header image

 
 

Pravidlá hry

Prvýkrát publikované na www.fandom.sk 21. 12. 2015

 

Zaslúžil som si lepší zvuk.

To bola prvá myšlienka potom, ako som si zložil helmu skafandra. Dovtedy moje uši zachytávali syčanie vzduchu v hadiciach spájajúcich prilbu so zásobníkmi – špecifickú, nezameniteľnú a nanajvýš otravnú symfóniu vlastných nádychov a výdychov. A teraz, namiesto vytúženej úľavy, hlas, ktorý som okamžite spoznal. Patril Trish. Bol takisto nezameniteľný, ľubozvučný asi ako motorová píla. Dajte si to dohromady s jej slovníkom a dostanete dokonalú akustickú podobu tejto členky posádky. Trish búra všetky mýty o nádhere dlhovlasých blondínok. Mohutné rovné ramená, zhrubnutý driek, konské zuby a žiadne prsia. Vyzerá a rozpráva ako chlap – nečudo, že sme ju pomenovali štvrtým mužom na palube. Inak, volá sa Trisha, no zvykli sme si na menej ženský ekvivalent jej mena.

Prúd nadávok rinúci sa cez otvorený prielez ma prinútil potichu sa k nim pri skladaní jednotlivých dielov skafandra pridať. To je tá harmónia, uškrnul som sa. Konečne sa so zvyškom posádky dostávam do posratej harmónie.

A akoby to nestačilo, zápach. Taký slabý, že by som ho možno ani neregistroval, keby som nos nemal predošlé štyri hodiny strčený v izolovanej atmosfére skafandra. Po návrate do prechodovej komory ma vždy ovanul typický puch základne. Tento zápach však bol iný. Nový. Takto páchne malér.

Stále navlečený v izoobleku, v prádle, čo sa dáva pod skafander, som prešiel okolo kondičnej miestnosti. V nej sme každý deň cvičili, aby sme predišli úbytku svalovej hmoty. Nadávky sa ozývali čoraz hlasnejšie. Nerobilo mi problém podľa nich vystopovať Trish do labáku. Sedela za počítačom, ktorý ukazoval mne absolútne nezrozumiteľné zvislé stĺpce zložené z krátkych vodorovných čiarok. Trish na podobné stĺpce čumí často. Je palubnou biologičkou.

Pozrela na mňa. „Podľa tejto vydrbanej péceerky máme v es tri nula päťke fága.“

Nerozumel som a ona to dobre vedela. Vždy hovorila tak, aby sme boli nútení sa jej pýtať. Jej reč bola pravým opakom flirtu. Vystatovala sa svojou vedomostnou nadradenosťou. Neraz mi už napadlo, či je to jej rola v tomto našom takzvanom dlhodobo udržateľnom systéme.

Dnes som však nemal náladu na jej hru. Namiesto zvyčajného aspoň trochu zaujímavého zberu hornín z povrchu planéty mi pripadla otravná nevyhnutnosť: zisťovať stupeň kontaminácie okolia našimi mikróbmi. Žiadne jazdy v roveri po pustatine pokrytej červenými skalami, len zúfalo nudný pobyt v okolí základne a odber vzoriek, z ktorých Trish zistí, či obsahujú baktérie pôvodom od nás. Mal som toho po krk. A teraz navyše nový problém. Ten, ktorý som zacítil po zložení prilby. Tu bol silnejší. Pochybujem, že Trish ho nevníma.

„A čo ten zápach?“ spýtal som sa.

„To je ten fág, ty kretén.“ Odrazila sa na kancelárskej stoličke od stola. „Presnejšie je to pach z rozkladu kmeňa.“

„Čo sa tu deje?“ ozval sa vysoký hlas za mojím chrbtom. „A čo tu smrdí?“

Neotočil som sa čisto z dôvodu, že pohľad na Su, ktorá otázky položila, by nestál za viac ako pohľad na Trish. Niežeby sa jej podobala. Naopak, až na to, že bola tiež plochá ako doska, pôsobila ako jej protiklad. Kým Trish tiahla na meter deväťdesiat, Su merala sotva meter päťdesiat. Helma rovných, čiernych vlasov jej lemovala taký detský ksicht, že v kombinácii so žiadnymi prsiami a drobnou postavou vyzerala nanajvýš tak na štrnásť – aj to iba vtedy, ak mala dobrý deň. A kým Trish predstavovala síce zďaleka nie modelkovský, ale predsa výrazný exemplár severanky, Su sme so Shineom a Wadeom jednohlasne vyhlásili za aziatku. Ona tvrdí, že nemá neamerických predkov – no v takom prípade si jej matka či stará matka musela vrznúť niekde bokom. Ešte aj jej meno zaváňa Čínou. No uznajte. Su. Nie Sue, ale prosto Su.

V prítomnosti oboch ženských členiek posádky mi opäť prišla na um častá otázka novinárov ohľadom dlhodobých misií na Marse: „A čo vzájomná príťažlivosť medzi kolegami opačného pohlavia?“
Odpovede stáli vedľa mňa. Su musela každému chlapovi pripadať ako jeho dcéra, Trish zase ako brat. Drsný starší brat.

Voči Su Trish aroganciu neprejavuje. Po večeroch sme so Shineom špekulovali, či je to tým, že Trish je extrémistická feministka, alebo lesba, prípadne kombinácia oboch. Každopádne ma ale Suin príchod ušetril ponižujúcich otázok.

„Náš kmeň vyrábajúci kyslík bol napadnutý fágom. Fág je vírus, ktorý zabíja baktérie,“ vysvetlila Trish.

„Myslel som, že kyslík nám vyrábajú sinice,“ povedal som bez rozmyslenia.

„Sinice baktérie.“ Ty kretén.

Vtedy dorazil Wade. „Čo riešite? A čo…“

„…tu tak páchne?“ dopovedal som za neho. Kým začalo tretie kolo vysvetľovania pojmov fág, sinice a ich súvislosti s tým smradom, vybral som sa po Shinea. Pretlačil som sa pritom okolo Wadea, chalana, ktorý urobil škrt cez moju hypotézu, že NASA chce mať na základni výlučne odpudzujúcich zástupcov oboch pohlaví, aby zamedzila erotickému napätiu. Čudoval som sa, že tento fešáčik mieni vydržať štyri a pol roka – toľko má naša neslávna misia trvať – bez žien, o ktoré pred štartom určite nemal núdzu. Shine našiel jednoduché riešenie – Wade je gay. No znelo to z jeho úst nejako unavene. Jasné. Opakovaný vtip nie je vtipom. Orientáciu na rovnaké pohlavie sme už prisúdili Trish. A preto sme Shineovu teóriu počas dlhých večerov s akútnym nedostatkom inej zábavy vymenili za špekulácie, ako dlho potrvá, kým sa Wade dá dohromady so Su. V našej nesúrodej skupine sa táto dvojica spojená mladistvým vzhľadom javila ako najpravdepodobnejší pár. Keď vzrastajúca sexuálna frustrácia prenesie Wadea cez fakt, že Su má ďaleko od kráľovnej krásy, na rozdiel odo mňa a Shinea si aspoň nebude pripadať ako pedofil. Ja a Shine sme skrátka iná veková kategória. Aspoň myslím, u týchto černochov sa totiž vek určuje ťažko. Samozrejme, dátumy narodenia všetkých členov som kedysi videl… a nezapamätal som si ich. Ani Shineovo skutočné meno. Sean? Shane? Tak nejako. Prezývka bola zrejme sarkastickou narážkou na farbu Shineovej pleti.

Prešiel som koridorom po obvode základne. Z vonkajšej strany ho lemovali barely – vaky v tvare sudov, z protipožiarnych dôvodov nafúknuté dusíkom, naukladané tesne vedľa seba pod vonkajším plášťom. Ten má vrstvy z rozličných materiálov na ochranu pred kozmickým žiarením, ale nijaké výstuže. Laici by nechápavo krútili hlavami – no skutočne jediné, čo udržiava tvar kupoly, je fakt, že v nej panuje oproti vonkajšiemu prostrediu vysoký tlak vzduchu napínajúci jej steny. To stačí. Načo pridávať nosníky? Pri kolonizácii cudzích planét so sebou nemôžete trepať zbytočnosti. Iste, ak by sa hermetickosť narušila, kupola by sfúkla, ale to by nás v takej situácii trápilo zo všetkého najmenej.

Shinea som našiel presne tam, kde som čakal. V komunikačnej centrále, z ktorej mi prednedávnom osladzoval výstup suchými poznámkami. Väčšinou pracujeme na povrchu spoločne kvôli bezpečnosti, podobne, ako hlbokomorskí potápači alebo kozmonauti vystupujúci do vesmíru na orbite Zeme. No zisťovanie úrovne kontaminácie predstavuje výnimku. Keďže človek sa celý čas nevzdiali od základne, jeho záchrana v prípade ohrozenia je údajne ľahká. Prirodzené by bolo sa v tej únavnej rutine striedať. So Shineom však o to radšej losujeme. Je to väčšia zábava, niečo, čo nám tu v izolácii vražedne chýba. Áno, vybavili nás rozličnými sprostými filmami a seriálmi na voľné chvíle. Tými na nás rozhodne nešetrili. Keď som si prezeral databázu, museli ich tam byť tisíce. Chápem, prečo toľká štedrosť. Bajty takmer nič nevážia. A hmotnosť predstavuje pri kozmických letoch sakramentský problém. Celý náš dnešný stav nie je, dovoľujem si tvrdiť, následkom ničoho iného, než prašivých hmotnostných limitov.

Ale filmy nie sú človečina, len debilná ilúzia života. Razom by som celú kolekciu vymenil za jediný večer v spoločnosti zábavného, a najmä reálneho človeka. Podľa možností iného ako Trish, Su, Wade a Shine. Ale možnosti nie sú, a v tom spočíva ten malér.

Keďže Shine sedel celý čas tu, ten pach ešte nezacítil. Pozrel na mňa s otázkou v očiach, prečo som zo seba nezhodil aj spodnú vrstvu skafandra. „Poď na minútku do labáku,“ ukázal som na chodbu. „Trish má problém.“

„Potrebuje pretiahnuť?“ uškrnul sa a vstával.

„Bojím sa, že nielen to.“ Vlastne správne by asi bolo povedať, že všetci máme problém. Nie som žiadny biológ, ale napadnutie našich životodarných organizmov vírusom neznie dobre.

Trish, Su a Wade sa zatiaľ presunuli z labáku do sekcie podpory života. Tam bol pach najsilnejší a ventilátory ho privievali smerom k nám. Cez prižmúrené oči následkom zhnuseného výrazu som videl, ako Trish vytiahla jednu z kaziet a ukazuje na nej niečo Su a Wadeovi. Celá miestnosť sa kúpala v jasnej bielej žiare. Svetlo tam bolo kvôli kazetám. Našim továrňam na vzduch.

Keďže efektívne získavanie kyslíka z nášho dychu anorganickou reakciou zostáva stále vo sfére Star Treku, pri dlhodobých kozmických misiách nemáme inú možnosť, ako použiť starú dobrú fotosyntézu. Čo samo osebe nie je zlá správa, ale… Počkať, aby nedošlo k omylu. Nemyslite si, že som zaťažený na prírodu. Vyrastal som na predmestí Brooklynu a jediná zeleň, s ktorou som prichádzal do kontaktu, bola pleseň v chladničke. Preto som nesníval o žiadnom Dancing in the rain pod umelým zavlažovačom nejakého rozkošného skleníčku prepchaného palmami a papraďami. Realita ma ale napriek tomu zdrvila. Nie rastliny, lebo tie sú vraj príliš háklivé a v produkcii kyslíka neefektívne. Len sinice. Fotosyntetizujúce mikróby. Navyše geneticky upravené, aby boli odolnejšie, a aby nevyžadovali nič viac než to, čo im milióny kilometrov od Zeme vieme ponúknuť. Neraz som už premýšľal, že modifikácia by nezaškodila aj človeku. A namiesto takých, ako sme my, by na Mars poslali päticu usmievajúcich sa osôb, pre ktorú by štyri a pol roka izolácie od zvyšku ľudstva, konzervovanej stravy, obmedzeného priestoru, nudy, a sexuálnej abstinencie predstavovali vrchol blaha. Žiaľ, dokonca aj v súčasnosti väčšine politikov pri zmienke o genetickom vylepšovaní človeka stále purpurovejú kscihty.

Späť k siniciam. Vedci teda rozhodli, že spojivom ľudí na Marse so životom sa stane zelený sliz. Ten máme rozotrený v tenkej vrstvičke na akýchsi táckach – kazetách – a prekrytý priehľadnou blanou. Kazety sú naukladané pod silnými svetelnými zdrojmi a ventilátory distribuujú vznikajúci kyslík po celej základni.
Membrána je polopriepustná. Trish cez ňu ponorila prst do toho zeleného sajrajtu. Vlastne nie celkom zeleného. Nachádzali sa na ňom rozľahlé žltkasté fľaky. To ma nepotešilo. Dokonca aj chlapec z Brooklynu vie, ako sa na jeseň sfarbujú listy predtým, než opadajú.

„No tak čo je?“ dorazila ma Shineova otázka.

„Vírus.“ Všimol som si, že Trish už rezignovala na slovo fág. „Vírus nám napadol sinice.“

„A čo s nimi robí?“

„No čo asi? Potľapká ich po chrbte a ide ďalej.“ Trish evidentne tá otázka pripadala rovnako debilná ako mne. Až na to, že Trish zvyčajne pripadalo debilné aj všetko, čo som hovoril ja.

„Zabíja ich?!“ vytreštil oči Shine.

Nikto ho neuznal hodného odpovede.

„Koľko siníc už napadol?“ spýtal sa Wade.

„Päťsto miliónov osemstošesťdesiatštyri tisíc tristodeväťdesiat dva,“ odvetil som skôr, než Trish otvorila ústa.

Chalan ma prebodol pohľadom. „Čo si sa dnes najedol vtipnej kaše?“

„O nič vtipnejšej než vy ostatní.“ Ale potom som zmĺkol. Vo Wadeových očiach som čítal varovanie: Pozor na pravidlá hry. Pravidlo jeden: Nie je to hra. Okej. Odteraz žiadne zľahčovanie.

„Bol vo všetkých vzorkách, čo som zatiaľ skúmala,“ povedala Trish unavene.

„A to je…?“ opýtala sa Su.

„…aj tak jedno. Všetky sinice v kazetách pochádzajú z rovnakej kultúry. Nádeje však vkladám do konzerv.“

Už som pracoval s Trish dostatočne dlho, aby som vedel, že pod konzervou myslela nejakú tú svoju biologickú hatlaninu a nie tuniaka v paradajkovej šťave.

„Kde sa tu ten vírus mohol vziať?“ nadhodil som.

„Netuším,“ odvrkla.

„Mohol prísť zvonku?“

Na Shinea, ktorý to vyslovil, sme všetci pozreli s rovnakou výčitkou v očiach. V podstate ma fascinuje, ako sme sa za tie roky, bez ohľadu na pocity, ktoré voči sebe prechovávame, v mnohých veciach zosúladili.

„A čo ak sme ho už doviezli so sebou?“ navrhol som.

„To skôr,“ zavrčala Trish. „Ale pochybujem. Genóm siníc sa sekvenoval. Fága by vedci zistili.“

„No ale tým sme vyčerpali možnosti. A odniekiaľ sa zjaviť musel,“ podotkol som.

Trish mi venovala ďalší nevraživý pohľad.

„Dá sa ten vírus liečiť?“ opýtal sa Wade.

Trish pohŕdavo vyprskla. „Baktéria nie je komplexný organizmus. Nemá imunitu. Keď ju niečo napadne, nevyleží to v posteli. Proste skape.“

„A čo tak usmrtiť vírus samotný? Nejako chemicky?“ zaujímala sa Su.

„To ešte uvidíme,“ zhrnula unavene. „Ale nerobte si nádeje. Virióny sú skurvene malé vecičky a je ich skurvene veľa. Hocičo v takom množstve, aby ich spoľahlivo vykynožilo, by zabilo aj samotné baktérie.“ Vrazila kazetu naspäť. „Keby ma niekto hľadal, budem v labáku pracovať na tom, aby som vám zachránila vaše sprosté životy.“

„A svoj tiež,“ zamumlal Shine.

Su podišla k stojanom a povytiahla ďalšiu z kaziet. To som nemal vidieť. Väčšinu jej plochy pokrývala súvislá žltá škvrna, sýtejšia než na tej, čo držala Trish. Len po okrajoch sa držalo trochu zelenej. A predsa som necítil také to skutočné zdesenie, ktoré by prenikalo do hĺbky. A stavím sa o čo chcete, že ho necítil nik z nás.

To je naším výcvikom, povedal som si. Tvrdým výcvikom.

„Ak Trish zistí, že ten vírus je všade, a nevie sa ho zbaviť…“ začala Su.

Odpoveďou jej boli nahnevané pohľady trojice mužov. Kráčala po tenkom ľade. Všetci sme kráčali po tenkom ľade, no Su sa bezstarostne kĺzala k ešte tenšiemu.

„Tak máme kyslíkové rezervy, aby sme tento problém vyriešili,“ vyhlásil tvrdo Shine. „Poďme, mládež. Nemôžeme tu len tak stáť, kým nám Trish oznámi výsledky.“

„Stáť a nič nerobiť náhodou nie je zlý nápad,“ oponoval Wade. „Šetrí to kyslík.“

„Nebudeme šetriť kyslíkom,“ odsekol Shine.

Sakra, ešte tenší ľad. Pozrel som na kameru pod stropom. Tento rozhovor sa nahrával. Všetko sa nahrávalo. A vedel som si predstaviť, ako si pri jeho prehrávaní počas vyšetrovania v Houstone o pár dní povedia: Toto bol ten zlom. Vtedy sa stratila morálka posádky.

„Zatiaľ,“ dodal Shine. „Kým Trish nepotvrdí, že sme v sračke.“

O vlások, Shine, o vlások. A radšej som si odpustil poznámku, že ak sme v sračke, tak bez preventívneho šetrenia budeme v ešte väčšej. Pristihol som sa pri tom, ako mi zase chodia po rozume Bruceove slová: Bude vás lákať myslieť si, že je to len ďalšia simulácia. Nácvik, čo sa môže kedykoľvek prerušiť. Ale tomu nesmiete podľahnúť.

Rozišli sme sa s výrazmi zbitých psov. Mal by som preniesť vzorky z prechodovej komory do Trishinho labáku, no nechcel som ju rušiť. Nebola v tom žiadna solidarita, ohľaduplnosť, ani podobné kecy. Bol v tom jednoducho fakt, že naposledy vyzerala ako odistený granát, od ktorého sa treba držať ďaleko.

Sme ostro sledovaní, všetci piati. A nepochybujem, že mnohí ľudia by sa zdesili z toho, čo sa mi preháňa hlavou. Seriem na to. Zvysoka seriem na to, čo by som mal cítiť a ako by som mal myslieť.

Nebolo to také vždy. Na začiatku misie som sa cítil oveľa… vznešenejšie. Pateticky som sa vyjadroval o obrovských prínosoch nášho výskumu pre ľudstvo a o nehynúcom priateľstve ku kolegom, presne ako sa od astronauta očakávalo. A tiež som premýšľal tak, ako sa od astronauta očakávalo. No skúste si uchovať vznešenosť v ubíjajúcom stereotype stoviek dní. V rutine, strádaní a frustrácii, ktorá nikdy nebola hmatateľnejšia ako tu, v stiesnených priestoroch vzduchotesnej kupoly, v úplnej izolácii od všetkého, čo ste v predošlom živote poznali. Shine v mori trápnych poznámok občas vypotí perlu – a jedna z nich bola, že toto je ako vzťah. Spočiatku lietate na ružových obláčikoch, no čím dlhšie trvá, tým viac vám začne liezť na mozog, tým viac sa zbavujete ilúzií. S tým rozdielom, že s touto debilnou misiou sa nemôžete rozísť alebo si aspoň nájsť náhradnú známosť.

To je druhé z pravidiel hry. Ste sebestační. Musíte byť. Ak nebudete, umriete.

„Podľa mňa Trish blafuje.“

Strhol som sa z pohľadu na stenu. Shine. Zrejme išiel celý čas za mnou.

„Neblázni. Veď si videl tie žlté škvrny. A tiež to cítiť. Neustále.“ Pokrčil som nos.

„Niečo sme videli, áno. Ale čo to je, vieme len od Trish. Uveríme jej hocičo okolo tých zelených sajrajtov, lebo ona jediná je bioložka.“

„To by bolo trochu priveľa námahy na kanadský žartík,“ poznamenal som. „A tiež priveľa risku v prípade, že by sa zvrhol na čosi skutočne nebezpečné.“

„Nepovedal som, že Trish tie sinice… zažltila,“ vypadlo z neho po chvíľkovom hľadaní správneho slovesa.

„A zasmradila,“ doložil som.

„Ale možno tie mikróby postihlo niečo… ja neviem, menej vážne alebo dokonca neškodné, čo len tak hrozivo vyzerá, a Trish to využila na príležitosť nás terorizovať.“

„A čo by to tak mohlo byť? Jeseň v našej ľúbeznej záhradke?“

„Ja kurva neviem!“ vyprskol Shine. „Ale chápeš, vírus? Kde by sa tu sakra zobral vírus?!“

Niečo mi napadlo. Niečo podobné Shineovej myšlienke, ibaže temnejšie. „Trish,“ zamumlal som.

„Čo s ňou?“

Shine má dlhé vedenie. Až po dvoch sekundách sa jeho výraz zmenil. „Och…“

„Ako si povedal, jedine Trish z nás rozumie tým zeleným svinstvám.“

„Ale prečo by…?“

Jasné, nedávalo to zmysel. Ak túto hru prehráme my, prehrá aj ona. Bez siníc, ktoré sú našimi jedinými zdrojmi kyslíka, nie je nijaký spôsob, ako by táto misia mohla pokračovať. A ak vám práve napadol náš milý návratový modul, tak vás ubezpečujem, že ani v ňom počas tých siedmich mesiacov, koľko trvá let z Marsu na Zem, nevydržíme so zadržaným dychom. A to nespomínam skutočnosť, že planéty sú teraz od seba ďaleko, takže menej ako desať mesiacov by sme v module určite nestrávili.

Vzdialenosť planét. To je po hmotnosti druhý najväčší problém. Mars nie je žiadny posratý Mesiac, ktorý si od Zeme udržiava viac-menej konštantnú vzdialenosť. Niekedy je blízko, inokedy zas ďaleko. A lode by mali podľa plánu lietať medzi planétami hádajte kedy? Správne, keď sú k sebe najbližšie. Čiže najkratšia doba, akú by posádky mohli na Marse absolvovať, je sedemstoosemdesiat dní. Lenže potom nejaký génius z NASA vyhútal, že za dva marťanské obehy by ľudia pri neprerušovanom pobyte na jeho povrchu urobili dvojnásobok práce za oveľa menšie náklady, než by vydali na dve samostatné misie. A ak aj po sedemstoosemdesiatich dňoch všetko klape a nie sú žiadne vážne poruchy… čo v našom prípade neboli…

Keď som sa otočil, Shine bol preč.

 

***

 

Nevedeli sme sa dočkať, kedy sa zjaví Trish.

A ona sa zjavila. S nepreniknuteľným výrazom si bez slova sadla k večeri, hoci si dobre uvedomovala napäté výrazy svojich kolegov. Pozrel som na Shinea. Jeho konšpirácia o Trishinom terorizovaní nás všetkých nemusí byť úplne odveci.

„Tak je ten vírus vo všetkých siniciach, alebo nie?“ nevydržal to napokon Wade.

Opäť ten bodajúci pohľad. „Som snáď nejaký skurvený jasnovidec?“

Mladý zostal v pomykove. „Veď si hovorila, že na tom budeš pracovať…“

„Čiže sa podľa teba flákam, hej?“ Trish si nás zamračene premerala. „Naočkovala som konzervu, ale sinice z nej sa musia deliť aspoň sedemnásť hodín, kým vytvoria dosť veľkú vzorku na spracovanie, potom budem hodinu a pol extrahovať DNA a ďalšie štyri hodiny pobeží sekvenátor.“

„Takže až zajtra zistíme, na čom sme?“ nezdržal som sa.

„Zajtra o takomto čase.“

Ďalších dvadsaťštyri hodín v neistote, či nám má čo vyrábať kyslík!

„Nemôžeme dovtedy niečo…?“ začala Su.

„Ale iste, spravila som určité opatrenia. Znížila som teplotu hermetizovaných priestorov o desať stupňov. Pokles metabolizmu baktérií spomalí tiež množenie fága.“

„A výrobu kyslíka,“ poznamenal Wade.

„Ale stlmí smrad,“ doplnil Shine.

Trish nechala obe poznámky bez odpovede. „Informovala som o tom Houston.“

Shine udrel vidličkou o stôl. „Dohodli sme sa predsa, že všetky hlásenia budeme zostavovať spoločne!“

„A čo by si do hlásenia chcel pridať ty?“ osopila sa na neho Trish. „Popis toho, ako si sa pogrcal z toho zápachu?!“

„Mládež, situácia je výnimočná,“ pripomenul som im.

„Práve preto by sme mali držať disciplínu lepšie než inokedy,“ soptil Shine.

Wade mu nevenoval pozornosť. „Kedy Houston odpovie?“

Trish pozrela na hodinky. „Ešte šesť minút.“

Rádiový signál na Zem a späť na Mars neletí v týchto dňoch práve najkratšie. Planéty sa k sebe približujú, ale pomaly. Je to na porazenie, no ani návrat, ani komunikáciu urýchliť nemôžeme.

Ak mal niekto z nás nejakú chuť na jedlo predtým, teraz ju už nemal. Všetci sme len odpočítavali čas.

„Nechápem, kde sa tu mohol vziať vírus.“ Shine vyzývavo pozrel na Trish.

Pravidlo štyri, posielal som mu pohľadom. Nijaké konflikty. Nemôžeš obviniť Trish, sakra, Shine, maj

rozum.

„Ak bude v konzerve, potvrdí sa, že prišiel s nami.“

„Atentát?“ vyhŕkol som nechtiac skôr, ako to Shineovmu dlhému vedeniu došlo.

„Ale kto mohol chcieť…?“ spýtala sa Su.

„No kto asi? Naši milí konkurenti.“

„Číňania?“ opýtal sa Wade.

Tým smerom som rozhovor viesť nechcel. Ale už sa stalo. Automaticky sme všetci otočili pohľad k Su.

Tvárila sa, že si to nevšimla.

Človek aby neustále narážal na nejaké sprosté pravidlá.

V tom okamihu ako na zavolanie zaznel signál príjmu správy.

***

 

Houston nám náladu nezdvihol.

Trish s ním v tridsaťosemminútových intervaloch stále niečo konzultovala, keď som sa dovliekol do kajuty. Prezývali sme ich príhodne – rakvy. Aj nebožtíci majú viac miesta.

Veľa som toho nenaspal a čudoval by som sa, keby niekto z nás áno.

Keď som konečne odpútal myseľ od vírusu, ďaleko nedošla. Zastala pri Bruceovi a jeho pravidlách.

S Bruceom nás zoznámili, keď bol náš výcvik asi v dvoch tretinách fyzickej prípravy. Úmerne tomu sme sa cítili prepracovaní a podráždení. Mal som všetkého akurát dosť. A teraz ešte individuálne lekcie s nejakým Bruceom. Čakal som ďalšieho kravaťáka s nosovým hlasom. Bruce ma však ohromil. Nie hneď. Až vtedy, keď som si zrazu uvedomil, že namiesto ďalšej otravnej formality mu pri pive vykladám znaky, podľa ktorých som usúdil, že Trish je lesba.

Bol iný ako všetci technici, inžinieri, vedci a psychológovia, s ktorými sme predtým mali dočinenia. Nebol… papierový. Až neskôr som pochopil, že on jediný skutočne vedel, aké to tu bude. Že realita si všetkými predpismi, plánmi a postupmi vytrie zadok.

Bohvie, čo si o Bruceovi mysleli ostatní. S každým pracoval samostatne. Nikdy sme o ňom spolu nerozprávali. To sa sakra nedivím, keď každý z nás hovoril s Bruceom najmä o tých ostatných.

Raz som sa ho spýtal, či tá ospevovaná symbióza nášho uzavretého ekosystému naozaj dokáže fungovať tak hladko a sebestačne. „Robíš si srandu?“ zasmial sa. „Samozrejme, že to nebude fungovať! Musí však vydržať až do návratu. Vy ju musíte udržať. Pazúrmi, tesákmi, násilím, to je jedno. Tlak nesmie povoliť skôr než misia skončí.“

Takmer sme to zvládli, Bruce.

Ale hovno. My to zvládneme. Trish ten vírus zabije.

Zaspával som s myšlienkou na čosi zelené. Zelené bez žltých fľakov. Zelené, čo dokonca aj chlapcovi z Brooklynu pripadalo podozrivo blízke.

 

***

 

Puch bol ako úder bejzbalovou pálkou do brucha.

Zatackal som sa. Chcel som ísť na záchod a absolvovať obvyklú rannú hygienu, no po otvorení dverí ma ovalil smrad.

A zjavne som nebol jediný. Zaznel výkrik. Vzápätí som si uvedomil, že výkrik nie je normálna reakcia na zápach.

Vyrazil som vpred, snažiac sa súčasne utekať aj zadržiavať dych. S tým však nerátal ani výcvik.

Trish.

Nie, to nemohla byť ona. Trish nejačí ako nejaká hysterická ženská. To je asi jej jediná dobrá vlastnosť.

Ale bola to ona. Stála vo vzduchovej komore v nejakom vreci, ktoré zrejme predstavovalo jej spací úbor.
Na vreci sa jej od hrudníka nadol tiahla ohyzdná žltohnedá škvrna. Najprv mi napadlo, že sa z toho smradu povracala.

Potom som si všimol to isté aj na podlahe. V priveľkých množstvách na to, aby to boli zvratky.

A napokon, ten maglajz odkvapkával aj z okrajov kaziet. Radov kaziet. Všetkých prázdnych. Membrána nebola odolná voči rozkladu.

Pozrela na mňa a opäť raz nemusela nič hovoriť.

 

***

 

Denný harmonogram bol úplne v háji.

Pol deviatej, čas na raňajky, na čo však nikto ani nepomyslel. A nielen kvôli smradu, ktorý filtre zúfalo pomaly, ale poctivo odbúravali. Raz ho dostanú preč… na rozdiel od postupne sa hromadiaceho oxidu uhličitého.

Keď sa Trish spamätala, prezliekla sa do ochranného obleku a bleskovo začala oživovať konzervy. Wade mi pripomenul, čo to je. Zásoby vegetujúcich siníc podchladené v roztoku glycerolu a vody. Asistovala jej Su. Nám ostatným zatiaľ pripadla nevábna úloha zlikvidovať to, čo po našich úbohých predošlých zelených baktériách zostalo. A stále sme netušili, či sú konzervy čisté, alebo je ten vydrbaný fág aj tam. Neodvažovali sme sa o tom hovoriť. Neodvažovali sme sa to zakríknuť.

Ticho prelomil Wade. „Alternatívny zdroj kyslíka…“

Shine prudko privrel oči, hoci si mal skôr zapchať uši. Ja som rezignovane odhodil páchnucu handru, ktorou som vytieral podlahu.

Vidiac našu reakciu to Wade skúsil inak: „Fág nenapadá živočíchy. Ani rastliny. Trish to vravela. Jediné, čo dokáže zabiť, sú tie sinice.“

„Je ti nahovno, že neochorieš, ak nemáš čo dýchať,“ poučil ho Shine.

„Nemyslel som, že by sme sa nakazili my,“ bránil sa Wade. „Ale napadlo mi… no… aj keby bol fág naozaj všade, Trevorovi neublíži.“

Keď mi došlo, čo vraví, okamžite sa mi vybavil sen predošlej noci, či skôr posledné myšlienky polovedomia. Tušil som to. Prišiel som na to nezávisle tiež. Rozšírili sa mi oči.

Pri balení sa na túto úchvatnú výpravu chlapíci od NASA zavelili jednoznačne: päť kíl osobnej batožiny, ani o gram viac. Polovica z hmotnosti, ktorú smiete mať pri sebe pri párhodinovom lete lietadlom. A my sme s ňou museli vydržať niekoľko rokov. Väčšina si zabalila kadejaké spomienkové cetky od rodiny. Su ale skoro celých päť kilogramov investovala do jediného predmetu. Do Trevora.

Trevor je meter tridsať vysoký krotón. Ani sme si neuvedomili, ako nás postupom času čoraz viac a viac fascinuje. Nečudo – okrem nás a zeleného slizu na produkciu kyslíka bol jediným živým tvorom, ktorého sme vídali. A kvet je aspoň makroskopický. Dokonca sme mu začali hovoriť tým Suiným streleným menom. Vravím, keď sa vrátime domov, budú nás musieť dať do zvieracej kazajky.

„Zabudni, kamoš,“ odbil ho Shine. „Trish predsa vravela, že bežné rastliny pre päť osôb dosť kyslíka nevyrobia.“

„Pre päť osôb nie,“ zdôraznil som.

„Ani pre Su, sakra,“ vrčal Shine. „Rastliny tiež dýchajú, Einstein. Len sinice tvoria kyslík bez toho, aby ho potrebovali. Preto tu máme tie a nie zimnú záhradu.“

„Ale aj rastliny vyrábajú kyslík rýchlejšie než ho odbúravajú,“ nadviazal Wade. „Sú len neefektívni producenti vzhľadom na ich hmotnosť.“

A sme zase pri hmotnosti. Alfe aj omege našich ťažkostí.

„Su je malá,“ podporoval som Wadeovu teóriu, pretože bola vlastne moja. Začala ako moja. „Ak sa zavrie v kajute s Trevorom a nebude zrovna cvičiť jogu…“

„Chalani.“

Strhol som sa. Znelo to ako Trishin hlas a zároveň neznelo. Ani Trish nevyzerala ako Trish. Konské zuby mala výnimočne ukryté za perami zovretými do rovnej čiarky.

„Je to zlé?“ spýtal sa Shine, ako vždy pripečený Shine. Naozaj nechápem, prečo som ho považoval za niekoho, s kým si tu najlepšie rozumiem.

Trish nám ukázala Petriho misku s veľkým nápisom KONZERVA tiahnucim sa po jej povrchu. Bola zelená. Zelená so žltými škvrnami.

Biologička nechala misku vykĺznuť z prstov. Rozpleštila sa na nedávno utretom mieste a okrem hluku uvoľnila už známy smrad.

„Čo to sakra robíš?!“ zreval Shine.

„To je sakra jedno, keďže sme sakra v háji,“ povedala Trish a otočila sa. „Hra skončila.“

Nie. Hra neskončí. Nesmie skončiť. Nie je to hra, čo neviete, že to nie je hra?!

„Je fág vo všetkých konzervách?“ počul som sa pýtať. Odpoveď bola samozrejmá, ale musel som ju počuť.

„Kultúra bola nainfikovaná už pred štartom,“ hovorila Trish apaticky. „Ten vírus je umelý konštrukt, tak ako baktérie. A rovnako ako počítačové vírusy je dátumovo aktivovaný.“

„Čiže sabotáž?“ spýtal sa Wade.

„Nie,“ prehovorila Trish unavene, no sarkasticky. „To len nejaký pracovník NASA hneď po sekvenácii prihodil k siniciam fágovú kultúru zo žartu.“

„Spravili to Číňania.“ Wade zovrel ruky v päste. „Číňania, čo nás chcú vo výskume Marsu predbehnúť.“
Zaostril som na Su bezmocne stojacu na chodbe, ktorú Wade prebodával pohľadom. V hlave mi zaznel poplach, no neskoro.

Pohli sa naraz. Su dvoma skokmi vbehla do svojej kajuty a Wade sa vrhol na práve zatvorené dvere, mlátil do nich päsťami a reval.

Mal by som cítiť niečo iné. Vedel som, že by som mal. Ale moja otupená myseľ bola schopná produkovať iba jediné: no, z nášho avizovaného páriku Wade + Su evidentne nič nebude.

 

***

 

Po pár minútach Wadeovho kriku, nech Su otvorí tie skurvené dvere a Shineovho kriku, nech neplytvá naším kyslíkom, sa situácia upokojila. Sedeli sme v jedálni, Wade s tvárou v dlaniach, Trish s perami širokej tlamy zovretými do úzkej čiarky. Ona bledá, Wade červený, Shine čierny ako vždy… a ja som nechápal, prečo moja myseľ všetko komentuje s nezaujatým cynizmom.

Ale chápal som. A dobre. Stále porušujem pravidlá hry.

„Ako dlho nám vydrží dýchateľná atmosféra?“ opýtal som sa po neviem akom dlhom čase Trish.

„Ak použijeme aj kyslík z rezerv v skafandroch, dva dni.“

„Rátaš aj s možnosťou, že Su vylezie, alebo si to prepočítala iba pre nás štyroch?“

„Toto je absurdné,“ povedal Shine ticho.

„Čo s tým má Su?“ spýtala sa Trish, akoby ho nepočula.

„Má tam Trevora,“ ozrejmil som. „Vieš, svoju rastlinu.“

Trish len pozerala.

„Dokáže Su vyžiť z kyslíka, ktorý jej vyprodukuje ten kvet?“ zaujímal som sa.

„Toto je absurdné,“ povedala Trish ako oneskorená ozvena Shinea. A ja som vedel, že tým nemyslí možnosť Suinho prežitia s Trevorom.

Wade prudko vstal a ja tesne po ňom tiež. Neuvedomil som si to, kým som nespozoroval, že nohy ma nesú za ním. „Kam ideš?“

„Von,“ odsekol.

Srdce mi zovrela studená ruka. Konečne primeraná reakcia. To predtým bolo len tliachanie. Ale keď došlo k vážnemu ohrozeniu…

Na moju úľavu však Wade schmatol skafander a začal si ho navliekať, čím mi umožnil zachovať pokoj. „A načo?“

„Nechcem byť na tých posratých kamerách,“ ukázal na objektív v rohu.

Boli sme filmovaní. Neustále. NASA tvrdila, že nám ponechá súkromie a za bežných okolností sa po uplynutí každého marsovského dňa záznam premazával novým. Ale strata možnosti vyrábať kyslík sotva budú bežné okolnosti. Celý Houston je určite dychtivo nalepený na obrazovkách – samozrejme, s oneskorením spôsobeným zdržaním rádiového signálu.

Začal som si skafander navliekať tiež. Beztak sme dnes mali deň zbierania vzoriek. Navyše, pohovoriť si niekde mimo všadeprítomného odposluchu nie je zlý nápad. Dekompresná komora je jednomiestna a tak som vstúpil prvý. Ako jediná časť základne má pevné, neohybné steny. Nečudo, keď musí odolávať pravidelnej strate tlaku. Čoskoro som počul slabnúce syčanie odčerpávaného vzduchu.

Mars2Vonku som sa vždy cítil lepšie. Slobodnejšie, aj keď samozrejme uväznený v skafandri, ktorý sa dá chápať ako uzavretý priestor vskutku minimálnych rozmerov. V základni sme sa mohli pohybovať voľne, no bola malá. Viac som miloval túto šíru červenú pustatinu, zvlášť ak sa mi podarilo ušetriť si v nabitom vedeckom programe trochu času na menšiu prechádzku.

Wade sa ku mne o chvíľu pripojil a svižne sme vykročili. Znepokojene som si uvedomil, že rýchlou chôdzou sa rýchlejšie ochudobňujeme o zásoby vzduchu v nádržiach, ktoré by nám normálne po návrate doplnil skvapalnený produkt siníc. Možno by sme nemali… Lenže na druhej strane, načo bolo dobré kyslíkom šetriť? Za dva dni sa na izolovanú marťanskú základňu nikto nedostane, ani my sa nedostaneme nikam. Na hodinách nezáleží. Všetky spôsoby záchrany ležia rádovo mimo našich možností.

„Wade,“ oslovil som svojho podriadeného mierne. „Wade, to so Su…“

„A nie je to už jedno?“ otočil sa ku mne prudko. „Posrali sme to. Vlastne nie my. Bezpečnostná služba to posrala, keď dovolila, aby nám niekto hodil do siníc fága. Nie je to skvelé?“ rozhodil zúfalo rukami a znova vykročil. „Hráme tú ich posratú hru presne tak, ako chcú, a nakoniec sa to celé aj tak doserie bez našej viny.“

„Lenže oni nás budú sledovať až do konca,“ pripomenul som mu, ledva s ním držiac krok. „Pozorujú naše finále s očami na stopkách. Vieš, aká je to pre nich vítaná zmena po rokoch váľania sa na kancelárskych stoličkách? Prvotriedna reality show!“

„Mne je to u riti,“ zavrčal. „O dva dni aj tak príde koniec.“

„Ale teraz nie je o dva dni. Teraz je teraz. Ešte môžeme…“

„Dúfať v zázrak?“ uškrnul sa.

„Zachovať si tvár.“ Sám som si uvedomil, ako pateticky to znie. Sakra, a presne toto som pre nás chcel. Pátos až do záverečnej opony.

Malo to byť iné. Dojímavé. Celé riadiace stredisko si v tejto chvíli malo utierať oči vreckovkami a nie robiť to, čo pravdepodobne robia – civieť a tipovať, kto sa zrúti ako prvý. I keď už vlastne nebolo čo tipovať.

„Wade, vrátime sa a porozprávame sa. Všetci piati si rozumne pohovoríme.“

Na moje prekvapenie skutočne zastal. „Fajn. Už som si vyvetral hlavu.“

Poctivo som sa tejto snahe o vtip usmial. Vykročili sme k základni.

Malo mi napadnúť, že niečo chystá, keď ma nechal do prechodovej komory ísť prvého.

Ale urobil to tak nenápadne. Len trochu ustúpil a ja som teda vkročil dovnútra, myšlienkami úplne inde. Spamätal som sa až vtedy, keď som po výstupe z prechodovej komory a zaistení vnútorných dverí nepočul, že by komora vypúšťala, aby do nej mohol vojsť Wade.

To som si ešte, ja idiot, myslel, že sa pokazilo čosi v mechanizme vonkajšieho ovládania. Pred pár mesiacmi sme už mali taký problém. Spustil som teda dekompresiu interne. Ale po jej skončení nič. Wade nenastúpil.

Pravdu som pochopil až po aktivácii externej kamery. Chalan zatiaľ získal slušný náskok.

S revom som sa vsúkal do skafandra. Na okamih ma prepadla chuť celé to otravné kolo rekompresie a dekompresie preskočiť. Nech ma podtlak vyrazí von… Absurdnosť takého konania mi ale nedovolila ho zrealizovať. S nadávkami a ignorujúc otázky ostatných na komunikačnom kanáli som dekompresiou strácal drahocenné minúty.

Kým som sa dostal von, Wade bol už na horizonte. V danom smere ho tvoril nízky kopec, pod ktorého vrcholom stál. Keď som vyšiel z komory, hľadel mojím smerom.

„Wade!“ zreval som ako otec, čo pristihol syna o polnoci liezť oknom. „Kam si kurva myslíš, že ideš?!“

Technicky vzaté, krik som si mohol odpustiť. Kým boli naše skafandre vo vizuálnom kontakte, počuli sme sa rovnako dobre bez ohľadu na vzdialenosť. Ale niektorých zvykov sa človek nezbaví, nech misia trvá akokoľvek dlho.

„Je mi to ľúto,“ povedal. „Ale hra skončila. Rád som s vami pracoval.“

Aj na diaľku som zreteľne videl, čo Wade robí. Reval som „Nie!“, no úplne zbytočne. Zdvihol ruky k prilbe.

Potom si ju zložil.

V momente som sa odvrátil. Bolo to naozaj to posledné, čo som potreboval vidieť.

 

***

 

Schyľovalo sa k večeru.

Zápach už nebol taký hrozný. Vlastne som ho vďaka poctivej práci filtrov skoro necítil. Kvalita ovzdušia sa zlepšovala. Zdanlivo. A dočasne. Len kým koncentrácia CO2 nenarastie nad prípustné limity.

Trish nám bezvýrazným hlasom tlmočila správy z riadiaceho strediska. Nikto z desiatok kravaťákov, čo tam sedia, ani zo stoviek externých pracovníkov na celom svete, nemá nijaký posratý nápad, ako zastaviť úbytok kyslíka. Iný verdikt sa síce nedal očakávať, ale istým spôsobom som bol spokojný. Kvôli Wadeovi. Keby sa napokon ukázalo, že je z toho cesta von, o to viac by ma mrzelo, čo urobil. Čo som ho nechal urobiť.

Nemôžeme však opomenúť ani fakt, že štvorici ľudí vydržia zásoby dýchateľného vzduchu dlhšie ako pätici.

„Ako reagovala NASA na Wadeov… Wadeovu…“ Su nevedela nájsť správne slová.

„Myslíš na Wadeovu smrť?“ skočil som jej hrubo do reči.

Strhla sa. Všetci sa strhli a zízali na mňa. No tak som to povedal, pomyslel som si. A podčiarkol som to:

„Wade je mŕtvy. Skrátka mŕtvy.“

„Vraj ich to mrzí,“ dostala zo seba Trish napokon.

„Takže mrzí,“ zopakoval som posmešne.

„A čo Trevor?“ opýtal sa Shine.

Trish pokrútila hlavou. Poobede mu nasadila na listy nejaký prístroj a pravidelne ho kontrolovala. Nerobte si nádeje, varovala nás už vtedy.

„Dá nám trochu času, to je všetko. Ešte by som mohla získať nejaké hodiny, keby som z konzerv…“

„Načo nám je ďalší čas?“ prerušil som ju.

Zase na mňa zízali.

„Vy chcete čas? A čo s ním urobíte? Čo vôbec urobíte s tým predošlým časom? Koľko ho vlastne máme?“

„Tridsaťdva hodín,“ hlesla Trish. „Plus mínus. Predpovede sa menia podľa hodinových meraní koncentrácie kyslíka na základe toho, koľko…“ nedopovedala. Koľko sa hýbeme, soptíme, kričíme, či len apaticky ležíme. Koľko ho aktuálne každú hodinu spotrebujeme.

Čo podniknúť so zvyšným kyslíkom? Dal by som krk na to, že každý z nás nad tým už uvažoval. A jedna z polovážnych vecí, čo mi napadla, keď Wade zostal mimo hry, znela: teraz sa už o tie ženské vieme podeliť. Teda, nie že by ich situácia urobila vábivejšími.

Pomyslel som na to, aké je to postupne sa zadusiť oxidom uhličitým. Na rozdiel od oxidu uhoľnatého a iných bezbolestných smrťákov telo vie, kedy ho má priveľa. Dych sa zrýchľuje. Človek sa nemôže poriadne nadýchnuť. Klasické dusenie. Zdĺhavé a strašné.

Spomenul som si, ako si Wade dal dole helmu. Aj v atmosfére Marsu sa nachádza oxid uhličitý, no pod oveľa nižším tlakom. Na človeka zaútočí súčasne mráz a podtlak. Zložiť si prilbu na marťanskom povrchu je rýchlejšia smrť ako zadusiť sa oxidom uhličitým tu na základni, no nie je okamžitá.

Moje myšlienky prerušila otázka.

„Ak si dobre pamätám, si z New Yersey?“ spýtala sa Trish Su.

„Z Maine. Ale v New Yersey som študovala.“

Teraz som zase zízal ja.

Umieranie sa mení na čajový večierok.

A keď sa Su začala rozplývať nad tým, že spolu žijeme už celé roky, no zatiaľ sme sa dobre nespoznali, zdrhol som skôr, než som podľahol nutkaniu do niečoho vraziť.

Keď sa to tak vezme, mohol som byť vlastne rád. Už nijaké odškrtávanie dní zostávajúcich do konca misie. Nijaká hrubá Trish, upišťaná Su, pubertálny Wade a priblblý Shine. Zajtra v noci to celé skončí. Isteže, bolo by neporovnateľne lepšie, keby misia prebiehala podľa plánu, keby som to tu vydržal ešte zopár ťažkých mesiacov a potom by som sa vrátil domov. Ale v poslednom čase mi to akosi začínalo byť jedno. Aj pred tým Bruce varoval. No aj to mi začínalo byť jedno.

Kedy sa konečne budem cítiť adekvátne situácii?

 

***

 

Čajový večierok sa zrejme trochu zvrhol.

Cez clonu pomaly zaberajúcich sedatív ku mne prenikol rámus. Mal som to na háku. Posledná jasná myšlienka, čo sa mi vznášala v mysli, sa týkala toho, že tvrdo spiaci človek minie najmenej kyslíka.

Podľa očakávaní som sa prebral ráno. Vlastne skoro napoludnie. Nemyslite si, že som mal v pláne to tu zabaliť. Ešte nie.

Išiel som sa pozrieť do spoločenských priestorov, koho zavraždili alebo znásilnili. Našiel som iba Shinea. Spal pod stolom. A nie hlboko. Čudoval by som sa, keby si v tejto situácii dovolil spať hlboko – iba ak by to chcel so sedatívami prehnať on.

„Kde sú naše pôvabné princezné?“ hlesol som počas prípravy kávy.

Shine si pretrel oči. „V kajutách. Zamknuté.“

Bol si si to overiť? To som ale nevyslovil. Nebol síce dôvod nepovedať si teraz všetko, čo si o sebe myslíme, ale aj tak som to neurobil. Predstierajme ešte chvíľku, že hra funguje.

„Počuj,“ zahlásil Shine. „Musíme ísť von. Mimo toho posratého dohľadu.“

Súhlasil som. Zvyšok kávy sa ocitol v odtoku.

Po opustení prechodovej komory mi pohľad zaletel k nízkemu pahorku, na ktorý sa Wade vyšplhal predtým, ako si zložil prilbu. Teraz som na tom mieste nevidel nič. Keď tam vtedy stál, jeho kolená sa z mojej perspektívy už strácali pod horizontom.

„Napadlo ti niekedy, že keby niekto z nás umrel, ostatní by prežili dlhšie na úkor jeho kyslíka?“ spýtal sa Shine.

„Isteže,“ zareagoval som s istým znechutením. „Ale telo by sme museli rýchlo vyniesť von. Inak by nám kyslík zožrali mikróby pri rozklade.“

Cez svoju a jeho helmu som videl, ako prikývol. Trmácali sme sa zanechávajúc naše stopy v červenom prachu.

„Je fajn, že Wade… že to urobil.“

Čo je na tom fajn? spýtal som sa v duchu. Ostával nám kyslík na posledných štrnásť hodín a stále mi to nepripadalo ako vhodný čas na úprimnosť. Vedel som, že Shine sa premáha, že chce so mnou hovoriť o veciach, o ktorých nikdy s nikým nehovoril, no nejako som v sebe nenašiel chuť mu pomáhať.

„Prečo si povedal, že Wade umrel?“

Otázka ma zaskočila. Civel som na neho. „Pretože…“

„Len mi sakra nehovor, že preto, lebo je to pravda,“ zastavil ma Shine.

„Bruce nám…“

„Seriem na Brucea. Seriem na celú túto posratú planétu.“

Zrazu sa ma zmocnilo nepríjemné déja vú, až na to, že déja vú to nebolo. Bola to jednoducho spomienka a nie na vzdialenú minulosť. Na včerajšok. Wade. Ako som len mohol byť taký sprostý?

„Shine…“ začal som s rýchlym, prerývaným dychom. A tým som aj skončil.

„Chceš hrať túto frašku až do konca? Prosím. Ale ja sa odpojím.“

„Shine…“ skúsil som znova. „Shine, kde myslíš, že je teraz Wade?“

Len na mňa hľadel. Mal som šancu. Prehovoriť ho. Alebo ho zdrapiť a dovliecť do prechodovej komory. To by bolo hrdinstvo. Riadne divadielko pre čumilov v riadiacom stredisku, ktorí si určite nič z tohto finále nenechávajú ujsť.

A vzápätí tá chvíľa pominula. Shine si odpojil poistky na prilbe, hoci moje ruky vyštartovali k jeho hneď, ako sa pohli. Len som ho spomalil, no nezastavil. Nie som až taký silák. Nie som hrdina. Nie som…
Shine vypúlil oči a rozdrapil ústa vo výkriku, ktorý som nemal šancu počuť.

Strnul som v hrôze.

Chytil sa za krk a klesol na kolená. Vyzeralo to, akoby ho napínalo na dávenie. Alebo sa skrátka dusil.

Sám som nevedel chytiť dych. Okolie začalo černieť. Nemohol som odpútať zrak od Shinea, ktorý sa zvíjal na zemi, až napokon znehybnel.

Nemožné, nemožné, nemožné…

Telo prebralo kontrolu samé nad sebou. Nohy ma niesli do prechodovej komory. V ušiach mi hučalo a pred očami som mal tmu. Dovnútra. To bolo jediné, po čom som túžil. Do našej atmosféry. Dnu.

Dostal som sa tam, spustil kompresiu, a potom môj organizmus ako na povel povolil. Padol som na kolená, hoci v tesnej kabíne na to bolo sotva dosť miesta. Oči mi vyliezali z jamiek. Dusil som sa – nie plynom, myšlienkami. Musel som tragicky pripomínať Shinea.

Strhol som si helmu hneď, ako kontrolka ozelenela, ale záchvat neprechádzal. Uvidieť naživo z bezprostrednej blízkosti smrť dlhoročného kolegu je riadny zásah. Ale nie hlavný.

Nie som…

Nie som…

Nie som…

Nedopovedaná myšlienka, čo sa vynorila tesne predtým, ako si Shine zložil prilbu, sa vracala. Myšlienka, ktorú som si nedovolil dokončiť, lebo odporovala pravidlám. Shine pravidlá dodržiaval až do konca. A Shine preto umrel. Nesmiem nasledovať jeho príklad.

Ak je to vôbec možné.

Nie som astronaut.

Nikto z nás nie je.

Padol som tvárou dole a chrčal. Namiesto úľavy ma drvili dve reality, z ktorých ani jedna nechcela pustiť. Povracal by som sa, keby sa mi v mysli nevynorilo uvedomenie, že vzduchový filter odsaje z mojich zvratkov vlhkosť, tá pôjde do prekliateho recyklačného systému, a ja ju budem musieť potom piť. A tak som to nejako ovládol. Neviem ako, ale ovládol som to.

Víťazstvo ducha nad hmotou. Presne to sa podarilo aj Shineovi.

Zrejme som omdlel.

Prebrala ma až Suina snaha vytiahnuť ma von z prechodovej komory. Čo sa jej pri jej štyridsiatich piatich kilách oproti mojím deväťdesiatim nemohlo podariť. Vydesená volala moje meno.

Omámene som sa posadil. Videl som len ju. „Trish?“ spýtal som sa s neblahým tušením.

Su vstúpili do očí slzy. „Dala som jej injekciu. Ona… ona sa ma pokúsila… Chcela so mnou…“

Pochopil som. Takže Shineova dedukcia predsa len nebola chybná. Trish je naozaj lesba. Shinea to poteší… kým som si neuvedomil, že Shine je mŕtvy.

Naozaj mŕtvy.

Su si utrela oči. „Len spí. Zam… zamkla som ju v kajute.“

Odstúpila odo mňa. V pamäti ešte určite mala pokus o znásilnenie od Trish – a možno si práve v mysli premietala, že priviesť ma k vedomiu asi nebol až taký skvelý nápad. Napokon, výber potenciálnych sexuálnych partnerov sa nám teraz riadne uľahčil.

„Čo sa stalo so Shineom?“ opýtala sa.

„Umrel.“

Nevyzerala, že by ju to prekvapilo.

„Myslím naozaj umrel. Nie umrel pre nás, nie umrel ako…“ chcel som povedať Wade, ale zarazil som sa.

Shine, kde myslíš, že je teraz Wade? To bola posledná otázka, ktorú som mu položil.

A v duchu som na ňu videl odpoveď.

Ak išiel aj v noci len s minimálnymi prestávkami na oddych, mal by niekedy o tomto čase dosiahnuť základňu Dugway Proving Ground. Predstavil som si, ako unavený a dehydrovaný na chvíľu zastane na kopci na dohľad od budov – a potom vykročí smerom k nim. K ľuďom. Ten bledý ksichtík má určite spálený od púštneho slnka, pot sa z neho len tak leje, ale je v poriadku. Mimo hry, no v bezpečí.

Shine mi však ponúkol iný scenár. Scenár, podľa ktorého sa Wade v okamihu, keď som sa od neho odvrátil, začal dusiť. A jeho telo tam doposiaľ leží, hneď za obzorom, skoro na dosah ruky podobne ako Shineovo.

Lenže to nemôže byť skutočné.

Nechápal som, čo som videl. Moja myseľ to odmietala. Ona to zvracala. Dobre, poklesol tlak. Na základni bol udržiavaný na dvoch pozemských atmosférach, čím rozdiel v tlakovom gradiente dosiahol rovnakú hodnotu ako na základni stojacej na Marse. To preto, aby sme vedeli monitorovať úniky vzduchu z dlhodobého hľadiska – a samozrejme tiež preto, aby kupola zostala nafúknutá. Áno, po niekoľkých rokoch strávených pod 200 kilopascalmi by bez prípravy nebolo zloženie prilby v prostredí so 101 kilopascalmi príjemné. Človeku by nepríjemne zaľahlo v ušiach, možno by pociťoval slabé príznaky dekompresnej choroby.

Ale mal to sakra prežiť.

Apaticky som všetko rozpovedal Su. Posadili sme sa do jedálne, ja s vrecúškom ľadu na čele, ktoré som si rachol o hranu pri zmietaní sa v prechodovej komore.

„Takže je to pravda,“ zapišťala Su. „Vytvorili nám závislosť na nejakej zložke atmosféry základne, ktorá sa v zemskej atmosfére nenachádza.“

„Debilina,“ zavrčal som. S rukou podpierajúcou si vrecko na hlave som vyzeral ako po desiatom pive. Pivo by teraz bolo fajn. Alebo aj niečo tvrdšie.

„Bruce naznačoval…“ bránila sa.

Bruce nič také nenaznačoval, chcel som odvrknúť, no zarazil som sa. Naozaj? Pravidlo číslo jedna: toto nie je simulácia.

Nie je to simulácia.

Celé tie roky som to chápal tak, že nechce, aby sme si pripomínali, že je to iba simulácia. Že sme iba banda týpkov, čo sa za ťažké prachy v púšti hrá na kozmickú výpravu. Ale čo ak to myslel doslova?

„Prečo by to robil?“ spýtal som sa sťažka. „V Utahu je za vraždu trest smrti. Sme stále v Utahu, alebo nie?“

Alebo nie?

Nie je to hra.

V ušiach mi zase začínalo hučať.

„Lebo inak sa nedá nasimulovať smrteľnosť prostredia. A oni túžili po úplne vernej simulácii. Generálke pred skutočným pilotovaným letom na Mars.“

„Niečo mi o tom hovor,“ zavrčal som znova. Vedel som sakramenstky dobre, prečo tu sme. No časť zo mňa naopak Su povzbudzovala, chcela, aby ďalej hovorila. Potreboval som to počuť. Potreboval som si byť načistom, že posledné štyri roky života som prežil v síce vernom klame, ale stále len klame.

Činili sme sa ako sme len mohli. Slová simulácia a podobne boli zakázané. O okolitom priestore sme mali dovolené hovoriť len ako o Marse. A ono bolo vlastne obrazu Marsu dosť verné. Ani stopa po živote, červený piesok, červené skaly, červené hory.

Až na oblohu. Modré nebo sa našej každodennej snahe vysmievalo.

„A ľahko sa môže stať, že na Marse niekto umrie. Nie, nemyslím, že chceli, aby niekto umrel – ani pre nich to nebola len hra. Ale ak sa tak stane v dôsledku čohosi, čo inžinieri na Zemi nedomysleli, potrebovali skúmať následky na psychiku zvyšku posádky.“

„Blbosť,“ povedal som. Ale už to neznelo tak presvedčivo.

Nie je to hra.

Mali sme čo stratiť, ak neuspejeme a simulácia sa bude musieť núdzovo prerušiť. Bolo toho veľa. Rozprávkové peniaze, z ktorých v prípade nutnosti predčasného ukončenia nielenže neuvidíme ani cent, ale musíme tiež zaplatiť NASA odškodné. Zmluva hovorila o mnohých výhodách v prípade úspešného zvládnutia a naopak nevýhodách až do konca života v prípade zlyhania. Chceli nás dobre motivovať, aby sme to brali sakra fakt vážne.

Ale stále to bolo neporovnateľne menej než stratiť život.

Človek si ten rozdiel uvedomuje, aj keď nechce. Nikdy sme nehovorili na zakázanú tému, hoci veľakrát sme sa ocitli na hrane, no neustále som to vnímal už len v našej každodennosti. V tej frustrácii. Vo vzájomnom pohŕdaní. V tom živočíšnom vedomí si všetkých obmedzení, ktoré naša misia skrývala. Tušil som dôvod. Cítil som ho. To preto, že sme neboli žiadni hrdinovia. Žiadni vyslanci ľudstva v ďalekom vesmíre. Len zopár peniazechtivých hlupákov.

Vrátil sa mi obraz dusiaceho sa Shinea. Môže človeka zabiť predstava, že vyše štvorročné týranie bolo zbytočné? Že z ranča na Floride, čo si chcel kúpiť, nič nebude?

Toto ho samozrejme zadusiť nemôže, ale…

Infarkt by už dostať mohol. Veď neviem, na čo vlastne umrel – sám som bol vtedy polomŕtvy šokom.
Áno, keď nás vyberali do oddielu, boli sme v perfektnej kondičke. Lenže posledné vyšetrenia prebehli pred štyrmi rokmi… rokmi strávenými v neveľmi zdravom prostredí.

Nie je to hra.

Naša mantra. Naša pravda opakovaná stovkykrát týždenne, nemilosrdne sa vštepujúca do podvedomia, časom sa vynárajúca, aj keď sme nechceli.

„To je absurdné,“ zachripel som frázu, ktorá na začiatku našich problémov s fágom toľkokrát odznela. Isteže by bolo absurdné pomaly sa na základni dusiť oxidom uhličitým, kým všade naokolo je nádherná dýchateľná atmosféra.

Dýchateľná pre toho, kto tomu verí.

Externá kamera ukazovala, ako vonku zapadá slnko. V bezvedomí v prechodovej komore som strávil niekoľko hodín. Podľa počítača nám ich zostávalo ešte asi šesť. Prišli sme o Shinea, áno, ale s ním aj o zásoby vzduchu v nádrži na jeho chrbte. Časť kyslíka spotreboval aj vyčerpávajúci zápas Su s Trish.

Teraz bola obloha červená ako na záberoch z… A potom sčernie. Objavia sa tisíce hviezd, omnoho viac, než ich vidno z presvetlených obývaných oblastí. Zo Zeme.

Ty si na Zemi.

Lenže čo mi to potvrdí? Ešte aj komunikácia s riadiacim strediskom bola pozdržiavaná vždy o presne takú periódu, akú by v danú časť roka trval let signálu na Mars a späť. Noc umožňovala púšti na rozhraní Utahu s Arizonou dokonalú vizuálnu premenu na marťanský povrch. Modrá obloha by potvrdzovala pravdu, ale teraz bola preč. Preč až do rána. A čas do rána nám už nezostáva.

A potom Shineova smrť. Veľmi silný dôkaz videný zblízka na vlastné oči.

Prinútil som rozklepanú myseľ uvažovať. Shine. Kyslík na jeho chrbte. Nie je ďaleko. Keby som poň išiel, získali by sme čas možno až do úsvitu.

Nebuď blázon.

Celé roky som sa pristihoval pri porušovaní pravidiel hry. Teraz som sa pristihoval pri tom, že ich nedokážem prestať dodržiavať.

„P… pozri,“ otočil som sa k Su. Vydesilo ma, ako mi pritom zlyhával hlas. „Trish spí. Nevie, čo sa s ňou deje. Ak tu ostaneme, všetci pomrieme. Tak či tak. Je to jediné rozumné, čo môžeme…“

„Čo?“

„Vyniesť ju. Von.“ Oblizol som si vysušené pery. „Aby sme vyvrátili tvoju hypotézu.“ A potvrdili moju o tom, čo skutočne zabilo Shinea. „Ak mám pravdu, nič sa jej nestane. Nebude vedieť, že opustila základňu. Prežije.“

Suine oči boli neskutočne tmavé. A nehybné.

Len spí.

Á sakra.

Skoro som zabudol, že sme majstri autosugescie. A možno nie sme. Možno svoje robí len dĺžka vymývania našich mozgov.

Su sa odplížila preč. Pre prípad, že by som chcel pomstiť Trishinu vraždu. Alebo nájsť si náhradný testovací objekt.

Lenže ja som sa na nič nezmohol. Ale snáď sa to zmení. Ešte mám čas. Odkladám chvíľu, kedy to budem musieť skúsiť. Určite to skúsim. Je to moja jediná nádej. Vo vnútri mi bezpečne žiadna nádej neostáva.

Zatiaľ mám čas, kým vonkajšok všetok zvyšný čas odstrihne.

Minúty ubiehajú v tichu. Každý nádych ochudobní atmosféru základne o trošku kyslíka. A ja len sedím.

A čakám.



Moja literárna tvorba


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Komentárov: 5     Upozornenia: 0

Autor Martin Pi jún 10th 2016 at 2:40 pm  

Prednedávnom som si prečítal Pravidlá hry a bol som milo prekvapený. Na malom priestore si dokázala z pohľadu hlavného hrdinu pútavo opísať zvyšné štyri postavy, ktoré som nemal žiaden problém vzájomne od seba odlíšiť, pretože každá bola svojím spôsobom exot :) Ďalej sa mi páčili občasné humorné vsuvky, ktoré vôbec nepôsoboli silene (že pod konzervou Trish zrejme nemyslela tuniaka v paradajkovej šťave, alebo že keď baktériu niečo napadne, nevyleží to v posteli, proste umrie a basta :) ) Nadávky mi nevadili, pomáhali navodiť dojem, že posádka už má toho plné zuby. Atmosféru sa ti podarilo vybudovať skvelú. Záver bol nejednoznačný, ale o to bol tento príbeh pre mňa zaujímavejší.

Autor Jaro Pi feb 9th 2018 at 9:09 pm  

Uprimne povedane cital som to s usmevom, nejak mi tie nadavky nesedeli, citit istu neprirodzenost, bolo ich vela na poviedku, akoby si povedala autorka, ze ich tam da silou mocou, pripada mi to ako experiment s nadavkami, ktory podla mna literarne nebol uspesny, v deji sa akosi straca nit, pschologia postav mohla byt prerpacovanejsia, dialogy mi nepripadaju ako dialogy vedcov, netvrdim,ze vedec nemoze obcas vypustit nejaku mensiu nadavku, a ani na nich nenaraza ale celkova uroven dialogov je podla mna neprirodzna k danej situacii v poviedke.

Autor Adhara Pi feb 9th 2018 at 9:34 pm  

Ďakujem za komentáre. Nie si sám, komu tie nadávky nesadli, podobná reakcia (aj v ostatných výčitkách) sa už raz vyskytla. Ja sama nadávky v texte nemusím a ani nepoužívam, toto bola výnimka, v podstate skutočne akýsi experiment. Ja osobne som ale s výsledkom experimentu spokojná. :-) A k tým vedcom, no, sama by som neuverila, aký slovník majú doktoranti, kým som nepočula na vlastné uši… alebo aj iní profesionáli (nechcem byť príliš konkrétna, nech niekoho nekompromitujem).

Autor Jaro Pi feb 9th 2018 at 9:54 pm  

Takto k tym nadavakam, ani ja ich nemam rad v knihach, tie este znesiem co si tu napisla, teraz som nenarazal na fakt, ze su tam ,ale ze ich je zbytocne vela, keby napr. boli vela krat aj ine vyrazy tiez by mi to nesedelo.Tiez som si niekedy naivne myslel, ze nadavky myslim, tie najhrubsie pouzivaju len ludia z nizsim IQ ,ale zial nie je to tak, hrube nadavky a neslsune vyjadrovanie som zaregistroval u ludi aj velmi inteligentnych, spravnych, ktorych si vazim a pod a to v kazdej profesii a kazdom veku. Proste pre niekoho je hruba nadavka v poriadku , niekto sa tak proste nevyjadruje, lebo sa nechce hambit a zda sa mu to nevhodne. Tak ako su ludia sarmatni a s charizmou, su aj ludia co nadavaju a taki co nenadavaju a maju kultivovany a slusny slovnik. Narazal som na dialogy vedcov, celkovo sa mi zda ako by sa bavili nejaky bezni ludia az obcas pubertiaci.Inak to nie je zle.

Autor Adhara Pi feb 9th 2018 at 10:55 pm  

A to už sú tie nadávky oproti pôvodnej verzii preškrtané. :-) Veď to, že nie každý človek s vysokým IQ sa vyjadruje kultivovane… A tu mali tie nadávky a celkový prízemný spôsob reči byť aj nenápadným vodítkom k pointe (v závere je prízemnosť vysvetlená) a tiež vyvolať nesympatie čitateľov voči postavám.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.