Medzinárodná vesmírna stanica, najväčšie človekom vyrobené kozmické teleso. Obieha vo výške približne 400 km nad povrchom Zeme a pohybuje sa výlučne zotrvačnosťou, ktorú jej jednotlivým komponentom udelili motory nosných rakiet a raketoplánov.
Steve Robinson na staničnom manipulačnom ramene
Jeden z jedinečných záberov raketoplánu (v tomto prípade Endeavouru) pripojeného k ISS, ktorý vznikol z paluby kozmickej lode Sojuz TMA-20
Padajúce trosky raketoplánu Columbia. Zdroj: RNLAF
Model ISS v žiarskom planetáriu, ktorý som vlastnoručne natierala (dnes už ho tam nenájdete).
Medzinárodná vesmírna stanica nazývaná aj ISS (skratka z anglického názvu International Space Station) je najväčšou vesmírnou stanicou, ktorú dlhodobo obýva ľudská posádka. Predstavuje najväčšie teleso, aké kedy ľudia v kozme vybudovali. Má rozmery futbalového ihriska a hmotnosť 425 ton. Tento kolos každý deň niekoľkokrát preletí nad našimi hlavami. Deje sa tak od roku 1998 a bude sa tak diať minimálne do roku 2028. Stanica je spoločným projektom piatich kozmických agentúr: Americkej, ruskej, japonskej, kanadskej a európskej.
Pri svojich rozmeroch a váhe by nemohla odštartovať zo Zeme jedinou raketou. Preto bola poskladaná z množstva samostatných dielov – modulov. Tieto diely štartovali s vlastnými nosnými raketami, alebo ich priniesol americký raketoplán. Len moduly obsahujú dýchateľnú atmosféru, ktorá je zložením i tlakom podobná pozemskej. Elektrickú energiu stanici dodávajú solárne panely, ktoré sú jej dominantou. V zemskom tieni prechádza na akumulátorové batérie. Ďalším výrazným konštrukčným prvkom sú vyžarovače prebytočného tepla – radiátory.
Medzinárodná vesmírna stanica obieha približne 410 km nad Zemou. Kvôli treniu o zvyšky zemskej atmosféry, ktoré sú prítomné aj v týchto výškach, každý mesiac poklesne zhruba o dva kilometre. Preto ju musia kozmické lode pravidelne dvíhať na vyššiu dráhu. Jeden oblet Zeme jej trvá len niečo vyše jeden a pol hodiny. Za jedinú sekundu preletí takmer osem kilometrov a to bez akéhokoľvek pohonu, čistou zotrvačnosťou.
Stanica je momentálne obývaná sedemčlennou posádkou. Tá sa strieda po troch – štyroch členoch kozmickými loďami Sojuz, Crew Dragon a chystá sa k nim pridať aj novovyvinutá loď Starliner. Doposiaľ stanica hostila už viac ako 70 expedícií. Zásoby na ISS privážajú okrem pilotovaných aj nepilotované kozmické lode Progress, Cygnus a Dragon. Stanica má pohyblivú robotickú ruku nazývanú Canadarm2. Tá slúži napríklad na zachytávanie prilietajúcich nepilotovaných kozmických lodí. Keď nedostačuje robotická ruka, môžu kvôli opravám, údržbe a experimentom členovia posádky aj sami vystúpiť v skafandroch do otvoreného vesmíru.
Kozmické stanice slúžia ako vedecké laboratóriá aj observatóriá, kozmické dielne, štartovacie miesta malých satelitov či na výuku vedy. Posádka na ISS vykonáva množstvo experimentov, ktoré sú zamerané najmä na výskum stavu beztiaže a kozmického prostredia. Astronauti pri mnohých z nich sami slúžia zároveň aj ako pokusné objekty. Analýza vzoriek ich krvi či senzory na ich telách pomáhajú zistiť, ako sa ľudské telo vyrovnáva s týmto preň neprirodzeným stavom. To slúži okrem iného aj ako príprava na dlhodobé kozmické lety do vzdialenejšieho vesmíru. Niektoré experimenty prebiehajú z vonkajšej časti stanice na materiáloch vystavených pôsobeniu kozmického prostredia.
Krátkodobo sa na palube ISS zdržiavajú aj kozmickí turisti.
História
Po prvýkrát vyhlásil plán výstavby vesmírnej stanice už prezident Reagan v roku 1984. Pôvodne malo ísť len o americkú stanicu, po Skylabe iba druhú americkú kozmickú stanicu vôbec. NASA vtedy sľubovala, že prvý modul bude môcť vypustiť už v roku 1992. Žiaľ, tieto plány sa ukázali byť nereálne. Rozpočet na výstavbu stanice sa zvyšoval. V roku 1991 sa k NASA pridali prví traja zahraniční partneri: Kanada, Japonsko a ESA. V roku 1993 sa pripojila aj ruská kozmická agentúra Roskozmos, ktorá pôvodne plánovala tiež postaviť vlastnú modulovú stanicu, Mir 2. Oba projekty sa spojili.
Po niekoľkonásobnom odložení štartu sa v roku 1998 konečne dostal do vesmíru prvý modul Zarja, čo znamená „zore“. Tento ruský modul vyniesla do vesmíru raketa Proton, ale celý ho financovala americká firma Boeing. V tom istom roku raketoplán Endeavour pripojil k Zarji americký modul pomenovaný Unity. Nasledoval ďalší štart rakety Proton, tentokrát s čisto ruským modulom Zvezda.
31. októbra 2000 odštartovala na palube vesmírnej lode Sojuz prvá stála posádka ISS – 3 osoby. Nasledovalo pridávanie ďalších modulov: Destiny, Quest, Pirs, Harmony, Columbus, Dextre, Kibó, Poisk, Tranquility, Cupola, Rassvet a Leonardo. Ďalších osem plánovaných modulov však bolo zrušených. Ruské moduly štartovali s ruskými raketami, ostatné postupne privážali raketoplány Atlantis, Discovery a Endeavour.
Modul Columbus postavila Európska vesmírna agentúra ESA, ide o prvý európsky modul vo vesmíre. Na stanicu ho doniesol raketoplán Atlantis pri misii STS-122. Štart prebehol 7. februára 2008, takmer dva mesiace neskôr oproti plánu. Dôvodom zdržania boli poruchy senzorov merajúce hladinu paliva v hlavnej palivovej nádrži (ET).
Počas výstavby stanici pribúdali aj takzvané priehradkové konštrukcie, ktoré nesú solárne panely, externé platformy a ďalšie vybavenie. Časti stanice sa nedávali vždy do finálnej pozície, ale počas budovania sa ISS postupne prestavovala.
Výstavbu aj zásobovanie stanice narušila v roku 2003 havária raketoplánu Columbia. Columbia síce neletela k ISS, ale po jej tragickej nehode boli všetky lety raketoplánov na dva a pol roka pozastavené. Zastavila sa tým aj výstavba ISS a je to jeden z dôvodov, prečo bola dokončená s oneskorením.
Pozrite podrobnejšie vybrané etapy výstavby stanice v článkoch:
Po skončení programu raketoplánov v roku 2011 posádku stanice niekoľko rokov vymieňali len staré ruské kozmické lode Sojuz, kým firma SpaceX nevyvinula a neotestovala vlastnú americkú kozmickú loď.
Po niekoľkoročnej prestávke bola v roku 2021 Medzinárodná vesmírna stanica opäť rozšírená o veľký modul. Ide o ruský laboratórny modul Nauka. Po štarte a dokonca aj po pripojení k stanici však technikom pripravil napínavé chvíle. Štart modulu Nauka sa veľmi dlho odkladal. Na vine boli komplikácie, zvraty, finančné problémy a neustále sa vynárajúce nové technické problémy. Napokon sa však vedci dočkali. Nauka bola pripevnená pod aerodynamický kryt na vrchole rakety Proton-M, ktorý sa vďaka svojmu nákladu po prvýkrát vôbec skladal z troch stupňov. Dňa 21. júla 2021 tento komplex odštartoval z kozmodrómu Bajkonur. Spojenie bolo naplánované na 29. júla.
Štart Nauky prebehol bez problémov. Modul však začal mať problémy so svojím pohonným a orientačným systémom a tiež s komunikáciou. Bola to hra o čas – Nauka lietala podstatne nižšie ako ISS a postupným trením o horné vrstvy atmosféry na svojej dráhe naďalej klesala.
Aj keď technici napokon všetko vyriešili, časť pohonných látok sa kontaminovala dusíkom. Z tohto dôvodu mala Nauka na pripojenie iba jeden pokus. To prebehlo úspešne v plne automatickom režime. Pre každý prípad však bol pripravený kozmonaut Oleg Novický, aby mohol do procesu pripájania zasiahnuť.
Aby sa pre Nauku uvoľnil spojovací uzol na module Zvezda, od stanice sa navždy oddelil malý modul Pirs, ktorý potom spolu so zásobovacou loďou Progess zhorel v zemskej atmosfére. Ostatne, Pirs bol už dávno za svojou plánovanou dobou životnosti. S jeho odpojením sa však čakalo až do chvíle, kým sa problémy po štarte Nauky nevyriešili.
Zakrátko po úspešnom pripojení však Nauka spôsobila na stanici dramatickú situáciu – neočakávane zapla svoje motory, čím stanicu vychýlila zo želanej pozície. Na jej vyrovnanie sa zapli motory na inom ruskom module, Zvezda, ktorému o niekoľko minút začal svojimi motorčekmi pomáhať aj aktuálne pripojený zásobovací Progress MS-17. Po chvíli však Nauka vyčerpala zásoby svojho paliva, čím prestala vzdorovať. V priebehu hodiny sa ISS vrátila do želanej orientácie. Sedemčlenná posádka sa neocitla v ohrození. Dokonca zmenu orientácie ani nepocítila, zistili ju iba palubné senzory. Na stanici však bol vyhlásený stav núdze. V rámci bezpečnostných opatrení posádka napríklad zmenila orientáciu solárnych panelov stanice, aby ju nepoškodili spaliny z modulov „súperiacich“ o kontrolu nad stanicou.
Kvôli problémom s Naukou sa tiež odložil štart bezpilotnej kozmickej lode Starliner, ktorá sa v rámci svojich testov mala spojiť s ISS. Prvý testovací, bezpilotný let Starlineru prebehol už v decembri 2019. Vinou niekoľkých softvérových chýb, kvôli ktorým kozmická loď spotrebovala omnoho viac pohonných látok, však misia nesplnila svoje ciele. Nedokázala doletieť k ISS a jej let musel skončiť predčasným pristátím. Po uzavretí vyšetrovania preto padlo rozhodnutie túto misiu zopakovať.
20. mája 2022 štartoval Starliner na svoj reparát. Tentokrát už fungoval takmer bez problémov a automaticky sa spojil s ISS. Posádka stanice do neho vstúpila a vyložila náklad. Po ďalších piatich dňoch sa bez posádky vrátil na Zem.
Po dvoch nepilotovaných letoch a množstve odkladov vzlietol k ISS Starliner 5. júna 2024 po prvýkrát s posádkou. Nasledujúceho dňa po štarte prišla informácia o úniku hélia z pohonného systému Starlineru. Dva z troch únikov sa podarilo stabilizovať. Pre problémy s funkciou motorčekov zostala posádka Starlinera, Sunita Williamsová a Barry Wilmore na palube ISS až do roku 2025, hoci podľa pôvodných plánov mali stráviť na stanici iba pár dní a potom pristáť.
Po ruskej invázii na Ukrajinu ukončili Spojené štáty a ESA spoluprácu na viacerých spoločných projektom s Ruskom. Spolupráca na ISS však zostala. Aj keď sa objavili úvahy o rozdelení stanice na americko-európsko-kanadsko-japonskú a ruskú časť, tento scenár je veľmi nepravdepodobný. Stanica bola totiž projektovaná ako jeden celok a jednotlivé časti nemôžu pracovať nezávisle na sebe.
ISS však nie je jediná v súčasnosti funkčná vesmírna stanica. Čína, ktorá nebola partnerom pri ISS, si postavila vlastnú, menšiu modulárnu stanicu Tchien-kung.
Pozorovanie
Medzinárodná vesmírna stanica je dobre pozorovateľná z ktoréhokoľvek miesta Zeme, no nie všade o rovnakom čase. Pri prelete nad daným územím vyzerá ako veľmi jasný, neblikajúci, rýchlo sa pohybujúci bod. Vyzerá byť oveľa jasnejšia než všetky hviezdy a jasnosťou sa približuje k planéte Venuši. Je to najjasnejšia umelá družica na oblohe. Jej jasnosť je však pri rôznych preletoch odlišná. Viditeľný prelet trvá do päť minút, ale zvyčajne je kratší kvôli západu stanice do zemského tieňa. Vtedy sa zdá, že v priebehu pár sekúnd stanica sčervená a vzápätí zmizne. Za skorého súmraku a neskorého úsvitu je viditeľná dráha jej preletu dlhšia ako za neskorého súmraku a skorého úsvitu. Prelety nad naším územím, ktoré prebehnú počas hlbokej noci alebo cez deň, voľným okom nevidíme.
Časti stanice
BEAM
B.E.A.M (Bigelow Expandable Activity Module)
Experimentálny nafukovací modul firmy Bigelow Aerospace dopravený do vesmíru kozmickou loďou Dragon v apríli 2016. Po pripojení k ISS sa, po prvom neúspešnom pokuse, postupne nafúkol vzduchom na 4,5-násobok svojho objemu. Dva roky testoval svoje funkcie, pričom astronauti do neho vstúpili raz za tri mesiace. Keďže výsledky boli dobré, po skončení testovacej fázy zostal ako súčasť ISS a stal sa z neho sklad.
Columbus
Columbus
Európsky laboratórny modul. Na stanicu ho doniesol raketoplán Atlantis pri misii STS-122, ktorý štartoval vo februári 2008. Modul má tvar valca s dĺžkou 6,9 metra a priemerom 4,5 metra. Na jednom konci sa nachádza prielez, ktorým je spojený so susedným modulom Harmony, na druhom sídli laboratórna technika a počítače. Ukrýva celkove 10 takzvaných skriňových modulov, ďalšie tri skriňové moduly zabezpečujú systémy podpory života a chladenie. Obsahuje tiež štyri externé plošiny na experimenty. Celková hmotnosť Columba aj s vybavením je 19 300 kg.
Cupola
Cupola
Vyhliadkový modul so siedmimi veľkými oknami usporiadanými do tvaru kvetu. Keď astronauti cvičia, aby im bez námahy v kozme nezakrpateli svaly, môžu sa vďaka tomuto modulu pozerať pod seba na nádhernú modrú Zem, ku ktorej je Cupola vždy otočená. Výhľad z nej však pomáha astronautom aj pri práci napríklad so staničným manipulátorom. Okná sú z odolnej zmesi kremeňa a borosilikátového skla. Z vonkajšej strany majú uzatvárateľné clony, ktoré ich chránia pred mikrometeoroidmi.
Destiny
Destiny
Americký laboratórny modul predstavujúci centrum vedeckých experimentov na ISS. Jeho dĺžka je 8,5 metra (podľa pôvodných plánov mal byť oveľa dlhší), priemer 4,3 metra a hmotnosť okolo 15 ton. Skladá sa z troch valcovitých segmentov a má 24 skríň, 13 vedeckých, 11 systémových. Disponuje aj kruhovým oknom s komplikovanou konštrukciou. Štartoval 7. 2. 2001 na palube raketoplánu Atlantis v rámci misie STS-98.
EXPRESS
EXPRESS Logistics Carrier
Platformy navrhnuté na externé náklady pripojené k ISS. Sú štyri, nachádzajú sa na hlavnom priehradkovom nosníku. Nachádzajú sa na nich napríklad náhradné diely, ako sú pumpy, nádrže, antény a batérie, ale tiež prístroje na výskum vesmíru a Zeme.
Harmony
Harmony (Node 2)
Americký modul so štyrmi napájacími skriňami, troma skladovacími skriňami, a zariadením pre mechanické, elektrické a dátové pripojenie manipulátora stanice s distribučnou rozvodnou jednotku SPDU. Slúži aj ako obydlie pre štyroch členov posádky v malých kajutách či kójach na spanie po obvode modulu. Harmony, štartujúci 23. októbra 2007 ako náklad raketoplánu Discovery pri misii STS-120, bol prvý hermetizovaný obývateľný modul dopravený na stanicu od júna 2001, kedy bola inštalovaná prechodová komora Quest. Má dĺžku 6,7 m a priemer 4,5 m.
Astronauti Robert Curbeam (vľavo) a Christer Fuglesang (vpravo) pri časti ITS
ITS
Špeciálne priehradkové konštrukcie na ISS. Dajú sa považovať aj za moduly, nie je v nich však vzduch (až na malý pretlakový priestor v nosníku Z1). Slúžia na nesenie hlavných solárnych panelov stanice, radiátorov, elektrických vedení a ďalších zariadení. Aby sa astronauti mohli pozdĺž nich pohybovať, nachádzajú sa na nich zábradlia. Konštrukcie po kúskoch vynieslo niekoľko misií raketoplánov medzi rokmi 2000 až 2009.
Kibó
Kibó
Priestranný japonský modul zložený z niekoľkých častí. Má dĺžku 11,2 metra a šírku 4,4 metra. Okrem pretlakového modulu so vzduchom podobnému ostatným modulom ISS má aj malý skladovací pretlakový modul, externé plošiny a malé robotické rameno, ktoré tieto plošiny obsluhuje. Okrem laboratórneho vybavenia sa v ňom dá nájsť systém zabezpečenia životných podmienok a dve uzatvárateľné okná. Vynesený bol po troch častiach v rokoch 2008 a 2009 raketoplánmi Endeavour a Discovery pri misiách STS-123, STS 124 a STS-127. Napriek rozdeleniu bola jeho najväčšia, pretlaková časť, taká veľká a ťažká, že raketoplán aj modul sa museli pri štarte v máji 2008 vzdať častí svojej výbavy, ktoré boli do nich namontované neskôr.
Nauka
Nauka
Ruský laboratórny modul, najmladší modul stanice. Váži 20 ton a má rozmery 13 x 4,1 metra. Konštrukčne je podobný prvému modulu ISS – Zarji. Má vlastné fotovoltaické panely, pohonný systém, zariadenie na prevod pohonných látok a navigačný a riadiaci systém nezávislý od zvyšku stanice. Vnútri ukrýva prechodovú komoru, priestor pre výskum, výrobník kyslíka, toaletu a ubytovacie kapacity. Odštartoval 21. júla 2021 z kozmodrómu Bajkonur na vrchole rakety Proton-M.
Pirs
Pirs
Modul slúžiaci jednak na pripájanie kozmických lodí Sojuz a Progress, jednak ako prechodová komora pre výstup ruských kozmonautov do otvoreného vesmíru. Tento malý modul vajcovitého tvaru s dĺžkou 4 metre bol od stanice v júli 2021 plánovane odpojený a navedený do atmosféry, aby urobil miesto modulu Nauka. Súčasťou stanice sa stal v septembri 2001, kedy ho vyniesla do vesmíru raketa Sojuz-U.
PMA
PMA
Skupina troch malých amerických modulov, ktoré slúžia ako prechodové tunely medzi veľkými modulmi na ISS alebo medzi ISS a raketoplánmi. Všetky sú napojené na modul Unity. Majú tvar asymetrických šikmých zrezaných kužeľov a sú dlhé 2,4 metra.
Poisk
Poisk
Ruský modul približne valcovitého tvaru s rozmermi 4 x 2,6 metra slúžiaci na výstup kozmonautov do otvoreného vesmíru. Podobá sa modulu Pirs. Prázdny váži zhruba 4 tony. Je k nemu možné pripojiť lode Sojuz a Progress a pracovať v ňom na vedeckých a technických experimentoch. Na jeho povrchu sa nachádza žeriav prenášajúci zariadenie a členov posádky. Štartoval 10. novembra 2009 raketou Sojuz-U.
Pričal
Pričal
Uzlový modul v tvare gule slúžiaci na pripájanie ďalších modulov, lodí Sojuz alebo Progress. Váži štyri tony. Do kozmu ho vyniesla raketa Sojuz 24. novembra 2021 spolu so servisnou časťou špeciálne upravenej lode Progress, ktorá zabezpečila modulu bez vlastných motorov a orientačných systémov bezpečné pripojenie k ISS. K stanici sa Pričal pripojil síce až v závere jej výstavby, ale je navrhnutý tak, aby slúžil ako konštrukčný prvok aj do teoretického nástupcu ISS.
Quest
Quest alebo Airlock
Prechodová komora, cez ktorú posádka stanice vystupuje do otvoreného vesmíru. Skladá sa z dvoch valcovitých komôr oddelených prielezom s poklopom. Má dĺžku 5,5 metra a maximálny priemer cez 4 metre. Na jej povrchu sú nádrže s kyslíkom a dusíkom na dopĺňanie atmosféry vnútri ISS.
Radiátory
Radiátory
Štyri zariadenia, ktoré odvádzajú z ISS prebytočné teplo vytvorené elektronikou a avionikou kĺbov solárnych panelov. Cirkuluje v nich amoniak. Každý radiátor má dva okruhy so samostatnými čerpacími jednotkami. Rozmery radiátorov sú 13, 67 × 3,41 m.
Rassvet
Rassvet
Malý ruský modul na pripájanie lodí Sojuz a Progress, ale aj na výskum, hlavne v oblasti biológie, biotechnológie, kvapalín alebo na materiálové experimenty. Má tvar valca s rozmermi 6,6 x 2,4 metra a hmotnosťou 4,8 ton. Obsahoval aj radiátor, ktorý bol neskôr presunutý na modul Nauka. Štartoval s raketoplánom Atlantis pri misii STS-32 dňa 14. mája 2010 ako jediný ruský modul vynesený raketoplánom. Plné využitie jeho potenciálu prišlo až po pripojení modulu Nauka 11 rokov po štarte Rassveta.
Solárne panely
Solárne panely
Vyrábajú elektrickú energiu pre celú stanicu. Spolu s nosnými konštrukciami majú rozmery cca 73 x 11 m. Vynášali ich raketoplány v harmonikovo zloženom stave, do súčasnej podoby sa roztiahli až vo vesmíre. Sú umiestnené na trojmetrových zariadeniach Solar Alpha Rotary Joint (SARJ), ktoré ich otáčajú za Slnkom.
Staničný manipulátor Canadarm2
Staničný manipulátor (MSS), nazývaný aj Canadarm2
Kanadská robotická ruka, ktorá presúva vybavenie po povrchu stanice, pomáha astronautom pri výstupe do otvoreného vesmíru a obsluhuje zariadenia a experimenty na povrchu ISS. Má dĺžku 17 metrov a 7 kĺbov. Toto rameno na stanicu doniesol raketoplán Endeavour v roku 2001 pri misii STS-100.
Tranquility
Tranquility (Node-3)
Valcovitý modul s rozmermi 6,7 m x 4,5 m slúžiaci ako uzol pre pripájanie ďalších modulov. Podobá sa, nielen rozmermi, na modul Harmony. Váži 15,5 tony. Štartoval spoločne s modulom Cupola na palube raketoplánu Endeavour 8. februára 2010. Astronauti v ňom môžu vykonávať hygienu a odpočívať. Nachádzajú sa v ňom tiež systémy podpory života, záchod a náradie na cvičenie. Je k nemu pripojený nafukovací modul B.E.A.M.
Unity
Unity
Zvaný tiež Node-1 je základom americkej časti ISS. Slúži na pripájanie ďalších častí stanice a prechodovej komory. Obsahuje tiež štyri skrine na schránky s prístrojmi a iným vybavením. Dosahuje rozmery 4,57 x 5,49 metra a váži 12,5 tony. Jeho steny majú zvnútra nezvyčajnú, ružovú farbu. Už pri štarte k nemu boli pripojené moduly PMA-1 a PMA-2. Vzlietol v roku 1998 na palube raketoplánu Endeavour v rámci misie STS-88.
Zarja
Zarja
Základný, veľkokapacitný, najstarší modul ISS. Váži vyše 21 ton a je v tvare valca 12,6 metra dlhého a 4,12 metra širokého. Bol vyrobený v Moskve, ale financovala ho firma Boeing, preto je tak ruským, ako aj americkým modulom. Odštartoval 20. novembra 1998 s raketou Proton z Bajkonuru. V počiatkoch budovania stanice slúžil na stabilizáciu a korekciu jej dráhy, zabezpečuje telekomunikáciu a riadenie letu. Bol akoby nepilotovanou kozmickou loďou s vlastnými solárnymi panelmi. V prednej guľovej časti sa nachádzajú uzly na pripájanie kozmických lodí a ďalších modulov. Spočiatku plnil všetky funkcie stanice, neskôr ich prebrali jednotlivé moduly a Zarja zostala slúžiť ako sklad.
Zvezda
Zvezda
Prvý čisto ruský modul ISS v tvare dvoch valcov spojených podstavami so spoločnými rozmermi 13,1 m x 4,22 m (priemer väčšieho z nich). Jeho predná časť guľového tvaru slúži na pripojenie ďalších modulov a bola dočasnou prechodovou komorou stanice. Modul má komunikačné a kontrolné počítače, 14 okien, pracovný a obytný úsek, „jedáleň“, športové vybavenie, záchod a za nimi úsek na pripájanie lodí Sojuz a Progress. Je vybavený motormi, ktorými vykonáva korekcie dráhy stanice.
Napísať odpoveď