Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 15. 12. 2012

Vykročili do bludiska chodieb a palúb. Trvalo však len krátko, kým zastavili pred dverami, pred ktorými na Peteovo veľké prekvapenie stála dvojica námorníkov. Ozbrojených. Na dverách bola jednoduchá menovka: kpt. Gregory Benett. Forbes zastal ďalej na chodbe a čakal, čo Pete spraví. Od neho sa zrejme nijaká pomoc očakávať nedala.

Pete sa odhodlane otočil ku kamennej tvári jedného z ochrankárov. „Som doktor Peter Murray a rád by som hovoril s kapitánom Benettom.“

„Ste ohlásený?“ spýtal sa námorník sucho.

„A čo je on, britský kráľ?“ rozčúlil sa Pete.

„Dávajte si pozor na jazyk, pán Murray,“ prehovoril druhý.

„Pozrite,“ Peteovi to pripadalo také absurdné, až čakal, že sa každú chvíľu zobudí. Pracoval na množstve záchranných lodí, ale ešte nijaká nemala kapitána akcie stráženého ozbrojenou ochrankou. „Som civilný pracovník a bol som sem pozvaný. Teraz však vysvitlo, že budem pracovať za podmienok, na akých sme sa nedohodli. Musíme si toto nedorozumenie vyjasniť.“

Prvý námorník medzičasom vošiel dovnútra a práve sa vrátil. „Kapitán vás prijme,“ oznámil mu tónom, ktorý jasne naznačoval: máte veľké šťastie.

Gregory Benett bol nevýrazný, ničím nevynikajúci muž. Nevstal a nepodal Peteovi ruku, iba mu spoza svojho stola ponúkol stoličku na druhej strane. Pete sa posadil a povedal, prečo prišiel. „Som tímový hráč,“ zakončil. „Ja, Naomi Reeseová, Erin Davisonová a Lou Tanner sme dosahovali dobré výsledky len ako tím.“

Benett chvíľu hľadel do obrazovky svojho počítača. „Podľa mojich informácií všetci členovia vášho tímu odmietli účasť z rodinných alebo zdravotných dôvodov.“

„Zdravotných?“ zopakoval Pete. Včera boli ešte všetci v poriadku. Aspoň fyzicky.

„Áno. Zverím vám dôvernú informáciu, ale vzhľadom na to, že ste blízky priateľ slečny Davisonovej, máte právo vedieť, že pred niekoľkými hodinami musela byť hospitalizovaná na psychiatrii.“

„Čože…“ dostal zo seba Pete a viac nič. Hlavou mu opäť preblesli myšlienky a pocity v hotelovej izbe pred Aternhornovým telefonátom. Necítil sa vtedy práve najlepšie, ale zrútenie… Potom si však uvedomil závažný rozdiel medzi sebou a Erin. Počul síce opisy, ale nevidel to na vlastné oči. On nebol dole. Nikdy nebol dole.

„Žiaľ, takéto udalosti sa stávajú,“ povedal Benett. „Aké podivuhodne prepletené sú príčinno-následné vzťahy… Nezmerateľná konštrukčná chyba mala za následok hospitalizáciu odborníčky na ponorky.“

Benett vstal a podišiel k veľkým oknám. Na oblohe boli stále zdanlivo nehybne zavesené kopovité oblaky. „Kvantové javy,“ hovoril, akoby zabudol, že tam Pete je. „Obdivuhodná náhoda riadiaca naše životy. Náhodné fluktuácie môžu vyvolať reťazovú reakciu s nedoziernymi dôsledkami… Podobne sa vyvíja počasie. Stačí, že si človek kýchne a uvedie tým do pohybu molekuly vzduchu, ktoré uvedú do pohybu ďalšie a tie zase ďalšie… a na opačnej strane Zeme napokon môže vzniknúť ničivý orkán.“

Pete sa začínal cítiť nepríjemne. Visel pohľadom na Benettovi, ktorý hľadel na majestátne oblaky, trel si bradu a budil tým dojem, že je v hlbokom zamyslení. „Ale počasie aspoň v princípe je predvídateľné.“

Stíchol. Minúty sa vliekli, až si Pete napokon ticho odkašľal. Pomohlo to. Benett sa otočil k nemu. „Môžete ísť, pán Murray,“ prehovoril hlasom, v ktorom nezostala ani stopa po predchádzajúcom zasnení.

Nasledujúca stránka