header image

 
 

Zavolajte Ralpha 1/3

Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 31. 12. 2012
 

Slnko sa skláňalo k západu a chystalo sa ukončiť deň – ďalší deň, v ktorom ju nenašli. Otvorená paluba bola v podstate prázdna, väčšina ľudí večerala. Pete videl pri zábradlí stáť len jediného muža, asi šesťdesiatnika, so šiltovkou na hlave, hľadiaceho na more. Mal oblečené tričko, nie košeľu s kravatou, a nevšimol si ho medzi technikmi. Na základe jedného i druhého Pete usúdil, že patrí k vedcom. K pôvodnému osadenstvu lode predtým, ako si ju požičalo americké námorníctvo.

Pete opatrne pristúpil k zábradliu a snažil sa pozerať smerom k obzoru. Tam, kde sa od hladiny odrážalo takmer všetko slnečné svetlo a zvýrazňovalo jej vlnenie. Napriek fóbii z hĺbok ho voda odjakživa fascinovala. Plytká voda, vlny, prelínanie hladiny, alebo tanec lámajúceho sa svetla na dne akvárií a bazénov. Neustále sa pokúšal zachytiť, pochopiť, zvečniť podstatu vnemu, aký v ňom vyvoláva vlnenie. Až napokon našiel niečo, čo sa k tomu aspoň trochu približovalo. Arpeggio, hudobná technika, ktorá mu tak pripomínala mihotavé svetlo na vlnách.

Jeho opojenie vodou kedysi dokonca balansovalo na dosť nebezpečnej hranici. Mal vtedy sedem rokov a bol s rodičmi na nákupoch. Kým sa mama sústredila na prezeranie oblečenia, Pete nebadane zišiel až dole na prízemie a vyšiel z obchodného domu, pred ktorým stála nádherne široká fontána. Vydesení rodičia ho našli o hodinu neskôr sedieť na jej obrube a upierať zhypnotizovaný pohľad na sčerenú hladinu.

V ten večer sa hádali – to Pete počul aj cez zavreté dvere izby. Otec tvrdil, že chlapca by mali dať vyšetriť na psychiatrii. Nie je normálne, ako neustále zíza do každej vody. Malý Pete si vtedy vytiahol prikrývku až po bradu v náhlom návale strachu. Nevedel, čo je to vyšetrenie na psychiatrii, ale vnímal tieň, ktorý sa nad týmito slovami vznášal. Z otcovho tónu cítil vážnosť a obavu, z maminho strach a odmietanie. A hoci deti v tomto veku ešte mnohému nerozumejú, Pete chápal dosť na to, aby si vtedy dal zákaz sledovania vlnenia. Odolával lákavému obrazu prelínania, vyhýbal sa pohľadu na všetky vodné plochy dúfajúc, že tým uspokojí rodičov. Po čase sa to stalo zvykom. O niekoľko rokov si uvedomil, že voda nad ním stráca moc, že vlnenie síce stále považuje za pekné, ale už nenapĺňa celú jeho myseľ, nevťahuje ho do pomyslených hĺbok, z ktorých je veľmi ťažké sa vymaniť. Občas uvažoval, či sa mu podarilo vlastnou vôľou zísť z cesty vedúcej k nejakému druhu duševnej vyšinutosti. Ale väčšinou, dokonca i dnes, keď bol sám otcom, považoval zhrozenie vlastných rodičov za prehnané. Aj teraz sa nechal pohľadom unášať na vlnách v diaľke celkom bez strachu… presnejšie bez strachu z vlnenia samotného. Vedel, že nízko postavený svetelný zdroj zaručuje vysoké percento odrazených lúčov a jeho pohľad neprenikne pod hladinu.

Neprenikne pod hladinu? Uvedomil si, ako veľmi sa obáva obyčajného nazretia pod vodu a to ho zarazilo. No tak, Pete, dohováral si v duchu. Takto sa svojho strachu nikdy nezbavíš. Naopak, tým, že sa odmietaš čo i len letmo pozrieť na predmet svojej obavy, tú obavu iba posilňuješ. Nariadil si pozerať sa do hĺbky aspoň minútu. Prisunul sa ešte bližšie k zábradliu, oprel sa oň, a potom pomaly, s pevne zovretými perami, spúšťal pohľad z obzoru stále bližšie a bližšie k boku Sunday Princess.

Najprv si pomyslel, že to nie je až také zlé. Díval sa kolmo dole, priamo za okraj lode. Sunday Princess práve stála na mieste, voda po jej okrajoch nebola sčerená, a tak videl jednoliatu tmavomodrú plochu. Vlastne sa ani nedá rozoznať, aká je hlboká, snažil sa nahovoriť si. Môže to byť práve tak spomínaný kilometer, ako aj voda siahajúca len po pás. Ak je dosť mútna, čo sa v neprítomnosti objektov pod hladinou tiež nedá určiť…

Zrazu sa zdvihol vietor a privial vzduch zo zadnej časti lode. Peteov nos bez varovania naplnil zápach skazeného mäsa. Ešte horšia ako samotný smrad však bola spomienka, ktorú vyvolal. Spomienka na jednu z mála jeho neúspešných záchranných akcií, pri ktorej posádka zahynula už pred niekoľkými týždňami, ale vzhľadom na chýbajúce vonkajšie poškodenie ponorky to nikto nevedel. Lou, Erin a Naomi, mu opisovali, ako sa konečne dostali k plavidlu, s nádejou otvorili poklop… a ovalil ich presne takýto zápach.

S Peteom sa zrazu zakrútil celý svet. Tmavomodrá hladina získala neuveriteľnú príťažlivosť, chcela ho zdrapiť a stiahnuť do svojich temných hlbín, kde sa bude postupne rozkladať tak ako osadenstvo nešťastnej ponorky. Kŕčovito sa držal zábradlia, ale to mu vôbec nepomáhalo. Hladina strácala vodorovný smer, prevracala sa na neho…

Z úst mu vyšiel neurčitý zvuk, čosi medzi výkrikom a nárekom. Vzápätí si uvedomil, že sa netopí. Leží na podlahe paluby. Nad ním sa skláňal muž, ktorého predtým videl stáť pri zábradlí. Na sivom tričku mal veľký emblém a dookola nápis: Sunday Princess, piata oceánografická expedícia. Pete sa zmätene rozhliadal a pošúchal si boľavé miesto na lopatke. „Prepáčte,“ ospravedlnil sa šesťdesiatnik pri jeho geste. „Musel som vás odsotiť. Vyzerali ste, že idete spadnúť cez zábradlie. Ernest Bowyer,“ predstavil sa a podávaná ruka zároveň Peteovi pomáhala na nohy.

„Pete Murray,“ odvetil. Pri vstávaní opäť zacítil dôvod svojej nevoľnosti. Zápach skazeného mäsa sa niesol celou palubou.

„Čo je to za puch?“ opýtal sa, pričom si dlaňou prekrýval nos. „Z toho mi prišlo zle.“

„Osemnásť metrákov hovädzieho. Austrálsky ústav pre morskú biológiu ho kúpil za babku, keď už bolo tesne pred koncom záruky. Plánovali sme ho použiť ako návnadu pre morské živočíchy. Zohriali sme mäso na tridsať stupňov a chceli sme ho ponoriť pod hladinu, keď nás informovali, že Sunday Princess ide obsadiť americké námorníctvo a všetky experimenty sa rušia. No a odvtedy je tam.“

„To je otrasné,“ skonštatoval Pete, pričom si stále zakrýval časť tváre. „Nedovolili vám ho jednoducho vyhodiť do mora? Niekto si musí pohovoriť s Benettom. Nemôžeme tu predsa mať kopu rozkladajúceho sa mäsa.“

„No, je to osemnásť metrákov,“ pripomenul Bowyer. „A s tým vyhodením je to zložité. Pri poslednej úspešnej expedícii tejto lode sa totiž zistilo, že na kvantá klesajúcej potravy reaguje oveľa väčšie množstvo živočíchov, než sme pôvodne predpokladali. Dohrnula by sa sem všetka háveď zoširoka-zďaleka, ktorá by zmiatla sonary a ďalšie prístroje.“

„Tak to vyhadzujte po častiach,“ navrhol Pete. „Prečo je vlastne toho mäsa tak veľa? Nestačilo by vám ho menej?“

„No, ja patrím k skupine morských biológov, ktorí sa zaoberajú ekológiou veľrýb, a my sme z tej návnady mali spotrebovať vyše deväťdesiat percent.“

„Ale veľryby predsa nie sú mäsožravé,“ zarazil sa Pete.

„To mäso neslúži na kŕmenie veľrýb. Slúži na simulovanie veľryby.“

Pete prekvapene hľadel na Ernesta Bowyera.

„Viete,“ začal Bowyer, „veľryby sú najväčšími živočíchmi, aké poznáme. A keďže každý živočích je samostatným ekosystémom, veľryby sú najväčšími a najzložitejšími živými ekosystémami. Množstvo iných organizmov žije vo vnútri či na povrchu ich tiel alebo ich aspoň sprevádza. A keď veľryba uhynie…“ priam zasnene sa zahľadel do diaľky. „Keď veľryba uhynie, vznikne tým gigantická masa potravy nielen pre hlbinné ryby. Všetko živé a mäsožravé zo širokého okolia ihneď pláva k jej mŕtvemu telu, ktoré zatiaľ nedopadlo na dno, v snahe urvať si kus pre seba.“

„Ale ako tie živočíchy zistia, že veľryba je mŕtva? Ak ju vyhľadajú ešte počas pádu na dno, ako hovoríte, čuchom zrejme nie.“

„Stále presne nevieme, ako to vedia – no predpokladá sa, že v tom hrajú úlohu vibrácie, veľmi jemné a veľmi špecifické chvenie prenášané vodou, ktoré vydáva klesajúci objekt. Ryby sú dokonca schopné zmerať rýchlosť toho klesania a na základe toho určia, že ide o neživý objekt. Dokážu zistiť, či sa jedná iba o tiažové zrýchlenie, alebo je tam aj vlastný pohyb. Fascinujúce – ešte pred desiatimi rokmi vedci netušili, že morské živočíchy sú schopné získavať také presné informácie a na také veľké vzdialenosti. Naozaj fenomenálne.“

„Takže ste chceli napodobniť mŕtvu veľrybu?“

„Áno. Kovovú maketu zaplavenú vodou sme plánovali obaliť hovädzím a prekryť syntetickou kožou. Teplota aj hmotnosť objektu by zodpovedali čerstvo uhynutému vráskavcovi obrovskému. Vo vnútri by boli kamery a rôzne senzory, aby detegovali počty a druhy živočíchov, ktoré sa na hostine zúčastnia.“

„Znie to ako zaujímavý experiment.“

„Rozhodne by bol. Škoda, že sa neuskutočnil. A ani sa neuskutoční, nie pri tejto plavbe.“

Pete počul kroky. Obzrel sa a videl, ako sa k nim blíži Forbes. Ľadová vlna pomyslenia, že našli Odyssey, ktorá ním prešla vždy, keď ho niekto na palube hľadal, postupne strácala na intenzite. Na istej úrovni vedomia pochopil, že prestáva veriť jej nájdeniu. A potvrdilo sa mu to, keď Forbes spomalil, a nenútene zastal pri nich. Neprišiel mu nič oznámiť. Prišiel…

Kontrolovať ho, pošepkal zradný hlások v jeho mysli. Ubezpečiť sa, kde je, a či nerobí nič, čo by nemal.
Od tej myšlienky sa okamžite odvrátil. Žiadne konšpirácie. Nemali nijaký dôvod na utajenie. Odyssey bola civilná misia, na ktorej sa robila suchá, nezáživná veda, ako hovoril Ralph. Pete otočil hlavu zase k Bowyerovi, ktorý uprene hľadel kdesi do diaľky, usiloval sa tam vidieť to, čo on, a nemyslieť na to, že Forbes sa vždy uisťoval, kde Pete je alebo kam ide…

Napokon si uvedomil, že biológ sleduje vzdialenú helikoptéru. Zrejme mu pripomenula jeho blížiaci sa návrat na pevninu spolu s väčšinou vedcov. Vrtuľník sa blížil. Pete na ňom čoskoro dokázal rozoznať logo televíznej spoločnosti, inej než minule. A nad druhou pátracou loďou, Bethany, zbadal ďalšiu helikoptéru.
„Tí reportéri sú príliš otravní,“ poznamenal Pete. Áno, kozmická loď potopená v oceáne s posádkou, ktorá možno bojuje o život, je určite senzácia. Ale pátracie oddiely zatiaľ nič nenašli a preto nevidel dôvod na neustále krúženie niekoľkých vrtuľníkov.

„To je zrejme kvôli Springovi.“ Posledné slovo Bowyer vyslovil s neskrývaným znechutením.

„Kvôli komu?“ nechápal Pete.

Aj Bowyer sa zatváril nechápavo. „Neviete, že na palube Odyssey bol aj Arnie Spring?“

„To je kto?“ spýtal sa Pete.

Forbes s úžasom v tvári pristúpil bližšie. „Vy nepoznáte Arnieho Springa? Nečítate noviny?“

„Iba historické magazíny.“

„Nemáte deti?“

„Dcéru. Bude mať päť.“

„Aha, tak to je ešte málo. Ja mám štrnásťročného syna a ten z neho priam šalie. Nie som z toho nadšený. Na svete je asi málo rodičov, ktorí sú nadšení z toho, že ich dieťa má za idol Arnieho Springa.“

„Kto je Arnie Spring? Herec z nejakého teenagerského kinohitu?“

„Pilot Formuly 1,“ povedal Bowyer. „Vyhral asi najviac ročníkov v histórii po sebe. A to len vďaka tomu, že šialene riskuje.“

„Aha.“ Pete bol trochu sklamaný.

„Vy neviete, o čom hovorím. Keď som videl tie jeho kúsky… niekoľko jeho pretekov…“ pokrútil hlavou.

„A čo robí na kozmickej lodi?“

„Zrejme si povedal, že nemá dosť slávy, ešte dosť neriskoval. Viete, on nebol iba pretekár. Robil množstvo nesmierne riskantných akcií, ktoré sa ani nedajú nazvať športom. Zliezanie mrakodrapu Empire State Building bez zabezpečenia je to najmenej. Skok na snowboarde z pol kilometra vysokého mostíka postaveného špeciálne pre neho už stojí za pozornosť. A je napríklad tiež držiteľom rekordu v surfovaní na pláži Teahupo´o.“

„Hm.“

„Vidím, že vám to nič nehovorí. Nuž, na pláži Teahupo´o bolo v posledných piatich rokoch spozorovaných najviac žralokov bielych zo všetkých známych surfárskych lokalít. Dokonca ju uzavreli. Ale tesne predtým na nej Spring predviedol svoje surferské umenie. Pozrite si záznam na youtube. Arnie na surfe a všade naokolo trčia z mora trojuholníkové plutvy.“

Pete striedavo prechádzal zrakom z Forbesa na Bowyera. „Stále nerozumiem tomu, prečo sa zúčastnil letu do vesmíru. To predsa nie je adrenalínový šport.“

„Kozmické misie sú tiež dosť riskantné a nebezpečné,“ povedal Forbes.

„Nie až tak. Stovky ľudí sa z nich bezpečne vrátili.“

„Z tejto nie,“ pripomenul Bowyer.

„Ale to nemohol vedieť…“ Pete sa zasekol a jeho myšlienky sa rozbehli do šialených končín. Naštartovaná fantázia mu premietla obrazy, v ktorých Arnieho Springa veda na palube Odyssey natoľko nudila, že sa rozhodol okoreniť ju troškou vzrušenia. Napríklad ovládnutím kozmickej lode a pristátím v hĺbkach na hranici odolnosti jej trupu.

„Nie je potrebné hľadať za všetkými Springovými konaniami jeho túžbu po adrenalínových zážitkoch,“ utrúsil Forbes. „Jednoducho sa prihlásil na konkurz na astronauta a prešiel ním. V rozhovore v televízii vyhlásil, že má dosť hazardovania so životom a bezduchej slávy, a chce po sebe niečo zanechať. Aj keď priznal, že určitú mieru rizika vo svojom povolaní musí mať.“

Pete prevrátil oči. To určite. O Arniem Springovi počul prvýkrát v živote, ale všetko nasvedčovalo tomu, že patrí presne k tej skupine nezaslúžených celebrít, ktorými Pete nadovšetko pohŕda. Rýchlopečená sláva, úspech vďaka obyčajnému šťastiu, ktoré keby mu neprialo, upadol by do zabudnutia ako milióny jemu podobných.

 

Nasledujúca stránka



Zóna Úvod do teórie chaosu


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.