Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 2. 1. 2013
Pete s podnosom v rukách zamieril ku skupinke ľudí sediacej pri okne jedálne. Mávala na neho žena, v ktorej spoznal Abigail Fosterovú. Vedľa sedela Maggie Reynoldsová a oproti nim dvaja muži. Odzadu ich nevedel identifikovať, ale potom sa jeden z nich otočil a Pete na nemalé prekvapenie zistil, že je to Ralph Curtis. Vlastne, mohol som ho spoznať už podľa oblečenia, pomyslel si. Nielen Abigail, ale aj Ralph neustále vyzerali, akoby sa práve vrátili z pláže. Bol to prudký kontrast s inžiniermi Odyssey, pre ktorých už aj troška tmavší odtieň modrej na košeli porušoval akúsi nepísanú etiketu. Inžinieri Odyssey chodievali oblečení jeden ako druhý s rovnako skleslými, uštvanými výrazmi v tvárach.
Pete si sadol vedľa druhého muža, ktorý sa ukázal byť Maxom Daltonom, vedúcim ponorkovej techniky.
„…ráno, Pete. Aká bola noc?“ prihovoril sa mu Max.
„No,“ Pete sa rozhliadol po okolosediacich, „najprv sa posťažujte vy. Nech vidím, aký je štandard.“
Zasmiali sa a Pete videl, že nikto v jeho hlase neodhalil záblesk nepokoja zo spomienky na sen.
„Ale si aspoň sám na izbe, nemám pravdu?“ spýtal sa Ralph.
„Sám? Aký luxus,“ vzdychla Abby.
Pete vzal do ruky vidličku a pustil sa do praženice. „Neviem, či sa to dá nazvať izbou…“
„Pete je v jednej z bývalých kontrolných miestností na šiestej palube, ktoré sme vyprázdnili,“ vysvetlil Max.
„Väčšina osadenstva lode býva v kajutách po dvoch alebo po troch. Ja som napríklad s Abby, ale na pôvodne jednolôžkovej kajute,“ prehovorila Maggie.
Pete sa zadíval na Maggie a chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že jej ponúkne miesto vo svojej izbe, a on bude spať na chodbe. Alebo hocikde, kde to nie je také stiesnené, a kde by ho možno neťažili tiesnivé sny. Najradšej by jej to navrhol, až keď budú sami. Nechcelo sa mu pred všetkými vysvetľovať motívy tohto obetavého gesta.
„Práve sme sa bavili o nápade, ktorý Abby dostala včera večer,“ povedal Ralph.
Abigail sa s nadšením otočila k Peteovi. „Ty určite poznáš metódu detekcie ponoriek prostredníctvom infračervených družíc.“
„Hej,“ prisvedčil Pete a vložil si do úst ďalšiu dávku miešaných vajíčok s čerstvou bazalkou. Požul, prehltol a pokračoval: „Ale tá metóda je spoľahlivá len do hĺbky dvesto metrov.“
„To je pravda. Nemyslela som, že by sme ňou dokázali odhaliť Odyssey teraz, keď spočíva na morskom dne. Ale napadlo mi pokúsiť sa ju na snímkach sledovať počas jej klesania. Overiť si, či aj po dopade do vody pokračovala po vypočítanej dráhe.“
„Ale ona…“
„Áno, zlatko, ja viem, že pod vodou nemala ako zmeniť kurz. Mala by byť na vypočítanom mieste, lenže tam nie je. A tak som sa pokúsila nájsť jej infračervenú stopu pod hladinou.“
„Bol to skutočne skvelý nápad,“ pochválil ju Ralph, „pretože vonkajšie časti Odyssey prelet atmosférou poriadne rozpálil. Pri trení vzduchu miestami presahujú teploty na povrchu pristávajúcich lodí tisíc stupňov. Jej infračervená stopa by mala byť preto veľmi výrazná a teoreticky detegovateľná až do hĺbky päťsto metrov.“
„Chcelo to však aj trochu šťastia,“ doplnila Abby. „Clements nám totiž povedal, že pokiaľ infračervené družice nemajú špionážnu úlohu pri hľadaní ponoriek, more snímkujú zriedkavo. Najčastejšie fotografujú pevninu, aby zistili chemické zloženie jej povrchu.“
„Napriek tomu si Clements dal tú námahu, aby sa spojil s riadiacimi a výskumnými strediskami infradružíc prelietavajúcich v danom čase nad miestom dopadu Odyssey a požiadal ich o snímky,“ povedal Max.
„Námahu? Nájsť Odyssey je predsa aj jeho cieľ,“ zamiešala sa Maggie.
„Ale príliš nadšene nevyzeral,“ poznamenala Abigail.
„A zistili ste niečo?“ Pete sa snažil nedávať priveľmi najavo, ako ho to zaujalo. Vyškraboval vidličkou zvyšky raňajok.
„Áno. Podarilo sa nám zachytiť jasné termálne stopy na trojici snímok v hĺbke desať až stodvadsať metrov. Potom je okno, v ktorom neprelietala vhodná družica, a nasleduje šesť snímok Odyssey v hĺbkach tristodvadsať až štyristodeväťdesiat metrov.“
Pete zarazene pustil obrúsok do prázdneho taniera. „To musím vidieť.“
O chvíľu sa všetci piati skláňali nad digitálnym stolom v jednej z menších konferenčných sál. „Museli sme ich, prirodzene, upraviť,“ hovoril Max. „Chcelo to poriadne sa pohrať s rôznymi filtrami. Pracovali sme na tom do tretej ráno.“
Zábery mali nepravé farby. V zelenomodrej mase vody svietila jasno červená škvrna s rozmazanými okrajmi – Odyssey. Na ďalších snímkach sa stávala čoraz menšou a jej červená farba prechádzala z oranžovej do žlta. Peteov pohľad upútala zvlášť posledná snímka – nepatrný žltý fliačik v okolitej zelenej, pre istotu zakrúžkovaný. Štyristodeväťdesiat metrov. Posledný záznam o polohe Odyssey. Čo sa stalo medzitým, v nasledujúcich troch hodinách, ktoré delili vznik tejto snímky od priplávania prvej záchrannej lode?
„Vie o tom Bennet?“ spýtal sa Pete neodtŕhajúc zrak od poslednej stopy po Odyssey.
„Už od skorého rána,“ prikývol Ralph.
„A čo urobil?“
„Nariadil, aby sa Sunday Princess opäť vrátila nad lokalitu, v ktorej by mala byť Odyssey podľa dráhy určenej na základe záberov. Samozrejme, to miesto už bolo niekoľkokrát skúmané. A teraz sme nad ním znova.“
„A…?“
„Pravdaže nič. Nie je tam.“
„Možno je to hlúpy nápad, ale…“ prehovorila Maggie opatrne, a keď na ňu všetci pozreli, vyzerala ešte neistejšie. „…ale na palube kozmickej lode bol jadrový reaktor. Ja sa v tom nevyznám, no nemohol reaktor pri náraze na dno vybuchnúť?“
„Myslíš atómový výbuch?“ uisťoval sa Ralph.
Prikývla. „Ten by dokázal loď rozdrobiť na dostatočne malé kúsky na to, aby sme ich nenašli, nie?“
„Jadrový reaktor má veľmi ďaleko od atómovej bomby, zlatko,“ povedala Abigail mierne.
„Abby naznačuje, že jadrové reaktory majú úplne inú konštrukciu ako nukleárne bomby,“ chytil sa toho Max. „V atómovom reaktore môže v najhoršom prípade dôjsť k malým explóziám prehriateho zariadenia alebo k úniku radiácie, no nikdy nie k nukleárnemu výbuchu. Na to by sa nielenže museli vyradiť všetky bezpečnostné systémy a odstrániť materiály pohlcujúce neutróny, ale potrebovalo by sa pridať nadkritické množstvo štiepneho materiálu, a to na Odyssey nebolo.“
Maggie dôrazne, trpezlivo prikyvovala, aby dala najavo, že sa s odborníkmi ani najmenej neháda.
„Keď spomínate ten náraz lode na dno, niečo mi napadlo,“ začal Pete. „Potrebujeme mapu rozloženia podmorských detekčných systémov v tejto oblasti.“
„Sonarový tím určite má niečo také,“ povedal Max. „Pôjdem sa s tebou na to pozrieť.“
Franklin Goss zo sonarového oddelenia bol plešatý chlapík s očividnou záľubou vo výkladoch. „V podstate prichádzajú do úvahy dva detekčné systémy, ktoré mohli Odyssey zamerať, a ku ktorých údajom sa vieme dostať,“ hovoril im s výraznou gestikuláciou, keď sa všetci traja tiesnili v kabíne archivácie. V tej istej, v ktorej si Pete predvčerom prehliadal zábery z miesta dopadu. „UVAS, hydrofóny morského laboratória CSIRO spojené fibrooptickými vláknami, a juhoindická sieť podmorských seizmometrov SOVAS varujúca pobrežie pred tsunami. Austrálska armáda spravuje ešte jeden detekčný systém, no k výstupom z neho nás nepustia a pre nás nie sú zaujímavé, keďže monitoruje prevažne úžiny. Ale nepoteším vás. Najbližšie detektory sú totiž vzdialené viac ako päťsto kilometrov od miesta predpokladaného dopadu Odyssey. UVAS začína päťstopätnásť kilometrov ďaleko, SOVAS až sedemstotridsať.“
„To nevadí,“ povedal Pete vzrušene a posunul si okuliare na nose. Cítil, ako ho zaplavuje horúčava, ako sa mu zaostruje vnímanie z možnosti, že majú stopu. „Takú ranu určite museli zamerať. Ukážte mi grafy z času dopadu.“
Goss zaváhal. „Musím sa vám k niečomu priznať. Mne už napadlo to, čo vám. Nemohol som dnes v noci spať a tak som prišiel sem, sledoval som záznamy a…“ vzdychol. „Je to absurdné. Nikomu som to neukázal, mysleli by si, že som blázon…“
Pete bez dychu pozrel na Daltona. V prízračnom svetle displejov a ciferníkov jeho tvár vyzerala byť bledá a meravá. Goss sa hrabal v papieroch na poličke. „Ukryl som to niekde v kope a teraz neviem kde… nechcel som, aby mi to niekto našiel…“ Pete okrem napätia pocítil aj nepatrnú závisť, že na to niekto prišiel skôr ako on. A tiež si s určitým uspokojením uvedomil, že on nie je jediný, koho osud posádky Odyssey trápi, komu zamestnáva myseľ celé dni a noci.
Dalton sa konečne pohol. „Zavri, prosím ťa, dvere,“ požiadal Petea, ktorý k nim bol najbližšie. Ten to bez váhania urobil. Už aj tak tmavá kajuta ešte viac potemnela.
„Mám to.“ Goss si sadol k papieru a všetci k nemu sklonili hlavy. Na bielom štvorčekovanom hárku sa ťahala zvlnená čiara. Austrálčan ďobol prstom na jej prudký výkyv nahor, takzvaný pík. „Vidíte? Toto je jasné. Štrnásť hodín, päťdesiat minút, šestnásť sekúnd – prvý rad seizmometrov zaznamenáva otras, ktorý v čoraz slabšej podobe neskôr detekujú severnejšie rady, takže impulz jednoznačne prichádza z juhu. Čo to je?“
„Náraz na hladinu,“ odpovedal Pete. Začínalo mu byť dusno, mal v ústach sucho a pocit, že jeho jazyk je ťažký a opuchnutý.
„Správne. A teraz sa pozrite na nasledujúce minúty. Čo ste si všimli?“
Graf prudko poskakoval, no intenzitu prvého píku nenadobudol nikde. Ako Goss odvíjal dlhý pás, na ktorom bol vytlačený, čiara sa postupne upokojovala. Už ukazovala len malé výkyvy, bežný ruch podmorského sveta.
Pete sa zadíval na Gossa. „Chýba náraz o dno.“
„Áno,“ Goss k nemu zdvihol utrápený pohľad. „Pri dopade na dno som predpokladal oveľa väčší pík, keďže ide priamo o záchvev zemskej kôry a na ich zachytávanie sú seizmometre UVAS-u stavané. Navyše, pri náraze o dno už tlaková a zvuková vlna nemusí prechádzať dvoma rôznymi prostrediami, ktorých rozhranie časť vlnenia odrazí. Lenže nič,“ ukázal bezmocným gestom na zvlnenú linku. Príliš málo zvlnenú. „Prechádzal som aj záznamy ostatných seizmometrov v nádeji, že najbližší, respektíve druhý rad mohol byť nefunkčný alebo čo. Ale nie, všetky navzájom sedia.“
„Počkať.“ Dalton zhlboka dýchal očividne v snahe sa upokojiť. „A čo ten druhý detekčný systém?“
„Dobrá pripomienka,“ uznal Goss. „Hneď som požiadal morské laboratórium CSIRO o sprístupnenie informácií.“
„Nemusel si ísť cez Benetta alebo aspoň cez Sedgewicka?“ čudoval sa Dalton.
„Nie. Mám oprávnenie obrátiť sa priamo na zodpovednú osobu laboratória CSIRO. Nezabudnite, som člen AMIS-u…“
Pete zastavil jeho príval slov netrpezlivým mávnutím ruky. Vôbec ho nezaujímalo, ako Goss prišiel k údajom, len závery z nich plynúce. „A čo? Poskytli ti ich?“
„Prišli pred chvíľou,“ oznámil unavene. „Zatiaľ som ich netlačil. Ani neviem, či je to dobrý nápad. Keď som si ich prezrel, takto som si zložil hlavu do dlaní a sedel som, až kým ste nedošli vy. Prosím, povedzte, že nie som blázon.“
Pete pozrel na obrazovku. Krivka grafu sa značne odlišovala, ale vystupoval z nej výrazný pík. Nie až taký výrazný ako na seizmografoch UVAS-u, a tiež s časovým posunom spôsobeným dlhšou dobou, ktorú zvuková vlna potrebovala, aby sa dostala k detektorom. Ale mal rovnaký pôvod, o tom nebolo pochýb… a takisto nebolo pochýb o tom, že pík znamenajúci náraz kozmickej lode na oceánske dno chýba.
„Nie som blázon,“ mrmlal si dookola Goss.
Zavolajte Ralpha, pomyslel si Pete. Zavolajte Ralpha a on nám ukáže nejaký jednoduchý fakt, ktorý sme prehliadli, úplnú banalitu, podobne, ako keď som si prezeral družicové zábery…
„Pete?“ oslovil ho potichu Dalton. Znel skleslo, takmer zlomene. Pete sa obrátil k vytlačenému grafu a sledoval Maxov prst na štvorčekovom papieri k oveľa nevýraznejšiemu píku nasledujúcom krátko po hlavnom. „To nemôže byť dopad na dno,“ vyhŕkol Pete automaticky. „Za ten čas by nestihla…“
„Nemyslel som náraz na dno,“ oponoval Max zronene. „Nič ti to nepripomína? Nikdy si nič také nevidel? Dá sa to jasne prečítať ako zvuková detonácia zmrštenia sa hmoty do menšieho objemu.“
Pete si musel sadnúť. Zmrštenie. Stláčanie ocele, deformácia stien lode tlakom navždy pochovávajúca desiatich vedcov a jedného nerozvážneho dobrodruha. Sám sa cítil rozdrvený. Na ničom nezáležalo, záchrana nebude… už znova. Posádka Odyssey je mŕtva, posádka Dnepra je mŕtva, všetci, čo sa ponorili pod hladinu, sú mŕtvi, všetci, čo sa o to v budúcnosti pokúsia, budú mŕtvi… Potom však pozrel na pík ešte raz a všimol si niečo, čo mu vlialo do žíl trochu nádeje. „Max, ten pík je príliš úzky. Loď predsa nemohla implodovať v jedinom okamihu. A pozri sa na toto,“ hovoril čoraz rýchlejšie, s novým zápalom a vedomím, že všetko nemusí byť stratené. „Tu je ďalší podobný pík. A tu tretí. Loď bola rozdrvená tri razy?“
„Navyše, aj trosky rozdrvenej lode by dopadli na dno,“ poznamenal Goss.
„A okrem toho,“ Pete musel vstať, taký prudký bol nával energie a pocitu víťazstva, hoci záhadu vôbec nerozriešili, „tie píky sú tak blízko okamihu nárazu na hladinu, že loď ešte nemohla byť v dostatočnej hĺbke. Tlak na jej trup bol prislabý.“
„Tak čo potom tie píky vyvolalo?“ spýtal sa Max.
„Neviem. Môže to byť hocijaký zvuk mora.“
„Nie, smerovo zodpovedajú Odyssey,“ povedal Goss, zatiaľ čo rýchlo listoval záznamami ďalších radov seizmometrov. Náhle s tým prestal, pretože sa dvere otvorili a vošiel Forbes. „Neruším?“
„Nie,“ odvetil Pete. „Takže zhrňme si fakty. Odyssey dopadla na hladinu oceánu a ponorila sa do hĺbky najmenej štyristodeväťdesiat metrov, čo je viac ako polovica vzdialenosti ku dnu ležiacemu v hĺbke deväťstoosemdesiat metrov. Lenže niekedy po prekonaní tejto hranice, ale ešte pred nárazom na dno, sa vyparila. Je to tak?“ Pete postupne prenášal pohľad na každého zo svojich poslucháčov.
„Čítate príliš veľa fantastiky, pán Murray,“ povedal Forbes.
„Čítam iba historické romány.“
„Tak pardon,“ prevrátil oči Forbes. „Pozeráte len historické filmy, čítate len historické časopisy a historické knihy. Predpokladám, že počúvate len historickú hudbu.“
„Klasiku? Áno, občas si ju rád vypočujem. Ale väčšinou počúvam pop.“
„Ste zvláštny človek, Pete,“ vyhlásil Forbes.
„Mohli by sme sa, prosím, vrátiť k tomuto problému?“ Goss netrpezlivo zamával grafom.
Pete sa s povzdychom obrátil k nemu: „Jedno je isté. Blázon nie si. Ukáž tie záznamy všetkým, čo sa v tom vyznajú, možno niekomu napadne niečo, čo sa nevymyká zdravému rozumu.“
„Na jeho mieste by som bol s tým rozširovaním opatrný,“ poznamenal Dalton.
Forbes spozornel, ale Pete povzbudivo vyhlásil: „Max, my tu pátrame po Odyssey spoločne. Hľadajú ju všetci na palube tejto lode.“
„A čo ak niekto nemá záujem o jej nájdenie?“
„Napríklad kto?“
„Ja neviem,“ Dalton vyzeral podráždene a zrejme ľutoval, že s touto témou začínal. „Iba som počul čosi v tom zmysle, že na palube Odyssey prebiehali nejaké nebezpečné pokusy.“
„Jediný dôvod, ktorý by mohol viesť k snahe nenájsť Odyssey je, že niekto má už plné zuby Arnieho Springa na televíznej obrazovke,“ poznamenal Forbes. A keď na neho ostatní pozreli, dodal: „Ja viem, nie je to veľmi vtipné.“
„V každom prípade, toto sú prístroje, ľudia,“ Goss buchol do steny kabíny, ale opatrne, aby nezasiahol žiadny spínač. „Sonarový tím a ďalší sa pozerajú priamo na výstupy z prístrojov. A nechcite mi nahovoriť, že niekto vymontoval všetkým pátrajúcim lodiam sonary, a na obrazovky púšťa demo.“
„Presne tak,“ pridal sa Pete. „Tá kozmická loď tam skutočne…“ chcel povedať nie je, ale to by bolo predsa absurdné. Nech je dôvod, prečo ju ešte nenašli, akýkoľvek, Odyssey kdesi musí byť. Azda celá, keďže seizmometre UVAS-u nezaznamenali rozdrvenie lode tlakom… ale ony predsa nezaznamenali ani jej kontakt s dnom, čiže to nič neznamená. Za takýchto bizarných okolností mu zostávalo len dúfať, že zostala neporušená. A že posádka je ešte stále živá, hoci jej šance klesajú doslova z hodiny na hodinu.
Pete sedel vo svojej kajute na prični opretý o stenu. Vonku vial vietor. Vnímal to, lebo Sunday Princess dočasne vypla systémy dynamického polohovania, ktoré zabezpečovali, aby nehybne stála alebo sa pohybovala konštantnou rýchlosťou za každého počasia. Odstavila ich kvôli pokusu zachytiť vysokocitlivými hydrofónmi zvuky z Odyssey. Z tohto dôvodu loďou kolísali vlny, i keď mierne. V Peteovi to vyvolávalo typickú atmosféru plavby. Nikdy netrpel morskou chorobou na rozdiel od mnohých iných, ktorí na vypnutie dynamického polohovania asi reagujú oveľa horšie. Už len to by mu chýbalo – barofóbia, chorobný strach z tlaku, je aj tak dostatočne veľkým hendikepom pre niekoho, kto pracuje na mori.
Skĺzol pohľadom k papierom vedľa seba. K vytlačeným grafom oboch podmorských detektorov požičaným od Franklina Gossa. Podivné výkyvy na nich mu nedali pokoj. Zhrnul grafy na hromadu a vzal si na kolená notebook. Po pripojení na internet napísal správu pre Loua Tannera. Lou mal program, ktorý by vedel podrobne analyzovať, čo vlastne detekčné systémy zachytili. Pete mu v skratke opísal situáciu i vzhľad grafov a ak si Lou bude myslieť, že to má význam, tie údaje mu pošle. Stlačil tlačidlo ODOSLAŤ. Minútu potom ešte bezcieľne hľadel na obrazovku. Uvažoval, že si vyhľadá ďalšie články o Arniem Springovi, a bude pátrať po odpovedi na otázku, prečo sa niekto ako Spring prihlásil do tímu astronautov. Chcel sa ešte viac predvádzať? Napokon ale notebook položil. Nemal na Springa náladu. Rozhodol sa zistiť, čo robia ostatní na palube.
Počítač zostal obrátený obrazovkou k stene. Pete nemohol vidieť, že keď otváral dvere, zjavila sa na nej správa: E-mail nedoručiteľný.
Napísať odpoveď