Milí čitatelia,

toto je časť textu, ktorý patrí do sveta knihy Príbeh Padajúcich Hviezd. Napísala som ho krátko po napísaní prvej verzie rukopisu, čiže v sedemnástich alebo osemnástich rokoch. Pohrávala som sa s myšlienkou, že ním rozšírim prológ, že bude slúžiť na ďalšie zvýšenie záujmu čitateľa. Ide však o udalosti, ktoré sa odohrávajú dávno, dávno po udalostiach Príbehu Padajúcich Hviezd. Možno ich teda nazvať skôr predsunutým epilógom. Napokon som sa rozhodla ponechať si tento text ako záujmové čítanie pre tých, ktorí si hlavný dej prečítali a chceli vidieť dopady o celé veky neskôr. Varujem však, že to nie je veľmi optimistické čítanie a niektoré najpálčivejšie otázky nastolené v závere knihy vôbec nezodpovedá (pretože ich neviem zodpovedať ani ja).

Na rozdiel od hlavného textu knihy, tento som nenapísala nanovo. Poriadne som ho štylisticky upravila, ale aj tak nedosahuje kvalitu aktuálnej podoby textu. Neposudzujte podľa jeho úrovne, prosím, hlavný text.

Dávam ho sem ako potenciálny začiatok knihy alebo doslov, podľa toho, či ste ju už čítali alebo nie. Obsahuje však jeden významný spojler. Vo vydanej verzii tento text nebude.

---

Harret sa pri chôdzi zamyslel, pričom z vaku, ktorý mal zavesený na pravom ramene, vytiahol ďalší list. Začal ho žuvať.

Malý torf sa mu plietol okolo nôh. Zviera mu siahalo povyše kolien, išlo na tenkých nohách, malo nerovný chrbát, chudý krk s ovísajúcou kožou a podlhovastú hlavu zvláštne zúženú za papuľou. Jeho telo pokrývala krátka srsť pieskovej farby. Pozoruhodné bolo zakončenie nôh – na predných malo rozdvojené kopyto, ale na zadných celistvé. Rýchlo pohybovalo ušami a oháňalo sa krátkym štetinatým chvostom.

Bolo to len mláďa, ale Harret si nemyslel, že ešte výrazne narastie. Počul síce aj o obrovských torfoch, v porovnaní s ktorými sú ľudia maličkí ako muchy, ale neveril, že také zvieratá skutočne existujú – alebo existovali. Zrejme ich vymysleli dospelí, aby nimi postrašili svoje deti. Harret bol sám sotva viac než dieťa.

Svojho torfa našiel pri love a začal sa o neho starať. Vedel, že dedinčanom sa to nepáči. Nikto nikdy nevlastnil domáce zviera. Sotva dopestovali a našli dosť obživy pre seba, nie to ešte pre ďalší hladný krk. Našťastie Taela, ako si ho Harret pomenoval, nebolo treba kŕmiť. Sám sa pásol v blízkosti dediny. A tak sa pôvodne tvrdý odpor dospelých postupne zmenil na tichú toleranciu. Možno si uvedomili, že mať v blízkosti skrotené zviera nie je na škodu. Azda, keď príde kruté obdobie hladu, ho zjedia.

„Tael! Tael!“ zavolal Harret na torfa. Zišiel do strmej a úzkej doliny. Roztržito si dal do úst ďalší modrý list. V mäkkom modrom machu rozoznával veľa stôp najrozličnejších zvierat. Dôvod bol jednoduchý: Vyvieral tu prameň. Jeden z mála. Vytvoril tak ideálne miesto na poľovačku. Harreta nadchlo, keď mu oznámili, že už môže poľovať. V skutočnosti na tom nebolo nič zábavné. Musel si ľahnúť za blízku skalu a úplne sa za ňu skryť, aby trčala iba hlaveň oštepa. Potom potreboval nehybne vydržať niekoľko hodín, nesmel však zadriemať alebo inak poľaviť v ostražitosti. Bol to jediný spôsob poľovačky v čase, keď skoro všetka zver odtiahla cez obdobie sucha na juh, kde sa údajne nachádzala nikdy nevysychajúca Rieka. (Aj to považoval Harret za rozprávku pre deti. Rieka, ktorá nikdy nevysychá, kto to kedy videl!) Jediným zdrojom vody v okruhu mnohých a mnohých obzorov zostal tento prameň. Skôr či neskôr sem nejaké zviera príde napiť sa.

Harret si ľahol za skalu a zavolal Taela k sebe. Bál sa, že torf môže prípadnú zver vyplašiť. Tael bol už vycvičený a poslušne si ľahol k pánovi. Obaja ostali nehybne ležať pod zamračeným nebom.

Hodiny sa vliekli a vliekli. Harret cítil, ako mu začali tŕpnuť nohy. Rozmýšľal, aké by bolo skvelé vytiahnuť si aspoň jediný modrý list a žuvať ho. Ale nesmel sa pohnúť. Myseľ mu postupne otupela, ľahostajne sa díval na nerovný okraj skaly. A potom…

Zbadal pohyb. Bleskurýchle zabodol oštep. Aj tak to však nebolo dosť rýchlo – zviera, tesne vedľa ktorého sa zaboril, zapišťalo od strachu. Jediný skok a už ho nebolo. Harret zaklial a chvíľu zúril, potom sklamane vytiahol oštep. Skontroloval, či sa nepoškodil, a potom si znova prehodil cez plece svoj vak. Už sa pomaly chýlilo k večeru a ešte stále nič neulovil.

Harret vyšiel z údolia s Taelom v pätách. Opäť žul modrý list. Vedel ešte o jednom mieste, kde mal akú-takú šancu na nejaký úlovok, aby sa nemusel vrátiť s prázdnymi rukami. Ale na to miesto chodil nerád. Bol to totiž zelený les, čisto zelený les bez modrých rastlín. Harretovi sa zelené rastliny nepáčili. Vyzerali tak čudne! Prirodzená farba pre rastliny musela byť modrá. Modrá bola farba oblohy. Modrá bola dokonca podľa rôznych povedačiek farba vody, hoci údajne treba veľmi veľa vody, aby zmodrala, a Harret ani veľmi neveril, že toľko vody vôbec na celom svete existuje. Navyše sa mu zdalo, že sa zelené rastliny chovajú k ostatným nespravodlivo. Vedel, že všetky rastliny potrebujú svetlo, ale v prijímaní svetla bol medzi modrými a zelenými rastlinami veľký rozdiel. Zatiaľčo modré rastliny rastúce pokope sa vďaka priesvitným vrchným listom delili o svetlo s ostatnými, nepriesvitné zelené rastliny svoje družky utláčali a sebecky sa rozťahovali na čo najväčšej ploche. Modré spoločenstvá rastlín strpeli medzi sebou aj zelené, ale zelené spoločenstvá modré medzi sebou nenechali rásť. Ešteže boli také náročné a existovalo ich tak málo. Neznášali sucho a hlavne vietor. Nachádzali sa zväčša iba na záveternej strane hôr. Drevo zo zelených stromov bolo ťažko ohybné, lámalo sa až hrôza, a po vyschnutí pukalo. Jeho jediná výhoda bola tá, že lepšie horelo ako drevo modrých stromov, a tak ho používali len ako palivo.

Harret už rozoznával pred sebou kmene jednotlivých zelených stromov na okraji lesa. Zavolal na Taela, ktorý opäť zaostal. Prikázal mu zostať na okraji lesa. Harret neisto zastal pre nepriateľsky zelenou húštinou. Mimovoľne zdvihol oči k oblohe a zrak mu padol na Tú, ktorá svieti najjasnejšie, hviezdu, presvitajúcu cez tenkú vrstvu mrakov. Prešiel pohľadom od Hviezdy k slnku a zase naspäť. Dve žiarivé telesá, slnko síce jasnejšie, ale neposkytovalo istotu, pretože každý večer zapadalo. Ale Hviezda svietila stále. Niekedy ju síce prekryli mraky a nedala sa vidieť, ale on vedel, že Tá, ktorá svieti najjasnejšie, tam v skutočnosti stále je. Hviezda bola istotou. Hviezda bola večná.

Vošiel do zeleného prítmia. V žalúdku pocítil nepríjemné chvenie. Neznášal to matné, zelené svetlo, ktoré prenikalo cez listy. Chvíľu sa predieral húštinou, kým našiel dostatočne hrubý a rozkonárený strom. Hodil si do úst ďalší modrý list a napľul si do dlaní. Ďalšia nevýhoda zelených stromov bola tá, že spravidla nemávali konáre až odspodu ako modré. Harret sa však naučil liezť aj na takéto stromy. Vyšplhal sa po hladkom kmeni a preliezol na hrubý konár. Potom zastavil, nohy aj ľavú ruku pevne obkrútil okolo konára, pravou chytil oštep a čakal. Po chvíli mu už zase bolo dlho. Hľadel pomedzi zelené listy a rozmýšľal, či je pravdivá povera, že kto zje zelený list, tiež ozelenie. Harret tomu neveril, ale ani to radšej nikdy nevyskúšal.

Po hodine sa na neho konečne usmialo šťastie. Popod strom pomaly prechádzalo zviera amibi. Tieto malé tvory patrili k základom ich potravy. Boli tučné a lovili sa pomerne ľahko. Harret po ňom okamžite hodil oštep, a hoci sám sebe nedával veľké šance, trafil sa. Naradovaný zliezol zo stromu a dobehol k úlovku. Zviera bolo hneď mŕtve. Šíp mu preklal ľavý bok. Koža bola príliš poškodená na to, aby sa dala použiť, ale aj tak dobre. Vzal mŕtveho amibi, vytiahol z neho oštep a vyšiel z lesa.

Tael k nemu pribehol aj bez zavolania a spoločne sa vybrali hore strmým svahom. Boli asi tak v polovici kopca, keď vtom Harret počul nejaký hluk. Obzrel sa, ale ešte nič nevidel. Rýchlo sa ukryl do modrého krovia a šeptom zavolal na Taela. Zviera pribehlo k nemu. Harret napäto čakal. Zvuky prichádzali z údolia, nepochybne dupot mnohých chodidiel. Napokon Harret zbadal dav ľudí bežiacich dolinou. Potom sa však pustili hore svahom rovno k nemu. Harret si vôbec neželal, aby ho zbadali. Mohol to byť znepriatelený kmeň a v takom prípade by ho čakala istá záhuba.

Nečakal, kým prídu bližšie. Krytý krovím zliezol svah šikmo nadol. Keď dosiahol dno údolia, rozbehol sa, hoci nevedel, či ho videli, alebo nie. Bežal ešte dlho potom, ako sa im úplne stratil z dohľadu. Musel svoju osadu varovať, a keďže tí ľudia išli priamo smerom k nej, musel sa tam on dostať z opačnej strany. To sa dalo jedine tak, že obíde kopce po okraji kalen-ghodi a vystúpi hore ďalšou dolinou.

Harret bežal a bežal, verný torf vedľa neho. Dostal sa do miest, kde krajina pozvoľna prechádzala do kalen-ghodi. Vrchy sa otvárali v ústrety miernym planinám. Bola už skoro noc a večerný vietor ustával. Tma však nenastala. Tá, ktorá svieti najjasnejšie, žiarila aj pomedzi riedke mraky a zaplavovala kraj neprirodzeným, studeným svetlom.

„Áááááááúúúúúú!“ zreval zrazu Harret a roztiahol sa po zemi. Matne si uvedomil, že sa o niečo potkol. A keby len to. Na čomsi si totiž vážne poranil bosú nohu. So stonaním sa obrátil na chrbát. Aj pri slabom svetle videl, že mu z blízkosti ľavého palca tečie tmavá krv.

Tael, vydesený jeho krikom, behal okolo neho a vydával hlboké zvuky podobné skučaniu. Harret sa pokúsil postaviť na nohy. Pocítil silnú bolesť a v prvej chvíli si myslel, že má chodidlo zlomené. Keď si ho však pozornejšie pozrel, zistil, že je to hlboká rezná rana.

Začalo ho zaujímať, o čo sa vlastne takto doriadil. Sčasti to bolo zahrabané, no jedna ostrá hrana zo zeme trčala. Chytil predmet za hranu a skúsil ju vytiahnuť. Pohla sa len nepatrne. Na chvíľu zabudol na bolesť a začal hrabať. Striedavo odhŕňal sivý piesok a skúšal mykať tú vec za tčnejúcu hranu, až sa mu ju nakoniec podarilo vytiahnuť.

Predmet mal tvar kvádra s mierne poškodenými stenami. Jeho najväčšia strana trochu presahovala dĺžku Harretovej dlane. Pokiaľ ho neklamalo slabé osvetlenie, teleso bolo čierne. Avšak z miesta, kde bol povrch kvádra poškodený, presvitala biela farba. Najviac ho však na tej veci udivilo, aká bola ľahká. Od skaly s rovnakým objemom očakával, že bude dvakrát ťažšia.

Harret bol presvedčený, že to musí ukázať v dedine. Náhlivo vložil predmet do vaku a postavil sa na krvácajúcu nohu. Čakala ho strastiplná cesta domov. Zavolal na Taela a krívajúc sa vybral k údoliu, v ktorom ležala jeho osada. Ochladilo sa a zamračilo. Po čase už mraky natoľko zhustli, že cez ne nepresvitalo ani svetlo Tej, ktorá svieti najjasnejšie.

Do osady sa dostal až nadránom. Hneď mu vybehla oproti stará Iola, ktorá si v dedine získala takú vážnosť, že si ani nemusela pýtať povolenie, keď chcela prehovoriť. Vítala ho radostným krikom, ktorý privolal ďalších osadníkov. Začínali mať o neho strach. Kým mu Iola s pomocou ďalších žien obväzovala ranenú nohu, Harret im hovoril o dave ľudí, ktorý videl minulého dňa.

„Išli aj tadiaľto. Ale nebol to znepriatelený kmeň,“ povedal mu Sachemet, neoficiálny druhý muž na čele osady hneď po náčelníkovi.

„A kto to teda bol?“ spýtal sa Harret a privrel oči. Popravde ho to ani veľmi nezaujímalo. Chcelo sa mu spať.

„Pochádzali z ďalekého juhu. Boli na úteku.“

„Na úteku?“ ožil Harret. „Hádam len nie pred…?“

„Pred Zatratenými,“ dokončil Sachemet.

„Ale to nie je možné. Zo Zatratených ostalo už iba zopár. A tí sú príliš slabí na to, aby nám ublížili.“

„Aj tak sa musíme pripraviť na boj. Ja sám si tiež myslím, že sú to zbytočné obavy, ale…“ Sachemet nedokončil. Nechávať vety nedokončené nebolo nič výnimočné, najmä keď išlo o tú tému.

O Zatratených.

A o Človeka z Druhého sveta.

Harret opäť privrel viečka. Vtedy sa mu v mysli jasne zjavila tá vec, o ktorú sa potkol a poranil. Takmer na ňu zabudol.

Prudko otvoril oči. Svoj vak nemal pri sebe. Asi mu ho vzali vtedy, keď ho vyčerpaného takmer doniesli do chatrče.

„Kde je moja kapsa?! Chcem svoj vak!“ okríkol starú Iolu.

„Áno, áno, nemusíš hneď kričať,“ zahundrala Iola a podávala mu ju. Inú ženu by za také niečo čakal prísny trest, Iola však bola taká vážená, že si to mohla dovoliť, aj keď bola žena.

Harret vzal vak a vytiahol z neho hranatý predmet, ktorý mu spôsobil zranenie. Chcel ho ukázať Sachemetovi, ale ten už odišiel, a tak ho ukázal aspoň Iole. „Čo myslíš, čo by to mohlo byť?“ spýtal sa jej.

Iola si rýchlo obzrela predmet. „Je to len obyčajná skala,“ povedala a vrátila mu ho.

„Skala?“ spýtal sa Harret neveriacky.

„Skala,“ potvrdila Iola. Odvrátila tvár. Harret by mohol odprisahať, že predtým na nej videl akýsi zvláštny, neústupný výraz.

Ráno Harret konečne zaspal a celý nasledujúci deň strávil prevažne ležaním. K večeru už začal trochu krivkať po osade. Viacerým dedinčanom ukazoval svoj objav, ale každý povedal len: To je iba skala! A ďalej sa venoval svojej práci. Nakoniec ho ukázal aj náčelníkovi, ale ten rovnako ľahostajne ako ostatní povedal: „Je to nejaký kameň alebo kus dreva.“

To nie je kameň! pomyslel si podráždený Harret. Nijaký kameň nie je taký pravidelný. Ani taký ľahký! Kamene bývajú oveľa ťažšie!

Už napoly uveril, že tá vec naozaj nie je nič výnimočné, keď sa rozhodol, že svoj objav ukáže mladej Allié. Bola síce len dievča, ale ona mu určite nebude tvrdiť, že je to len skala.

Sedel s Allié na podlahe chatrče, v ktorej strede príjemne blčal oheň. Okolo nich sa motal neposedný Tael. Dospelí by nedovolili torfovi, aby vošiel dovnútra, ale dospelí boli práve na poliach, a tak Harret porušil toto pravidlo.

Allié si tú vec obzrela pozorne, pozornejšie ako väčšina dospelých. Harret jej dal znamenie, že môže prehovoriť, a povedala: „Podľa mňa to pochádza z Druhého sveta. Rovnako ako tá vec, ktorú nosí na hrudi náčelník.“

Harret vzal jeden ostrý kameň z ohniska a skusmo zaryl do toho predmetu. Zanechal slabú ryhu. Keď však skúsil z predmetu kúsok odlomiť, nepodarilo sa mu to. Zistil, že tá vec je mimoriadne odolná. Tĺkol do kvádra najprv kremeňom, potom čoraz väčšími a väčšími kusmi čadiča a žuly, ale podarilo sa mu sotva poškriabať povrch. Po mnohých márnych pokusoch to Harret nakoniec vzdal. Allié tú vec opäť vzala a ešte pozornejšie si ju pozrela, teraz aj s určitou úctou.

„Sú tam znaky!“ zvolala zrazu bez vyzvania, ale Harret to v rozrušení ani nevnímal. Okraj predmetu bol skutočne popísaný drobnými bielymi znakmi.

„Musíme nájsť niekoho, kto to dokáže prečítať,“ rozhodol Harret. „Ale v dedine nikto čítať znaky nevie!“ Zamyslel sa a chvíľu si ani nevšimol, že Allié mu trpezlivo dáva znamenie, že chce prehovoriť. Dal jej povolenie. Allié povedala: „Viem o niekom, kto dokáže čítať znaky. Žije v susednej dedine asi päť obzorov odtiaľto.“

„Päť obzorov? To je tam, kde sú Archívy?“

Allié prikývla.

„Ale asi ma tam nepustia samého. Zvlášť nie teraz, keď sa v okolí potulujú Zatratení…“

Allié opäť žiadala o povolenie. „Ja by som išla s tebou,“ povedala ticho. „Vlastne som tam chcela ísť už dávno predtým.“

„Ty? A na čo?“ Allié mu však neodpovedala, hoci jej dal povolenie. Len sklopila zrak a na tvári sa jej zjavil ľahký rumenec.

„Nepovedala by si to ani náčelníkovi?“

Allié opäť prikývla sa sklonenou hlavou.

„Ale to by si od neho potom nedostala povolenie,“ povedal Harret.

„Ja som si ale nechcela pýtať povolenie,“ povedala Allié takmer šeptom. Harret pochopil.

O tri dni, keď už Harret bez problémov chodil, vyšli z osady všetci traja: Harret, Allié a Tael. Mali so sebou zásoby jedla a pitia dostačujúce nielen na cestu, ale aj na dlhší čas. Nemohli totiž riskovať, že v cudzej dedine nebudú pohostinní.

Najprv museli preliezť hrebeň, ktorý obklopoval ich osadu. Bola to namáhavá a nebezpečná cesta. Harret uvažoval, či nemali ísť radšej cez Zelené údolie, údolie, v ktorom rástlo veľa zelených rastlín. Bola by to síce dlhšia cesta, ale po podstatne rovinatejšom teréne. Cez niektoré úseky musel Taela prenášať. Nebo bolo pochmúrne, zamračené ako vždy, a Harreta sa začala zmocňovať skľúčenosť a smútok. Uvítal by, keby sa mohol s Allié normálne porozprávať a keby od neho, od muža, nemusela zakaždým čakať na povolenie, aby mohla prehovoriť. Napokon jej povedal, že kým sú sami, môže hovoriť, kedy chce.

„Aj tak sa mi to pravidlo zdalo byť hlúpe,“ vyhlásil Harret.

„Ale má svoj význam. Predstav si, koľko by bolo v dedine hluku, keby všetky staré klebetnice začali naraz rozprávať!“ povedala Allié a obidvaja sa zasmiali.

„Myslíš, že aj toto pravidlo zaviedol Človek z Druhého sveta?“

„Neviem… ale práve kvôli tomu idem do Archívov. Musím zistiť, či také niečo naozaj prikázal.“

„Ale tam ťa nepustia. Vraj nikoho nepúšťajú až k Archívom. Nestačí ti vedieť, že to prikazuje Kódex?“

„Kódex sa môže myliť.“

„Ale Kódex všetci uznávajú.“

„Dôležité je len to, čo je písané v Archívoch. Všetci vieme, že Kódex vznikol až oveľa neskôr.“

„Prečo by však niekto písal do Kódexu niečo, čo nie je v Archívoch?“

„Neviem. Ale prečo Kódex zakazuje prístup k Archívom?“

„Možno preto, aby sa nepoškodili…“ Hneď, ako to Harret vyslovil, mu napadlo, že je to nezmysel. Čítať znaky vedelo len veľmi málo ľudí a tí by písomné záznamy určite nestačili opotrebovať. Umenie čítať sa z generácie na generáciu postupne vytrácalo.

Harret zavolal na Taela, ktorý sa od nich vzdialil, a povedal:

„No dobre, predstavme si, že sa nejako dostaneš k Archívom a nájdeš aj niekoho, kto ti ich prečíta. Ale čo ak zistíš, že Archívy hovoria to isté, čo Kódex?“

„Potom odídem.“

„Odídeš?! A kam?“

„Niekam, kde Kódex neuznávajú.“

„Ani Archívy?“

„Sú aj také miesta. Je to vraj ďaleko… veľmi ďaleko… tak ďaleko, že tam už nevidno ani Tú, ktorá svieti najjasnejšie.“

Allié pozrela na žiarivú Hviezdu, ktorá svietila na opačnej strane oblohy ako slnko. Človek z Druhého sveta a Hviezda boli nezvratne spojení. Nikto presne nevedel, prečo sa Hviezda na oblohe zjavila, ale skoro všetky legendy sa zhodovali v tom, že sa objavila nedlho po príchode Človeka z Druhého sveta. Žiarila aj za dňa. Na rozdiel od slnka bola vždy úplne nehybná. Nikdy nevychádzala. Nikdy nezapadala. Nezúčastňovala sa na pohybe ostatných hviezd. Ale keď ste išli veľmi, veľmi ďaleko, videli ste ju, ako sa pomaly blíži čoraz viac a viac k obzoru a ešte ďalej za ten obzor určite aj zapadne.

Do dediny došli nasledujúceho rána. Bola to oveľa väčšia osada ako Harretova a chodilo sem mnoho ľudí z celého okolia. Napriek tomu oboch pútnikov privítali len mĺkve, zamračené tváre. S nedôverou hľadeli najmä na skroteného torfa. Harret sa musel spýtať štyroch ľudí, kým mu konečne niekto ukázal, kde býva človek, ktorý vie čítať znaky.

Korru, muž, ktorý dokázal čítať znaky, nebol veľmi starý. Jeho tvár ešte nepokrývali vrásky celú. Harret odhadoval, že nemôže byť starší ako päťdesiat období, čiže ako dvadsaťpäť rokov. Z Harretovho pohľadu to však už aj tak bola vysoká staroba, pretože sám Harret mal iba deväť rokov (alebo osemnásť období, ak chcete). Jemu samému sa ľahšie uvažovalo v obdobiach, lebo jedno obdobie trvalo 290 dní a rok dvakrát toľko, čo bolo už priveľa dní na to, aby sa to dalo predstaviť, nie to ešte spočítať. Harret vedel počítať len do sto. Uvedomoval si, že existujú aj väčšie čísla – a človek z Druhého sveta chcel, aby všetci ľudia ovládali aj väčšie čísla, mnoho čísel – o čo kratšie nejaké časové obdobie bolo, o to lepšiu mal o ňom predstavu.

Korru skúmavo hľadel raz na Harreta, potom na Allié a na Taela. Napokon sa spýtal: „Čo tu chcete?“

„Našiel som predmet, ktorý je popísaný znakmi. Chcem vás požiadať, aby ste mi ich prečítali.“

„A ona?“

„Potrebuje prečítať niečo z Archívov.“

Človek sa zachmúril. „Pomôžem ti rozlúštiť znaky – samozrejme, niečo za to budem chcieť. No do Archívov vás nevezmem.“

„Ale…“ začal Harret, no muž mu nedovolil dokončiť.

Korru bol široko ďaleko jediný, ktorý vedel čítať znaky, čiže obaja museli za tú službu pekne zaplatiť. A jediný spôsob, ako mohli zaplatiť, bolo odpracovať to.

A tak Harret a Allié pracovali. Striedavo dreli na poliach a v dedine. Robili celý deň, ale Korruovi to nestačilo, a tak museli pracovať ešte skoro celý nasledujúci. K večeru však Harret predstúpil pred Korrua a žiadal svoju odmenu. Všimol si jeho nemý údiv, keď mu tú vec predložil.

„Kde si to našiel?“ spýtal sa Korru podozrievavo, takmer výhražne.

„Najprv prečítaj tie znaky!“ zvolal Harret. Predstavoval si, že Korru sa len prizrie bližšie a ľahko a bez váhania prečíta text. Korru ho však lúštil ťažko, namáhavo a trhane: V070-396027-100 GM 7447 DK 8700 090.

„Čo to znamená?“ spýtal sa Harret.

Korru na neho vážne pozrel. „Nič to neznamená. Tie znaky nemajú nijaký význam.“

„Ale musí to mať význam! Ten, kto to písal, mal predsa nejaký zámer…“

„Malé deti často hocikde čmárajú nezmysly…“

„Nemôžete mi predsa nahovoriť, že to písalo dieťa! Pozrite, aké sú tie znaky rovné a pravidelné! A… a deti predsa nevedia písať!“ Harret cítil rovnaký hnev, ako keď sa mu v jeho osade snažili nahovoriť, že je to len obyčajná skala.

Korru však iba povedal: „Ja som svoju úlohu splnil. Teraz odíďte.“

Neodišli. Harret sa rozhodol, že v dedine strávia ešte aspoň jednu noc a dúfal, že dovtedy sa mu podarí Korrua nejako presvedčiť. Tušil, že im nemôže pomôcť len preto, lebo nechce.

Harreta a Allié zobudil krik. Bolo skoré ráno. Ešte ani poriadne nesvitalo, dokonca nežiarila ani Tá, ktorá svieti najjasnejšie. Celú oblohu pokrývali veľmi tmavé mraky, ktoré sa hrozivo kopili. Všetci dedinčania utekali skryť sa do jaskýň v horách.

Bola to najhoršia kalen-ghodská búrka, akú kedy Harret a Allié zažili. Zúrila skoro dopoludnia. Z úkrytov vyšli až pred večerom. Vietor zničil stromy, chatrče, polia. A všetko pokrývala vrstva sivého snehu povyše členky.

Harret a Allié ostali stáť na okraji dediny a dívali sa na tú spúšť. Zrazu k nim prišiel náčelník a povedal: „Prišli sme o všetku úrodu. Nevieme, či sami vôbec prežijeme sucho. Máme dosť vlastných starostí. Nie ste tu vítaní.“

Harret povedal: „Ostaneme tu a pomôžeme vám odstrániť škody.“

Ostali. Najprv jeden deň, potom druhý, potom ďalší. Korru bol jediný, kto tušil skutočnú príčinu. Ale povedal im: „Zbytočne sa namáhate. Nevezmem vás k Archívom.“

„Čo mám urobiť pre to, aby ste nás tam pustili? Budeme pracovať hoci aj celé obdobie.“

„Prečo tam tak veľmi chcete ísť?“

„Chcem porovnať tie znaky so znakmi v Archívoch. A Allié chce zistiť, či je naozaj v Archívoch zmienka o tom, že žena musí mlčať, až kým jej muž nedá povolenie hovoriť.“

„Je veľmi odvážna, keď sa opovážila pochybovať o pravosti Kódexu. Ale namáhala sa zbytočne. Kódex zakazuje čítať písomné záznamy v Archívoch.“

Harret bol rozhodnutý ostať v dedine dovtedy, kým Korru nezmení svoj názor. Toho prekvapila jeho tvrdohlavosť. Napriek tomu uplynulo ďalšie desaťdenie, kým Harreta nezobudilo tiché a naliehavé volanie. V chatrči bola tma. Skláňala sa nad ním nejaká postava. Podľa hlasu spoznal, že je to Korru.

„Vezmi to!“ nariadil potichu a strčil Harretovi niečo do rúk. Pod mäkkou tkaninou nahmatal tvrdý povrch. Vyšli von. Pri slabom svetle Tej, ktorá svieti najjasnejšie, ktoré trochu presvitalo cez husté mraky, uvidel ženskú postavu. To mohla byť len Allié. Tiež držala v ruke niečo veľké. Vtom sa mu čosi otrelo o nohy a skoro vykríkol od ľaku. Bol to však iba Tael, ktorý sa tiež zobudil a chcel ísť s nimi.

„Poďte za mnou!“ zašepkal naliehavo Korru. Nasledovali ho v takmer úplnej tme. Išiel smerom von z osady. Harret stratil pojem o čase. Zdalo sa, že je hlboká noc. Dedina spala.

Začali liezť cez húštiny a svahy. Keď zašli za kopec, Korru náhle zastal, až do neho Harret skoro vrazil. Korru mu vzal z rúk zabalené predmety. Keď ich vybalil z kožušín, Harret zistil, že sú to fakle, ktoré však namiesto ohňa mali na vrchole silno zvietiaci žltozelený zdiek. Jednu podal bez slova Allié, druhú Harretovi a sám si vybral dve.

„Nechcel som, aby v dedine videli svetlo,“ povedal na vysvetlenie. „Ideme.“

Harret sa nespýtal, kam idú. Zdalo sa mu, že je to zbytočná otázka. Torr ich viedol cez rôzne hory, doliny, hrebene a úzke kotliny, až sa z toho Harretovi zatočila hlava. Vzrušenie, ktoré cítil, začala pomaly prekrývať únava. Sám Korru však neomylne držal smer a ani na chvíľu nezastal či nezaváhal.

Po svitaní Korru zastal pred kolmou skalnou stenou, ktorá sa dvíhala do šírky a výšky tak ďaleko, ako len Harret dokázal dovidieť. Samotný vchod do jaskyne zakrýval kameň. Korru zabodol fakle do zeme a Harretovi povedal: „Pomôž mi.“ Potom sa spoločne zapreli do skaly. Po odvalení kameň odkryl tmavú dieru. Torr opäť vzal fakle. Pozrel sa na malého torfa: „To zviera by nemalo ísť dnu.“

Allié si kľakla k torfovi a pomaly mu hovorila: „Tael, zostaň. Zostaň.“ Nevedno, či torf rozumel, ale ostal na mieste aj potom, ako ľudia vošli do jaskyne.

Jaskyňu tvorila dlhá a zložitá spleť chodieb a dómov. Harret a Allié sa s údivom dívali na kamenné steny. Niektoré boli totiž dokonale vyhladené. Harret sa na to spýtal Korrua, ale ten len odvetil: „Táto jaskyňa pôvodne slúžila na iné účely. Nezdržujte sa.“

Harret a Allié mu ledva stíhali. Korru ich viedol čoraz hlbšie a hlbšie. Napokon zastal. „Sme na mieste.“

Nachádzali sa v najväčšom dóme, alebo prinajmenšom v najväčšom dóme, aký v tejto jaskyni navštívili. Do stien ktosi osadil primitívne držiaky s ozajstnými fakľami. Korru ich jednu po druhej zapaľoval. Ich svetlo dopadalo na množstvo vecí, ktoré počas svojho života vyrobil a zanechal Človek z Druhého sveta. Najviac ich však udivili nápisy na vyhladených stenách. Jednu stenu pokrývali znaky, všetky, aké kedy poznali. Napísal ich tam sám Človek z Druhého sveta, lebo chcel, aby ostali uschované navždy a neupadli do zabudnutia. Človek z Druhého sveta učil ľudí umeniu čítať, ale to bolo pred celými generáciami a dnes už vedelo čítať len veľmi málo ľudí. Aby sa však zachovala pôvodná podoba znakov, vyryl ich Človek z Druhého sveta do steny jaskyne. Pozdĺž ďalšej steny sa nachádzal vzácny materiál napísaný na kusoch primitívneho papiera a uchovaný v nepremokavých obaloch zo zvieracích koží: Písomné záznamy, ktoré zanechal Človek z Druhého sveta. Archívy.

Harret vybral svoj zvláštny tmavý predmet a porovnával znaky na ňom so znakmi Človeka z Druhého sveta. Zhodovali sa.

„Ty si čítal Archívy. Čítal si ich aj napriek tomu, že to Kódex zakazuje,“ povedal Korruovi s neochvejnou istotou.

„Áno,“ prikývol Korru.

„Je tam písané všetko, však? O Zatratených, o Ohňovej hore, o všetkom, čo hovoria legendy?“

„Áno,“ potvrdil opäť Korru.

„Aký je celý príbeh? Čo sa vlastne kedysi dávno stalo?“

„Je to zložité. Je pravda, že som čítal Archívy, trvalo mi to však dlhé roky. Sám som mnohým veciam nerozumel.“

„Je tam písané aj to, ako vznikla Tá, ktorá svieti najjasnejšie?“

„Áno,“ odvetil Korru. Jeho tvár bola zrazu iná. Vyzeral akosi vážne, unavene, uštvane… a staro.

„Ako to bolo?“

„To sa ťažko rozpráva a pravdu – celú pravdu – sa asi nedozvie nikdy nikto. Záleží na tom, koľko toho poznáte. Neviem, aké sú vaše legendy. Počuli ste príbeh Syonesa a Perkada?“

„Koho?“ Harret sa nechápavo pozrel na Allié, ale tá len pokrútila hlavou.

„Našiel si tú vec na severozápad odtiaľto?“ Korru im dával jednu otázku za druhou.

„Áno! Ako si to…?“

„Viete, že na nebi zažiari nová hviezda vždy, keď zomrie človek?“

„Áno… áno, pri všetkých bohoch! Chceš povedať, že aj Tá, ktorá svieti…?“ Nedokončil. Korru vyzeral v blikajúcom svetle faklí ešte staršie.

„Ale kto zomrel, že sa na nebi zjavila taká jasná hviezda? Čo za významného človeka to muselo byť?“

Korru len pozrel na Archívy.

Zrazu sa Korru obrátil k Allié. „Chcela si vedieť, či Človek z Druhého sveta prikázal, že ženy majú byť ticho, dokiaľ im muž nedá povolenie hovoriť. Čítal som Archívy, ale tam sa nič také nespomína. Naopak, Človek z Druhého sveta hovoril, že muž a žena si majú byť rovní a mať rovnaké práva. Odíď zo svojej dediny, dievča, a choď niekam, kde sú stále Archívy nadradené Kódexu.“

„Kódex si vymysleli,“ povedal Harret cez zovreté hrdlo. „Nečerpali z Archívov. Spoľahli sa na to, že Archívy nikto nečíta.“

„Tak je,“ potvrdil Korru. „Čo sa týka toho predmetu, ktorý si našiel, radím ti, zbav sa ho. Nájdi nejakú hlbokú priepasť alebo studňu a zahoď ho tam. Zabudni naň, dobre ti radím. Dúfam, že si ho okrem toho dievčaťa nikomu neukazoval.“

„No,“ povedal Harret a začervenal sa, „len asi polovici osady. Ale nikto nevedel, čo to je, všetci si mysleli, že je to len kameň.“ Náhle ho osvietilo poznanie. Nikto nevedel, čo to je, lebo to nechceli vedieť. Schválne od toho odvracali tvár.

Korru prišiel k rohu a odkryl menšiu jamu vyhĺbenú do skaly. Harret skoro vykríkol od údivu. Bolo tam niekoľko prapodivných vecí nepravidelného tvaru. Mnohé však prekvapivo pripomínali tú, ktorú našiel v kalen-ghodi. Všetky boli tmavé, akoby obhorené. A na jednej z nich uvidel podobné znaky. Dala sa na nej prečítať časť odlomeného nápisu: …TAL MANEUVERING SYSTEM a pod tým …CE SHUTTLE ATLANTIS.

„Čo to je?“ spýtal sa Harret veľmi ticho a vážne.

„Neviem,“ povedal Korru, ale tentoraz to bolo úprimné neviem. Harret uveril, že to naozaj nevie, a že to ľutuje.

Korru chvíľu hľadel na stenu, potom sa otočil k Harretovi: „Chceš vedieť, ako som zistil, kde si to našiel? Všetky kúsky,“ ukázal rukou na ukryté zvláštne predmety, „všetky boli nájdené tam, na určitom území na rozhraní kalen-ghodi a hôr. Nikde inde byť nemôžu. Ony totiž pochádzajú z Hviezdy.“

„Z Hviezdy!“

Harretov údiv bol taký veľký, že pár okamihov nemohol prehovoriť. Allié si zakryla rukou ústa, aby nevykríkla. Predmet v Harretových rukách sa mu zrazu zdal byť strašne ťažký a dôležitý. Drží kúsok Hviezdy, najjasnejšej hviezdy na nebi, tej, ktorá osvetľuje noc, tej, ktorá sa stala centrom pradávnych podivných udalostí, tej, ktorá tu nebola večne, aj keď nikto si už nepamätá, ako a kedy sa zjavila na oblohe. Napokon sa mu podarilo premôcť ohromenie a spýtal sa: „Zmieňujú sa o tom Archívy?“

Korru prikývol, no vyzeral tak vážne, ako nikdy predtým. „Ale Človek z Druhého sveta to nevytvoril. Človek z Druhého sveta s tým nemal spoločné vôbec nič.“

Mohlo by vás zaujímať

• Obyvateľstvo Bielej planéty – vysvetlenie, čo je to za národ, o ktorom ste práve čítali
• Obyvateľstvo Bielej planéty 2
• Čo je vynovený Príbeh Padajúcich Hviezd?
• Zoznam kapitol a ako vznikali
• Zaujímavosti o Príbehu Padajúcich Hviezd
• Príbeh alternatívnych koncov
• Nula kelvinov: 1. polovica 1. kapitoly
• Úvod do teórie chaosu – 1. časť 1. kapitoly
• Ukážka z alternatívneho konca Druhej planéty