celý dojem rozbije. preto nerada čítam aj diela zo Slovenska, lebo mi ešte nijaké neukázalo Slovensko také, ako ho poznám (začínam mať podozrenie, že na svete sú minimálne dve Slovenská a všetci slovenskí autori, ktorí sa mi dostali do rúk, žijú v tom druhom). Ale keby raz niekto napísal realistickú knižku z môjho odboru/prostredia? S potešením si ju prečítam.

Autor Adhara Pi okt 21st 2022 at 10:53 pm  

Ešte doplním: Hypotéza o dvoch Slovenskách sa potvrdzuje. Teraz som sa zase musela orientovať podľa Google máp a zopakovala sa mi čudesná skúsenosť: geografia, cesty, ulice, koľajnice, síce zodpovedá skutočnosť, ale ulice sa v tých mapách volajú inak, stavby, ktoré vidím naživo, na Google mapách nikdy nie sú, zato sú v nich také budovy a podniky, ktoré zas ja nevidím naživo… Google mapy zjavne ukazujú pre to druhé Slovensko! :-)

Autor Martin Ne okt 23rd 2022 at 3:30 pm  

Je to v podstate „len“ filozofická otázka, čo vlastne tá „duša “ znamená.
Pokiaľ je naše vedomie tvorené iba fyzikálnymi reakciami v mozgu, tak iné potreby ako „telesné“ neexistujú, lebo so zánikom tela zanikajú aj tie, ktoré sa nám (zdanlivo) javia ako „duševné“.
Pokiaľ je ale vedomie len „obyvateľom“ tela a pokračuje aj po jeho zániku, môžeme hovoriť o čisto duševných potrebách. Ja osobne sa prikláňam skôr k tej druhej alternatíve. Dokázať to samozrejme neviem, myslím si ale, že po „opustení“ tela zanikajú aj tie, ktoré síce vnímame vedomím (tým vnímame ale aj tie čisto telesné, ako hlad) ale súvisia so samotným telom. Niečo podobné, ako po prebudení zo sna. Tam tiež relatívne rýchlo zanikajú emočné stavy, ktoré s tým snom súviseli (hoci spomienka na ne nám ostáva).
P.S.: My, starci, sme sa museli povinne učiť ruštinu. Hoci som ju neznášal, dnes dokážem celkom obstojne čítať azbuku aj komunikovať v tomto jazyku (v praxi som si to nedávno overil na dovolenke na Cypre). Po jednom roku formálneho štúdia angličtiny som sa ju musel naučiť či som chcel alebo nie, lebo od toho priamo závisela moja kariéra.
Vás, mladých, už povinnou ruštinou neotravovali a nejaký čas bola povinná angličtina dokonca na základke. Nerozumiem tomu, že niekto v tvojom veku jej nerozumie. :-)

Autor Adhara Ne okt 23rd 2022 at 6:31 pm  

Čudujem sa, že ako cynický pragmatik (súdiac podľa tebou prezentovaných názorov) sa prikláňaš k tej druhej možnosti. :-)

Angličtinu som sa učila šestnásť rokov. Musela som sa. Kvôli trestom, kvôli diplomovke, kvôli kariére. Nič nepomohlo. Výmena metód, učiteľov, jazyková škola. Podobne dopadla aj francúzština štyri roky vyučovaná na strednej. Som jazykový antitalent. Myslela som, že práve ty, ako človek takisto neorientovaný na humanitárne predmety to budeš chápať. (Aj keď ja nie som na rozdiel od teba orientovaná ani na prírodovedné predmety.)

Autor Martin Po okt 24th 2022 at 10:00 am  

Nechápem práve preto, lebo ja som evidentný jazykový antitalent (moje najnenávidenejšie predmety bola slovenčina, ruština a telesná) a napriek tomu sa na mňa niečo nalepilo. A ty máš k dispozícii ešte aj rozsiahlejšie „ženské“ jazykové centrum. (po slovensky som to nenašiel):
„Women had 23.2% (dorsolateral prefrontal cortex) and 12.8% (superior temporal gyrus) greater gray matter percentages (corrected for overall brain size and age) than men in a language-related cortical region, but not in a more visuospatially related cortical region.“
https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/092549279502634A
Cynický pragmatizmus (nehanbím sa zaň) je práve o tom, že sa snažíš vidieť veci do hĺbky a neuspokojíš sa s názorom, ktorý je (len) spoločensky akceptovateľný. :-)

Autor Adhara Po okt 24th 2022 at 5:02 pm  

A to sú práve tie genderové stereotypy. :-) Je to žena, musí vedieť jazyk. No, nemusí. Som evolučná odchýlka aj v tomto a nehanbím sa za to. Ja viem zase iné veci, nemusí každý ovládať všetko.

Aj pre mňa boli oba cudzie jazyky najnenávidenejšími predmetmi v škole, hoci v matike mali ťažkú konkurenciu. A ešte v telesnej, ale iba na prvom stupni, keď nás ešte nútili k výkonom, na ktoré som akosi nemala telesné proporcie.

Ani ja sa neuspokojím s niektorými spoločensky akceptovateľnými názormi, napríklad s kultom dieťaťa (dieťa je boh, ktorému je podriadená celá ľudská existencia). Ale zvláštne je, že všetci ostatní neakceptujú to isté, iba ja niečo originálne. :-)

Autor Martin Po okt 24th 2022 at 7:59 pm  

Máš toľko evolučných odchýliek, že možno nie si ani produktom pozemskej evolúcie. Nevysadili ťa tu mimozemšťania? :-)

Autor Adhara Po okt 24th 2022 at 10:20 pm  

Myslíš tí, čo neexistujú? :-)

Autor Martin Ut okt 25th 2022 at 9:16 am  

Ty si predsa jasným dôkazom ich existencie. :-) Dokonca aj to zablokované jazykové centrum dáva zmysel. Aby sa tvoje aktivity sústredili iba na Slovensko. V tvojich románoch je určite zakódovaná nejaká tajná mimozemská správa, ktorá sa dostane počas ich čítania podvedome do mozgu. A Slovensko potom za pomoci mimozemšťanmi presmerovaných meteoroidov ovládne zvyšok sveta. :-)


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.