header image

 
 

Po oblakoch nikto nechodí obutý

Začiatok poviedky, ktorá vyšla v zbierke poviedok Žena s labutí vydavateľstva Fortna.


„To je sprostosť!“ vyhŕkla Faith a hodila sa dozadu, čím narazila do opierky kresla.

Dôvod jej rozčúlenia žiaril pred ňou na obrazovke počítača. Na otvorenej stránke facebooku, kde si práve prezerala status kamarátkinej – alebo skôr známinej – kamarátky. Tie poburujúce slová sa vznášali vedľa obrázku anjelských krídel. Zneli: „Boh do nikoho nevloží také túžby, aby do neho zároveň nevložil schopnosti na ich dosiahnutie.“

Podobné donebavolajúce bludy Faith nezvykli vyviesť z miery. Ale dnes mala mimoriadne zlú náladu. Celé dopoludnie zase myslela na svoju dcérku. Na Audrey. Na to, ako leží v nemocnici pri všetkých tých hadičkách a pumpách. Faith vliezla na facebook v nádeji, že sa rozptýli. Jej známi väčšinou zdieľali vtipné odkazy. No namiesto tancujúcich psov na ňu vyskočilo toto. Ten… ten vrchol ignorancie. Ako môže mať niekto drzosť tvrdiť, že človek je absolútnym strojcom svojho šťastia, že má moc nad všetkým vrátane zdravotného stavu svojich príbuzných? Ak by existovala jediná vec, čo by Faith mohla pre dcéru urobiť… ale neexistovala. Len chodiť Audrey pozerať, držať ju za ruku, hoci lekári si boli istí, že to nevníma, a modliť sa o zázrak, v ktorý lekári neveria.

Faith potlačila vzlyk. Plakať kvôli facebooku je predsa také hlúpe. Iste to pridala nejaká mladá slečinka zatiaľ žijúca vo svojej uzavretej bubline snov. Za to ju netreba viniť. Faith sa naklonila dopredu, načiahla sa za myšou a blížila kurzor k štvorčeku na zavretie internetového okna.

Vtom jej pozornosť upútala reklama.

To bolo samo o sebe zvláštne. Väčšinou ich ignorovala, alebo si to aspoň nahovárala. Táto však mala taký šialený nápis, že sa Faith rozhodla obetovať pár sekúnd, aby zistila, čo skrýva. Podivne ladil s hlboko naivným príspevkom vedľa – veď možno preto sa zjavil práve tu. Faith sa nadýchla a pripravená na ďalšiu znôšku nezmyslov rozklikla okno.

A čítala.

 

***

 

Tim stále čakal, kedy sa ho Rusty pokúsi zhodiť zo skaly.

O nič iné totiž ísť nemohlo. Vystúpili privysoko. Les zostal pod nimi, čierny, hustý a čoraz menší. Vo svetle bateriek videl, že míňajú už len zakrpatené smreky a borovice. Inak panovala tma.

Tim očakával, že o takomto čase bude vedieť, čo je vo veci. Zatúžil to zistiť, už keď si prečítal reklamu na internete od akejsi spoločnosti, ktorá si hovorila Somniorum. Absurdnú reklamu. A najabsurdnejšie bolo, že sa z nej nedal vybadať skutočný zámer jej tvorcov. Čisto zo zvedavosti preto prišiel na adresu, ktorú mu ukazovala mapa Google.

Na jeho prekvapenie ho však zaviedli do seriózne vyzerajúcej kancelárie a v krátkom rozhovore Tim zbytočne čakal, kedy dôjde reč na peniaze. Áno, ukážka je naozaj zadarmo. Nie, nejde o metaforu. Nič sa pod tým neskrýva. Splníme to doslova. Aký termín vám vyhovuje? Dobre, vaším sprievodcom bude Rusty. Nezabudnite sa poriadne vystrojiť. Výstup je náročný, ale vidíme, že ho zvládnete.

Videli. Tim bol dobre stavaný, mladý. Sotva dvadsaťdvaročný vysokoškolák. Na základe toho padlo jeho podozrenie na čierny trh s orgánmi. Pevne sa rozhodol nenasledovať Rustyho na žiadne podozrivé miesta a vo vrecku niesol skladací nožík. Pre každý prípad. Ale Rusty zrejme tušil, že Tim je nervózny. A to bol asi aj dôvod, prečo namiesto do auta nasadli do verejnej dopravy. V turistickom stredisku, kde vystúpili, sa motalo veľa ľudí. Lenže Tim dobre vedel, že to tak dlho nebude. Vyrazili na svoju výpravu neskoro poobede, keď sa väčšina výletníkov už vracala. A čoskoro sa odpojili od davov idúcich k známejším vodopádom. Vo výstupe pokračovali po užšej cestičke, na ktorej nestretli ani nohu.

Tim neustále Rustyho pozorne sledoval. Pri prvom pohľade ho odhadoval minimálne na dvakrát staršieho než je on sám, časom pripustil, že je možno mladší – hoci plešatel. Územčistá postava, ryšavé vlasy. Rusty určite nebolo jeho pravé meno. Takmer neprehovorili, ani počas prestávok na vydýchanie a napitie sa. Les okolo nich sa zatiaľ pozvoľna menil z listnatého na ihličnatý. V zlatistom svetle odumieral deň. Rusty kedy-tedy zdvihol zrak k oblohe. Tim sa neovládol, aby sa nepozrel tiež.

„Počasie nám vyšlo, čo?“ prehovoril Rusty, keď sa súvislý porast čoraz menších smrekov rozstúpil.

Tim na neho len pozrel. Sprievodcova poznámka bola zvláštne dvojzmyselná – možno šlo o bežné spoločenské kecy, možno nie. Držal sa od Tima ďalej. Timovi sa opäť potvrdilo, že vie o jeho obavách. Napriek tomu mladík neprestal vo vrecku zvierať rukoväť noža.

„Nie ste unavený?“ opýtal sa Rusty.

„Som zvyknutý chodiť,“ prehovoril Tim škrobene.

„Veru, kondícia je pri tomto prianí dôležitá. Niektorí to nezvládnu hneď, ale musia istý čas trénovať.“

Tim odolal jeho snahe o rozprúdenie hovoru. Zahľadel sa vpred. Rozmýšľal, koľko cesty im zostáva na vrchol hory, kde – pokiaľ nie skôr – určite vyjde najavo, čo má Rusty za lubom. Sprievodca sledoval jeho pohľad. „Nebojte sa, už to nie je ďaleko.“

Nie je to ďaleko od čoho? spýtal sa Tim v duchu. Od vysvitnutia, že išlo o podvod? Veď to bolo jasné od začiatku. Napriek tomu ho Rustyho slová povzbudili. Táto fraška, ktorá začala pár dní dozadu prečítaním reklamy z facebooku, konečne musí skončiť. A na rozuzlenie je teda zvedavý.

Napravil si ruksak a energicky vykročil. Z predošlého mnohohodinového výstupu bol stále rozhorúčený. Každý poryv vetra na pokožke vnímal ako ľadový. Samozrejme. Nielenže už prišla noc, ale dostali sa tiež poriadne vysoko. Tim zastal a potom, ako sa ubezpečil, že Rusty sa k nemu neblíži, sa zahľadel do smeru, z ktorého prišli. Jeho oči si už navykli na tmu. Slabučké svetlá miest strácajúce sa v diaľke mu preto pripadali žiarivé. Dobre rozoznával tmavú hradbu lesa, ktorý prekonali. Pri pohľade na to, ako je ďaleko, ho nevdojak prepadol čudný pocit. Prišiel na miesto, kam človek nepatrí. Les bolo niečo ľudské, niečo bežné, v čom sa ako turista často pohyboval. Svet nad ním však dostával celkom iný ráz. Nielen kvôli studenému vzduchu, trávam, krovinám a skalám. Až to, že sa ocitol na území, kde sa už nedarí ani starým známym stromom, ho primälo uvedomiť si, ako neuveriteľne vysoko sa vyštveral. Ako chlapec by som tomu uveril, uvedomil si. Možno ešte aj pred takými desiatimi rokmi, tu, s týmito pocitmi, by som uveril, že stačí iba vyliezť na dosť vysokú horu…

Zdroj: Unsplash, orezané

„Neveríte mi,“ prehovoril Rusty.

Tim k nemu prudko obrátil hlavu. Sprievodca stál nejakých desať metrov od neho. „Vyšli ste so mnou až sem a stále mi neveríte.“

„Ktovie prečo,“ povedal Tim sarkasticky.

„Len sa pozrite hore,“ vyzval ho Rusty. „Čo vidíte?“

A bolo to tu. Priamemu pohľadu sa Tim doteraz vyhýbal, aj keď úchytkom nemohol hviezdy nevidieť. Pevne zovrel popruhy batoha a vyvrátil hlavu dohora. Boli tam, jasné aj slabé, trblietavé ako vždy. Dali sa počítať na tisíce.

„Hviezdy,“ prehovoril Tim. „Sú… áno, sú trochu jasnejšie ako z doliny. Ale sme v horách a vzduch je tu redší. To preto. Inak vyzerajú ako obyčajne.“ Pri poslednej vete obviňujúco pozrel na Rustyho.

Ten vzdychol a urobil krok vpred. „Zamerajte pohľad na jednu z nich. Napríklad na tamtú jasnú. Upierajte na ňu zrak a prejdite sa trochu. Stačí po rovine, pár desiatok krokov. Urobte to.“

„A vy zatiaľ urobíte čo?“

Rusty znova vzdychol a pohol sa dopredu. „Robte si, čo chcete. Ale už sme naozaj blízko. O chvíľu to uvidíte aj bez týchto trikov.“

Tim hľadel na jeho chrbát. Potom opäť pozrel na nebo. S hlavou vyvrátenou dohora neisto vykročil a uvažoval, či Rusty chce, aby si zlomil členok alebo spadol do nejakej jamy. Špičkou trpezlivo ohmatával terén pred sebou, ostražito počúval Rustyho vzďaľujúce sa kroky, ale nespúšťal zrak z hviezd.

A hviezdy sa pohli.

 

***

 

Faith netušila, prečo do agentúry, ktorá si hovorila Somniorum, zašla. Čo si od toho sľubuje. Nemôže predsa ísť o nič iné než o chorý žart. Alebo možno o skrytú kameru. Teraz sa na nej určite baví kopa divákov. Napriek tomu ale nasledovala ženu, ktorá sa jej predstavila ako Mira. Obe sa vystrojené, v terénnej obuvi a s ťažkými batohmi, vyviezli lanovkou. Potom zamierili na pre Faith nie neznámy turistický chodník. Obloha bola iskrivo modrá, vzduch svieži, na horskom hrebeni kamene a osirené fliačky snehu. Faith neopúšťala zvedavosť, kam až ju Mira povedie.

Keď si myslela, že to nevidí, hádzala podozrievavé pohľady na Miru. Pri prvom stretnutí, ešte v kancelárii sídla Somniorum, odhadovala, že môže byť aj dvakrát staršia než ona, čiže jej tiahne na sedemdesiatku. Dojem povzbudzovala záplava jej rovných, hrubých, tmavosivých vlasov. No z toho, ako čiperne napredovala po krivolakom kamenistom teréne, Faith usúdila, že Mira bude oproti prvotnému odhadu možno aj o viac než desať rokov mladšia. Len vyzerala tak staro. Napokon, ani Faith už nepôsobila mladým dojmom. Udalosti posledných rokov spravili jej vzhľad strhaným a uboleným.

Udalosti posledných rokov… Faith si uvedomila, že je zase pri tom. Žeby sa na túto šialenosť dala preto, aby jej absurdná ponuka z internetu na chvíľu vytesnila myšlienky na Audrey? Alebo preto, aby získala dôvod – čo aký smiešny – znova sa prevetrať na horách? Faith bývala vášnivou turistkou a rekreačnou horolezkyňou. Životné straty spočiatku túto jej vášeň povzbudzovali. Usilovala sa rozchodiť všetko, čo sa jej stalo, najprv opustenie partnerom, potom Audreinu chorobu. Posledný rok však nešla skoro nikde. Bolo celkom fajn opäť cítiť chladný vzduch v pľúcach, horské slnko na tvári, kĺby zaťažené otupujúcou námahou.

Ibaže nie dosť fajn. Nič nebolo dosť fajn.

„A sme tu,“ povedala Mira idúca pár krokov pred ňou. „Dáme si pauzu.“

Faith otupene prikývla a mechanicky si zložila batoh. Inak to ani nešlo, len dať si pauzu a obrátiť sa na spiatočnú cestu. Chodník tu totiž končil. Na tabuli stála výstraha a pod ňou zráz. Faith to vedela, už tu kedysi bola.

Mira si sadla na lišajníkom porastený kameň a vyzula si turistické topánky. Potom vytiahla fľašu. Celý čas sa usmievala – hýrila dobrou náladou, ktorá na Faith pôsobila rozčuľujúco. „Počasie nám vyšlo skvele! Pozrite na tú nádheru.“

Dookola, zhruba na svojej výškovej úrovni, videli hrebene ďalších kopcov. Vystupovali z hladiny bielych oblakov ako ostrovy z oceánu. Len občas sa trhali, maznali so skalami, splývali so snehom v diaľke. Teplotná inverzia. Široko-ďaleko nezahliadli ani jediného človeka.

„Krásny výhľad, však?“ nedala sa odbiť Mira.

Faith si opatrne sadala, obozretne ďaleko od Miry. Jej omnoho mladšia tvár možno teraz odhaľovala viac vrások ako tvár jej sivovlasej sprievodkyne. „Áno, ale…“

„Ale?“ chytila sa toho Mira.

Faith pokrčila plecami. Nestávalo sa jej, aby sa niekto zaujímal o koniec vety, ktorú zámerne nenechala doznieť. Ostatne, čo by povedala? To, že rozumovo chápe, že ide o krásny pohľad, ale jej srdce to tak už nie je schopné vnímať?

„Viem, čo cítite,“ začala Mira.

To teda neviete, pomyslela si Faith pri spomienke na malú Audrey.

„Vidíte pred sebou úžasnú scenériu, ale zároveň si zoči-voči nej uvedomujete, aká ste spútaná. Pozeráte sa na množstvo miest, množstvo nádherných vrcholov a dolín, kde zrazu zatúžite byť, ale dobre viete, že kým by ste sa tam dostali, boli by ste spotená, unavená a nestálo by to za to. Až keď hľadíte na svet z výšky, uvedomíte si, aké je vaše telo neschopné, boľavé a ťažké, a že vám nikdy nedá to, čo skutočne chcete.“

Fatih na ňu prekvapene pozrela. Nikdy nad tým takto neuvažovala, ale keď Mira prehovorila, vedela, že sa trafila. Našla jeden z dôvodov, prečo Faith od horskej turistiky upustila. Pretože aj tá ju napokon priviedla k rovnakej bezmocnosti, akú pociťovala pri Audrey. Akákoľvek snaha skončila pri bezmocnosti.
„Kedysi by bol toto cieľ, po ktorom by ste sa obrátili naspäť,“ pokračovala Mira. „Vracali by ste sa s pocitom, že vaša cesta nestála za to. Ale dnes to bude iné. Dnes ste iba na začiatku. Prekonali ste najhoršiu časť a konečne príde niečo, čo vám námahu pri výstupe zaplatí.“ Vstala, nohy len v ponožkách na skalách. „Viem, že by to pre vás bolo ťažké. A zrejme by som vás ani nepresvedčila. Preto idem prvá.“

Faith na ňu len civela. Neuvedomila si, že vstala tiež. Ústa sa jej otvorili, a keď prišla na to, čo chce Mira urobiť, vydral sa jej z nich krátky výkrik „Nie!“

Ale už sa stalo. Mira sa vrhla z útesu.

Faith nehybne upierala zrak na Mirin batoh a topánky. Nahovárala si, že sa to neudialo, nie jej. K tým všetkým životným skúškam nemôže byť ešte aj svedkyňou samovraždy nejakej pomätenej stareny.

Mátožným krokom sa približovala k okraju zrázu. A cezeň sa odrazu preniesol Mirin veselý hlas: „Tu som!“

Šokovaná Faith nazrela dole. Súvislá perinka oblakov sa dotýkala kolmej skaly útesu nejakých desať-pätnásť metrov pod jeho okrajom. Z tých oblakov sa týčila Mira. Nohy po kolená stratené v bielej hmle. Usmievala sa a mávala na ňu.

Faith sa stiahla, aby dala svojmu mozgu čas to spracovať. Poznala tieto hory, zliezala ich. Útes sa kolmo vypínal zo základne stojacej o dobrých osemdesiat metrov nižšie. Netrčal z neho nijaký výklenok, na ktorom Mira mohla stáť. A ak by na nejaký skalný výklenok aj bola dopadla, sotva by sa tak vycierala. Najskôr by totiž skončila s dolámanými končatinami.

Faith sa opäť opatrne naklonila cez okraj. Mira tam ešte vždy stála s lýtkami strácajúcimi sa v bielej vate. Urobila zopár krokov, čím zotrela aj posledné zvyšky Faithiných pochybností o tom, či je v poriadku. „No poďte!“ zvolala na ňu. „A nezabudnite sa vyzuť!“ dodala. „Po oblakoch nikto nechodí obutý.“

 

***

 

Tim neveril vlastným očiam.

Stále, stále, stále im neveril. Ani vtedy, keď už nevnímajúc nič iné vystúpil za Rustym tak vysoko, až videl, ako najbližšie hviezdy poklesávajú dole. Ale to nie sú skutočné hviezdy. Nemôžu byť.

Potom sledoval, ako Rusty vyšiel na úroveň prvých z nich, medzi ne. Svietiace bodky. Zbadal jednu na pozadí sprievodcovej hlavy, ako klesá s každým jeho stúpajúcim krokom. Rusty sa k hviezde otočil a natiahol za ňou ruku. Hviezda zhasla, zmizla v jeho dlani.

Tim len civel.

Rusty otvoril dlaň a bodka opäť zažiarila. „Neboj sa ich chytiť,“ zvolal smerom k Timovi. „Sú trochu teplé, ale nepália. A vedia, kam patria, vedia sa vrátiť.“ Nato sa rozohnal rukou, a, panebože, vrazil do dvoch či troch hviezd, zmietol ich z ich pozícií. Ale ony vzápätí elegantne doplávali tam, kde boli predtým, a zostali sa ticho vznášať.

Tim naďalej hľadel. Nevnímal teplo, chlad, ani bolesť v unavených kĺboch. Nie sú to pravé hviezdy. Možno je to svietiaci hmyz, hoci nikdy nevidel mušky levitovať tak nehybne. Alebo, napadlo mu pravdepodobnejšie vysvetlenie, niečo, čo nainštalovali tí šialenci z agentúry.

Lenže videl, ako sa na pohľad úplne obyčajné hviezdy rozpadajú na tieto drobné svetielka. Problém je, že celý proces videl.

„Zamrzol si, alebo čo?“ smial sa mu Rusty.

Tim spomalene vykročil. Už sa nenamáhal dávať si v kamenistom teréne pozor na nohy. Jeho zrak pútali iba svetielka. K niektorým pristúpil tak blízko, že sa premietli na pozadie skál. Mali rozličnú jasnosť. Zopár bolo sfarbených nepatrne dožlta, zvyšok biely. Všetky sa jemne mihotali, presne ako pri pohľade z nížin.

A potom prišiel k prvej z nich. Keď načahoval ruku, pocítil závrat. Dotknúť sa hviezd, ten nereálny slogan, ktorý ho upútal na internetových stránkach.

Tim zovrel v prstoch hviezdu.

Hmat mu vravel, že drží malinkú guličku, drobnejšiu než hlavička špendlíka. Bola naozaj teplá, priam horúca, ale znesiteľne. Ako sklo na vreckovej baterke, zhodnotil v duchu. Nehybne sa vznášala nad zemou bez akéhokoľvek náznaku sily, ktorá by ju držala.

Dal za ňu dlaň. Slabo mu osvetľovala prsty a neustále, v mikrosekundových intervaloch, menila jasnosť. Ako sa k nej približoval, vedel, že mu podobne ožaruje aj tvár. Vydávala viac svetla než pri pohľade z údolia. Samozrejme, pomyslel si omámene. Je logické, že hviezdy sú v skutočnosti jasnejšie, ak sa na ne nedívame z diaľky…

Potom si uvedomil absurdnosť toho, že sa pokúša uplatňovať logiku.

„To nie je pravá hviezda,“ oznámil Rustymu.

Ten zastal, obklopený svetielkami – očarujúcimi, aj keď úplne nemožnými svetielkami. Tim musel uznať, že je to pôsobivé. Nech tento podvod vyrobili akokoľvek, vyzeral nádherne.

„Nevidel si na vlastné oči, že to sú rovnaké hviezdy, na aké bežne hľadievaš?“

„Áno, ale…“

„Ale čo?“ vyzvedal Rusty.

„Hviezdy sú vzdialené slnká, vysoko nad atmosférou Zeme. Nie je možné sa ich dotknúť.“

„Chceš radšej veriť tomu?“ Rusty sa otočil a rozšafne zrazil zopár hviezd, aby sa vzápätí poslušne vrátili na miesta. „Tomu, že na ne nemôžeš siahnuť?“

„Nejde o to, čomu chcem veriť,“ bránil sa Tim. „Ale je to fakt.“

„Oháňaš sa faktami na takomto krásnom mieste? Len poď vyššie. Poď, a rozhodni sa, čo je lepšie!“ Rusty s novou vervou vykročil po malých fľakoch trávy medzi skalami.

Chlapec sa vybral za ním. Hviezdy ho čoskoro obklopili. S každou ďalšou siahou, o ktorú vystúpal, to bolo čarovnejšie. Jasné i slabé, osamotené, no aj v dvojiciach či skupinách, roztrúsené rovnako náhodne ako na bežnom nebi. Občas sa vznášali tak nízko, že videl, ako osvetľujú kameň, mach či lišajník.

Neustále na ne siahal. Cítil ich pod prstami. Vnímal slabý odpor, ktorý mu kládli, keď ich presúval, a potom ich samovoľný, plynulý pohyb naspäť. Jeho myseľ sa stále prepadávala do úžasu, že hmatom skúma hviezdy, áno, tie nedostupné, nedosiahnuteľné hviezdy. No ak aj neboli pravé, vyzerali čarokrásne. Pre studený, tmavý, skalnatý vrchol hory predstavovali nedoceniteľné spestrenie. A, uvedomil si s podivným pocitom, ide o jeden z najsprávnejších javov, ktoré zažil. O niečo, pre čo sa bezpochyby oplatilo šesť hodín stúpať.

Všimol si tiež, že hviezdy pred ním jemne uhýbajú. Do žiadnej nevrazil plnou silou, stret s nijakou nebol nepríjemný. Nemusel sa obávať – och, aké absurdné čo i len pomyslieť! –, že nejakú nechtiac prehltne či vdýchne. Unikali aj pred jeho prstami, ale tak pomaly, že ich poľahky chytil. Ak však nechal svoju ruku približovať sa len veľmi pozvoľna, svetielko pred sebou bez dotyku tlačil vpred. Zastavil, aby sa takto zabavil. Potom zase sledoval, ako sa po odtiahnutí ruky hviezda vracia tam, kde bola. V jej slabej žiare mal na tvári úsmev.

„Vyhýbajú sa aj svahu,“ ozval sa Rusty, na ktorého Tim na pár sekúnd úplne zabudol. Jeho sprievodca si na plochom kameni čupol. „Oddýchnime si trochu a zatiaľ sa pozeraj. Hýbu sa, všetky idú na západ – to vidíš aj z údolí. Ale tu, keď sa dívaš pozorne, môžeš ten pohyb aj vidieť. Aha,“ ukázal na jednu hviezdu. Timovi sa najprv zdalo, že sa vznáša nízko pred skupinkou kameňov, na ktorej Rusty práve sedel. Potom si ale všimol, že jej vzdialenosť od okraja kameňa sa zmenšuje. A práve keď sa zrážka zdala byť nevyhnutná, hviezda poskočila vyššie a plazila sa sotva pár milimetrov nad fľakatým lišajníkom, nechávajúc pod sebou fliačik svetla. Po dlhých minútach kameň prekonala a klesla do pôvodnej výšky. Pred Timovými očami ju nasledovala dvojica ďalších. Všetky sa hýbali rovnakou rýchlosťou aj smerom, aby sa vzdialenosti medzi nimi nemenili. Vďaka tomu mohli existovať súhvezdia.

Ďalší logický záver však Timovi znova pripomenul, že to, čo teraz zažíva, absolútne žiadnu logiku nemá. „Vo vesmíre predsa bolo plno ľudí a družíc,“ počul sa hovoriť. „Oveľa vyššie než my. Nad vzduchom. A hviezdy boli stále nad nimi. Nie je možné ich dosiahnuť. Nič, čo človek zatiaľ postavil, tak ďaleko nevyletí.“

Rustyho široký úsmev zmizol. Preniesol váhu na druhú nohu. „Tebe to nedá pokoj, však? Nemôžeš prijať, že je to skutočné. A nielen preto, lebo ti niekto natlačil do hlavy bludy o vzdialených slnkách. Neveríš hlavne preto, lebo tvoj mozog už má skúsenosť, že nič naozaj krásne neexistuje.“ Vzdychol a pozrel priamo na Tima. „Asi už prišiel čas povedať ti, kam a načo sme to vlastne prišli.“

Pokračovanie v knihe

Darčeky za kúpu zbierky

Jeden z týchto troch náramkov/záložiek a jeden z troch výtlačkov Večnosti omylov môže byť zdarma vašich, ak si Ženu s labutí objednáte včas!

Propagačné video zbierky

Mohlo by vás zaujímať



Moja literárna tvorba


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.