header image

 
 

Veci, ktoré nie sú porovnateľné

Zdroj: Pixabay, upravené

Zdroj: Pixabay

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 26. 4. 2011

 

Ideálne ráno. Skúste si ho predstaviť. Vytvorte si v duchu prostredie, do ktorého by ste sa chceli zobudiť. Žiadny budík na svitaní, žiadne električky pod oknom, žiadna ľútosť, že ste prežili ďalšiu noc. Nič z toho. Toto má byť ideálny začiatok ideálneho dňa. A viac! Spôsobom, pre aký sa rozhodnete, sa budete zobúdzať do konca života. Má to len jednu chybu: ten spôsob musí byť jednotný. Iste, budú v ňom malé obmeny, ale princíp musí byť zachovaný. Navždy rovnaký, navždy taký, aký si zvolíte.

 

Prebúdza sa. Prostredie je neznáme, ale nevyvolá to v nej paniku. Nesnaží sa čo najrýchlejšie zorientovať, aby sa neskotúľala z postele. Netreba. Posteľ je dosť široká a ona leží v strede. Spočiatku nevie, načo sa díva, ale je to krásne. Mihotavé svietiace plôšky na teplom červenohnedom pozadí. Pochopí. Hľadí na drevený strop. Šikmý strop podkrovia. Cez okno svieti slnko. Presvetľuje drobné medzery medzi listami stromov. Tie sa premietajú na drevené obloženie. Ony vytvárajú jasnú mozaiku. Jej premenlivosť spôsobuje vánok. Sleduje to s takým zaujatím, ako už dávno nič. Až pozvoľna si začína uvedomovať niečo zvláštne. Niečo nezvyčajné. Nič ju nebolí. Normálne sa zľakne. Ako sa môže prebudiť bez toho, aby ju nič nebolelo? Je mŕtva? A cíti niečo, čo už nezažila tak dlho, že začala pochybovať o jeho existencii. Odpočinutosť. Zobudila sa odpočinutá. Je to vôbec možné?

Prebrala sa v polohe na chrbte. V takej nespala od detských čias. Na sebe má dvojdielne pyžamo. Je kockované. Prikrýva ju perina takisto s kockovaným vzorom. Len inej farby. Jasne si uvedomuje rozdiel oproti každodennej realite. Vlastná hmotnosť ju nezabára od matraca a nevyvoláva jej preležaniny. Látka jej pokožku nehryzie, ledva o sebe svojim dotykom dáva vedieť. Teplota pod perinou nie je pot vyvolávajúca horúčava, mimo periny zase nie je husiu kožu navodzujúca zima. Pohodlie. Panebože, pamätá si ešte na také slovo? Prevalí sa na bok a napoly čaká, že všetky tieto pocity zmiznú. Toľko dobra naraz nemôže byť skutočného. Nie. Pretrváva to. Čo ako je to neuveriteľné, priestor prestal proti nej bojovať. Prestal ju odmietať.

No, možno to znamená len to, že je naozaj mŕtva. Ale nie. Maličké odchýlky od dokonalosti jej nahovárajú, že žije. Drôt visiaci z plafónu namiesto lampy. Náhly ostrejší zvuk, akoby niekto dole prudko pustil tanier. A napokon, mal by človek, ktorý vstúpi do raja, pocit plného močového mechúra? Cíti, že čoskoro tu bude musieť pohľadať kúpeľňu.

Obrátením získala iný výhľad. Vidí zvyšok izby. Okno. Nočný stolík. Skriňa. Pootvorené dvere. A drevené obloženie nielen stropu, ale aj všetkých stien. Spomína si, že drevo v nej vždy vyvolávalo závan nostalgickej túžby. Až teraz sa naplnila. Hlasy. Prichádzajú cez dvere. Zvuky rannej kuchyne. To sa nedá pomýliť. Idú zdola. Skadiaľ zdola? Nevie. Nepozná to tu a predsa je jej to známe. Nielenže sa nebojí. Dôveruje. Nielen im, neznámym a predsa takým blízkym ľuďom z kuchyne. Dôveruje celému dňu, ktorý začína takto. Dôveruje, že takýto deň sa nezrodil preto, aby ju trestal.

Lenže človek nemôže mať všetko.

 

Prebúdza sa. Okolie je príjemne svetlé. Narúša ho len jediná vec. Vidí ju zakaleným pohľadom. V polospánku sa po nej naťahuje. Nevie, čo to je, ale vie, že ju chce. Čas prebúdzania testuje hĺbku našich emócií. Príjemnosť danej veci má už tak vžitú, že si nemusí uvedomiť všetky súvislosti. Pritlačí tvár k látke. Je kockovaná. Zvláštna zhoda. Ojedinelá zhoda. Vdychuje vôňu. Látka patrí košeli. Nie je to jej košeľa.

Vzápätí si uvedomí svoju pochabosť. Prečo sa uspokojí s košeľou, keď má pri sebe zároveň aj pôvod jej výnimočnosti? Obracia hlavu na druhú stranu postele. Skutočne. Pri ňom samotnom významnosť jeho košele prudko bledne. Ešte spí. Prisúva sa k nemu opatrne. Jej strach je následkom nezvyku na ideálne rána. Strach, že ho to môže rušiť. Že v polospánku nebude vedieť, kto ona je. Nenatiahne k nej ruku a neprivinie si ju, ako by to automaticky urobila ona. Časom táto obava vyprchá. No zatiaľ je len na začiatku. V prvom z ideálnych rán.

Pozoruje jeho tvár celkom zblízka. Vidí drobné chĺpky. Rastúca brada. Možno už za hodinu si ich oholí. Jej však v tejto chvíli neprekážajú. Naopak, fascinujú ju. Uvažuje, aký by to bol pocit, keby po nich prešla prstom. Či ešte prevláda hladkosť pokožky, alebo jeho lícu už dodali drsnosť. Sú veľmi malé. Jej zmysly sú však prebudené. Prebudené tak, ako by nikdy neboli v predchádzajúcich ránach, počas ktorých musela fackovať svoje vedomie, aby sa konečne ako-tak rozhýbalo. Veľmi ju láka overiť si to. Ale váha. Váha, pretože sa bojí, že ho zobudí. Stále si nie je istá, či je pre neho lepšie prebudiť sa na jej pohladenie, alebo nechať ho nadbehnúť si ešte pár minút spánku. Vie, čo by povedal, keby sa ho na to spýtala. Ale to ešte nestačí. Aj na šťastie si musíte privyknúť.

Aby odolala pokušeniu, prenáša svoj pohľad nad jeho nahý bok. Vidí okno. Za ním sivobielu štruktúru mrakov. Samozrejme musí byť zamračené. Všetko má podčiarkovať kontrast. Všetko okrem kockovanej látky. Aj protiklady bývajú niečím prepojené.

Jej pohľad je priťahovaný späť. Opäť uvažuje, či riskne, že ho prebudí. Rozmýšľať nad tým, čo by bolo najlepšie pre niekoho druhého, je pre ňu vcelku nový pocit. A prekvapivo príjemnejší, než kedy čakala. Netušila, že starať sa o iného môže byť také napĺňajúce. Ale toto je jej sen a ona vie, že existuje ešte niečo napĺňajúcejšie.

 

Opatrne skladá nohy z postele. Najprv narazia na podlahu, drevenú, ako všetko ostatné. Potom na mäkké papučky s hlavami zvieratiek. Sú detské. Sem však patria. Zvuky z kuchyne sa stále ozývajú. Naraz sa niekto hlasnejšie zasmeje a ona začuje napomenutie. Slovám nerozumie, ale domyslieť si nie je ťažké: „Pssst, môžeš zobudiť…“ Vyvolá to v nej explózie radosti. Niekto na ňu berie ohľad! PANEBOŽE, NA ŇU SKUTOČNE NIEKTO BERIE OHĽAD!

Vstáva, ale chce si čo najviac vychutnať chvíľu. Odďaľuje okamih stretnutia. Pristúpi k nočnému stolíku. Drevo na jeho okraji je oškreté. Nevadí jej to. Dokonalosť sa ukrýva v nedokonalostiach. Nedokonalosť nás ubezpečuje, že ešte žijeme.

Vidí stromy, cez ktoré presvitá slnečné svetlo. Aj na stolíku vytvárajú jeho lúče prechádzajúce cez vrstvy vetvičiek a listov svetelnú mozaiku. Položí naň ruku a detsky sa raduje, ako jej po nej tancujú svetielka. Čosi na tom pocite jej však pripadá cudzie. Za chvíľu si to uvedomí. Ona predsa neznáša slnko! Reflexívne odtiahne ruku. Ale je to len zvyk. Opatrne vracia dlaň späť. Zvolila si. Existuje veľa príjemných zážitkov. Ale aj medzi nimi sa nachádzajú veci, ktoré nie sú porovnateľné.

Pozoruje svetelnú hru na svojich prstoch a vie, že jed z jej krvi zmizol.

Mohlo by vás zaujímať



Potulky mysľou


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.