Pluto (snímka zo sondy New Horizons)

Kedysi, pred rokom 2006, sa žiaci v škole učili, že v slnečnej sústave máme deväť planét. Tá posledná, deviata, sa volala Pluto. Možno máte aj staré knižky, v ktorých sa táto planéta spomína. No dnes sa už medzi planéty nezaraďuje. Stalo sa Plutu niečo? Opustilo azda slnečnú sústavu? Alebo ho niečo zničilo?

Nie, ani jedno z toho. Pluto stále existuje. Stále obieha okolo Slnka za planétou Neptún. Stále patrí do našej slnečnej sústavy. Len ľudia na Zemi sa jedného dňa rozhodli, že už ho nebudú viac planétou volať. Prečo? Na to si najprv musíme vysvetliť, čo to planéta je.

Planéta je iba slovo, ktoré vymysleli ľudia. A ľudia sa tiež rozhodli, čo ním budú nazývať. Dávno, pradávno, keď toto slovo vzniklo, ním volali všetko, čo videli pravidelne sa pohybovať po oblohe medzi nehybnými hviezdami. Vtedy si mysleli, že všetky tieto telesá obiehajú okolo Zeme. Aj Slnko a Mesiac nazývali planétami. Ale potom, ako vynašli ďalekohľad, zistili, že Slnko a Mesiac sú iné. Časom prišli na to, že okolo Zeme obieha len jedno z nich – náš Mesiac. Planéty obiehajú okolo Slnka. Slnko zase ako jediné z týchto telies naozaj svieti, je horúce a omnoho väčšie než všetky planéty. A pretože sú Slnko a Mesiac iné, prestali sme ich volať planéty. Čo teda ostalo planétami? V tých časoch všetko, čo obiehalo okolo Slnka, ale neobiehalo to zároveň okolo Zeme.

Ľudia stavali čoraz lepšie ďalekohľady a o planétach sa toho dozvedali čoraz viac. Vtedy zistili, že sú to guľaté svety, ktoré na rozdiel od Mesiaca môžu mať okolo seba aj atmosféru a oblaky. V tomto sa trochu podobajú našej Zemi. Aj v tom, že okolo nich videli obiehať ich vlastné mesiace. Vidíte, ako sa význam slova „planéta“ zmenil? Najprv to bolo všetko, čo pomaly, každoročne putovalo oblohou, potom už len svety podobné Zemi, ktoré obiehajú okolo Slnka, ale pritom neobiehajú okolo ničoho iného. Ale tým príbeh slova „planéta“ zďaleka nekončí.

Keď astronómovia poznali čoraz lepšie obežné dráhy planét, všimli si, že ich vzdialenosti od Slnka sa riadia nejakým pravidlom. Podľa pánov, ktorí ho objavili, sa toto pravidlo volá Titiusov-Bodeho rad. Lenže podľa tohto pravidla sa zdalo, že jedna planéta v slnečnej sústave chýba! Medzi Marsom a Jupiterom je veľmi veľká medzera, v ktorej by tá planéta mala obiehať. A tak astronómovia začali tú planétu ďalekohľadmi hľadať. Hľadali a hľadali…

A potom astronóm Giuseppe Piazzi niečo objavil! Urobil tak presne na Nový rok 1801. Silvestrovské ohňostroje vtedy ešte neboli, preto mohol nerušene pozorovať tmavú nočnú oblohu. A skutočne našiel ďalekohľadom malú, slabú bodku, ktorá obiehala okolo Slnka presne ako ostatné planéty – takmer po kruhu. Astronómovia sa potešili – máme našu hľadanú planétu. Dali jej meno Ceres.

Čože? Že ste o planéte Ceres nikdy nepočuli? Všetko vysvetlím, len čítajte ďalej. Už od jej objavu astronómom vŕtalo v hlave, prečo je táto nová planéta taká slabá, že ju bez ďalekohľadu nevidno. Až tak ďaleko od Zeme predsa nie je, aby ju nebolo vidno. Veď taký Jupiter je od Slnka dvakrát ďalej ako Ceres a vidno ho krásne, je väčšinou jasnejší než hviezdy. A taký Saturn je ešte skoro dvakrát ďalej ako Jupiter a tiež ho ľahko vidno! Tak prečo nie Ceres? A postupne prišli na to, že je to preto, lebo je veľmi maličká. Meria sotva tisíc kilometrov. Tisíc kilometrov sa zdá byť veľa, ak to máte prejsť autom, ale pozrite, aká je malá v porovnaní s planétou Zem. Len ako taká guľôčka. Ešte aj Mesiac je trikrát väčší!

Mesiac (vľavo hore, Ceres (vľavo dole) a Zem (vpravo). Zdroj.

Lenže, čo je ešte čudnejšie, o rok neskôr medzi Marsom a Jupiterom pozorovatelia objavili ďalšie teleso. Dve planéty tak blízko pri sebe? To nikomu nešlo do hlavy. A potom bola objavená ďalšia! A potom ešte ďalšia! Neprešlo ani osem rokov od objavu Cerery, a už tam máme planéty štyri. Všetky ale veľmi slabučké, čiže veľmi maličké. Tie tri novšie sú ešte menšie ako Ceres.

A vtedy sa astronómovia zamysleli. Určite ich tam bude viac! A skutočne, dnes ich poznáme už tisíce! Namiesto jednej veľkej planéty obieha medzi Marsom a Jupiterom celá hŕba menších. A navyše okrem Cerery nie sú ani len guľaté. Ale stačili prvé štyri tieto telesá, aby hvezdári pochopili, že musia význam slova „planéta“ zmeniť. Už to nemôže byť hocičo, čo obieha okolo Slnka po takmer kruhovej dráhe. Musí to byť niečo väčšie. Ale aké veľké? To si astronómovia presne nepovedali. Preto z toho bol neskôr problém…

Štyri najväčšie telesá objavené medzi Marsom a Jupiterom. V štvorici prvých objavených však bola namiesto Hygeie planétka Juno. Zdroj.

A tak sa v devätnástom storočí astronómovia rozhodli, že Ceres ani žiadne iné teliesko medzi Marsom a Jupiterom nebudú planétou volať. Keďže sú menšie ako planéty, voláme ich iba planétky. Planétu Ceres museli vyškrtnúť zo všetkých učených kníh, v ktorých bola. A ľudia sa prestali učiť, že je to planéta. Deti v školách sa v tých časoch ešte neučili vymenovať planéty, takže z toho nebol priveľký zmätok. Ale presuňme sa o nejaké to storočie neskôr, keď sa stalo niečo veľmi, veľmi podobné.

Na začiatku dvadsiateho storočia si astronómovia zase lámali hlavy. Posledné dve planéty slnečnej sústavy, Urán a Neptún, totiž neobiehali tak, ako vypočítali. Akoby niečo rušilo ich pohyb. Akoby ich niečo gravitáciou priťahovalo niekam inam, než by mali letieť. Čo by to mohlo byť? Nejaká ďalšia neobjavená planéta! A tak ju začali hľadať.

Clyde Tombaugh, objaviteľ Pluta, pri svojom podomácky vyrobenom teleskope

Vtedy už astronómovia mali na hľadanie planét nielen ďalekohľady, ale aj fotografie. Ale to neboli také fotky, aké máme dnes. Tieto vznikali na veľké fotografické platne. A na týchto fotografických platniach si jedného dňa mladý astronóm menom Clyde Tombaugh všimol veľmi slabé teliesko, ktoré sa medzi hviezdami pohybuje. Nazvali ho Pluto. Astronómovia zase zajasali. Zase si mysleli, že objavili planétu, ktorú hľadali! A zase sa raz mýlili…

Pokračovalo to podobne, ako keď objavili Cereru. Začali sa pýtať, prečo je tá nová planéta taká slabá? Áno, bola už tak ďaleko od Slnka, že musela byť slabá, veď ani Neptún bez ďalekohľadu nevidíme. Ale táto bola až príliš slabá. A časom zistili, že je to preto, lebo je až príliš malá. Ale nie zase až taká malá ako Ceres. Väčšia. Viac než dvakrát väčšia. Ale aj tak je menšia ako náš Mesiac. A už vtedy začalo niektorým astronómom vŕtať v hlave – je správne volať ju planéta?

Ďalej mala veľmi čudnú dráhu. Nebola pekná kruhová ako pri iných planétach. Vyzerala skôr, ako keď obkreslíme vajíčko. Dokonca sa na pár rokov Pluto dostáva k Slnku bližšie ako Neptún. Žiadne iné planéty sa ale na svojich dráhach okolo Slnka nepredbiehajú pred iné planéty. Bolo to celé čoraz čudnejšie. Ale zase, astronómovia objavili, že Pluto má aj vlastný, veľký mesiac. Veď len planéty mávajú mesiace, nie?

Veru nie. V roku 1994 sonda menom Galileo objavila, že aj planétky majú svoje mesiace. A čo viac, dva roky predtým sa objavilo prvé teleso, ktoré obiehalo za Neptúnom, podobne ako Pluto. A potom tretie, štvrté… presne ako po objave Cerery! Zistilo sa, že je tam ďalší pás planétok, podobne ako medzi Marsom a Jupiterom. Tieto planétky však nie sú z kameňa, ale z ľadu, lebo sú tak ďaleko od Slnka, že je tam strašná zima. Tento druhý pás planétok voláme Kuiperov pás.

Navyše sa zistilo, že Pluto má príliš slabú gravitáciu na to, aby k sebe významne ťahalo Urán a Neptún. A prečo sa tieto dve planéty potom pohybujú tak čudne? Hm, no, ony sa vlastne čudne nepohybujú. Keď to astronómovia znova spočítali, zistili, že ich dráha je presne taká, aká by mala byť.

Astronómovia preto začali čoraz nástojčivejšie hovoriť, že ani Pluto by sme nemali nazývať planétou. Mali by sme ho vyradiť spomedzi planét rovnako, ako sme kedysi dávno vyradili Cereru. Ale iní astronómovia vraveli nie, veď Pluto je oveľa väčšie ako Ceres.

Ale potom prišiel 31. október roku 2003. Astronómovia stále objavovali nové a nové telesá Kuiperovho pásu. Ale toto, čo objavili v tento deň, bolo iné. Bolo dokonca o kúsoček väčšie ako Pluto! A čo teraz s tým? Keď sa Pluto volá planéta, aj ono sa musí volať planéta, aby to bolo spravodlivé. Budú sa deti v škole učiť desať planét? Lenže ani toto nové teleso, menom Eris, okrem toho, že bolo guľaté, veľmi planétu nepripomínalo. Má ešte podivnejšiu obežnú dráhu ako Pluto. Navyše, staviame stále čoraz lepšie a lepšie ďalekohľady. Čo ak nimi objavíme v Kuiperovom páse ďalšie teleso podobne veľké ako Pluto a Eris? Budeme tu mať ďalšiu, už jedenástu planétu? A potom dvanástu, trinástu…? Budú sa po každom objave tlačiť nové a nové učebnice? Budú sa deti v školách učiť čoraz viac planét? A čo ak si ich napokon už ani nebudú všetky vedieť zapamätať?

A tak astronómovia v auguste roku 2006 zvolali veľkú poradu. Konala sa v Prahe. Radili sa tam o mnohých veciach. A medzi nimi aj o tom, či budeme Pluto volať ďalej planétou, alebo nie. Hlasovali a dohodli sa, že nie. Pluto už nepatrí medzi veľké planéty. No rozhodli sa, že takéto malé planétky môžeme volať trpasličie planéty. Trpasličia planéta je aj Ceres, aj Eris – to nové teleso väčšie ako Pluto. Aj všetko ďalšie, čo sa objaví, a je dosť veľké na to, aby bolo guľaté ako planéty, no pritom príliš malé na to, aby na seba gravitáciou pritiahlo podobné malé telieska v okolí.

Povrch Pluta zblízka

Pluto a jeho najväčší mesiac Cháron na zábere New Horizons

A tak ľudia zase raz zmenili význam slova planéta. Dnes je z toho zmätok, ale keď prejde od objavu Pluta toľko času, ako od objavu Ceres, už si skoro nikto nebude pamätať, že sme Pluto kedysi planétou volali.

No na Plute samotnom sa nič nezmenilo. Ono ani nevie, že my na Zemi ho už voláme inak. Plutu je úplne jedno, či ho voláme planéta, trpasličia planéta, alebo trebárs gombička. Obieha si pokojne, tak ako milióny rokov predtým, veľmi ďaleko od Slnka. A len preto, že sa ho už neučíme ako planétu, nemôžeme povedať, že Pluto nestojí za pozornosť. Naopak, Pluto je úžasné! Deväť rokov potom, ako ho astronómovia vyradili z rodiny planét, okolo neho totiž preletela kozmická sonda New Horizons. Tá ho dobre preskúmala a poslala z neho krásne fotky. Keď sa k Plutu priblížila, prišiel jeden objav za druhým. Zistilo sa, že plyny, ktoré my na Zemi dýchame, sú v obrovskej zime na Plute pevné. Keby ste boli na Plute, môžete povedať, že chodíte po vzduchu! Pluto má vlastnú atmosféru, ktorá je síce veľmi studená, ale zároveň aj krásne modrá ako tá naša. Sú na ňom parádne hory a menej kráterov ako na našom Mesiaci. Má ľadovce, ktoré sa na ňom veľmi pomaly hýbu. A je tam aj veľká rovina, ktorá vyzerá ako srdce. Keby ste stáli na Plute a dívali sa na jeho nádherný, najväčší mesiac Cháron, na oblohe by sa vám vôbec nehýbal. Nevychádzal by, nezapadal, len by vám pomaly menil fázy. Nikde inde v našej slnečnej sústave, na žiadnej planéte ani planétke, sa nič podobné nedeje. Vďaka sonde New Horizons sa môžeme pokochať pohľadom na tento mesiac, hoci je od nás veľmi ďaleko. Vidieť na ňom obrovitánske praskliny.

Na príbehu slova planéta vidíme, aká je cesta ľudského poznania zložitá. Ani dnes ešte nepoznáme všetko, čo máme v našej slnečnej sústave, a už vôbec nie to, čo je vo vzdialenejšom vesmíre. A keď sa snažíme niečo nové objaviť, neraz nás prekvapí, že nájdeme niečo úplne iné. Povedali sme si, ako ľudia v minulosti hľadali dve planéty a namiesto nich našli dva pásy planétok – hlavný pás a Kuiperov pás. V každom z nich je plno teliesok a tie najväčšie, čo sa podobajú na planéty, lebo sú guľaté, voláme trpasličie planéty. Ako sú ľudia čoraz múdrejší, ľudský jazyk sa bude ďalej vyvíjať. Možno sa raz význam slova planéta opäť zmení. A možno aj v slnečnej sústave raz nájdeme planétu, ktorá bude naozaj planétou, väčšou ako náš Mesiac. Isté je len jedno – to, že sme sa o Plute prestali učiť v škole, neznamená, že ono neexistuje. A už vôbec to neznamená, že nie je zaujímavé…

Mohlo by vás zaujímať

• Život po Plute
• Planéty slnečnej sústavy stručne
• Viete, že Mesiac nie je planéta?
• Zaujímavosti o Plute a Kuiperovom páse
• Zaujímavosti o planétkach, kométach, meteoroch a meteoritoch