Medzinárodná vesmírna stanica nazývaná aj ISS (skratka z anglického názvu International Space Station) je najväčšou vesmírnou stanicou, ktorú dlhodobo obýva ľudská posádka. Predstavuje najväčšie teleso, aké kedy ľudia v kozme vybudovali. Má rozmery futbalového ihriska a hmotnosť 425 ton. Tento kolos každý deň niekoľkokrát preletí nad našimi hlavami. Deje sa tak od roku 1998 a bude sa tak diať minimálne do roku 2028. Stanica je spoločným projektom piatich kozmických agentúr: Americkej, ruskej, japonskej, kanadskej a európskej.
Pri svojich rozmeroch a váhe by nemohla odštartovať zo Zeme jedinou raketou. Preto bola poskladaná z množstva samostatných dielov – modulov. Tieto diely štartovali s vlastnými nosnými raketami, alebo ich priniesol americký raketoplán. Len moduly obsahujú dýchateľnú atmosféru, ktorá je zložením i tlakom podobná pozemskej. Elektrickú energiu stanici dodávajú solárne panely, ktoré sú jej dominantou. V zemskom tieni prechádza na akumulátorové batérie. Ďalším výrazným konštrukčným prvkom sú vyžarovače prebytočného tepla – radiátory.
Medzinárodná vesmírna stanica obieha približne 410 km nad Zemou. Kvôli treniu o zvyšky zemskej atmosféry, ktoré sú prítomné aj v týchto výškach, každý mesiac poklesne zhruba o dva kilometre. Preto ju musia kozmické lode pravidelne dvíhať na vyššiu dráhu. Jeden oblet Zeme jej trvá len niečo vyše jeden a pol hodiny. Za jedinú sekundu preletí takmer osem kilometrov a to bez akéhokoľvek pohonu, čistou zotrvačnosťou.
Stanica je momentálne obývaná sedemčlennou posádkou. Tá sa strieda po troch – štyroch členoch kozmickými loďami Sojuz, Crew Dragon a chystá sa k nim pridať aj novovyvinutá loď Starliner. Doposiaľ stanica hostila už viac ako 70 expedícií. Zásoby na ISS privážajú okrem pilotovaných aj nepilotované kozmické lode Progress, Cygnus a Dragon. Stanica má pohyblivú robotickú ruku nazývanú Canadarm2. Tá slúži napríklad na zachytávanie prilietajúcich nepilotovaných kozmických lodí. Keď nedostačuje robotická ruka, môžu kvôli opravám, údržbe a experimentom členovia posádky aj sami vystúpiť v skafandroch do otvoreného vesmíru.
Kozmické stanice slúžia ako vedecké laboratóriá aj observatóriá, kozmické dielne, štartovacie miesta malých satelitov či na výuku vedy. Posádka na ISS vykonáva množstvo experimentov, ktoré sú zamerané najmä na výskum stavu beztiaže a kozmického prostredia. Astronauti pri mnohých z nich sami slúžia zároveň aj ako pokusné objekty. Analýza vzoriek ich krvi či senzory na ich telách pomáhajú zistiť, ako sa ľudské telo vyrovnáva s týmto preň neprirodzeným stavom. To slúži okrem iného aj ako príprava na dlhodobé kozmické lety do vzdialenejšieho vesmíru. Niektoré experimenty prebiehajú z vonkajšej časti stanice na materiáloch vystavených pôsobeniu kozmického prostredia.
Krátkodobo sa na palube ISS zdržiavajú aj kozmickí turisti.
História
Po prvýkrát vyhlásil plán výstavby vesmírnej stanice už prezident Reagan v roku 1984. Pôvodne malo ísť len o americkú stanicu, po Skylabe iba druhú americkú kozmickú stanicu vôbec. NASA vtedy sľubovala, že prvý modul bude môcť vypustiť už v roku 1992. Žiaľ, tieto plány sa ukázali byť nereálne. Rozpočet na výstavbu stanice sa zvyšoval. V roku 1991 sa k NASA pridali prví traja zahraniční partneri: Kanada, Japonsko a ESA. V roku 1993 sa pripojila aj ruská kozmická agentúra Roskozmos, ktorá pôvodne plánovala tiež postaviť vlastnú modulovú stanicu, Mir 2. Oba projekty sa spojili.
Po niekoľkonásobnom odložení štartu sa v roku 1998 konečne dostal do vesmíru prvý modul Zarja, čo znamená „zore“. Tento ruský modul vyniesla do vesmíru raketa Proton, ale celý ho financovala americká firma Boeing. V tom istom roku raketoplán Endeavour pripojil k Zarji americký modul pomenovaný Unity. Nasledoval ďalší štart rakety Proton, tentokrát s čisto ruským modulom Zvezda.
31. októbra 2000 odštartovala na palube vesmírnej lode Sojuz prvá stála posádka ISS – 3 osoby. Nasledovalo pridávanie ďalších modulov: Destiny, Quest, Pirs, Harmony, Columbus, Dextre, Kibó, Poisk, Tranquility, Cupola, Rassvet a Leonardo. Ďalších osem plánovaných modulov však bolo zrušených. Ruské moduly štartovali s ruskými raketami, ostatné postupne privážali raketoplány Atlantis, Discovery a Endeavour.
Modul Columbus postavila Európska vesmírna agentúra ESA, ide o prvý európsky modul vo vesmíre. Na stanicu ho doniesol raketoplán Atlantis pri misii STS-122. Štart prebehol 7. februára, takmer dva mesiace neskôr oproti plánu. Dôvodom zdržania boli poruchy senzorov merajúce hladinu paliva v hlavnej palivovej nádrži (ET).
Modul Columbus má tvar valca s dĺžkou 7 metrov a priemerom 4 metre. Na jednom konci sa nachádza prielez, ktorým je laboratórium spojené so susedným modulom Harmony, na druhom je laboratórna technika a počítače. Nachádza sa v ňom celkove 10 takzvaných skriňových modulov, ďalšie tri skriňové moduly zabezpečujú systémy podpory života a chladenie. Celková hmotnosť modulu aj s vybavením je 19 300 kg.
Počas výstavby stanici pribúdali aj takzvané priehradkové konštrukcie, ktoré nesú solárne panely, externé platformy a ďalšie vybavenie. Časti stanice sa nedávali vždy do finálnej pozície, ale počas budovania sa ISS postupne prestavovala. Výstavbu aj zásobovanie stanice narušila v roku 2003 havária raketoplánu Columbia. Columbia síce neletela k ISS, ale po jej tragickej nehode boli všetky lety raketoplánov na dva a pol roka pozastavené. Zastavila sa tým aj výstavba ISS a je to jeden z dôvodov, prečo bola dokončená s oneskorením.
Pozrite podrobnejšie vybrané etapy výstavby stanice v článkoch:
Po skončení programu raketoplánov v roku 2011 posádku stanice niekoľko rokov vymieňali len staré ruské kozmické lode Sojuz, kým firma SpaceX nevyvinula a neotestovala vlastnú americkú kozmickú loď.
Po niekoľkoročnej prestávke bola v roku 2021 Medzinárodná vesmírna stanica opäť rozšírená o veľký modul. Ide o ruský laboratórny modul Nauka. Po štarte a dokonca aj po pripojení k stanici však technikom pripravil napínavé chvíle.
Nauka váži 20 ton a jej vnútorný objem je 70 metrov kubických. Konštrukčne je podobná prvému modulu ISS – ruskej Zarji. Pôvodne bola totiž navrhnutá ako záloha modulu Zarja, no ešte pred štartom Zarje bolo rozhodnuté prestavať ju na laboratórny modul s označením MLM. Má vlastné fotovoltaické panely, pohonný systém, zariadenie na prevod pohonných látok a navigačný a riadiaci systém nezávislý od zvyšku stanice. Vnútri ukrýva prechodovú komoru, priestor pre výskum, ďalší výrobník kyslíka, toaletu a ubytovacie kapacity.
Štart modulu Nauka sa veľmi dlho odkladal. Na vine boli komplikácie, zvraty, finančné problémy a neustále sa vynárajúce nové technické problémy. Napokon sa však vedci dočkali. Nauka bola pripevnená pod aerodynamický kryt na vrchole rakety Proton-M, ktorý sa vďaka svojmu nákladu po prvýkrát vôbec skladal z troch stupňov. Dňa 21. júla 2021 tento komplex odštartoval z kozmodrómu Bajkonur. Spojenie bolo naplánované na 29. júla.
Štart Nauky prebehol bez problémov. Modul však začal mať problémy so svojím pohonným a orientačným systémom a tiež s komunikáciou. Bola to hra o čas – Nauka lietala podstatne nižšie ako ISS a postupným trením o horné vrstvy atmosféry na svojej dráhe naďalej klesala.
Aj keď technici napokon všetko vyriešili, časť pohonných látok sa kontaminovala dusíkom. Z tohto dôvodu mala Nauka na pripojenie iba jeden pokus. To prebehlo úspešne v plne automatickom režime. Pre každý prípad však bol pripravený kozmonaut Oleg Novický, aby mohol do procesu pripájania zasiahnuť.
Aby sa pre Nauku uvoľnil spojovací uzol na module Zvezda, od stanice sa navždy oddelil malý modul Pirs, ktorý potom spolu so zásobovacou loďou Progess zhorel v zemskej atmosfére. Ostatne, Pirs bol už dávno za svojou plánovanou dobou životnosti. S jeho odpojením sa však čakalo až do chvíle, kým sa problémy po štarte Nauky nevyriešili.
Zakrátko po úspešnom pripojení však Nauka spôsobila na stanici dramatickú situáciu – neočakávane zapla svoje motory, čím stanicu vychýlila zo želanej pozície. Na jej vyrovnanie sa zapli motory na inom ruskom module, Zvezda, ktorému o niekoľko minút začal svojimi motorčekmi pomáhať aj aktuálne pripojený zásobovací Progress MS-17. Po chvíli však Nauka vyčerpala zásoby svojho paliva, čím prestala vzdorovať. V priebehu hodiny sa ISS vrátila do želanej orientácie. Sedemčlenná posádka sa neocitla v ohrození. Dokonca zmenu orientácie ani nepocítila, zistili ju iba palubné senzory. Na stanici však bol vyhlásený stav núdze. V rámci bezpečnostných opatrení posádka napríklad zmenila orientáciu solárnych panelov stanice, aby ju nepoškodili spaliny z modulov „súperiacich“ o kontrolu nad stanicou.
Kvôli problémom s Naukou sa tiež odložil štart bezpilotnej kozmickej lode Starliner, ktorá sa v rámci svojich testov mala spojiť s ISS. Prvý testovací, bezpilotný let Starlineru prebehol už v decembri 2019. Vinou niekoľkých softvérových chýb, kvôli ktorým kozmická loď spotrebovala omnoho viac pohonných látok, však misia nesplnila svoje ciele. Nedokázala doletieť k ISS a jej let musel skončiť predčasným pristátím. Po uzavretí vyšetrovania preto padlo rozhodnutie túto misiu zopakovať.
20. mája 2022 štartoval Starliner na svoj reparát. Tentokrát už fungoval takmer bez problémov a automaticky sa spojil s ISS. Posádka stanice do neho vstúpila a vyložila náklad. Po ďalších piatich dňoch sa bez posádky vrátil na Zem.
Po dvoch nepilotovaných letoch vzlietol k ISS Starliner 5. júna 2024 po prvýkrát s posádkou.
Po ruskej invázii na Ukrajinu ukončili Spojené štáty a ESA spoluprácu na viacerých spoločných projektom s Ruskom. Spolupráca na ISS však zostala. Aj keď sa objavili úvahy o rozdelení stanice na americko-európsko-kanadsko-japonskú a ruskú časť, tento scenár je veľmi nepravdepodobný. Stanica bola totiž projektovaná ako jeden celok a jednotlivé časti nemôžu pracovať nezávisle na sebe.
ISS však nie je jediná v súčasnosti funkčná vesmírna stanica. Čína, ktorá nebola partnerom pri ISS, si postavila vlastnú, menšiu modulárnu stanicu Tchien-kung.
Pozorovanie
Medzinárodná vesmírna stanica je dobre pozorovateľná z ktoréhokoľvek miesta Zeme, no nie všade o rovnakom čase. Pri prelete nad daným územím vyzerá ako veľmi jasný, neblikajúci, rýchlo sa pohybujúci bod. Vyzerá byť oveľa jasnejšia než všetky hviezdy a jasnosťou sa približuje k planéte Venuši. Je to najjasnejšia umelá družica na oblohe. Jej jasnosť je však pri rôznych preletoch odlišná. Viditeľný prelet trvá do päť minút, ale zvyčajne je kratší kvôli západu stanice do zemského tieňa. Vtedy sa zdá, že v priebehu pár sekúnd stanica sčervená a vzápätí zmizne. Za skorého súmraku a neskorého úsvitu je viditeľná dráha jej preletu dlhšia ako za neskorého súmraku a skorého úsvitu. Prelety nad naším územím, ktoré prebehnú počas hlbokej noci alebo cez deň, voľným okom nevidíme.
Napísať odpoveď