2.
Jerry Mason sedel na kancelárskej stoličke, nohy mal vyložené na riadiacom pulte, a premáhal spánok. V obrovskej miestnosti bolo pomerne ticho. Prerušovalo ho len vrčanie počítačov a blikanie kontroliek mnohých prístrojov stojacich po jej obvode. Je zaujímavé, rozmýšľal ospanlivo Jerry, že neustále blikanie stoviek kontroliek môže narobiť celkom slušný hluk.
Napokon, keď sa zdalo, že boj so spánkom asi prehrá, vstal a išiel si kúpiť do automatu kávu. Prechádzal okolo dlhých stolov, za ktorými ale teraz nikto nesedel. Všetci boli na obede. Vlastne skoro všetci. Okrem Masona tam zostala ešte jeho kolegyňa Susan Darrenová, chodila pomedzi stoly s plastovým vrecom v ruke a odstraňovala následky nočného žúru.
„Nevedel som, že tu pracuješ na polovičný úväzok ako upratovačka,“ zažartoval Mason, keď prechádzal okolo nej.
Susan na neho pozrela, nie však odsudzujúco, a bez slova zmietla plastové poháre zo stolov. Mason považoval Susan za celkom fajn, až na jej neznesiteľnú poriadkumilovnosť. Nevedela zniesť pohľad na zvyšky po nočnej oslave. Preto využila obedňajšiu prestávku, aby odstránila aspoň jej najočividnejšie následky.
Mason prešiel na chodbu a dvere nechal otvorené. Hodil do automatu mince. Kým počúval, ako s vrčaním pripravuje nápoj, zamyslel sa, prečo ho jedna prežúrovaná noc tak pekelne zmohla. Na vysokej škole nebýval takýto ospalý ani po trojdňovom záťahu. Vek viniť odmietol, veď predsa neoslávil tridsiatku až tak dávno. Skôr to bude tým, že celé týždne predtým zle spával. Čo týždne, celé mesiace. Asi to bude stresom z práce, usúdil. Sužovať sa, či vôbec doletí, či pri záverečnom manévri neexploduje ako nedávno tá indická klimatologická družica Marsu… Ale je to, chvalabohu, za nimi, a predchádzajúce napätie si s kolegami vyventilovali pri včerajšej párty. Dnes v noci už určite bude spať dobre.
Vybral si kávu a napil sa. Bola to nechutná tekutina, ale svoj účel splnila. O chvíľu sa cítil oveľa menej ospalý.
Zrazu niekto rozrazil dvere na druhom konci chodby, a Masonovi od ľaku vyšplechlo na ruku trochu kávy. Vošiel Phil Dashwood, jeden z pracovníkov, a za ruku ťahal svojho malého syna Tommyho. Chlapec sa tváril nanajvýš ukrivdene a nechal sa otcom takmer vliecť. V druhej ruke držal Dashwood telefón a vzrušene s niekým diskutoval.
„Áno, áno…“ počul Mason, keď sa Dashwood priblížil. „Aby sme sa rozumeli, pán Wallace, tieto veci rieši slečna Starlingová. Nie, ja nemôžem…“ Dashwood prudko zastal pred Masonom a povedal: „Počkajte chvíľu, pán Wallace.“ Zakryl dlaňou slúchadlo.
„Jerry, prosím ťa, mohol by si dať na chvíľu pozor na Tommyho? Iba na pár minút…“
„Jasné,“ povedal Mason a ani sa neusiloval predstierať nadšenie.
Dashwood pustil Tommyho a povedal: „Toto je pán Mason. Budeš ho poslúchať a správať sa slušne.“
Chlapec na neho urazene pozrel, ale Dashwood už utekal naspäť po chodbe. Jeho hlas sa ozýval, až kým nezmizol za druhými dverami: „…pán Wallace, ja nie som oprávnený… áno, povedal som Starlingová. Nie, ona nesedí v tejto budove. Jej kancelária je…“
Mason pozrel na Tommyho a Tommy zase na Masona.
Chlapec sa k nemu obrátil chrbtom, a prekrížil si ruky na hrudi.
Mason potlačil povzdych. Neznášal kontakt s deťmi. Vôbec nevedel, ako sa má s nimi rozprávať.
„Hm, ahoj, Tommy.“
Chlapcovo mlčanie naznačovalo, že sa opäť netrafil.
„Tak čo, nechceš vidieť našu sondu?“ pokračoval Mason zúfalo.
„Nechcem vidieť nijakú sondu,“ odvetil Tommy. „Ocko mi sľúbil, že dnes pôjdeme do Múzea kozmonautiky vo Vandenbergu a ukáže mi tam naozajstnú raketu! Ale vraj má strašne veľa práce…“
„Ah tak!“ zvolal Mason šťastný, že sa má čoho chytiť. „Máš rád rakety?“
Tommy prikývol, ale stále bol k nemu otočený chrbtom.
„A vieš, že aj našu sondu vyniesla do vesmíru raketa?“
Chlapec sa otočil s náznakom záujmu. „Raketa?“
„Áno. Obrovská! Poď za mnou,“ povedal Mason. Otvoril dvere do svojej kancelárie. Bol rád, že do nej nemá prístup Susan, lebo pri pohľade na taký neporiadok by asi skolabovala. Všade sa povaľovali desiatky spisov, kelímkov od kávy, a zvyškov jedál. Tommy neisto vošiel dnu. Mason zamieril k pracovnému stolu.
„Niekde by som tu mal mať jej obrázok,“ zašomral a začal prehľadávať zásuvky, také prepchané, až bol zázrak, že sa dali vôbec zavrieť. Trvalo to asi pätnásť minút. Mason otváral jednu zásuvku po druhej, vyhadzoval ich obsah von a neustále opakoval: „Som si istý, že tu niekde bol.“ Potom si všimol, že Tommy hľadí s vyvalenými očami na titulné strany časopisov pre pánov, ktoré mal skryté pod papiermi. Rázne tú zásuvku zabuchol. „Asi som ho musel niekde stratiť,“ povedal rýchlo. „Ale mám niečo oveľa lepšie.“ Viedol Tommyho preč, do hlavnej miestnosti.
Susan bola ešte tam a teraz pre zmenu robila poriadok na svojom stole. Tommy sa s úžasom rozhliadal okolo seba. V strede sály stáli rôzne pospájané stoly s osobnými počítačmi, po jej obvodoch obrovské riadiace pulty s množstvom obrazoviek, tlačidiel a kontroliek.
„Stadiaľto riadite tú sondu?“ spýtal sa Tommy.
„Nie, kdeže,“ zasmial sa Mason. „Na riadenie je riadiace stredisko. Toto je len jedno z dvoch centier, kde prijímame jej signály. Sadni si sem,“ ukázal na jedno kreslo a Tommy sa do neho poslušne vyštveral.
„Ukážem ti nejaké obrázky z povrchu Venuše. Budeš ich vidieť v priamom prenose!“
„Fotky z Venuše?“
„Nie, nie fotky… táto sonda nie je na povrchu. Je na obežnej dráhe okolo Venuše. Obieha,“ snažil sa to znázorniť tak, že jeho zovretá päsť predstavovala Venušu a druhou rukou krútil okolo nej. „Obieha okolo.“
„A pritom fotí Venušu?“
„Nie,“ povedal Mason netrpezlivo. „Nerobí fotky… Venuša má totiž okolo seba hustú vrstvu mrakov. Takú hustú, že cez ňu na povrchu nič nevidno. Takže sonda ju nemôže fotiť. Namiesto toho vysiela postupne na určitú oblasť silný zväzok rádiových signálov. Tie narazia do povrchu planéty a odrazia sa späť. A sonda ich potom parabolickou anténou príjme a vďaka špeciálnemu softvéru…“
„Jerry,“ prerušila ho Susan. „Je to iba malý chlapec. Vysvetli mu to nejako zrozumiteľnejšie.“
Mason na ňu urazene pozrel. „Hovorím to tak zrozumiteľne, ako sa len dá.“
Susan sa iba zasmiala a vyšla von.
„Asi bude lepšie, keď ti to ukážem.“ Mason si sadol vedľa Tommyho a začal pracovať na jednom z počítačov. „Výborne!“ povedal po chvíli. Na veľkej obrazovke, ktorá ostávala až dovtedy čierna, sa v hornej časti zjavil pieskovooranžový pás.
„Čo je to?“ nechápal Tommy.
„To je obrázok tej časti povrchu, nad ktorou sonda práve prelieta.“
„Ale veď je to len malý pás?!“
„Ten obrázok sa tam zjaví postupne. Je to ako keby sonda povrch planéty skenovala. Videl si už skener?“
Tommy prikývol.
Aspoň niečo, pomyslel si Mason s náznakom úľavy. „Vidíš?“ ukázal na ďalšie riadky, ktoré sa vykreslili nižšie. „O pár minút bude obrázok celý. Pustíme si k tomu zvuk?“
Tommy nemo prikývol a Mason niečo stlačil. Miestnosť naraz zaplnilo šumenie ako z rozladeného rádia sprevádzané vysokým hlasitým pípaním.
„Čo je to?“ spýtal sa Tommy.
„To je pípanie, ktorým sa prejavuje sonda. Keby sme náhodou stratili obraz, ale počuli by sme pípanie, znamená to, že sme nestratili kontakt,“ vysvetľoval Mason a poškuľoval po Tommym. Zdalo sa, že ho počúva. Po chvíli obaja opäť pozreli na hlavnú obrazovku. Pás povrchu na nej bol už o niečo širší.
Mason stíšil zvuk. Potom ukazoval Tommymu malé obrazovky po bokoch hlavnej. „Vidíš?“ Toto je graf výšky sondy nad povrchom. Tieto čísla tu sú jej presné súradnice. Pozri, ako sa neustále menia! Táto stupnica udáva silu signálu. A tieto čiary tu…“
Vtedy zazvonil telefón.
„Susan!“ zvolal Mason a ani nezdvihol hlavu. Nič sa neozývalo. Telefón zazvonil znova. Mason v duchu zanadával. Konečne sa mu podarilo chlapca zaujať a práve teraz niekto otravuje. Ak to bude zase nejaký reportér…
Neochotne vstal a vybral sa k telefónu. Bol až na druhom konci miestnosti. Mason zdvihol slúchadlo. „Výskumné stredisko Venus Orbiter, čo pre vás môžem urobiť? Áno, počkajte.“ Otvoril skriňu, ktorú skoro celú vypĺňali kartotéky. Potom si opäť priložil k uchu slúchadlo bezdrôtového telefónu. „Ako ešte raz, ten rok?“
Tommy zatiaľ v tichosti hľadel na obrazovku.
„Pán Mason?“ ozval sa po chvíli. Nič. Obzrel sa a uvidel Masona ešte stále telefonovať pri kartotékach. Vôbec si ho nevšímal.
„Pán Mason?“ ozval sa znova. Znelo to naliehavejšie.
Mason zakryl rukou slúchadlo a otrávene sa obrátil k chlapcovi. „Áno, Tommy?“
„Pán Mason, sú na Venuši ľudia?“
„Samozrejme, že nie,“ odvetil a vrátil sa k telefonátu. Tommy však neskončil.
„Tak kto potom postavil toto?“
Mason sa obrátil k obrazovke. Telefón mu vypadol z ruky.
Napísať odpoveď