header image

 
 

Columbia STS-107 – tragická jednosmerná letenka 1/2

Milí čitatelia,

pri príležitosti 20. výročia tragédie raketoplánu Columbia som pre časopis Kozmos spísala dlhý článok na túto tému. Kvôli rozsahu však v Kozmose vychádza v skrátenej podobe. Rozsiahlejšiu, pôvodnú verziu článku, ktorá po častiach vychádza aj na serveri Astrin, vkladám rozdelený na dve časti aj sem. Hoci som o tejto téme napísala iné rozsiahle články, tento ich obsah (s výnimkou najzákladnejších faktov) neopakuje.


Štartovací komplex zložený z raketoplánu Columbia, nádrže ET a motorov SRB umiestnený na mobilnej vypúšťacej plošine sa vydáva na svoju poslednú cestu na rampu 39-A. Zdroj: NASA

Prvého februára 2023 si pripomíname okrúhle výročie havárie raketoplánu Columbia. Poslednej (a dúfajme, že to tak čo najdlhšie zostane) kozmickej misie, v priebehu ktorej zahynula posádka. Počtom obetí, sedem, sa vyrovnala dovtedy najznámejšej a najväčšej katastrofe v priebehu vesmírneho letu – havárii raketoplánu Challenger.

Na rozdiel od havárie Challengera sa raketoplán Columbia rozpadol nie pri štarte, ale v priebehu pristávacieho manévru. Každá kozmická loď čelí pri návrate na Zem stretu so zemskou atmosférou, pričom obrovská rýchlosť pristávajúceho telesa vyvoláva po náraze čiastočiek plynov smrtiace teplo. Preto sú všetky kozmické lode vybavené tepelným štítom, ktorý ich pred ním chráni. V prípade Columbie zlyhal. Raketoplán zničila horúčava v kombinácii s aerodynamickými silami. Z výšky 63 kilometrov, v ktorej k rozpadu došlo, na Zem zamierili už iba trosky. Posádka nemala žiadnu šancu na prežitie.

Raketoplán – prelomová loď

Havária Columbie bola zničujúca pre celý program raketoplánov, ktorého korene siahajú už do sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Ten predstavil úplne nový koncept kozmickej lode. Namiesto malej kabíny posadenej na vrchole rakety bol raketoplán mohutnou kozmickou loďou, ktorá časť svojej nosnej rakety viezla so sebou. Ku zvyšku vlastnej nosnej rakety – veľkej nádrži na vodík a kyslík známej ako ET, External Tank – bol pripojený zboku. Po stranách ET sa nachádzali ešte dva pomocné raketové stupne pre prvé fázy štartu, SRB – Solid Rocket Boosters. Časť zostavy určená na pobyt na obežnej dráhe sa označuje ako družicový stupeň raketoplánu, orbiter, či jednoducho vlastný raketoplán. Svojimi rozmermi – dĺžka 37,24 m, maximálna výška 17,25 m a maximálna šírka 23,79 m – nemal v žiadnej predošlej ani súčasnej kozmickej lodi konkurenciu. Bol dokonca dlhší, než všetky dovtedajšie typy amerických a sovietskych kozmických lodí pre ľudskú posádku (Mercury, Gemini, Apollo, Vostok, Voschod, Sojuz) naskladané za sebou.

Posádka tak mala k dispozícii v porovnaní s tlačenicou v prvých kozmických lodiach nevídaný priestor. Napriek rozmerom sa však astronauti mohli bežne pohybovať „len“ v 71,5 metroch kubických hermetizovaného priestoru. Ten sa nachádzal v prednej časti stroja, v kabíne pre posádku, ktorá bola do neho vkladaná ako samostatný konštrukčný diel. So starými návratovými modulmi amerických kozmických lodí mala spoločný kužeľový tvar, bol však položený zrezanou špicou vpred, k nosu raketoplánu. Tvar orbitera ako celku bol predtým takisto nevídaný – obsahoval krídla a smerové kormidlo, vďaka čomu ho laici na fotografii často označovali za lietadlo. Predstavoval prvú kozmickú loď schopnú manévrovať v atmosfére a pristáť ako lietadlo – z toho pochádza koncová časť jeho názvu, „plán“, ako lietadlo. „Raketo“ na začiatku zase označuje jeho kolmý, rakete podobný štart. Názov v jeho domovine, Space Shuttle, však naráža na niečo celkom iné. Slovo „shuttle“, na ktoré sa bežne skracoval, možno preložiť ako „člnok“, ale je to aj označenie pre kyvadlovú dopravu. Odkazuje na ambíciu z počiatkov projektu raketoplánov zaviesť prostredníctvom týchto strojov rýchlu, častú a bežnú dopravu medzi Zemou a vesmírom. Realita však bola iná.

Detailný pohľad na prednú a časť strednej časti raketoplánu. Vidieť vstupný prielez s kruhovým okienkom v strede, predný blok motorov RCS, okienka pilotnej kabíny, otvorený nákladový priestor a v ňom spojovací uzol s kozmickou stanicou. Zdroj: Archív autorky

Vráťme sa k popisu družicového stupňa. Na nose raketoplánu sa nachádzal blok stabilizačných a orientačných motorčekov označovaných nielen v raketopláne, ale aj všeobecne v kozmonautike ako RCS (Reaction Control System). Spodok prednej časti niesol podvozkovú šachtu s podvozkom. Vrchná časť zase celkovo desať okienok z taveného kremeňa odolávajúcich teplotám až 480 °C, čo malo svoj účel najmä pri brzdení stroja o atmosféru. S takouto tepelnou odolnosťou by ich teoreticky bolo možné vziať aj na Venušu. Z vnútornej strany bola ich tepelná odolnosť o pár desiatok stupňov menšia. Pod týmito okienkami sa nachádzali im zodpovedajúce okienka v kabíne pre posádku. Ak by sme sa cez ne pozreli, uvideli by sme pilotnú palubu, centrum riadenia celého stroja. Ako v klasických lietadlách, aj na nej sa nachádzali sedadlá veliteľa a pilota. V čase štartu a pristávania sa za pilotom a za priestorom medzi veliteľom a pilotom nachádzali ďalšie dve kreslá pre ďalších dvoch členov posádky. Výnimkou boli len prvé štyri lety, v ktorých leteli iba dvojčlenné posádky. Po štarte sa obe kreslá v zadnom rade demontovali, aby sa v tomto neveľkom priestore vytvorilo viac miesta.

Za sedadlom veliteľa sa nachádzal otvor s rebríkom, ktorým sa preliezalo na strednú, obytnú palubu raketoplánu. Tu by sme našli vstupný a výstupný prielez do raketoplánu spolu s výbavou na núdzové opustenie stroja (vrátane pyrotechniky, ktorá odstreľovala núdzový prielez), úložné priestory v podobe 42 boxov, kuchynku, WC, umývadlo a spacie kóje pre posádku. Tie boli štyri, lebo viac ako štvorčlenné posádky nespávali a nepracovali naraz, ale na zmeny. Ostatne, bola tiež možnosť nepoužiť na spánok spaciu kóju, ale pripnúť si spacák suchým zipsom o stenu a dopriať si spánok v bezváhovom stave takto, čo astronauti často využívali. Počas štartu a pristávania sa tu nachádzali ďalšie tri demontovateľné kreslá pre posádku, nie v jednej priamke – dve bližšie k zadnej stene, jedno pred nimi. Sedemčlenná posádka bola štandardným maximom počtu členov posádky, len pri misii Challenger STS-61-A letela výnimočne osemčlenná posádka. Traja či štyria astronauti sediaci počas štartu a pristávania na obytnej palube mali tak trochu smolu, že na rozdiel od ich štyroch kolegov hore s perfektným rozhľadom nič nevideli. Jediné okienko obytnej paluby bolo malé kruhové osadené vo vstupnom prieleze. Preto sa astronauti nezúčastňujúci sa kľúčových manévrov medzi sebou niekedy dohodli, že si počas štartu a pristávania vymenia miesta na svojich palubách, aby každý videl aspoň jednu z týchto dôležitých fáz letu.

Členovia posádky raketoplánu Columbia pri poslednej misii v spacích kójach. Zľava doprava sú to Laurel B. Clarková, Rick D. Husband, and Kalpana Chawlová. Zdroj: NASA

Pod obytnou palubou sa nachádzala ešte technická paluba, do ktorej posádka bežne nevstupovala. Nachádzali sa tu systémy podpory života ECLSS (Environmental Control and Life Support System). Raketoplán bol prvou americkou kozmickou loďou, na ktorej palube sa udržiaval tlak podobný pozemskému a ktorého dýchacia zmes bola tvorená zo štyroch pätín dusíkom a z jednej pätiny kyslíkom podobne ako na Zemi. Dovtedy sa používal čistý kyslík pri oveľa nižšom tlaku.

Obytná paluba mala tiež prielez vedúci do strednej časti raketoplánu. Tá nebola hermetizovaná, prielez sa za letu teda mohol otvoriť len v prípadoch, keď viedol do prechodovej komory (pokiaľ nebola inštalovaná už zvnútra obytnej paluby) alebo do pretlakového kozmického laboratória.

 

Nákladový priestor

Stredná časť alebo nákladový priestor bol najdlhšou časťou raketoplánu. Uzatváral sa dvojicou pozdĺžnych dverí a počas kozmického letu musel byť otvorený, aby správne pracoval chladiaci systém používaný na orbite. Vo dverách nákladového priestoru boli totiž výparníky tepla. Stabilnou súčasťou nákladového priestoru bývali tri palivové batérie s výkonom 3 × 7 kW (v maxime 3 × 12 kW), štyri nádrže s kyslíkom a štyri nádrže s vodíkom potrebným pre ich prevádzku. Batérie okrem elektriny dodávali aj ďalšie nevyhnutné produkty pre posádku – kyslík a vodu. Ich kapacita však výrazne limitovala dobu pobytu na obežnej dráhe a v prípade výpadku čo i len jedinej z nich bol let predčasne ukončený. Ak raketoplán potreboval zotrvať na orbite čo najdlhšie, čo bude náš prípad posledného letu Columbie, pomáhala batériám ešte plošina EDO (Extended Duration Orbiter), ktorá zásobovala energetické články. Aj s ňou by to však stroj dotiahol len na zhruba tri týždne teoretického maxima pri minimálnej spotrebe. Nachádzali sa tu aj dve dusíkové nádrže pre dopĺňanie atmosféry na palube raketoplánu.

Toto všetko bolo s výnimkou EDO umiestnené v podpalubí nákladového priestoru. Pri otvorení dvier raketoplánu by pozorovateľovi z kozmickej stanice ako prvý udrel do očí náklad stroja. Ten býval pestrý a rôznorodý, závislý od potrieb a cieľov tej-ktorej misie. Raketoplán bol a v dohľadnej dobe aj zostane jedinou pilotovanou kozmickou loďou schopnou vynášať a vypúšťať na orbitu umelé družice a sondy. Bol dokonca schopný ich aj zachytiť a opravovať či dopraviť na Zem – a to aj v prípade, že z raketoplánu neštartovali, no mali obežnú dráhu s vhodným sklonom a výškou na takéto stretnutie. Na účel manipulácie s nákladom sa pozdĺž dverí nákladového priestoru nachádzalo manipulačné rameno známe tiež ako Kanadská ruka (Canadarm). Po havárii Columbie toto rameno získalo tiež úlohu niesť predlžovaciu tyč s kamerami a prístrojmi na revíziu stroja, aby sa podobné nešťastie viac nezopakovalo. Astronauti ho ovládali zo zadnej časti pilotnej kabíny. Manipulačné rameno, tak ako aj prechodová komora, neboli nevyhnutnou a nedeliteľnou súčasťou raketoplánu. Drvivá väčšina misií ich ale obsahovala.

Kozmické laboratórium Spacehab pripravené na vloženie do nákladového priestoru raketoplánu pred misiou STS-107. Zdroj: NASA

Nákladom raketoplánu mohli byť napríklad tiež moduly pre kozmické stanice. Množné číslo je zámerom; okrem známych vynášaní modulov pre ISS vyniesol jeden modul aj na Mir. Mohli sa tu nachádzať aj napevno pripevnené plošiny s prístrojmi na prieskum okolitého vesmíru. Nás však budú najviac zaujímať pretlakové laboratóriá, ktoré poskytli ďalší priestor na prácu – Spacelab a Spacehab. Zaujímavé je, že prvý typ skonštruovala Európska kozmická agentúra (ESA). Mali tvar valcov naležato uložených v nákladovom priestore raketoplánu. Neboli to kozmické stanice, z nákladového priestoru sa nedali vo vesmíre vyložiť a energeticky zostávali od raketoplánu úplne závislé. Oba typy laboratórií mohli pri jednej misii byť zložené z maximálne dvoch pretlakových modulov. Mali aj externé plošiny. Spacelab bol starší, používaný medzi rokmi 1982 až 2001. Od roku 1993 ho postupne začal nahrádzať novší, americký Spacehab, ktorý bol o čosi menší. Vizuálne sa na prvý pohľad odlišoval tiež rovnou strechou, na ktorej bolo vďaka tomu možné umiestniť ďalšie prístroje, a tiež rovným prístupovým tunelom (Spacelab ho mal zahnutý). Počet hermetizovaných modulov sa líšil v závislosti od cieľov misie. Je zaujímavé, že oba havarované raketoplány na svojich palubách niesli jeden z týchto dvoch typov laboratórií – Challenger Spacelab, Columbia Spacehab.

Zadná časť, krídla a tepelná ochrana

Raketoplán ukončovala zadná sekcia, ktorej najdominantnejšími prvkami boli smerové kormidlo a motory. Z motorov svojou veľkosťou najviac upútali dýzy troch štartovacích motorov RS-25, počas programu raketoplánov označovaných ako SSME (Space Shuttle Main Engines). Išlo o hlavné štartovacie motory, ktoré počas svojej zhruba 510-sekundovej činnosti pri štarte vyniesli raketoplán na základnú suborbitálnu dráhu. Výkon trojice motorov SSME bol 37 miliónov konských síl a po nevyhnutnej údržbe boli použiteľné teoreticky dokonca viackrát než zvyšok orbitera. Motory mali obrovský pomer výkonu k svojej veľkosti. Osvedčili sa natoľko, že exempláre z programu raketoplánov používajú aj nástupcovia raketoplánov – rakety SLS. Palivo, kvapalný vodík, a okysličovadlo, kvapalný kyslík, čerpali z nádrže ET. Po jej odpojení sa, pochopiteľne, stávali po zvyšok misie nepoužiteľnými. Napriek tomu sa v sci-fi filmoch o raketoplánoch často možno stretnúť s filmárskou chybou, v ktorej sa tieto motory zapália bez pripojenej nádrže ET.

Detailný pohľad na časť zadného bloku motorov RCS a jeden z motorov OME. Zdroj: Archív autorky

V skutočnosti však na navedenie na orbitu, zostup z nej, tak ako aj manévrovanie na orbite slúži dvojica menej impozantných motorov OME. Nádrže na palivo a okysličovadlo týchto motorov – oxid dusičný a monometylhydrazín – sa nachádzali v dobre viditeľných vystúpených útvaroch po oboch stranách smerového kormidla. Tieto vystúpené útvary, známe ako OMS, niesli každý aj po ďalšom bloku motorčekov RCS. Každý z týchto blokov s dvanástimi motorčekmi vystupoval za modul OMS. Celkový počet raketových motorov v raketopláne bol 49.

Pod motorovou sekciou sa nachádzal trupový elevón – výkyvná plocha na manévrovanie v atmosfére. Ďalšie elevóny boli, podobne ako v lietadle, umiestnené na zadnej strane krídiel a vyklápať sa dali aj dve krídla smerového kormidla vychádzajúceho zo zadnej časti stroja. Ak boli naraz roztvorené, fungovali ako aerodynamická brzda. Ak sa obe vyklopili do rovnakej strany, slúžili na zmenu smeru letu. Tieto prvky, ako aj naklonenie motorov SSME, sa ovládali hydraulicky. Za týmto účelom boli na zadnej časti orbitera umiestnené tri turbočerpadlá APU (Auxiliary Power Units). Tieto čerpadlá pre svoju činnosť spaľovali, tak ako niektoré motory, hydrazín. Spaliny odvádzal výfuk vedľa smerového kormidla.

Krídla boli vystužené pozdĺžnymi a priečnymi nosníkmi. V najhrubšej časti dosahovali hrúbku až 1,52 metra. Približne na úrovni ich ohybov sa nachádzali podvozkové šachty prekryté jednokrídlovými dverami (predná podvozková šachta mala dvojkrídlové dvere). Podvozky boli v šachtách zaistené zámkami a po ich odomknutí sa vyklopili vlastnou hmotnosťou. Na rozdiel od lietadla nebolo v raketopláne počas letu už raz vysunutý podvozok možné zatiahnuť naspäť – ale keďže orbiter neštartoval ako lietadlo, nebolo to ani potrebné. Vzhľadom na to, že raketoplán pristával dvakrát rýchlejšie ako dopravné lietadlo, bola životnosť pneumatík podvozku dramaticky nižšia ako životnosť celého zdroja. Technici ich vymieňali už po piatich pristátiach.

Kľúčovú úlohu v havárii raketoplánu Columbia zohrala jej tepelná ochrana. Medzi doposiaľ nevídanými vecami v kozmonautike bol aj tepelný štít raketoplánu. Predošlé kozmické lode a návratové kapsuly družíc a sond používali takzvané ablatívne štíty. Počas preletu atmosférou sa postupnou abláciou (obdobou vyparovania) ich štít strácal. Pre znovupoužiteľnú kozmickú loď to bolo nemysliteľné riešenie. Preto sa pre raketoplán vynašiel tepelný štít pohlcujúci žiarenie bez toho, aby dochádzalo k významným stratám materiálu v ňom. Podľa očakávanej teploty na rôznych miestach orbitera sa používali štyri rôzne odolné materiály. Ani časti tepelného štítu z jednotného materiálu neboli spojité, ale rozdelené na drobné diely, väčšinou tvaru dlaždíc, aby ich v prípade poškodenia bolo možné ľahko vymieňať. Jednotlivých dielov tepelného štítu na jednom stroji by sme napočítali vyše tridsať tisíc. Mnohé boli špeciálne tvarované, aby priliehali na zakrivené plochy. Nebolo teda možné niesť si na palube zopár tepelných dlaždíc pre prípad opravy, obzvlášť ak uvážime, že tepelne najviac namáhané časti stroja, nábežné hrany krídiel a nos, chránili diely z relatívne ťažkého materiálu RCC (Reinforced Carbon-Carbon – vystužený uhlík-uhlík). Navyše oprava tepelného štítu na väčšine stroja, ktorého povrch bol hladký a neponúkal žiadnu možnosť, ako by sa oň mohli astronauti zachytiť, by bola natoľko problematická, že pred haváriou Columbie na ňu neexistovali žiadne postupy.

Detailný pohľad na tri druhy tepelnej ochrany raketoplánu pre rozličnú maximálnu teplotu. Sivo sfarbené sú panely RCC, tu konkrétne na ohybe krídla, ktoré pokrývajú teplotne najviac namáhané miesta. Hneď za nimi nasledujú čierne doštičky HRSI. Zdroj: Archív autorky

Toto prelomové riešenie sa v niektorých ohľadoch neukázalo byť práve najšťastnejším. Prax ukázala, že v priebehu štartu stroj môže niektoré dlaždice stratiť alebo si ich výrazne poškodiť. Táto skutočnosť zo začiatku programu raketoplánov vyvolávala značné znepokojenie. Zakaždým však išlo len o dlaždice na teplotne menej namáhaných miestach a orbiter aj s poškodeniami bezpečne pristál. Obavy z toho, že raz dôjde ku katastrofe, sa síce úplne nestratili, no s každým ďalším bezpečným pristátím raketoplánu s poškodeným tepelným štítom klesali.

Columbia samotná bola prvým dokončeným družicovým stupňom tohto programu a mala pôvodne troch mladších súrodencov. Po zničení jedného z nich, Challengera, jeho miesto nahradil novopostavený Endeavour. Hoci orbitery vyzerali na prvý pohľad veľmi podobne, akoby sa líšili iba menami, neboli totožné. Ako prototyp mala Columbia najmohutnejšiu vnútornú konštrukciu pre prípad, že by namáhanie stroja počas letu bolo vyššie, než ukazovali simulácie. Už na prvý pohľad sa Columbia odlišovala od ostatných troch strojov čiernymi hornými časťami krídiel na mieste, v ktorom vystupovali z trupu (ostatné družicové stupne raketoplánu ich mali biele). Mala tiež intenzívnejšiu tepelnú ochranu. Vo svetle týchto informácií je trochu paradoxom, že to bola zo všetkých orbiterov práve ona, ktorú zničilo teplo a aerodynamické namáhanie. Poškodenie, ktorému v priebehu poslednej misie čelila, by však spoľahlivo zničilo každý stroj flotily.

Štartovacia zostava

Pri štarte bol orbiter pripojený k nádrži ET, ktorá obsahovala všetko palivo a okysličovadlo pre motory SSME. To predstavovalo až 1,4 miliónov litrov kvapalného vodíka v spodnej časti nádrže a vyše pol milióna litrov kvapalného kyslíka v hornej časti. Nádrž bola spojená s orbiterom v hornej a dolnej časti, pričom horný spoj bol len mechanický, kým spodným sa do družicového stupňa privádzalo palivo a okysličovadlo. Hlavne vodíkový spoj pri tankovaní občas vykazoval drobné netesnosti, čo je problém, ktorý pretrval aj u rakiet SLS v súčasnosti. Táto koncepcia – štartovacie motory sú vedľa palivovej nádrže, nie pod ňou – je doteraz v raketovom priemysle ojedinelá. Vďaka nádrži ET sa raketoplán svojho času zaraďoval medzi najväčšie aktívne používané raketové nosiče na svete. S dĺžkou 46,8 metra bola ET najväčším konštrukčným prvkom raketoplánu, no použiť sa dala len pri jedinej misii. Od orbitera sa oddeľovala v príliš veľkej výške a príliš veľkej rýchlosti na to, aby existoval zmysluplný spôsob, ako ju zachrániť. Pri každom lete zhorela v atmosfére, a ak z nej niečo zostalo, spadlo to do oceánu. ET však bola nielen najväčším, ale aj najlacnejším prvkom v zostave raketoplánu.

Detailný pohľad na korkovú tepelnú izoláciu na povrchu nádrže ET. Zdroj: Kennedy Space Center (KSC) – NASA

Dôležitú úlohu pri havárii Columbie zohrávala nielen tepelná izolácia orbitera, ale aj tepelná izolácia nádrže. Tá mala úplne iný charakter ako tepelná izolácia na orbiteri, ostatne, bola iba jednorazová a odolávala omnoho nižším teplotám (na najviac namáhanom mieste len 540°C oproti 1 750°C pri pristávaní raketoplánu). Izolácia bola z peny. Okrem zahrievania počas štartu tiež chránila pohonné látky pred zahrievaním okolitou teplotou už počas predštartovných príprav. Kvapalný kyslík sa totiž musí udržovať pri teplote -147,2°C, kvapalný vodík až pri -251°C.

Problémom tejto ľahkej izolácie bola jej krehkosť. V minulosti ju už pred štartom poškodzovali vplyvy počasia a vtáky. Najtvrdšou skúškou prechádzala práve počas štartu, keď z nej vplyvom aerodynamického namáhania často odpadávali rôzne veľké úlomky. Tie neboli pred katastrofou Columbie považované za nebezpečné, čo ostatne podčiarkovalo aj prinajmenšom šesť misií, pri ktorých takáto pena pri štarte zasiahla orbiter a on bezpečne pristál. Navyše by bolo veľmi problematické opadávaniu izolácie zamedziť. To sa ostatne ukázalo aj po skaze Columbie, keď NASA na riešení tohto problému intenzívne pracovala – a výsledkom bolo, že pri štarte vylepšenej zostavy s „neopadávajúcou“ izoláciu z nej odpadol najväčší zaznamenaný kus v histórii programu.

O posledných dvoch dieloch štartovacej zostavy, motoroch SRB, len stručne, pretože pri tejto havárii nezohrali žiadnu rolu. Boli však, naopak, kľúčovým činiteľom katastrofy raketoplánu Challenger. Motory boli na tuhé pohonné hmoty, pracovali približne počas prvých dvoch minút štartu, potom sa oddelili a pristávali v mori. Možno ich označiť za prvé znovupoužiteľné rakety pri pilotovaných letoch, aj keď spôsob ich opätovného dostania do údržbárskych hál bol trochu ťažkopádny (vyťahovali ich lode namiesto toho, aby elegantne pristáli na morských plošinách či dokonca na kozmodróme ako stupne rakety Falcon). S dĺžkou 45,46 m merali takmer toľko ako nádrž ET, boli však na nej umiestnené nižšie (ich dýzy nestáli zarovno s dnom ET ani s motormi SSME, ale až pod nimi) a preto opticky vyzerali menšie. Štart raketoplánu začínal okamihom ich zážihu.

Od Skylabu po katastrofu

Aby sme pochopili (meniaci sa) význam vedeckých misií raketoplánov, musíme sa pozrieť na posledné tri desaťročia americkej pilotovanej kozmonautiky. USA na rozdiel od Sovietov nemali vlastnú sériu kozmických staníc. Jedinou výlučne americkou kozmickou stanicou tak zostáva Skylab so štartom v roku 1973, aj ten však vznikol skôr ako z núdze cnosť, z nepoužitých komponentov a kozmických lodí pre zrušené lety k Mesiacu. Bol postavený síce aj exemplár stanice Skylab 2, nikdy však neletel. A aj zo samotného Skylabu sa napokon vyťažilo oveľa menej, ako sa očakávalo. Tri misie kozmickými loďami Apollo, vďaka ktorému navštívilo stanicu postupne deväť amerických mužov, mali byť len začiatok. Neskôr mali obsluhu tejto stanice prebrať americké raketoplány. Pre technologické a finančné problémy sa však štart prvého raketoplánu neustále odsúval. Skylab napokon zhorel v atmosfére v roku 1979, 3 roky predtým, ako odštartovala misia raketoplánu STS-3, ktorá ho mala zachrániť vynesením na vyššiu obežnú dráhu.

Následne začali Američania uvažovať o vlastnej kozmickej stanici, ktorá však dlho zostávala len v štádiu neustále sa meniacich konceptov. Po rozpade Sovietskeho zväzu začali USA tiež spolupracovať s Rusmi na stanici Mir a nechávali na jej palube po jednom americkom členovi dlhodobej posádky ako výmenu za zásobovanie a vynášanie po jednom ruskom členovi posádky americkými raketoplánmi. Dominantná časť vedy na pilotovaných telesách sa však uskutočňovala v laboratóriách raketoplánov. Tie absolvovali v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia množstvo úspešných misií. Jediným závažným neúspechom bol let so Spacelabom STS-83 v roku 1997. Vtedy zlyhala jedna z troch batérií raketoplánu a ten preto pri prvej príležitosti pristál. Ujmu však neutrpela ani posádka, ani veda – misia sa zopakovala pod označením STS-94 s rovnakou posádkou, raketoplánom (zhodou okolností išlo tiež o Columbiu) aj vybavením.

Z plánovanej americkej vedeckej stanice sa napokon stala medzinárodná známa dnes ako ISS. Jej vývoj a štarty, ktoré sa rozbehli koncom 20. storočia, sa však opäť dostávali do značných sklzov. NASA nemohla strácať ďalší čas ani peniaze, a tak okresala všetky navrhované misie s iným cieľom ako budovanie stanice. Ostatne, keď sa ISS rozšíri, veda sa bude vykonávať tam, vrátane dlhodobých experimentov, ktoré neboli na palube raketoplánu možné. Aj jeden člen posádky tragickej misie na tlačovej konferencii priamo počas misie uviedol, že pokusy prebiehajúce na palube Columbie sú len testom novovyvinutých pokusov. K dokonalosti však budú dotiahnuté až na palube ISS.

 

Pokračovanie nabudúce

Mohlo by vás zaujímať



i-ASTRIN – články o kozmonautike Populárna veda


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 2     Upozornenia: 0

Autor Palo St jan 18th 2023 at 3:07 pm  

Skoda, ze to v Kozmose nevyjde v plnej verzii. Lebo je to napisane dost podrobne. Miesto toho, aby z toho spravili clanok na pokracovanie do 2-3 cisel, to radsej zosekaju na minimum… Asi aby ti nemuseli vela platit;) Snad to bude viac ako kratky clanok na 1 stranu – to by si take tragicke vyrocie nezasluzilo. Celkovo je v Kozmose minimum clankov o kozmonautike (o pilotovanej este menej).

Autor Adhara St jan 18th 2023 at 3:14 pm  

No to aj tak bude na pokračovanie, ale len na jedno. A neboj, zosekané to nie je až tak drasticky. :-) Len o menej ako štvrtinu, ale aj tak mi bolo toho zvyšného textu ľúto, preto je tu. Dala som redakcii Kozmosu tipy na autorov, ktorí by mohli pravidelne prispievať o kozmonautike, tak uvidíme, či sa časom niečo nezlepší.


 

© 2014 – 2022 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.