Prvýkrát publikované na www.plutonium.sk 16. 9. 2015

Na slovenskú knižnú scénu ste sa zapísali titulmi Nula kelvinov a Večnosť omylov. Obe knihy môžeme zaradiť do sci-fi žánru. Prečo ste sa rozhodli „prispieť“ práve do tejto literárnej oblasti?

Nie je to rozhodnutie, skôr prirodzený dôsledok môjho zamerania. Vždy ma bavili dobré príbehy, od malička som sa ale zaujímala aj o vesmír – a prakticky jediný žáner, ktorý kedy skĺbil vesmír s príbehmi, je sci-fi. Niekedy si hovorím, aká škoda, že tých žánrov beletrie, ktoré by sa zaoberali vesmírom, nie je viac. Páčilo by sa mi napríklad čítať dobrý príbeh o vesmíre aj úplne bez fantastických prvkov. A, samozrejme, píšem to, čo by som si najradšej prečítala – hoci k napísaniu románu o vesmíre bez fantastických prvkov som sa ešte nedostala. :-)

Na rozdiel od väčšiny slovenských autorov, ktorí majú prevažne humanitné vzdelanie, ste vyštudovali prírodovedný smer. Zužitkovali ste poznatky nadobudnuté počas štúdia aj pri písaní?

Áno, ale u tých, ktoré sú už vydané, iba v malej miere. Tie boli totiž napísané ešte pred skončením bakalárskeho štúdia, a vtedy som tých poznatkov nemala veľa. Verím však, že sa dostanem aj k titulom, kde bude informácií z oblasti biológie použitých viac. Napríklad v pripravovanom románe Úvod do teórie chaosu som čerpala z informačných zdrojov, z ktorých som písala aj bakalársku prácu o účinkoch ionizujúceho žiarenia na ľudské zdravie. Zatiaľ je však medzi mojím písaním a vydávaním značná, niekoľkoročná medzera. Preto sa poznatky z konca štúdia ešte nestihli vo vydaných knihách prejaviť.

Ako vznikali vaše knižky? Kedy ste si povedali, že začnete písať? Zvažovali ste túto možnosť dlho, alebo patríte medzi ľudí, ktorí okamžite realizujú svoje myšlienky?

Písanie ako také ma lákalo už od prvej triedy základnej školy. Dostatok výdrže na to, aby som niečo väčšie aj dokončila, som však mala až ako sedemnásťročná. Za ten čas som sa naučila, že impulzívnosť sa v písaní nevypláca a že okamžitým zaznamenávaním nápadov kniha, aspoň v mojom prípade, nevznikne. Naučila som sa vyčkávať na vhodné podmienky na písanie a najmä počkať, kým sa myšlienky poskladajú do kompletného príbehu a až potom ich začať zapisovať. To čakanie na skompletizovanie nápadov bolo neraz najväčšou brzdou. V tvorbe Nula kelvinov som mala napríklad tvorivú krízu, ktorá trvala nepretržite štyri roky. Kniha bola preto napísaná až šesť rokov po prvom nápade a ďalšie dva roky uplynuli do publikácie. Ostatné knihy vznikajú ešte pomalšie. Z toho vyplýva, že musím pracovať na viacerých súbežne. Večnosť omylov som začala tvoriť približne v rovnakom čase ako Nula kelvinov, ale konečná realizácia trvala až jedenásť rokov.

Čo by ste poradili človeku, ktorý práve premýšľa nad tým, že by spísal svoje myšlienky do knižnej podoby? Čakajú na neho nejaké nástrahy (či už pri písaní alebo pri procese hľadania vydavateľa), na ktoré by si mal dať pozor?

Písanie je do veľkej miery individuálna záležitosť. Je smutné, že mnohí ľudia si toto neuvedomujú, a vnucujú začínajúcim autorom spôsoby ako, alebo, ešte horšie, o čom majú písať. Pritom univerzálne rady zrejme neexistujú. Azda okrem rady, aby každú radu, ktorú autor dostane, postavil pred vlastný rozum a skúsenosti. Tie mu povedia, či sa jej má držať alebo nie. A ešte možno univerzálna, aj keď otrepaná rada – pozor na pravopis. Medzery v ňom sú jedna z prvých vecí, čo znižujú kvalitu diela, a pritom sa dajú spomedzi všetkých nedostatkov najľahšie odstrániť.

Ďalej je to veľmi rozmanité, záujemcov o moje pohľady a postrehy ohľadom písania môžem odkázať na Literárne zamyslenia. Ale opakujem, na mnohých ľudí mnoho z týchto odporúčaní sedieť nemusí.

Plánujete v písaní pokračovať? Pribudne k vašim dvom dielam ďalší knižný súrodenec? Ak áno, nosíte už v hlave akúsi kostru príbehu?

Úprimne dúfam, že áno. Stále mám v šuflíku, ako my autori hovoríme, päť nevydaných rukopisov – jeden populárno-odborný, štyri sci-fi. Dve z tých sci-fi sú z mojej strany už prakticky pripravené na vydanie. Keďže príbeh musím najprv aspoň v základných rysoch skompletizovať v mysli, a až potom ho začnem ukladať na papier, dlhodobo nosím v hlave aj zárodky ďalších kníh. Dnes však už to čakanie na skompletizovanie románu beriem voľnejšie, ako keď som začínala. Kedysi som čakala, kým som príbeh nemala v hlave pripravený odslova doslova, scénu po scéne, vetu po vete. Dnes mi už stačí pri začatí písania poznať len nejakých 75% pasáží, ktoré budúcu knihu tvoria, a zvyšok domyslím za chodu. Zostáva však nevyhnutné, aby medzi tými dobre poznanými pasážami bol začiatok aj koniec.

Nebojíte sa, že po toľkých rokoch držania príbehu v hlave z neho niečo zabudnete? Vediete si autorský denník?

Bojím sa a aj zabúdam. Nie však základné rysy deja, tie sú nezabudnuteľné. S priebežným zapisovaním, či už priamo textu alebo aspoň nápadov, som nemala dobré skúsenosti. Pre mňa je menšie zlo držať radšej všetko v hlave, kým nepríde doba zaznamenania. Niečo z toho sa síce zabúdaním stratí, ale nie všetko ani drvivá väčšina, ako hovoria iní autori či učitelia tvorivého písania. Až naozaj dlhé texty, nad 400 strán, ma prinútili viesť si k nim poznámky. Ide však skôr o značenie si informácií k danej téme a námety na vylepšenie už hotového či skoro hotového prvopisu.

Ako by ste charakterizovali svoju tvorbu? Akú cieľovú skupinu zasiahne, ktorý čitateľ z nej najviac vyťaží?

Často sa zameriavam na nevyriešené vedecké otázky, ktorým nachádzam vlastné odpovede, aké by, samozrejme, v skutočnej vede neobstáli, no pre beletriu stačia. Cez spojenie s príbehmi, ich prepletenie s osudmi ľudí, sa snažím prebudiť v čitateľoch nadšenie z úžasných zistení o prírode a vesmíre. Súčasne v románoch riešim nie často popisované ľudské otázky. Kto sú a budú moji čitatelia, ťažko povedať. Nemyslím, že by ich nutne museli spájať nejaké vlastnosti, ako je napríklad vek a pohlavie, čo napokon dokazujú aj odozvy, ktoré prichádzajú od naozaj pestrej škály ľudí. Spája ich azda len záľuba v sci-fi literatúre. Hoci našlo sa aj zopár takých, čo sci-fi bežne nečítajú a napriek tomu po mojej knihe siahli. V tomto prípade išlo väčšinou o Nula kelvinov, ktorá je civilnejšia a niektorými myšlienkami zrejme aj bližšia väčšine populácie. Moja tvorba je charakteristická snahou spojiť hard a soft sci-fi prvky do celku, ktorý sa pokúša zaujať súčasne hard aj soft sci-fi čitateľov. Samotní čitatelia však moju tvorbu charakterizujú skôr ako hard sci-fi.

Z akého dôvodu označujú čitatelia vašu tvorbu ako tvrdú sci-fi?

Zjednodušene sa dá povedať, že kvôli takzvanému technoblábolu. Ten zahŕňa populárno-náučný výklad nutný pre realistickosť a pochopenie deja alebo rozhovory postáv – odborníkov na nejakú vedeckú tému. Sčasti som toto označenie vo svojich prvých rukopisoch ale zapríčinila sama vedomým pritláčaním na hard zložku. Predpokladala som totiž, že tvorbu dievčaťa okolo osemnástky bude každý považovať za naivne zaláskované príbehy. Napokon, ako vidím na literárnych portáloch, tvorba väčšiny dievčat v tomto veku taká naozaj je. Ja som sa snažila ľuďom ukázať opak. Dokázať, že aj sotva dospelá žena vie napísať román plný techniky, v ktorom vzťah medzi mužom a ženou nehrá významnú rolu. No odozvy na moje prvé štyri rukopisy sa s výnimkou niekoľkých nadšencov pre vesmír niesli v duchu, že sa mi to podarilo až príliš. Vyčítali mi priveľa technoblábolu a primálo vzťahov. Až keď som poľavila v hard zložke a napísala menej technický príbeh, ktorého výrazným hýbateľom bola partnerská láska, prelomila som čitateľské aj vydavateľské ľady. Druhým prekvapením bolo, keď vydavateľka chcela v rukopise zmierniť práve tie sladké zložky, čím mi naznačila, že sa vychyľujem zase do opačného extrému. Nájsť v tom rovnováhu je ťažké. A asi aj do veľkej miery závisí na konkrétnom čitateľovi, čo za rovnováhu považuje.

Predpokladám, že kúsok svojho voľného času zasvätíte i čítaniu. Aký žáner dominuje vo vašej knižnici? Máte medzi autormi nejakých obľúbencov?

Áno, čítanie dobrej knihy je už mnoho rokov môj najlepší relax. Prekvapivo ale väčšinu mnou prečítaných kníh netvorí sci-fi. Mám rada akékoľvek príbehy so silnou, najlepšie mysterióznou atmosférou, a s prekvapivými zvratmi. Žánrovo väčšinou patria medzi trilery, horory, fantasy. Moji obľúbenci sa postupne menia. V detstve to bol napríklad náš autor Jozef Žarnay a jeho sci-fi pre deti, potom ho vystriedal Jack London so svojimi severskými príbehmi. Určite nemôžem opomenúť ani J. K. Rowlingovú a jej zmysel pre atmosféru a uveriteľnosť neuveriteľného. Neskôr ma zaujal napríklad Ira Levin svojou čítavosťou a skvelými nápadmi. Mojím najnovším dobrým sci-fi a fantasy objavom je v súčasnosti populárny G. R. R. Martin.

Sledujete aj slovenskú spisovateľskú scénu?

Priznám sa, veľmi nie. V porovnaní s poslednými knihami, ktoré som od slovenských spisovateľov čítala, mi viac učarovali príspevky niektorých našich zatiaľ nepublikovaných autorov na literárnych blogoch. Možno som si ale len doteraz zle vyberala. Našťastie, niektorí z tých zatiaľ nepublikovaných dobrých autorov sa postupne tiež dostávajú na knižné pulty. Treba však povedať, že spolu s nimi putuje na knižné pulty aj množstvo ďalších, pôvodne len na internete publikujúcich autorov, ktorých tvorba bola aj na pomery literárnych blogov len priemerná a na vydané knihy je hlboko podpriemerná.

Filozofia nášho portálu sa zakladá na názore, že žiadna kniha nie je zlá. Existuje len zle zvolený výber knihy. Súhlasíte s nami? Ak áno/nie, prečo?

To je náročná otázka. Závisí od toho, čo si predstavujeme pod pojmom dobrá/zlá kniha. Niektoré kritériá sú objektívnejšie, niektoré subjektívnejšie. Ak sa čitateľovi páči kniha, ktorá nespĺňa objektívnejšie kritériá, napríklad je plná pravopisných chýb, so zlou štylistikou, s nelogizmami a vecnými chybami, je tento pocit spôsobený skôr čitateľom samotným ako knihou. Platí to, prirodzene, aj opačne – ak sa niekomu nepáči kniha bez chýb s pútavou štylistikou a premyslene vystavaným príbehom, tiež je to viac v čitateľovi ako v knihe. Pre mňa osobne sú geniálne knihy také, ktoré dokážu osloviť väčšinu čitateľov našej kultúry bez ohľadu na to, aký žáner preferujú. Čím menej ľudí dokáže kniha zaujať – čo však nemusí mať nič spoločné s tým, koľko ich v reáli zaujala, lebo niekedy sa skrátka nemusela dostať k správnym ľuďom – tým je celkovo horšia.

Stáva sa vám často, že knižný obsah nezodpovedá anotácii? Pocítili ste niekedy pri čítaní sklamanie, ktoré bolo spôsobené nadmernými očakávaniami?

Často. Najmä ak anotácia obsahuje pochvaly typu pútavý, strhujúci, originálny, šokujúci dej. Tie sú skoro vždy klamlivé. Tu ide ale skôr o nadnesené prívlastky – chyby v pravom zmysle slova, napríklad nesprávne uvedené informácie, sa vyskytujú zriedkavejšie. Ale občas sa objavia aj tie. Nemám rada ani anotácie, ktoré vyzradia celý dej možno s výnimkou posledných desiatich strán.

Aká je to podľa vás kvalitná, dobrá kniha? Aké kritéria by mala spĺňať, aké prvky by mala obsahovať?

Dobrá kniha by mala obsahovať prekvapenia, ktoré som nečakala, ale súčasne logicky vyplývajú z deja, sympatické postavy s únosným množstvom (a rozsahom) ľudských chýb, kvalitné a do detailov premyslené prostredie, štylistickú obratnosť, vyváženosť zložiek deja a dejových línií, dobre podaný kontrast, pestrosť charakterov vystupujúcich postáv, nezvyčajné, zaujímavé témy a prostredia, prepojenie na známe fakty a realitu, viacvýznamovosť textu a jeho vnútornú prepojenosť, dostatočnú psychologizáciu postáv a ako čerešničku na torte koniec, ktorému sa dá uveriť.

Pozrime sa na to i z druhej strany, čo vás dokáže odradiť od čítania? Sú to rozsiahle opisy, jednoduchšia slovná zásoba, alebo niečo iné?

Máločo je také silné, aby ma prinútilo nedočítať knihu, neraz sa ale po dočítaní cítim znechutená. Som náročná čitateľka. Nemám rada otrepané témy spracované otrepaným spôsobom, chýbajúcu atmosféru, chýbajúci dej, predvídateľný dej, bezkontextové ľúbostné vzťahy, autorovu neznalosť faktov, logické chyby, nesympatické či ploché hlavné postavy, rozprávačovo tvrdenie niečoho, čomu všetky náznaky protirečia, neuveriteľne podané happyendy, silný rozpor s mojou skúsenosťou, megalomanstvo, preklepy, vymyslenie nejakej „zázračnej“ technológie, ktorá má veľký význam pre dej a nie je nijako naznačený princíp jej fungovania (lebo to dokáže každý), podrobné opisy bojových scén (ešte nebola taká, v ktorej by som sa nestratila) a čokoľvek samoúčelné. Ako vidíte, je toho veľa, a azda som ešte nečítala knihu, ktorá by nič z toho nemala. Román bez týchto znakov je skôr môj platonický ideál dokonalej knihy. Jeden, ani viacero týchto nedostatkov však nehrajú veľkú rolu, ak má román klady, ktoré ich dostatočne vyvážia.

Začítate sa občas i do knižných recenzií? Ak áno, oslovila vás recenzia natoľko, že ste si recenzovanú knihu zakúpili?

Recenzie čítam, ale asi z iných dôvodov, než boli napísané. Najčastejšie si vyberám recenzie na knihy, ktoré som už prečítala, lebo som zvedavá, či je názor recenzenta podobný môjmu. Len zriedkavo ma recenzia povzbudí k prečítaniu si nejakej knihy a keď sa tak stane, radšej si ju vypožičiam ako kúpim. Predsa len, názor neznámeho človeka pre mňa nemá až takú váhu. Iba v prípade, že by mal recenzent na viacero mnou prečítaných kníh podobný názor ako ja, by ma presvedčil, že môžem dôverovať jeho vkusu.

Čo všetko by mala kvalitná či pre čitateľa prínosná recenzia obsahovať?

Ak je súčasťou recenzie obsah knihy, mal by byť prerozprávaný vlastnými slovami, nie prepis anotácie. Veď pokiaľ máme človeku veriť, že je schopný sa ku knihe vyjadriť, musí vedieť sám povedať, o čom bola. Recenzia však na druhej strane nesmie byť popis deja alebo skoro výlučne popis deja. Podstatnú časť z nej by malo tvoriť to, čo samotný obsah nepovie: atmosféra, čitateľnosť, uveriteľnosť, pútavosť, náročnosť, emócie pri čítaní… Abstraktnejšie dojmy by mohli byť podložené väzbou na konkrétne pasáže, ale tak, aby sa neprezradilo priveľa z deja, čo je neraz skutočne umenie. Mne osobne nevadia ani subjektívne vyjadrenia. Naopak, je oveľa lepšie, ak recenzent prizná, že niečo nie je jeho šálkou kávy, než predstierať objektivitu tvrdeniami, že daná vec sa bude/nebude páčiť všetkým, čo knihu vezmú do rúk.

Je podľa vás možné, aby recenzent napísal objektívnu recenziu?

Čím dlhšie čítam recenzie, tým menej som o tom presvedčená. Ak existujú objektívni recenzenti, bude ich málo. V posledných troch rokoch sama skúšam písať recenzie, no pri ich zverejňovaní cítim veľkú neistotu. Neraz si totiž neviem odpovedať ani na základnú otázku: je kniha dobrá, pretože nemá nedostatky, alebo v nej nevidím nedostatky preto, že je dobrá?

Ste spokojná so situáciou, ktorá momentálne na slovenskom knižnom trhu vládne?

Žiaľ, nie. Dlhodobo mám pocit, že najväčším nedostatkom slovenského knižného trhu je monotónnosť. Chápem, že náš knižný trh je malý a nemôže v ňom byť úplne všetko, ale aj s ohľadom na tento fakt je skrátka primálo pestrý. V otázke, čo ma vie odradiť od čítania, som na prvom mieste spomenula otrepané témy spracované otrepaným spôsobom, pretože tento neduh je na našom trhu veľmi častý. Obrovské množstvo kníh je, ľudovo povedané, o tom istom, len v ružovom. Týka sa to rovnako beletrie ako aj populárno-náučnej literatúry.

Čo by ste na záver odkázali našim i vašim čitateľom?

Aby si dojmy z kníh, nech už sú akékoľvek, nenechávali pre seba. Aby sa nebáli písať komentáre, recenzie, či aspoň hviezdičkovať. Pozitívne, negatívne, neutrálne hodnotenia – všetky sú plus a čím podrobnejšie, tým lepšie. My autori totiž nevieme čítať myšlienky a bez podpory či konštruktívnej kritiky sa nikam nedostaneme. Pomôžete tým nielen svojím obľúbeným autorom, ale aj ďalším čitateľom pri výbere knihy.

Rozhovor zostavila: Martina Melišková
Autor fotografie: Peter Dolinský