Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 11. 12. 2014

Vynorila sa mu spomienka, ako bol s Gloriou naposledy na hojdačkách a on sa jej pýtal, ako to bolo s tým trestom v škôlke. Vychovávateľka povedala, že Gloria kopla iné dievčatko, Vicky.

„Pretože Vicky o tebe hovorila zlé veci, ocko,“ vysvetľovala mu Gloria vysokým detským hláskom.

„Aké zlé veci?“ Potiahol reťazovú hojdačku a opäť ju pustil. Jeho dcérka v svetloružových šatách sa v pravidelnom rytme približovala k Peteovi a zase sa vzďaľovala.

„Mali sme rozprávať, čo sú naši rodičia. A ja som povedala, že ty si záchranár. Zachraňuješ ľudí v ponorkách. A Vicky povedala, že klamem, lebo ty vraj nikoho nezachraňuješ. Ja som povedala, že ty ale povieš svojim kamarátom, ako majú tých ľudí zachrániť. A Vicky povedala, že to nie je žiadne hrdinstvo.“

„A preto si ju kopla?!

„Uhm.“

„Gloria, to sa nerobí.“

„Ale keď ona povedala, že som klamárka.“

„Povedala to presne takto?“

„Ako takto?“

„Povedala – Gloria, ty si klamárka?“ Pokúsil sa napodobniť detský hlas, ale znelo to skôr škrekľavo, až sa Gloria rozosmiala. Pri každom druhom priblížení hojdačky ju potlačil, ale skôr symbolicky – už sa podľa neho hojdala dosť prudko.

„Nie.“

„A ako to povedala?“

„Povedala, že to nie je pravda.“

„To je ale niečo iné. A keby aj nebolo, keby Vicky naozaj povedala, že si klamárka, tak si ju nemala kopnúť.“

„Ale ona tiež povedala, že nie si hrdina.“

Pete otvoril oči.

Oceán, oceán, všade len oceán. Netušil, ako dlho už helikoptéra letela ponad morskú hladinu rozčerenú drobnými vlnami. Počas letu do Perthu si vôbec neoddýchol a teraz bol taký unavený, že upadal do polospánku napriek príšerne hlasnému rachotu vrtule. V tomto čiastočnom vedomí mu prebleskovali hlavou spomienky z posledných týždňov a mesiacov jeho života, niektoré súvisiace s jeho prácou, iné nie. No bez ohľadu na to sa chcel od nich izolovať. Chcel aspoň na chvíľu upadnúť do blaženého nevedomia, z ktorého by načerpal silu. Ale nedovoľoval mu to ten hluk, zvuk tak hlasný, až mal pocit, že po vstupe ušami sa mu rozlieva po celej hlave, zaplavuje každučký kúsok jeho mozgu. Vedel, že isté spoločenstvá v minulosti mučili väzňov vyvolávaním neprestajného rachotu, ktorý im nedovoľoval zaspať. Medzi dvoma neúspešnými pokusmi o spánok si pomyslel, že táto metóda na vymáhanie priznania bola určite veľmi účinná.

Napriek tomu však cítil, že jeho mozog si z krátkych útržkov spánku zrejme vzal dosť na to, aby mohol ďalej fungovať. Ospalosť postupne slabla, začínal ho zaujímať svet naokolo. Aj keď sa nebolo na čo dívať: nekonečný oceán a nad ním obloha s kopovitými oblakmi, naspodku takými rovnými, až vyzerali ako zrezané. Oblaky boli vysoké, ich základne tmavé, ale steny oslnivo biele. Medzerami medzi nimi presvecovalo slnko. Tiene mrakov vytvorili na morskej hladine rozľahlú mapu svetlejších a tmavších plôch. Bol to o niečo optimistickejší obraz, ako oceľová obloha a dážď v Osle.

V diaľke zazrel nejakú nehybnú loď a keď sa k nej priblížili, na opačných stranách v jednej línii s ňou rozoznal ešte dve.

„Torpédoborce,“ zakričal pilot do hluku vrtule, keď sledoval Peteov pohľad. „Strážia miesto nehody!“

„Prečo sú tak ďaleko?“ odkričal Pete a obracal hlavu dozadu za loďou.

„Je to nariadenie kapitána pátracej skupiny, aby nerušili sonary pátracích lodí!“

„Aha!“ Znova si pripomenul nezvyčajný fakt, že kozmickú loď ešte iba hľadajú. Zároveň si uvedomil, že vleteli dovnútra oblasti, v ktorej by podľa záchranných tímov mala tá stratená loď ležať. More v ňom začalo vyvolávať iné pocity. Pod každým jeho nevinne vyzerajúcim kúskom hladiny mohla byť ukrytá Odyssey.

„Koľko lodí je už na mieste nehody?“ zvolal na pilota.

„Keď som odlietal, boli tri. Tristan, Sunday Princess a DF-500. Na ceste je Bethany. Sunday Princess bola na mieste nehody prvá. Je to výskumná loď a patrí Austrálskemu ústavu pre morskú biológiu. Jeho vedenie láskavo poskytlo túto čerstvo vystrojenú loď na záchranné práce. Na vyplávanie je v Perthskom prístave vystrojená tiež nákladná loď s podmorskou stanicou Alpha, pre ktorú je Sunday Princess podpornou loďou.“

Pete dôrazne prikývol, aby nemusel kričať, že rozumie. Naklonil sa dopredu a snažil sa v diaľke rozpoznať nejakú zo zmienených lodí. To však bolo zbytočné. Vrtuľník náhle prudko zmenil smer a loď, už pomerne blízka, sa mu dostala do zorného poľa. Čoskoro dokázal rozoznať aj nápis na jej boku: Sunday Princess.

Je obrovská, pomyslel si Pete, keď klesali na pristávaciu plochu. Videl aj množstvo ľudí na palube ako maličké postavičky, niektoré stojace, niektoré pobiehajúce. Zarazili ho nezvyčajne vyzerajúce zariadenia na zadnej časti lode, kým mu svitlo, že sú to deepflighty – podmorské plavidlá novej generácie. Vláda nasadila na túto úlohu najnovšiu a najlepšiu techniku. Zavesený pohľadom na jednom zo žeriavov, ktorého úlohou bolo spúšťať rôzne zariadenia na vodu, pozoroval, ako sa klesanie helikoptéry spomaľuje, takmer zastavuje. Napokon pocítil jej mäkké dosadnutie.

Vitaj opäť na palube, Pete, povedal si. Neuplynulo ani dvadsaťštyri hodín od chvíle, čo opustil palubu inej záchrannej lode.

Nasledujúca stránka