Do čítania Temného leta od Dana Simmonsa som išla na základe tipu, že je podobné ako Kingovo To, ale ešte lepšie. Príťažlivá, atmosféru navodzujúca obálka zvýšila moje očakávania. Začala som sa tešiť na dobré letné čítanie, kde sa k šumu kukurice, ospalej horúčave, prachu, peľu a hmyzu pridá nejaké to tajomné temno. Kniha však očakávanie nenaplnila a môžem povedať, že hoci To nepovažujem za vrcholovú Kingovu knižku, King odchádza ako jednoznačný víťaz. Prečo?
Obe knihy majú mnoho spoločných prvkov. Obe sa odohrávajú pred niekoľkými desaťročiami. V oboch ide o partiu detí rovnakého veku jedenásť-dvanásť rokov, partiu tvorenú chlapcami a jedným dievčaťom. V oboch knihách začnú letné prázdniny a deti sa spočiatku neviazane zabávajú, len s trochou ostražitosti voči miestnym chuligánom – postupne však zažívajú zvláštne až desivé príhody a zistia, že v ich mestečku vyčíňa neznáme zlo. V oboch prípadoch závažnosť náznakov umocňuje neobjasnená smrť jedného dieťaťa. V oboch prípadoch zlo už v minulosti na mestečko zaútočilo – zdá sa, že útoky prebiehajú vo vlnách a jeho najobľúbenejšími obeťami sú deti. A v oboch prípadoch sa decká spoja, aby zlo úspešne porazili.
Simmonsova verzia ma ale nechytila. Tu by sa mohla recenzia aj skončiť, pretože v očiach čitateľa, ktorého kniha nezaujme, je na nej zlé vlastne všetko. Príčinou, kvôli ktorej som sa prvú polovicu knihy len útrpne modlila o zlepšenie a druhú polovicu už len o to, aby rýchlo prišiel koniec, si navyše vôbec nie som istá. Neviem, či to štýl autorovho písania mi úplne pokazil obsah, alebo to boli obsahové nedostatky, ktoré pokazili štýl. Prikláňam sa k prvej možnosti. Každopádne ďalej budú nasledovať už len vysoko subjektívne dojmy, ktoré sú v prudkom rozpore s tým, čo som o knihe počula od iných.
Začneme dejovými odlišnosťami. Kým Kingove obludy sú charakteristické tým, že sú silne nadprirodzené, telepatické a prestupujú celú osobnosť svojich obetí, Simmons stavil na klasiku z (rozkladajúceho sa) mäsa a kostí. Niežeby jeho príšery nemali nadprirodzené schopnosti – menia podobu, vytvárajú akési tunely v priestore a podobne – ale sú predsa len prízemnejšie. Čo by samo osebe vôbec nevadilo, naopak, niektoré zo Simmonsových inovácií sú veľmi sľubný materiál: odpudzujúci kafilérny voz prenasledujúci deti, príšery podobné obrovským mihuliam, uzavretá stará škola skrývajúca tajomstvo… ale spracovanie ma nepresvedčilo. Netuším, či je to súčasťou menšej mystickosti, ale na rozdiel od Kinga pri Simmonsovi mi chýbal pocit prepojenosti prvkov knihy. V Temnom lete deti nad potvorami takmer vôbec nepremýšľali – zišli z očí, zišli z mysle, a trvalo naozaj dlho a stálo veľa desivých príhod, kým si príšery vynútili ich ctenú pozornosť. Dosť čudné jednak vzhľadom na detskú fantáziu a jednak vzhľadom na to, že sa ako mladší hrávali na ochrancov mesta – no keď prišlo naozajstné ohrozenie, boli k nemu na môj vkus až príliš ľahostajní. Celkove mali decká chabý vnútorný život, čo mi bránilo v stotožnení sa s nimi.
Ďalšia vec: King bol v To možno miestami rozvláčny, ale Simmons bol v temnom lete extrémne rozvláčny. Obaja autori sa okrem hororového príbehu snažili vystihnúť aj mnohé aspekty detstva a nezabudnuteľného pocitu letných prázdnin. Kým u Kinga sa to však podarilo spojiť do celkom schopného – hoci preškrtaniahodného – celku, Simmonsove prázdninové úseky ani nevytvárali atmosféru, ani som nevidela nijaký ich význam pre strašidelnú zápletku. I ničnedianie sa však autorovi ľahko opdúšťa, ak na jeho opis používa vhodný jazyk – to však je ďalšia vec, ktoré Simmonsovi chýba. Nepoužíva zaujímavé drobné detaily, ktoré by utkveli v pamäti a dodávali textu iskru. Namiesto toho zaťažuje čitateľa rozvláčnymi popismi rozličných častí mesta, ktoré mi okamžite vyfučali z hlavy, a dej nikam neposúvajúcimi podrobnými popismi detských letných hier. Jeho štýl je taký únavný, že raz som zadriemala uprostred scény, kedy na jedného hrdinu mierili puškou – čo samo osebe vypovedá o nulovej gradácii, schopnosti vyvolávať napätie či nebodaj strach.
Postavy mi neboli sympatické. Vôbec som sa o ne nebála a s výnimkou génia Duana som si ich veľmi dlho plietla. Mimochodom, o to, že som sa o ne nebála, sa svojím predslovom (zdĺhavým a nudným ako celá kniha) pričinil aj autor sám. S ľahkosťou v ňom totiž oznámil, že jedna z jeho postáv zomrie, a hoci sa vzápätí dušoval, že neprezradí, ktorá, má to jeden veľký háčik – ako ostatne aj sám spomína, preživšie deti sa neskôr objavujú v ďalších jeho knihách, z ktorých jednu som už zhodou okolností čítala. Bolo mi preto jasné, ktorý z hrdinov je mimo hry, a kto nebodaj čítal knihy so všetkými preživšími postavami, ľahko sa dopracuje k záveru, kto je odsúdený. Tento nerozumný spoiler však má aj ďalší nepriaznivý dôsledok – keď v polovici knihy spomínaná obeť naozaj padne, do konca knihy vrátane záverečného boja už čitateľ nemá absolútne žiadny dôvod sa o decká obávať. Niektorí autori sú však takí silne presvedčiví, že hoci vieme či tušíme, že postava padne či prežije, predsa v nás do poslednej chvíle nechávajú v nádeji alebo neistote, že čo ak…, v Temnom lete ale nič také nehrozilo.
Hoci knihu s nevydareným začiatkom a súčasne vydareným záverom nepoznám, napriek tomu ma koniec tejto knihy sklamal. Predovšetkým sme sa nedozvedeli, čo je to zlo zač a o čo mu ide, okrem toho, že ide o nejaké zlovoľné staroegyptské božstvo. Dobre, ani v Kingovom To sme sa o podstate obludy nedozvedeli viac než náznak jej mimozemského pôvodu – ale To mi napriek tomu pripadalo oveľa uzavretejšie než tento román. Áno, je jasné, že Simmonsova obluda žijúca v škole chce žrať a množiť sa – ale nerozumiem tomu, ako do toho zapadajú jej ľudskí spojenci – školník, učiteľka, riaditeľ. Čo sľúbilo monštrum im? Na základe čoho sa nechali zmanipulovať? Podotýkam, že mi nejde o lacné vysvetlenie známe z kdejakého béčka, kde nepriateľ bezmocným a na smrť odsúdeným hrdinom (ktorí sa z toho ale samozrejme dostanú) začne z nejakého podivného dôvodu vysvetľovať všetky svoje hlboké vnútorné pohnútky. A v jednej časti knihy som ustrnula v hrôze, že presne k takémuto lacnému vysvetľovaniu sa schyľuje. Lenže napokon nedošlo k lacnému vysvetľovaniu, nedošlo totiž k žiadnemu vysvetleniu. Pričom nepochybujem, že keby sa čosi takéto odohralo v skutočnosti, samozrejme by sme sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedozvedeli, čo a prečo za tým stálo. Ale toto je kniha a od knihy má človek iné očakávania než od reality. Jeden chlapec sa sám pýta netvora, ktorý za ním príde ako hovorca zla: „Kdo jsou ti „my“, o kterých pořád mluvíš? Partička mrtvol a zvon?“ Netvor sa však neunúva odpovedať. A po čase sa zdá, že tým sarkazmom chalan udrel klinec po hlavičke. Partička mŕtvol a zvon.
Nezhltla som ani to, že dospelí sa uspokojili s detským vysvetlením udalostí. To naozaj škola podpálená kamiónom zboku stihla do príchodu požiarnikov vyhorieť tak do tla, že nezostala ani najmenšia stopa po niečom nenormálnom? Veď bola obludami naprataná od suterénu až po povalu – nezachoval sa ani jediný dôkaz? Veľmi divné.
Záver je klasicky preružovelý. Všetci sa zachránia, všetko sa ututlá, deti si medzi sebou vyrovnajú spory, chromá babička sa začína uzdravovať, leto pokračuje a všetci žijú šťastne.
Pred Temným letom som od Simmonsa čítala ešte Deti noci a hoci ani tá kniha ma ktovieako neoslovila, prejavil v nej väčší zmysel pre budovanie atmosféry ako v Temnom lete.
•Názov: Temné léto
•Autor: Dan Simmons
•Vydavateľstvo: Laser books
•Počet strán: 552 strán
•Jazyk: český jazyk
•ISBN: 9788071933588
•Rok vydania: 2012
Napísať odpoveď