Prvýkrát publikované na webe ASTRIN 22. marca 2022 a 12. apríla 2022

Hoci pri lete STS-3 ešte nebol v pláne výstup do otvoreného vesmíru, Fullerton ho pre každý prípad trénoval. Na zábere je tento astronaut na palube lietadla, ktorý strmhlavým letom nadol na chvíľu vytvorí takmer bezváhový stav. Zdroj: NASA

Po predošlej misii STS-2 čakal Columbiu, doposiaľ stále jediný raketoplán zavedený do prevádzky, tretí testovací let. Misia s označením STS-3 pritom mala mať ešte niekoľko rokov predtým celkom iný, zaujímavý cieľ – zachrániť stanicu Skylab pred jej zhorením v zemskej atmosfére. Problémy s vývojom raketoplánu však spôsobili, že Skylab zanikol skôr, než sa Columbia vydala na svoju vôbec prvú misiu. Cieľ výcviku dvojčlennej posádky sa teda zmenil a takisto jej zloženie – výmena prebehla vo funkcii druhého pilota. Prvé dve misie ukázali, že systém raketoplánu je znovupoužiteľný, tretí sa teda už začal opatrne zameriavať na vedu. Posádka intenzívne trénovala ovládanie manipulačného ramena RMS, ktorým mala vyzdvihnúť prístroj na meranie plazmy a podľa potreby ním pohybovať nad nákladovým priestorom raketoplánu.

Z miesta pristátia v Kalifornii sa Columbia vrátila na Floridu na chrbte transportného lietadla Boeing 747-SCA dňa 25. novembra 1981. Hneď na ďalší deň putovala do hangáru OPF. Po klasickom začiatku údržby – vymontovaní modulov všetkých orbitálnych motorov – sa technici pozreli na zúbok problémom, ktoré skomplikovali a skrátili predošlý let. Vymenili palivovú batériu, ktorá počas predošlej misie zlyhala, a tiež jedno hydraulické čerpadlo. Nahradili aj chybný kábel na diaľkovom manipulátore. Vyšetrovanie príčin problémov trvalo približne týždeň. Potom raketoplánu pridali aj štvrtú palivovú batériu a vykonali zmeny v palubnej elektroinštalácii. Zmien však bolo menej ako po premiérovom lete. To spolu s vynechaním komplexného testu orbitera skrátilo trvanie predštartovných príprav a urýchlilo odovzdanie orbitera do haly VAB. Predtým však raketoplán dostal do nákladového priestoru súbor vedeckých prístrojov na prototype plošiny laboratória Spacelab.

V hale VAB sa začala štartovacia zostava mobilnej vypúšťacej plošiny, hlavnej nádrže a motorov SRB dávať dohromady skôr, než sa Columbia stihla vrátiť na Floridu. Po dodaní orbitera bola 2. februára zostava konečne kompletná. Nádrž VAB sa oproti predošlým dvom misiám líšila farbou – už nebola biela, ale hnedooranžová, a taká zostala pri každom ďalšom lete v programe. Dôvodom bolo chýbanie bieleho protipožiarneho náteru, čím sa ušetrilo 270 kg hmotnosti a 15 000 dolárov. Po previerkach sa 16. februára na pásovom transportéri celý kolos v štartovacej polohe vydal na rampu 39A. Tam ho čakali dve skúšobné odpočítavania – „suché“ (bez pohonných hmôt) a o štyri dni neskôr „mokré“ (s natankovanými pohonnými látkami). Ostré odpočítavanie pred štartom začalo 18. marca 1982.

Kým prebiehali záverečné kontroly, vedeniu letu začali robiť starosti dažde v Kalifornii, ktoré rozmočili pristávaciu dráhu raketoplánu na dne vyschnutého jazera. Riaditeľ NASA preto rozhodol o zmene pristávacieho miesta, ktorým sa malo stať White Sands Proving Ground v Novom Mexiku. Znamenalo to obrovské komplikácie, lebo daná lokalita nebola na pristátie raketoplánu vybavená. Preto sa do Nového Mexika vydali postupne dva nákladné vlaky s potrebnou výbavou.

Odpočítavanie s malými problémami pokračovalo ďalej. 22. marca sa na palube Columbie usadila posádka – veliteľ Jack R. Lousma, 46-ročný veterán z programu Skylab, a druhý pilot, plukovník USAF, C. Gordon Fullerton. Lousma je známy tiež tým, že bol capcomom (spojarom posádky) pri slávnej neúspešnej misii Apollo 13. Práve on počul povestnú vetu „Houston, mali sme problém“.

Po hladkom priebehu posledných minút pred vzletom sa Columbia odlepila od Zeme v čase 16:00 UT. Hoci po prvýkrát nemala na svojej nádrži ET biely protipožiarny náter, aj tak bola zostava o 1 365 kg ťažšia ako pri predošlej misii. Inak vyzeral aj štartovací profil – dráha bola menej strmá ako pri prvých dvoch testovacích letoch. Ani teraz sa však Columbia nevyhla poškodeniu dlaždíc tepelnej ochrany v priebehu vzletu. Problémy postretli po odpojení aj motory SRB. Jeden z trojice padákov jedného motora SRB sa pri pristávaní neroztvoril, ale napodiv boli oba motory tentoraz z mora vylovené nepoškodené. Zhruba štyri minúty po štarte pilot Fullerton nahlásil riadiacemu stredisku príliš vysokú hodnotu teploty v jednom z hydraulických čerpadiel. Stredisko v Houstone posádku ubezpečilo, že nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Keď sa ale alarm ozval znova, piloti dostali odporučenie problematické čerpadlo vypnúť. Stalo sa tak v čase, keď už výpadok jedného čerpadla z troch nemohol štart ohroziť. Po bezproblémovom zvyšku štartu Columbia dosiahla obežnú dráhu vo výške 242 km.

Detektor plazmy na konci manipulačného ramena raketoplánu nad otvoreným nákladovým priestorom. Zdroj: NASA

Posádka otvorila nákladový priestor, pričom ho najprv skúšobne uzavrela, až potom ho otvorila definitívne. Následne aktivovala radiátory v jeho dverách a na treťom obehu si vyzliekla skafandre.

Tretí let raketoplánu do vesmíru prinášal ďalšie problémy. Veliteľ raketoplánu trpel závažnými prejavmi kinetózy – zdravotnými problémami z bezváhového stavu prejavujúcimi sa predovšetkým nevoľnosťou. Trpel ňou aj pri svojom prvom lete do vesmíru. Neskôr spomínal, že určitými problémami s aklimatizáciou na vesmírne prostredie trpí každý astronaut. Fulleton sa tiež obával, že by musel let predčasne skončiť rovnako ako predošlý a on by mohol trpieť závratmi počas náročného zostupu. Našťastie sa predčasný návrat nekonal.

Riadiace stredisko kvôli Fulletonovej nevoľnosti zmiernilo tempo prác posádky, ktoré sa mali týkať najmä previerky tepelných vlastností raketoplánu v rozličných režimoch letu, upresňovanie správania sa družicového stupňa pri štarte a pristávaní, ďalšie skúšky manipulačného ramena a vedecké experimenty. Na druhý deň už Fulleton hlásil, že sa cíti dobre. V zariadeniach experimentov sa však tiež vyskytlo niekoľko nedostatkov. Čo viac, po prvom odpočinku čakalo posádku ďalšie nepríjemné prekvapenie – dlaždice tepelnej ochrany chýbali aj pred oknami pilotnej kabíny. Riadiace stredisko navrhlo obhliadnuť tepelný štít kamerami na manipulačnom ramene raketoplánu, ktorých skúšky boli beztak súčasťou letového plánu. Tie však s jedinou výnimkou všetky zlyhali, alebo sa ich ani nepodarilo aktivovať. Aj tá jediná kamera s obmedzenými možnosťami prieskumu povrchu tepelného štítu však našla dohromady 50 chýbajúcich dlaždíc tepelnej ochrany. Našťastie však iba na miestach, ktoré neboli pri pristátí príliš tepelne namáhané. Šťastné pristátie napriek týmto poškodeniam svojou troškou prispievalo k presvedčeniu technikov, že kvôli poškodeniam tepelného štítu počas letu sa netreba znepokojovať. Toto presvedčenie sa však jedného dňa stane Columbii osudným.

Aspoň tepelné testy raketoplánu prebiehali uspokojivo a stroj sa celkovo správal veľmi stabilne. 25. marca dobre prebehla aj skúška, počas ktorej pilot zachytil manipulačným ramenom detektor plazmy, sedem hodín s ním pokusne hýbal a napokon ho usadil späť na lôžko v nákladovom priestore. Tento experiment jednak testoval vlastnosti samotného manipulátora a jednak umožňoval merať vplyvy raketoplánu na okolitú riedku plazmu.

Zvyšok letu na orbite trvajúceho približne týždeň už prebiehal bez väčších problémov. Prebehli ešte dva testy manipulačného ramena raketoplánu a dve skúšobné uzavretia a následné otvorenia dverí do nákladového priestoru. Vedcov potešilo, že spotreba elektrickej energie na palube bola nižšia, ako sa predpokladalo, čo dávalo možnosť do budúcna vykonávať aj energeticky náročnejšie experimenty. Posádku raketoplánu zase vzpružilo, že pri pokusnom zapnutí deň pred plánovaným pristátím sa už všetky tri hydraulické čerpadlá správali normálne.

Netradičný pohľad zdola na pristávajúci raketoplán Columbia. Zdroj: NASA

Problémy však začalo robiť počasie. Nad White Sands sa pomaly vyvíjala piesková búrka. Príprav na pristátie sa zúčastňoval aj John Young, prvý veliteľ raketoplánu v histórii, vtedy už veliteľ tímu astronautov. Ten nasadol do upraveného lietadla (Gulfstreamu 2), ktoré slúžilo na simuláciu pristávania raketoplánu, aby overil možnosť bezpečného pristátia v Novom Mexiku. Výsledok ho neuspokojil, preto odporučil odložiť pristátie o jeden deň. Raketoplán mohol zotrvať na orbite ešte štyri dni, no počasie sa nezlepšovalo, a tak NASA začala uvažovať, že by raketoplán po prvý raz spustila na pristávaciu dráhu na Floride – budúcu hlavnú pristávaciu dráhu raketoplánov. Popoludní 30. marca sa však počasie umúdrilo. Young po sérii cvičných pristátí odporučil posádke pristátie na White Sands.

Pristátie už prebiehalo bezproblémovo, až na záverečnú fázu, keď kvôli veliteľovmu zásahu dopadol nos raketoplánu na Zem príliš prudko. Nemalo to však žiadne následky. Raketoplán v rámci testov vôbec nebrzdil a jeho dojazd bol teda veľmi dlhý – až 4 518 metrov.

Napriek všetkým ťažkostiam sa misia STS-3 vyhlásila za veľký úspech. Takmer štvornásobne prekročila predošlé doby trvania letu s raketoplánom, prebehli počas nej úspešné testy s manipulačným ramenom raketoplánu, ktorý po prvý raz pracoval so skutočným nákladom, a vyniesla prvý prototyp Spacelabu.

Mohlo by vás zaujímať

• Program Space Shuttle
• Columbia STS-107 – tragická jednosmerná letenka 1/2
• Zaujímavosti o raketoplánoch
• STS-51-L (Havária raketoplánu Challenger)
• STS-31
• STS-61
• STS-82
• STS-103
• STS-107
• STS-109
• STS-114
• STS-114 (Nie tak celkom úspešné obnovenie letov)
• STS-118
• STS-120
• STS-122
• STS-125