Pozor, článok prezrádza dôležité informácie z Príbehu Padajúcich Hviezd!
Útočisko našli v horách. Zdroj: Image by Souvick Ghosh from Pixabay
Evolúcia
Tak, ako sa v priebehu dejín Bielej planéty na povrch premiestnilo v rozličných štádiách vývoja množstvo pozemských organizmov, ktoré sa potom vydali odlišnou evolučnou cestou, tak sa to stalo aj v prípade predkov obyvateľov Bielej planéty. Sem-tam sa náhodne primáty a predchodcovia dnešného človeka presúvali od nepamäti, ale ťažké podmienky, ktorým boli po prenose vystavení, ako aj primalé skupinky prenesených jedincov (často len jeden-dvaja naraz) spôsobili, že sa pračlovek na Bielej planéte nikdy neuchytil.
Všetko sa však zmenilo asi 160 000 rokov pred naším letopočtom. Vtedy došlo k hromadnému prenosu tlupy vyše sto praľudí do relatívne malej výšky. Členovia tlupy sa pred prenosom držali blízko pri sebe a zároveň blízko ohňa, čo vytvorilo vhodné podmienky na prenos. Po prenose a následnom páde, prirodzene, došlo k určitým poraneniam, ktoré niekoľkých prenesených po čase usmrtili. Ostatní sa vďaka veľkej saturácii kyslíkom rýchlo vyliečili, ba v prvých hodinách sa cítili silnejší. Oveľa väčší problém pre preživších predstavovali ďalšie útoky prírody: infekcie, poškodenie pľúc odlišným zložením atmosféry a tlakom, smäd a hlad. Tieto problémy postupne zdecimovali pôvodný počet preživších na menej než polovicu. Nebyť ohňa, ktorý udržiavali od prenosu (pretože sa s nimi presunula i pahreba) a ktorý ich chránil pred zimou a povzbudzoval na duchu, zrejme by to nezvládli. Oheň ešte sami zakladať nevedeli.
V ich prospech hralo niekoľko okolností. Presun v relatívnej blízkosti hôr, do ktorých zamierili. Na Sidare, v horskom pásme, ktoré osídlili, sa nenachádzali žiadne veľké dravce, žiadne primáty a iba veľmi málo cicavcov (hlodavce a predkovia kopytníkov). Mikroorganizmy teda neboli adaptované na podobných hostiteľov a aj bez liečby a v celkove zlom zdravotnom stave u väčšiny nakazených príznaky ustúpili. Paradoxne, horšie na tom boli ľudia prenesení omnoho neskôr, keď na nich zaútočili choroboplodné zárodky už špecializované na človeka.
Šťastnou náhodou sa preživší praľudia dostali k jednému z nemnohých prameňov, ale čo jesť? Poškodené pľúca síce zabili len najslabších z nich, no ostatných robili príliš slabými na lov. Ak sa niečo predsa len uloviť podarilo, alebo sa dostali k čerstvej zdochline, odlišná biochémia, ale najmä veľmi rýchle rozkladné procesy (kvôli prebytku kyslíka) otrávili mäso. Po ďalších stratách na životoch napokon dospeli k tomu, že musia zostať pri rastlinnej strave. Lenže aj po jej konzumácii padlo veľa jedincov, kým našli čosi ako-tak požívateľné. Modré rastliny s najodlišnejšou biochémiou inštinktívne za stravu nepovažovali, čo bolo ich šťastie. Ani zelené rastliny však automaticky nevyhovovali kritériám na večeru – predkovia niektorých z nich sa premiestnili už pred miliónmi, ba miliardami rokov a odlišný vývoj vytvoril mnohé neznáme plodiny.
Relatívne šťastie, ktorá táto skupinka praľudí na rozdiel od všetkých predošlých mala, však spôsobilo, že k ďalšej reprodukcii napokon pristúpilo asi štyridsať z nich. Ešte po mnoho generácií len živorili a dlho tvorili jedinú, zomknutú tlupu. Ukrývali sa v jaskyniach, väčšinou vysoko položených, kde bol škodlivý účinok vysokého parciálneho tlaku kyslíka na ich alveoly najnižší. Živili sa len ako neveľmi úspešní zberači. Dožívali sa málo, dokonca aj na pomery praľudí. Boli relatívne slabí – ešteže na Sidare nežili žiadne veľké šelmy. Účinky prebytku kyslíka sa podpisovali aj na iných orgánoch. Tkanivá rýchlo starli a objavovali sa časté nádorové ochorenia. Pre celkový nedostatok železa v kôre planéty trpeli chronickou anémiou. A naostatok ich pomaly trávili oxidy dusíka.
Ostali na rastlinnej strave. Zdroj: Image by Jessica Kwok from Pixabay
Lenže prispôsobovali sa. Aj keď je 160 000 rokov dosť málo na evolučné zmeny, pomohla im skutočnosť, že v strave, ktorá ich (navonok) neotrávila, sa nachádzalo veľa mutagénov. Tie síce na jednej strane ešte zvýšili výskyt rakoviny, na druhej ale pomohli rýchlejšie sa aklimatizovať preživším. Z vývojovej cesty k Homo sapiens sapines, na ktorej pred prenosom kráčali, sa odchýlili k vzniku iného poddruhu, Homo sapiens stellaris. Prírodný výber umožnil prežiť tým, ktorí lepšie trávili miestnu stravu a bola pre nich menej toxická. Za desaťtisícročia sa adaptovali aj na jedenie niektorých plodín, ktoré by súčasnému človeku spôsobovali otravy. Za cenu mnohých obetí si dokonca do jedálnička napokon zaradili aj pár chuťoviek zrodených modrými rastlinami, napríklad builamy. Zistili však, že všetky plody modrých rastlín a väčšinu plodov zelených rastlín musia variť, čím sa rozložili aspoň termolabilné jedy. Varenie zároveň potraviny vysterilizovalo, čo bolo dobré opatrenie proti ich rýchlemu rozkladu.
Rovnako významná bola adaptácia ich kardiovaskulárneho systému. Zmenila sa bunková štruktúra povrchu alveol, takže ich kyslík už nepoškodzoval, naopak, zlepšila sa jeho priechodnosť do krvi. Tá síce stále obsahovala málo hemoglobínu, ale kompenzoval to vysoký prísun kyslíka – obsadil väčšie percento hemoglobínových molekúl ako v bunkách Pozemšťanov. Generáciu po generácii sa ľuďom prinavracala ich pôvodná sila. Krv s malým množstvom hemoglobínu však spôsobila zdanlivú chorobnú bledosť ich pokožky. Tú ešte umocnila strata pigmentu, keďže na povrch planéty nedopadalo prakticky žiadne UV žiarenie. Kučeravosť je náhodným znakom z génov ich nepočetných predkov, kým svetlé vlasy, recesívny znak, pozostatok príbuzenského kríženia. Nízka výška zase dôsledok nepatrne silnejšej gravitácie planéty a nevystavovaniu sa rastovým hormónom.
Po adaptovaní sa na planétu došlo v posledných tisícročiach k prudkému vzrastu počtu obyvateľov. Nemnohé, ledva prežívajúce kolónie, sa relatívne rýchlo rozrastali.
Náboženstvo
Obyvateľstvo Bielej planéty uctieva viacerých bohov. Nad nimi všetkými stojí boh, ktorého meno sa prekladá ako Najvyšší. Mená iných bohov význam nemajú. S výnimkou Najvyššieho, ktorý kraľuje nad všetkým, je každý z bohov, dá sa povedať, špecializovaný. Za negatívnych bohov sa považujú Kalan-sei, ktorý panuje nad kalen-ghodi, a Mern, ktorý je vládcom tmy, ale aj šialenstva. Jeho sestra, panenská Oén, je zase bohyňou svetla. Jej tri deti sú zosobnené troma planétami, ktoré z Bielej planéty vidieť voľným okom: Vnútorná planéta dostala meno Svetelnica a dve vonkajšie Mutu a Timuran. Pozitívny je, prirodzene, aj boh úrody a potravy Leán, a bohyňa vlahy Lié. Menej obľúbení sú bohovia Sabik – stotožnenie ranného vetra – a bohyňa Naétan, stotožnenie večerného vetra.
Polyteizmus na Bielej planéte má niekoľko špecifických znakov, ktoré nepozorovať v žiadnej pozemskej kultúre. Bohovia môžu medzi sebou bojovať a zabíjať sa, ľudia majú takéto konanie zakázané. Bohovia sú tiež dosť silní na to, aby uniesli vlastné mená, ľudia nie. Zákaz dávať si vlastné mená sa zrejme vyvinul ako zvyk z obdobia prvých, mnohých generácií na planéte, keď praľudia ešte mená nemávali a pre svoj nízky počet a skutočnosť, že mali jeden druhého skoro vždy na dohľad, si ich ani nezaviedli.
Z bežného ľudu zvaného v miestnom jazyku munni sa vyseparovali kňazi – kharesovia. Tí zabrali v podstate funkcie náčelníkov. Keďže funkcie vodcu sa nemohli získavať silou, dostal ich iný typ autority – náboženská. Ich žiakmi a v praxi poskokmi boli tzv. edori. Kharesovia si dobre uvedomovali výhody svojho postavenia a preto sa snažili spraviť edorov aj zo svojich synov. Kharesovia využívali náboženstvo ako spôsob odpratania nepohodlných osôb (alternatívou, tiež u kharesov často používanou, bola ich tajná vražda).
Kharesovia si uvedomili nebezpečenstvo spontánnych prenosov na Zem. Tie sa uskutočňovali raz za niekoľko pozemských desaťročí z okolia planiny na rozhraní hôr a kalen-ghodi, kde ležal, o čom nevedeli, magnetický pól planéty. Ľudia, ako najväčšie cicavce Sidaru a teda najväčšie zdroje tepla (navyše zakladajúce ohne) fluktuácie priťahovali. Pozemnými prenosovými fluktuáciami mohol zmiznúť hocikto, blízki kharesov, aj kharesovia samotní.
Oheň bol ich skazou aj záchranou. Zdroj: Image by MIGUEL ANGEL CASTELAN from Pixabay
Spočiatku boli proti nim bezmocní. Niekoľko tisícročí pred začiatkom deja knihy sa však priamo na magnetický pól preniesla obrovská masa lávy práve vybuchujúcej pozemskej sopky. Malo to svedkov, ktorí z toho vytvorili legendu o božskom zmiešaní ohňa s vodou. Nikdy predtým totiž lávu nevideli, Sidar je, na rozdiel od iných „kontinentov“ planéty, vulkanicky neaktívny. Láva zatuhla do polohy hory pôsobiacej neprirodzene jednak svojou čiernou farbou a jednak väčšou výškou než pahorky v jej okolí. Pomenovali ju Ohňovou horou.
Aby riziko spontánnych prenosov na Zem zahnali, spojili kharesovia užitočné s užitočným a vymysleli obrady obetovania ľudí Najvyššiemu. V rámci nich každých 42 „období“ (36 pozemských rokov) privádzali 42 ľudí na vrchol Ohňovej hory. Toto miesto si zvolili preto, lebo videli, že je v epicentre všetkých lokalít, v ktorých sa zjavovali veci zo Zeme, a zároveň to bolo miesto, kde sa zo Zeme jednorazovo preniesol najväčší objem hmoty. Vatrou rozloženou okolo obetovaných si zabezpečili, aby bolo mesto obradu najteplejšie, kharesovia z blízkeho okolia zase s náboženským vysvetlením zakazovali ľuďom v tomto období klásť ohne, zhromažďovať sa a zahrievať, aj vzájomne, aby si prenosové fluktuácie nevybrali iný cieľ. Ľuďom hovorili, že sa prenesené obete dostanú do obdoby raja, čomu však úplne neverili ani munni, ani kharesovia. Tušili, že obetovaní ľudia sa vracajú na miesto pôvodu ľudstva, ale zároveň vedeli, že s ich šancami na prežitie to nie je veľmi ružové. Dobrým príkladom boli bytosti a predmety, ktoré sa prenášali zo Zeme na planétu a ktoré len málokedy zostali v jednom kuse. Kharesovia všetky nálezy z nášho sveta prísne cenzurovali, pokiaľ sa len dalo.
V závislosti od prenosových fluktuácií a teploty vrcholu Ohňovej hory rozohriatej požiarom sa opakovane stávalo, že sa premiestnila nielen vatra a telá obetovaných, ale zmizol celý vrchol Ohňovej hory so všetkým, čo sa na ňom nachádzalo. Tak prišiel k svojmu charakteristickému tvaru. Keď k tomu došlo, kharesovia osadili na novovzniknuté najvyššie miesto Ohňovej hory nové koly pre priviazanie obetí.
Z kalen-ghodi mali planéťania odjakživa strach. Bol postavený na racionálnych základoch – ani ich telá adaptované na planétu nezniesli účinky silného vetra, ktorý v týchto pustatinách vanie. Vysoký tlak vzduchu a zvýšená koncentrácia oxidov dusíka navyše robila aj pre miestnych obyvateľov ovzdušie planéty pri dlhodobom dýchaní toxickým. V kalen-ghodi klesá v noci teplota na oveľa nižšiu hodnotu než v oblastiach, ktoré obývajú, čo ich popularite medzi obyvateľstvom tiež neprospelo. A napokon, obyvatelia vedia o bytostiach, ktoré sú najvyššie tabu – organizovanom vetre, jedinom pôvodnom planetárnom živote. Tie dodávajú kalen-ghodi mystický a hrôzostrašný ráz.
Chystá sa pokračovanie článku
Napísať odpoveď