Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 6. 11. 2011

Keby som bola zakladateľka nejakého literárneho blogu, programovo by som zabránila vkladať užívateľom väčšie množstvo príspevkov, ako je množstvo ich komentárov pod cudzími príspevkami. Príliš drastické opatrenie? V skutočnosti vôbec nie je drastické – podľa mňa je totiž optimálne, keď užívateľ vloží rádovo viac komentárov ako svojich vlastných príspevkov! To znamená, že keď máte na serveri dva príspevky, mali by ste vložiť okolo dvadsať komentárov. Ak máte príspevkov desať, množstvo vašich komentárov by sa malo pohybovať okolo čísla sto.

Prečo? Aby sa predišlo situácii, že blogy sú zahltené obrovským množstvom príspevkov bez jediného komentára. A prečo je dobré vymáhať komentovanie? No preto, lebo komentovanie je cieľom existencie literárnych serverov. Bohužiaľ, ako sa mnohí sťažujú, žalostne nenaplneným.

Skoro každému sa to aspoň raz prihodilo. Možno ste tak začínali. Roztrasení ste na server, na ktorý ste sa práve zaregistrovali, vložili svoj prvý príspevok a odvtedy zhruba každú hodinu klikáte na danú stránku. Vždy s trepotaním v bruchu, s horúčavou v tvári, očakávaním, či vás čitatelia vynesú do nebies, alebo zdrbú pod čiernu zem… ale tam nič! Absolútne nič! Hodiny plynú, postupne narastú na dni… a vami zmieta neistota, pochybnosti a hlavne otázka PREČO? Skutočne to nikoho nezaujalo?

Odpoveď na otázku prečo sa na internete tak málo komentuje, hoci sa tak veľa vkladá, nevie s istotou zodpovedať nikto. Zo svojho dlhoročného sledovania niekoľkých literárnych blogov a diskusných fór som však sformulovala podľa mňa najpravdepodobnejšiu teóriu. A tou je sebeckosť. Všetci chcú byť komentovaní, ale málokto chce komentovať. Prečo by som zabíjal čas, kazil si oči a estetické cítenie čítaním kydov od niekoho, koho ani nepoznám, však? Lenže stačí sa trochu zamyslieť a prídeme na to, že keby mali takýto postoj všetci, tak sa nikto nikdy nedočká nijakých komentárov. Osvedčené pravidlo hovorí, aby ste robili druhým to, čo chcete, aby robili vám. A možno sa budete čudovať, ale komentovanie cudzích diel nie je len obyčajná charita a sebaobetovanie.

Základné pravidlo o písaní znie veľa písať a veľa čítať. Bohužiaľ, literárne blogy sú preplnené autormi, ktorí len veľa píšu a nečítajú. Aspoň nie príspevky im podobných. Neuvedomujú si, že zlepšovať sa dá aj vyhľadávaním cudzích chýb. Nijaká príručka človeku nevtesná do hlavy pravidlo tak dobre, ako keď naň príde sám. Len geniálne nadaný človek dokáže niečo robiť dobre bez toho, aby čo i len trochu tušil, ako to robí. Nám menej šťastným nezostáva nič iné, len sa naučiť techniku. A to nielen videním dobrých príkladov (väčšina vydaných kníh), ale i videním zlých príkladov (väčšina textov na blogoch). Pozor, tým nechcem povedať, že väčšina dielov na blogoch je principiálne zlá. Ale musíte uznať, že absolútna väčšina z nich nie je v takom stave, že by sa dali bez úpravy umiestniť do tlačenej knihy. A treba hľadať práve tie rozdiely medzi zverejnenou a finálnou podobou.

Formulovanie názoru na niečiu myšlienku rozvíja vyjadrovacie schopnosti podobne ako snaha o formuláciu vlastnej myšlienky. Aj písaním komentárov sa precvičujete v písaní. Nepáči sa vám dielo? Bolo nezáživné? A prečo? Ten všeobecný zlý pocit musí mať nejaký dôvod. Čo tak skúsiť ho nájsť? Je to témou? Spracovaním? Kostrbatou štylistikou? Nejasným vykreslením situácie? A nebojte sa, že sa zmýlite, že autora navediete na nesprávnu cestu. Nie ste odborník, váš názor nie je jediný a autor, pokiaľ je aspoň trochu inteligentný (čo nadaný človek musí byť), to vie. A pokiaľ naozaj len tápate, môžete to predsa v komentári ešte zdôrazniť.

Pokiaľ vo vás dielo zanechá aspoň nejaký dojem, nikdy nie je dobré nechať si ho len pre seba. A to platí dvojnásobne, ak je to dojem pozitívny. Spisovatelia sú často plaché, citlivé duše, potrebujú ohľaduplnosť a ak v nich drieme čo i len štipka talentu, aj veľa povzbudzovania. Aj všeobecný dojem môže pomôcť, ale oveľa viac podľa mňa tak komentátorovi ako aj komentovanému pomôže, keď sa bude vyjadrovať čo najkonkrétnejšie a na čo najväčšom počte príkladov.

A komentátor by sa zase mal snažiť svoje závery aplikovať aj na seba. Koľkokrát som sa ja už pristihla pri tom, že potom, ako som niečo niekomu vytkla, som si pri svojom vlastnom diele uvedomila: hups, ja robím to isté, len v ružovom. Nehovoriac o tom, že častým a kritickým komentovaním sa dá pomôcť aj ku komentovaniu vlastných prác. Nejeden „ukrivdený“ autor začne byť zvedavý, ako vlastne píše ten, čo sa tak rozkrikuje. Napriek bojovému naladeniu, s akým vstupuje na stránky komentátora, však výsledkom spravidla nie sú samé výčitky. Väčšina prispievajúcich si totiž uvedomí, že keby kritikovi len nabrýzgali, ostatní užívatelia by ich mali za pomstychtivých blbcov, a tak z nich nakoniec môže vyliezť aj čosi konštruktívne. A ak si svojimi hodnotnými komentármi vytvoríte medzi užívateľmi kamarátov, aj tí sa na vás pôjdu pozrieť. V tomto prípade však zase hrozí neobjektívnosť z opačného konca – prílišné pochlebovanie.

A tu je zopár tipov, ktoré by vám mohli pomôcť k zvýšeniu komentovanosti. Pozor, nie sú vôbec zaručené – vychádzajú len z mojich pozorovaní:

1. Pridávajte krátke príspevky. Áno, celé dielo môže byť dlhé, ale v tom prípade je lepšie rozdeliť ho na drobné. Na čo najdrobnejšie a uverejňovať s časovými odstupmi. Ľudia neradi čítajú dlhé texty a väčšinou čítanie vzdajú už vo chvíli, keď uvidia, že príspevok roluje tridsať obrazoviek. Zopár snaživcov síce číta, až kým za monitorom neodpadnú od vyčerpania, no keď sa preberú z bezvedomia, už nebudú mať síl napísať komentár. A vôbec, nebudú chcieť písať komentár, veď to ešte nedočítali. A ani to nedočítajú, lebo zabudnú a nemajú si to čím pripomenúť. Čítanie dlhokánskych textov z obrazovky má zmysel, len ak si človek robí pauzy. Rozdelením príspevku na menšie však tie pauzy nanútite aj tým čitateľom, ktorí by na to sami od seba neprišli. (Jestvuje ešte jeden dôvod, prečo je viac malých príspevkov lepší ako jeden veľký, no ten by bolo lepšie nespomínať. Neustálym pridávaním nových príspevkov sa totiž vaše meno častejšie objaví medzi novinkami a vytláčate tým ostatných blogerov – konkurentov. Ale takéto praktiky sú určite pod vašu úroveň.)
2. Pridávajte pravopisne korektné príspevky. Nie, nemusíte písať práve ako profesor z katedry slovenského jazyka a literatúry, ale snažte sa aspoň mať priemerný počet pravopisných chýb na vetu menší ako jedna. Inak vám síce komentáre pribudnú, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa nebudú týkať toho, čo chcete, čiže vašich myšlienok, ale budú to výzvy, aby ste to Červené more rýchlo premenili na Čierne more, inak to ani nedočítajú. Odrazovým mostíkom by mala byť automatická kontrola pravopisu s slovenčine a poznatok, že v nominatíve množného čísla je na konci slova mäkké „i“. A diakritiku, prosím!
3. Žiadne bábkovské komentáre. Najlepším spôsobom, ako sa zosmiešniť v očiach potenciálnych čitateľov, je mať pod príspevkom päťdesiat krátkych, absolútne nekritických komentárov typu „je to víborné“! Áno, a všetky s rovnakou hrubicou. Sčítaní ľudia, ktorí chodia na takéto stránky, totiž nie sú úplne sprostí a keby aj, úprimne, čo by vám dal komentár od úplne sprostého človeka? Verte mi, „pomáhať“ svojmu dielu písaním si vlastných komentárov pod cudzími menami je veľmi, veľmi hlúpy nápad.
4. Ukážte, že si komentátorov vážite. Reagujte na rozsiahlejšie komentáre. Mňa od komentovania odradí, keď pod už pridanými komentármi nevidím nijakú reakciu. Načo by som sa namáhala, keď ani neviem, či si to autor prečíta? Extrémom bol môj komentár na tri strany, s ktorého písaním som sa trápila dva týždne a poskytla som autorovi podrobný názor od celkového dojmu, k deju, kladom, záporom, štylistike, uveriteľnosti, faktických nedostatkov až ku gramatike. Dala som si s tým pomaly toľko práce ako s napísaním vlastnej poviedky, cibrila som vyjadrovanie, snažila som sa neuraziť… Ale vážený pán spisovateľ sa ani neuráčil ozvať. Opačným extrémom bolo, keď mi na upozornenie na nečitateľnú formu autorka začala hystericky vypisovať, že ona píše v rýchlosti, že tie gramatické chyby jej tam vkladá Word a zaklincovala to tvrdením, že tam nijaké preklepy nemá a všetko si len vymýšľam. Netreba zdôrazňovať, že ani jedno ani druhé nie je práve odozva, ktorá by povzbudzovala v ďalšom komentovaní.

Žiaľ, v mnohých prípadoch, keď bolo všetky tieto podmienky splnené, autor sa aj tak komentára nedočkal. Znova zdôrazňujem, že príčina nekomentovania je pre mňa stále z veľkej časti záhadou. Autori, ktorí boli na jedných blogoch králi, boli na iných lúzri. Diela, ktoré na jednom blogu vyvolali búrlivé reakcie, boli na iných nepovšimnuté. Prečo? Obávam sa, že významnú úlohu hrá aj jednoduchá náhoda a načasovanie. Rozhodne sa po prvom prípade netreba vzdávať a vešať spisovateľské remeslo na klinec. Ale o tom niekedy nabudúce, nadnes som toho už popísala dosť. Vidím, že som zrolovala už minimálne jednu obrazovku a hrozí mi, že tento príspevok nikto do konca neprečíta. A nepridá mi komentár…

Mohlo by vás zaujímať

• Slovník blogera
• Nebite ma za to, že sa mi nič nepáči!
• Druhy komentátorov na blogu
• Druhá úvaha o komentovaní