Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 14. 12. 2012
So spomaľujúcimi sa otáčkami neznesiteľný hluk konečne slabol, ale otvorením dverí nabral na intenzite. Pete pocítil nechuť vyjsť von, do ruchu, slnka, vetra, kde sa to len tak hmýrilo ľuďmi. Potom si všimol, ako k helikoptére rýchlym krokom, skôr behom, mieri trojica mužov.
„Pán Murray?“ zvolal muž na čele trojice. „Som poručík Samuel Forbes a v mene celého záchranného tímu vás srdečne vítam na palube Sunday Princess! Máte veľké šťastie, ešte stíhate zasadnutie!“
Zasadnutie? Na to mohol byť podľa Petea iba jediný dôvod. „Už ju našli?“ spýtal sa a pri týchto slovách cítil chvenie vo vnútornostiach.
Forbes vyzeral prekvapene. „Nie, ešte ju nenašli.“
„Tak prečo zasadnutie?“
Samuel Forbes ho buď v rachote vrtule nepočul, alebo si ho nevšímal. Vzal Peteovu cestovnú tašku a vytrhol mu z ruky aj batoh, pričom obe veci postrčil mužovi po svojej ľavici. Ten ich odnášal preč. Pete sa za ním ľútostivo díval. Vzhľadom na to, že Odyssey je stále nezvestná a nič bezprostredne nesúri si myslel, že mu dovolia dať sa po prílete aspoň trochu dohromady. Forbes ho však vyzval, aby ho nasledoval, a tak vykročil spolu s ním a druhým mužom. Ten mal na sebe uniformu námorníctva a tiež bol ozbrojený.
„Na aké zasadnutie ma to vediete?“ obrátil sa na Forbesa znovu.
„Spoločné zasadnutie členov záchranných tímov a technikov Odyssey. Veľká skupina konštruktérov a mechanikov Odyssey pricestovala asi dve hodiny pred vami. Cieľom je navzájom sa informovať o hlavných aspektoch záchranných prác a o možnostiach Odyssey vydržať ponorenie.“
„Kto velí záchrannej akcii?“
„Kapitán Gregory Benett.“
Vstúpili na štvrtú palubu. Forbes ho viedol spleťou chodieb k výťahu. Nastúpili doň a viezli sa hore. Krátko potom, ako vystúpili na najvrchnejšej palube, im v ústrety išiel ďalší muž. „Doktor Murray?“ volal už z diaľky. „Poďte, práve sme začali.“ Pete s nepríjemným pocitom pridal do kroku.
Forbes otvoril dvere do veľkej konferenčnej miestnosti žiariacej novotou a čistotou. Okolo dlhého stola sedeli takmer bez výnimky muži a všetci v oblekoch. Pete v rozpakoch hodil pohľad na svoje cestovné oblečenie – tenkú šušťavú vetrovku, tričko s dlhým rukávom, maskáčové nohavice. Muž za vrcholom stola sa však nad tým nepozastavil – naopak, z jeho tváre vyžarovala radosť, že ho vidí.
„Som plukovník Cormac Sedgewick, koordinátor skupiny pátrajúcej po Odyssey,“ pristúpil k nemu, podal mu ruku, potom sa otočil k zvyšku sály. „Toto je Peter Murray, odborník na prežitie v oceánskych hĺbkach.“
Pete kývol hlavou. Väčšina osadenstva na neho hľadela neutrálne, zvyšok, ako sa mu zdalo, skôr s nevôľou. Väčšina prítomných vyzerala, že má viac ako päťdesiat rokov. Aj v tomto ohľade sa medzi nimi tridsaťšesťročný Pete vynímal. Forbes ho zaviedol k jeho miestu, poslednému prázdnemu sedadlu pri stole, a Sedgewick sa vrátil k projektoru. Na stene bol premietnutý obraz, satelitná snímka oceánu s bielymi formáciami oblakov nad ním.
„Takže ako som spomínal, kým prišiel doktor Murray, rádiolokátory presne zmapovali posledný úsek dráhy Odyssey, jej prelet atmosférou, a družice pravidelne snímkujúce povrch zachytili jej dopad na vodnú hladinu. Teraz vidíte snímku z meteorologickej družice NOAA 32. Po priblížení…“ a pri týchto slovách sa v strede obrazu zjavil štvorcový výsek, ktorý sa zväčšil, potom znova a zas až kým v záplave modrej neuvideli ostro ohraničenú bielu škvrnu s nezreteľným tmavým objektom uprostred, „jasne vidíme polohu impaktu. Súradnice miesta dopadu teda poznáme presne.“
Peteovým telom prebehlo pri tomto pohľade ľahké chvenie. Takže je to pravda, hoci samozrejme nepodozrieval námorníctvo z klamstva. Napriek tomu však pre neho bolo definitívnym potvrdením tejto nezvyčajnej udalosti až keď uvidel záznam z nej na vlastné oči. Tá čierna škvrna v strede je Odyssey, pomyslel si s úžasom. Jedenásť ľudí, v okamihu vzniku záberu určite prežívajúcich neopísateľnú zmes úľavy a hrôzy…
„Miesto nárazu leží dvadsať kilometrov východseverovýchodne od momentálnej pozície Sunday Princess. Zostupový profil lode je dobre zmapovaný…“ obraz sa zmenil, teraz sa na ňom nachádzala žiariaca krivka na čiernom pozadí, „a preto vieme takmer s určitosťou zistiť, v ktorej časti morského dna má Odyssey ležať. Ale sonary na danom mieste nič neukazujú. Prehliadli ho tri rôzne lode a Tristan už preveril celú uzavretú oblasť s priemerom stopäťdesiat kilometrov. Momentálne robí Tristan zväčšujúce sa okruhy nad miestom dopadu.“
To je hlúposť, pomyslel si Pete. Absolútna hlúposť. Niečo majú chybne, nastal nejaký posun vo vstupných údajoch, tí hlupáci si to neuvedomili a zbytočne zabíjajú čas hľadaním v nesprávnej oblasti, kým posádka Odyssey možno odpočítava posledné hodiny svojho života…
Pete sa už chystal prehovoriť, no predbehol ho jeden z technikov. „Hovoríte o mieste dopadu, nie o mieste pristátia,“ pripomenul. „Išlo teda o neriadený pád, alebo o pristátie? Aká bola rýchlosť stretu lode s morskou hladinou? Nemôžeme už na základe tej rýchlosti vylúčiť možnosť prežitia posádky?“
„Zaznamenaná dráha Odyssey zodpovedá v podstate balistickej dráhe. Taká je však dráha programu núdzového zostupu, pokiaľ je loď riadená autopilotom. Počas preletu atmosférou dosahovalo preťaženie v lodi najviac 7 g, pri dopade predstavovalo približne 20 g. Pre posádku dosadnutie určite nebolo príjemné, ale pokiaľ boli na mostíku vo svojich anatomicky tvarovaných kreslách, nevidím dôvod, prečo by ho nemali prežiť.“
Zo Sedgewickovho vyjadrovania Pete pochopil, že koordinátor pátracej akcie sem bol dosadený z kozmického výskumu a nie z námorníctva. Ojedinelé, ale v tomto prípade nie prekvapivé.
Ruku zdvihol ďalší zo sediacich. „Ak loď riadil autopilot, môžeme uvažovať, že posádka bola mŕtva už pred vstupom do atmosféry?“
„Ale autopilota musel niekto spustiť,“ namiestol Sedgewick.
Prihlásil sa ďalší. „Je použitie autopilota dôkazom toho, že komandér a pilot boli obaja súčasne vyradení z funkcie?“
„Lenže my nevieme, či loď skutočne riadil autopilot. Dráha tomu zodpovedá, ale dôkazy nemáme. Ako som hovoril, Odyssey po dvadsiatom druhom septembri nevyslala nijakú telemetriu.“
„Dá sa však predpokladať, že pilot by loď riadil jemnejšie,“ povedal jeden zo starších mužov. Určite patril k technikom.
„Čo sa dialo na Odyssey pred pristávaním a počas neho, zistí vyšetrovanie. My sa máme sústrediť na otázku, ako loď nájsť a zachrániť tých, čo prežili,“ zarazil ich Sedgewick.
Pete sa oprel. Nálada v miestnosti sa nepatrne zmenila. Sedgewick ukázal ďalší obrázok, trojrozmerný model dna v miestach, kde mala Odyssey dopadnúť, vyhotovený z údajov nazbieraných sonarmi. Evidentne sa na ňom nenachádzalo nič, čo by pripomínalo kozmickú loď. „Dno je v tejto oblasti veľmi členité, čo dosť sťažuje pátranie,“ vysvetľoval. „Hĺbka je takisto rôzna. Pohybuje sa v rozpätí od sedemstopäťdesiat metrov do tisícdvestodvadsať metrov. Ide bezmála o polkilometrové rozdiely. Tlak na dne má v závislosti od hĺbky rozpätie od 7,36 megapascalov po 11,97 megapascalov.“
Padla otázka, ktorá musela nasledovať: „A aký tlak by mal podľa predpokladov zniesť trup Odyssey?“
Sedgewick vyzeral vážne. „Desať megapascalov.“
Pete zvesil hlavu a mal chuť pretrieť či rovno prekryť si oči. Opäť plavidlo na hranici svojich konštrukčných možností. Ďalší Dneper, ktorý môže byť pomaličky drvený tlakom. Jeho steny sa mučivo prehýbajú dovnútra, zovierajú a to všetko pozoruje úplne bezmocná posádka…
„A hĺbka vo vypočítanom mieste dopadnutia?“
„Deväťstoosemdesiat metrov.“
To je tesne nad hranicou údajnej výdrže trupu. Problém bol v tom, že podľa sonaru na danom mieste loď nie je. Môže byť hocikde inde. Niekde vyššie… a takisto nižšie.
Po krátkej chvíli sa ozval ďalší z mužov: „Existuje nejaký spôsob, ako by sa Odyssey mohla pohybovať pod vodou?“
„Je to kozmická loď,“ namietol iný technik zarazene. „Skonštruovaná bola na pohyb v kozmickom priestore.“
„Nie je dôležité, na čo bola skonštruovaná, ale čo dokáže,“ oponoval prvý muž.
„Myslím, že sme sa nepochopili. Ťah jej motorov je nastavený na manévre vo vákuu. Tlak unikajúcich plynov je taký slabý, že keby sa niekto pokúsil zapnúť nejaký z jej motorov v hĺbke, akú spomínal pán Sedgewick, nielenže by tým loď neuviedol do pohybu, ale po otvorení ventilu by cez hrdlo dýzy do spaľovacej komory vrazila celou silou morská voda.“
Petera to zaujalo. „Mohla cez motory voda preniknúť ďalej do lode? Do obývateľných priestorov?“
Technik sa obrátil k nemu spolu s ďalšími desiatkami tvárí. „Nie. Spaľovacie komory sú spojené s čerpadlami, ktoré by tlak vody síce zničil, ale hneď za nimi sú tlakové nádrže s palivom a okysličovadlom. Predpokladáme, že v nich by sa voda zastavila.“
„A iné možnosti pohybu?“ zaujímal sa ktosi na opačnej strane stola.
„Nie sú. Odyssey je odkázaná výlučne na raketový pohon. Nemá aerodynamické – teda v tomto prípade hydrodynamické – manévrovacie prvky.“
„Inými slovami, mala by ležať tam, kde dopadla,“ povedal Sedgewick.
„Ale tam nie je,“ pripomenul jeden z technikov.
Nastalo ticho.
Po chvíli Sedgewick vypol projektor. „Má niekto zo záchranárov nejakú otázku na technika Odyssey, alebo opačne? Áno, pán Murray?“
Pete spustil ruku na stôl a nehľadel na nikoho konkrétneho. Napokon, keďže zmeškal predstavovanie, ani nevedel, kto je kto. Postupne pohľadom prechádzal po mužoch, ktorí podľa jeho názoru patrili ku konštrukčného tímu.
„Na základe čoho,“ začal Pete pomaly, „predpokladáte, že aj po takejto dlhej dobe, ktorá uplynula od potopenia, je posádka ešte nažive?“
Napísať odpoveď