Pozor, článok obsahuje veľmi zásadné vyzradenia deja Príbehu Padajúcich Hviezd! Silno doporučujem čítať len v prípade, že koniec knižky poznáte, minimálne z jej starej verzie! Zároveň trochu vyzrádza aj niektoré veci z románu Večnosť omylov.
Americký astronaut Bruce McCandless pri misii STS-41-B… ale veľmi podobný pohľad sa naskytne aj postavám z Príbehu padajúcich Hviezd.
V priebehu minulého roka sa ma jedna čitateľka na besede opýtala, či má aj nejaká iná z mojich kníh alternatívny koniec tak ako Druhá planéta. Bez premýšľania som odvetila, že nie. Až po besede som si uvedomila, že to nie je tak celkom pravda. S alternatívnymi zakončeniami som koketovala nielen u svojho druhého rukopisu, ale aj u svojho prvého. Dokonca v oveľa väčšej miere než u Druhej planéty. A čo je vrchol, jeden z týchto alternatívnych koncov som začala aj zapisovať. Lenže zase som neodpovedala ani úplne odveci. Ten zápis nie je dokončený, vzdala som to už po pár odsekoch. Navyše, žiadny z alternatívnych koncov Príbehu Padajúcich Hviezd nie je dokončený ani v mojej hlave.
Čo vám môže pripadať dosť bizarné. Netajím sa tým, aj v zaujímavostiach o tomto románe sa to dočítate, že pre aktuálny koniec Príbehu Padajúcich Hviezd som sa rozhodla. To vyvoláva dojem, akoby som mala nad príbehom plnú moc. Akoby som panovala nad dianím… a odtiaľ je už len krôčik k ilúzii, že ja rozhodujem o všetkom. Lenže opak je pravdou. Príbeh Padajúcich Hviezd i Druhá planéta pochádzajú z môjho najlepšieho tvorivého obdobia, ktoré bolo príznačné silnou, ale naozaj veľmi pevnou deterministickosťou podoby románov ešte pred ich napísaním. Ja som tie knihy netvorila, ja som ich čítala, snažila sa zapamätať si, a s odstupom času som ich zapísala. Text ma viedol, prekvapoval, ohuroval. A v každej z týchto kníh bolo iba jedno, jediné miesto, kde som sa mohla rozhodnúť ako ďalej. No keď som sa rozhodla, už som opäť nemohla robiť nič. Dôsledky tohto rozhodnutia ku mne prichádzali ako pevne dané a nemohla som ich zmeniť, ani keď sa mi správanie postáv nepáčilo (zdravím, Arlene, áno, na teba ukazujem prstom). Obe verzie oboch príbehov boli silne deterministické. Teda, presnejšie povedané, v prípade Príbehu Padajúcich Hviezd boli všetky verzie všetkých koncov silne deterministické. V čom bol však problém pri ich zápise? V tom, že verzia, ktorú ste čítali, bola jedinou verziou, ktorá mi bola odhalená až do posledného písmena!
Súčasný koniec románu, ktorý sa rámcovo nezmenil ani po megaprerábke, je drastický. To mi vyčítali dokonca aj čitatelia starej, slabo spracovanej verzie. Prečo si ich zabila? Nemohla si ich zachrániť? No… výnimočne mohla. Lenže to by román zostal nedokončený.
Čo by sa stalo, keby Atlantis napriek všetkej pravdepodobnosti predsa len pristál v jednom kuse? (Áno, vo všetkých alternatívnych koncoch by pristál v jednom kuse, hoci oveľa pravdepodobnejšia šanca na prežitie by bola evakuácia stroja v nízkych vrstvách atmosféry.) Je nad Slnko jasnejšie, že jeho posádka by sa stretla so Stillerom. Lenže do tohto bodu som to v nijakej verzii nedočítala! Možno okrem tých veľmi raných a z veľkej časti zabudnutých, no aj tie boli iba slabo načrtnuté a nedotiahnuté. Môžem vám však garantovať, že raketoplán by nepristál na bojisku. Hoci už samotné jeho pristátie by bolo dosť cez čiaru realistickosti, čo je veľa, to je naozaj veľa. Ukážkovejší prípad bohov na stroji (isteže by ich planéťania považovali za bohov) by už snáď ani neexistoval. Nie, nie. Vo verzii z roku 2004 aj vo verzii, ktorá mi napadla niekedy po roku 2018, by Atlantis pristál na okraji kalen-ghodi a k stretnutiu oboch dejových línií, na ktoré tak dychtivo čakáme, sa v mnou dočítaných častiach ani zďaleka neschyľovalo. Zato som mala podrobne premyslené prvé procedúry aj dni posádky po pristátí. Mimochodom, vôbec by nebola mimo nebezpečenstva. Malá nápoveda – spomeňme si, čo sa na planéte stalo Stillerovi. A ak ste čítali aj Večnosť omylov, čo sa stalo Watsonovi a Poljakovovi. A to „čosi“ nemusí zákonite končiť pre každú postavu dobre len preto, že zmienené postavy to prežili…
Okrem pristátia na planéte som – ale to len vo veľmi starých verziách, ktoré sa zrodili i zanikli v roku 2003 – videla verzie, v ktorých by sa Atlantis vrátil na Zem. Hepáč zo všetkých najväčší? Nie nutne. V jednej z verzií by tam posádku čakal zvrat. Zvrat, s ktorým sa môžete oboznámiť v Reinhardovom sne. Naozaj zaujímavo by zamiešal karty, no táto verzia, o ktorej presne viem, že sa mi zjavila 4. mája 2003, takisto zostala nedokončená. A áno, bola by úplne šialená, nemusíte mi to hovoriť. Už aj samotné možnosti návratu raketoplánu na Zem sú šialené.
Alternatíva v pevne danom svete
Vzhľadom na to, ako dlho ma Príbeh Padajúcich Hviezd a jeho smutný koniec sprevádza (od roku 2003) je bizarné, že len nedávno mi došla jedna zásadná vec. Ktorá, súdiac podľa reakcií, nedošla ani čitateľom. Ten nenávidený koniec totiž vôbec nemusí byť taký zlý, ako sa spočiatku zdá. Len preto, že sa za Atlantisom zatiahla opona, neznamená to, že je s jeho posádkou naveky amen.
Uvažujte! Jedna zo zásadných podmienok pre prenos, ktorá je v románe veľmi, ale veľmi silno naznačovaná, bola splnená. Až nad mieru, povedala by som. Kto nevie, vo Večnosti omylov ju máte popísanú doslova. A vo Večnosti omylov nájdete tiež druhú podmienku prenosu, ktorá sa pre raketoplán javí pomerne priaznivá – výška. V okamihu, keď Atlantis opúšťame, je bližšie k prenosovej hladine, i keď z opačnej strany, než bol na obežnej dráhe. A keď to na obežnej dráhe išlo… pravda, o tretej podmienke, magnetickom poli, netušíme nič. Ale nádej existuje.
Nádej, že astronauti sa premiestnili znova nad Zem.
To však samo osebe ešte nie je, napriek ich výbave, žiadna výhra a hepáč. Ak sa presunuli do ekvivalentnej, alebo len trochu menšej výšky (ako naznačuje Stillerova skúsenosť), aj tak by s nimi bol koniec. Nanajvýš by ľudia na Zemi dostali slabú šancu dozvedieť sa čosi o ich osude, ale to by ich len ešte viac zmiatlo.
Ak by sa ale ocitli v rozumnej výške na použitie padáka, dokázali by bezpečne pristáť a prežiť. Háčik je v tom, že by sa tak s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou (silné náznaky roztrúsené po románe) udialo nad vodou. Člny majú. Lenže oceány sú veľké. Mal by niekto šancu ich tam nájsť?
Navyše, tieto šance vyzerajú ešte slabšie pre dvoch členov posádky. Pre Gerryho Stewarta, ktorý, ako vieme, je ťažko zdravotne indisponovaný. A pre Raya Conneryho, ktorý nemal sklopený priezor na prilbe a presunul by sa prinajlepšom v bezvedomí.
Ale aj záchrana troch ľudí by bola super oproti pôvodnému koncu, nie? pýtate sa možno. No… veľmi si to nemyslím. Hlavne Rayovu smrť by si Paul Reinhard do konca života určite veľmi, veľmi vyčítal. A celú svoju osobnostnú premenu (k lepšiemu?) by odsúdil ako strašnú chybu. Elaine by Gerryho smrťou tiež veľmi trpela a aj Mikovi by to zotrelo ten jeho večný úsmev z tváre. Iste, malo by to veľa svetlých stránok – radostný návrat k rodinám, vysvetlenie pre pozostalých dvoch nešťastných členov posádky, obrovská vedecká hodnota, atď, atď. Ale z môjho pohľadu to má od idylky veľmi ďaleko. Tak ako všetky príbehy, kde sa zachráni len časť posádky kozmického telesa, nie celá. Pre mňa kritérium happyendu nie je nahraté skóre („prežilo nám viac ľudí než zahynulo – jupí!“), ale to, aby postavy na seba silne naviazané, buď prežili spoločne, alebo, ak to inak nejde, umreli spoločne.
Toto všetko sú, ovšem, len moje predpoklady. Do tejto alternatívy konca vôbec nevidím. Ale súdim, že mám kvalifikovaný odhad, nakoľko sa s touto partiou už nejaký ten piatok (no dobre, 22 rokov), poznám.
Ale vidím niečo iné. Román Apokalypsa. Ktorý je de facto voľným, ale fakt že veľmi voľným pokračovaním Príbehu Padajúcich Hviezd. Ale zase natoľko spätý so starším príbehom, aby sme z neho vedeli zistiť, či sa vyššie popísaný prenos odohral. No o tomto už naozaj nebudem spojlerovať, sľubujem.
Či Apokalypsa niekedy uvidí svetlo sveta je momentálne dosť málo pravdepodobné. Dovtedy môžeme len hádať. A možno načerpať z tohto článku po zdrvujúcom konci Príbehu Padajúcich Hviezd trochu útechy…
Napísať odpoveď