header image

 
 

30 rokov od štartu Miru

Prvýkrát publikované v časopise Pontes vo februári 2016.

Tu uvedené popisky k obrázkom neboli publikované.

 

Model prvých dvoch modulov Miru, ktoré sú zároveň prvými dvoma dielmi kozmickej stanice spojenými (hoci s problémami) vo vesmíre. Pravú časť tvorí Základný blok, ktorý odštartoval pred tridsiatimi rokmi, ľavú modul Kvant-1. Zdroj

Model prvých dvoch modulov Miru, ktoré sú zároveň prvými dvoma dielmi kozmickej stanice spojenými (hoci s problémami) vo vesmíre. Pravú časť tvorí Základný blok, ktorý odštartoval pred tridsiatimi rokmi, ľavú modul Kvant-1. Zdroj

Dňa 19. februára 1986 vzlietla zo sovietskeho kozmodrómu Bajkonur na obežnú dráhu kozmická stanica. Navonok pripomínala svojich predchodcov, Saľuty. V skutočnosti však bola iná. A to najmä v tom, že kým Saľuty, rovnako ako vtedy jediná americká kozmická stanica Skylab, boli po svojom vypustení už kompletné, v prípade tejto novej stanice išlo len o prvý diel kozmickej skladačky.

Problematický projekt

Mir sa do povedomia laickej verejnosti zapísal skôr ako problematický než ako prelomový projekt. Nevyšliapaná cesta, po ktorej sa vtedajší sovietski konštruktéri vydali, priniesla mnoho nástrah. Skúsenosti z nej však boli neskôr využité pri výstavbe Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS). Tieto dve stanice, Mir a ISS, sú dodnes jedinými stanicami, ktoré boli vynesené po častiach a ich skompletizovanie prebehlo až na orbite. Vďaka tomu ich výslednú hmotnosť nelimitovala nosnosť rakiet. Isté hmotnostné obmedzenia však zostali. Konštruktéri mali napriek všetkému problém znížiť hmotnosť prvých dvoch modulov Miru tak, aby ich dokázala vyniesť nosná raketa Proton-K.

Základný blok bol vybavený spojovacím uzlom, na ktorý sa pripájali ďalšie moduly aj kozmické lode Sojuz. Pôvodné plány sovietskych inžinierov hovorili o tom, že všetky vedecké moduly Miru zamieria do kozmu v najbližších dvoch rokoch po štarte základného bloku. Nakoniec však, predovšetkým vinou technických a rozpočtových problémov, došlo k tomu, že posledný z modulov vzlietol až o osem rokov neskôr, ako sa pôvodne očakávalo. Spájanie modulov neprebiehalo vždy hladko. Už spojeniu prvých dvoch, základného bloku a Kvantu-1, zabránil zaklinený predmet, ktorý museli odstrániť členovia vtedajšej posádky Romanenko a Lavejkin. O tom, čo sa „hore“ v skutočnosti zakliesnilo, sa však dodnes polemizuje. Podľa jedného zdroja išlo o vrecko s hygienickými potrebami.

Kompletná stanica Mir, ako ju videla posádka raketoplánu Endeavour STS-89 v roku 1998. Zdroj

Kompletná stanica Mir, ako ju videla posádka raketoplánu Endeavour STS-89 v roku 1998. Zdroj

Opakovaná návšteva

15. marca 1986 navštívila Mir, teda, v tých časoch len základný blok, jeho prvá ľudská posádka – kozmonauti Leonid Denisovič Kizim a Vladimir Alexejevič Soloviov. Ich úlohou bolo najmä prekontrolovať a sfunkčniť systémy stanice. Zaujímavé je, že po opustení Miru sa kozmonauti nevrátili hneď na Zem. Ich kozmická loď Sojuz T-15 preletela na stanicu Saľut 7, poslednú, dosluhujúcu stanicu starého typu, a spojila sa s ňou. Takýto prelet medzi dvoma vesmírnymi stanicami sa uskutočnil po prvýkrát v histórii kozmonautiky. Čo viac, Kizim a Soloviov sa po opustení Saľutu na Mir vrátili 26. júna a zostali tam do 16. júla. Po ich odlete najbližšia posádka na stanicu zavítala 7. februára 1987, čiže skoro rok po štarte základného bloku. Táto druhá posádka bola v stanici aj počas pripojenia jej druhého dielu, Kvant-1. Odvtedy až do roku 2000 bol Mir obsadený striedajúcimi sa posádkami nepretržite. Na jeho palube sa zišlo dokopy najviac šesť ľudí.

Americká spolupráca

Raketoplán Atlantis krátko po odpojení sa od Miru. Ich spojenie bolo prvým spojením raketoplánu a kozmickej stanice v histórii. Snímku spravila posádka kozmickej lode Sojuz TM. Zdroj

Raketoplán Atlantis krátko po odpojení sa od Miru. Ich spojenie bolo prvým spojením raketoplánu a kozmickej stanice v histórii. Snímku spravila posádka kozmickej lode Sojuz TM. Zdroj

Vo svojej finálnej podobe bol Mir tvorený siedmimi pretlakovými modulmi, čiže modulmi s dýchateľnou atmosférou, a kozmonauti sa v nich mohli pohybovať bez skafandrov. Tieto moduly sa volali (v poradí od vypustenia) základný blok alebo jednoducho Mir, Kvant-1, Kvant-2, Kristal, Spektr, Docking Module (DM) a Priroda. Všetky okrem DM vyniesla z Bajkonuru raketa Proton-K. Jedine DM priniesol raketoplán, americký Atlantis. V druhej polovici deväťdesiatych rokov totiž začala s Ruskou federálnou kozmickou agentúrou spolupracovať aj americká NASA. Američania v tej dobe už plánovali výstavbu ISS a spolupráca na Mire bola pre nich výhodným spôsobom, ako získať skúsenosti s dlhodobým pobytom na obežnej dráhe. Rusi zase vyriešili otázku financovania a zásobovania tohto nákladného projektu. Celkovo sa raketoplán spojil s Mirom deväťkrát a súčasťou dlhodobej posádky Miru sa v deväťdesiatych rokoch postupne stalo aj sedem amerických astronautov.

Problémy kvôli Buranu

Sovieti mali program vlastného raketoplánu, Buranu, tento projekt však bol po rozpade Sovietskeho zväzu zrušený. Mir tak prišiel o významnú plánovanú dopravnú kapacitu, ktorá mala zvládnuť dostať naň až 30 ton nákladu a späť na Zem 20 ton nákladu. Túto kapacitu nedokázali ruské Sojuzy a bezpilotné nákladné lode Progressy nikdy úplne nahradiť. Na Mire sa preto kopilo množstvo nepotrebných predmetov. Vekom postupne strácali svoju účinnosť aj solárne panely, pretože ich zanášali spaliny motorov a poškodzovali mikrometeoroidy. Solárne panely, hlavný zdroj elektrickej energie všetkých orbitálnych staníc, nemal Mir umiestnené na samostatnej konštrukcii, ako je tomu na ISS. Tvorili priamu súčasť niektorých modulov.

Vonkajší pohľad na ťažko poškodený modul Spektr po kolízii s Progressom. Snímku urobila posádka raketoplánu Atlantis pri misii STS-86. Zreteľné sú diery v solárnych paneloch. Zdroj

Vonkajší pohľad na ťažko poškodený modul Spektr po kolízii s Progressom. Snímku urobila posádka raketoplánu Atlantis pri misii STS-86. Zreteľné sú diery v solárnych paneloch. Zdroj

Najviac, až štyri, niesol modul Spektr. Bolo preto veľmi nešťastnou zhodou okolností, že práve tento modul v roku 1997 zasiahla a nenávratne poškodila nesprávne navedená kozmická loď Progress. Kolízia s Progressom bola najhoršia zo skupiny legendárnych porúch a problémov Miru – okrem toho, že urobila modul Spektr trvalo neobývateľným, jej následkom zavládla na Mire jeden a pol dňa trvajúca úplná tma a obmedzila všetky ďalšie aktivity na palube. Stalo sa tak len niekoľko mesiacov po ďalšej závažnej situácii na Mire – požiari, keď sa vznietilo zariadenie na regeneráciu vzduchu. Posádka ho uhasila, ale tento incident a zamlčiavanie informácií o ňom vážne narušil dôveru NASA voči jej ruskému partnerovi. Okrem toho sa Mir opakovane a s postupujúcim vekom čoraz častejšie stretával s ďalšími technologickými problémami, akými boli zlyhávanie hlavného počítača, výpadky prúdu, strata orientácie na Slnko či únik chladiacej kvapaliny.

Úsvit tisícročia: koniec prvej modulovej stanice

Starý Mir opustený svojou poslednou posádkou 15. októbra 2000 našiel koniec vo vlnách Pacifiku. Jeho stiahnutie z orbity nebolo jednoduchou záležitosťou – stanica bola svojho času najväčším človekom vytvoreným komplexom vo vesmíre a vážila 130 ton. Pred finálnym zánikom sa dokonca uvažovalo o komerčnom využití stanice, ale nespoľahlivosť jej zariadenia napokon investorov odradila. V januári 2001 preto odštartovala bezpilotná kozmická loď Progress nesúca 1 797 kg paliva na stiahnutie Miru z obežnej dráhy. Ak by sa lodi nepodarilo spojiť so stanicou, ako záložný plán bola pripravená pilotovaná loď Sojuz, ktorej posádka, Gennadij Ivanovič Padalka a Nikolaj Michajlovič Budarin, mala Miru „dohovoriť“. To však nebolo potrebné – Progress svoju úlohu splnil. Krehkejšie časti stanice zhoreli pri prelete atmosférou. Obhorené zvyšky s celkovou hmotnosťou nanajvýš 25 ton dopadli 23. marca 2001 do oceánu.

Americká astronautka Shannon Lucidová, ktorá bola jednou zo siedmich amerických astronautov na Mire. Zdroj

Americká astronautka Shannon Lucidová, ktorá bola jednou zo siedmich amerických astronautov na Mire. Zdroj

Na Mir sa nespomína len v zlom

Hoci v posledných rokoch existencie Miru zaberalo posádke udržať chátrajúcu stanicu v činnosti čoraz viac času, Mir mal veľký vedecký, ale aj politický význam. Celkovo na jeho palube prebehlo 31 200 pozorovaní a vystriedali sa na ňom kozmonauti rôznych národností. Vedci na Zemi dostali z Miru 1 690 gigabajtov údajov a 4 700 kg nákladu s výsledkami experimentov. Okrem očakávaných skúseností s výstavbou prvej modulovej stanice a so spájaním raketoplánov s ňou sa nechcene dokázalo, že ľudia sú schopní pracovať aj pod neuveriteľným tlakom, a dokážu čeliť veľmi neštandardným situáciám, a to aj napriek rozdielnym kultúrnym zázemiam. Všetky informácie sa zúročili pri výstavbe stanice ISS, ktorej základ v čase, keď horiace trosky Miru prelietali zemskou atmosférou, už dva roky krúžil okolo našej planéty.

Pozri tiež



Populárna veda


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.