Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 25. 12. 2012
 

Pete cítil, že toto je jedna zo vzácnych príležitostí, kedy sa zrejme nezdrží nadávky. Hodil sa dozadu, až sa opierka pohyblivého kresla zreteľne prehla, chytil si vlasy v spánkoch. Za sebou počul tichý smiech.

„Som rád, že sa tak dobre bavíte na mojich štyroch hodinách zbytočnej driny,“ zavrčal Pete bez toho, aby sa obzrel.

Počul, ako neznámy vstúpil dovnútra. „Ja sa nebavím na vás.“

„Stále nechápem, ako ste vedeli, že sa pokúšam nájsť známky toho, že Odyssey sa rozpadla na viac častí a tie dopadli do mora zvlášť.“

„Už vás chvíľu pozorujem,“ povedal muž. „A okrem toho, pomohlo mi aj to, že to je dosť logické riešenie. Loď padla, ale nenašla sa… možno to vysvetliť tým, že to, čo vidíme na snímke, nie je celé teleso, iba menší kus a vy hľadáte na hladine stopy do dopade ostatných. Len ste si žiaľ neuvedomili, že ústredná snímka v sebe nesie dôkaz, že loď je na nej celá. Ale nevyčítavam vám to. Všetci sme vo veľkom napätí a už som dnes počul padnúť aj omnoho šialenejšie závery.“

Bol už takmer pri úrovni Peteovho kresla a tak mu Pete mohol pozrieť do tváre. V modrom svetle obrazovky sa toho veľa rozoznať nedalo, ale Pete ho aj tak nespoznával. Určite nebol na zasadnutí, veď už len podľa spôsobu vyjadrovania by mu malo svitnúť. „Ste matematik? Logik?“

„Tesne vedľa,“ usmial sa. „Fyzik. Moje meno je Ralph Curtis, ale volajte ma Ralph.“

Fyzik. V Peteovi to slovo vyvolalo závan nepokoja, spomienku, ktorú by radšej nevyťahoval.

„Peter Murray, špecialista na hĺbkové prežitie.“

Na rozdiel od väčšiny iných ľudí, Ralph Peteovo zamestnanie nijako nekomentoval ani sa nevypytoval. Pete bol rád. „Patríš k tímu Odyssey?“

Ralph sa oprel o stenu, hoci bola plná prístrojov. „Záchranári azda nepotrebujú fyzikov?“

„Potrebujú,“ uznal Pete, ktorému sa okamžite vybavil tlak. Tlak vody je vlastne čisto fyzikálna záležitosť. Ale tým nestráca na svojej desivosti. „No nikdy predtým som ťa nevidel, takže sa pýtam.“

Ralph prikývol. „Áno. Za iných okolností som členom vyšetrovacej komisie pre havárie kozmických staníc a lodí, teraz však nie, pretože som bol sám angažovaný do misie Odyssey. Podieľal som sa na príprave fyzikálnych experimentov na jej palube a patril som tiež k tímu, ktorý tieto experimenty počas letu zo Zeme koordinoval.“

„Aha, takže od teba sa konečne dozviem, čo bolo cieľom misie Odyssey? Tejto téme sa všetci kompetentní doteraz vyhli.“

„Vyhli?“ zasmial sa Ralph. „To asi nebol zámer. Nie je to tajné. Skôr nezaujímavé pre verejnosť.“

„Veda?“

„Áno. Obyčajná suchá veda. Experimenty v bezváhovom stave, prieskum medziplanetárneho priestoru v Slnečnej sústave.“

„Skúmali v tom prázdnom priestore aj niečo iné?“

„Čo konkrétne?“

„Neviem. Ja nie som fyzik ani astronóm. Niečo hmotné, nejaké skaly…“

„Viem, kam tým mieriš,“ vyhlásil Ralph. „Odyssey havarovala, hoci predtým bolo podľa jej hlásení všetko v absolútnom poriadku. Ako by to pokračovalo vo filme? Tak, že vyšetrovatelia zistia, že nejaký člen posádky lode, ktorý vystúpil na povrch Marsu, bol zabitý a nahradený mimozemšťanom schopným meniť podobu. V priebehu letu mimozemšťan vyradil aj ostatných astronautov a teraz sa chystá na rozmnoženie a inváziu celej planéty, nemám pravdu? Iba čaká, kým nájdu a otvoria loď…“

Pete sa znechutene odvrátil. „Na Marse nebola. To by som postrehol, aj keď sa o kozmonautiku nezaujímam.“

„A čo tak nejaký malý asteroid, ktorý cestou zobrali na podrobné preskúmanie a ktorý obsahoval nebezpečný vírus schopný ovládať ľudskú myseľ?“

„Veľmi smiešne,“ zašomral Pete.

„Priznaj, že si nad votrelcami aspoň na chvíľu uvažoval.“

„Tak fajn, aj taká možnosť mi napadla,“ priznal Pete. „Čo si má človek myslieť, keď bezchybne fungujúca kozmická loď zrazu prestane komunikovať a zrúti sa do oceánu? Ale hneď som to zavrhol.“

„To si urobil dobre,“ povedal Ralph. „Pretože nič z okolitého priestoru, ani jediné zrnko prachu, nepreniklo dovnútra lode. A takisto z nej nikto počas misie nevystúpil von.“

„Kam teda letela?“ spýtal sa Pete. Takáto izolácia mu pripadala čudná. Myslel, že kozmické misie sú na to, aby zbierali vzorky vzdialených telies.

Ralph vzdychol. „Verejnosť je presvedčená, že pokiaľ kozmická loď nie je na obežnej dráhe okolo Zeme – čo Odyssey nebola –, tak musí letieť z bodu A do bodu B, pričom v bodoch A aj B by malo niečo byť.“

„A v prípade Odyssey nebolo?“

„V bode A áno, to bola Zem. Ale v bode B nič. Respektíve taká riedka hmota, že podľa všetkých našich meradiel sa dá považovať za čisté vákuum.“

Ralph sa odmlčal. V Peteovi rástla zvedavosť, ale nepochyboval, že presne toto sa fyzik svojím mlčaním pokúša dosiahnuť. „Tak dobre,“ povedal, keď už ticho začínalo byť neznesiteľné. „Vysvetlíš mi, prosím, prečo Odyssey letela do bodu B, keď v ňom nič nie je?“

„Pretože bod B je Lagrangeov bod.“

„Z toho som nezmúdrel.“

„Ja viem,“ vzdychol Ralph. „Nenájde sa tu kus papiera? Vysvetlím ti to, ale lepšie by bolo, keby som pritom mohol kresliť.“

„Skúsim to pochopiť aj bez toho,“ povedal Pete.

„Okej. Uf…“  na fyzikovi bola po prvýkrát vidieť určitá bezradnosť. „Hovoria ti niečo Keplerove zákony?“

„Niečo,“ prikývol Pete.

„Keplerove zákony sú o tom, že čím je teleso bližšie pri Slnku, tým musí obiehať rýchlejšie, ak sa chce na danej dráhe udržať. V každej vzdialenosti od Slnka existuje len jedna hodnota rýchlosti, pri ktorej je teleso na stabilnej kruhovej dráhe. Pri zmenšení tejto rýchlosti objekt špiráluje k Slnku, pri jej zväčšení sa od neho vzďaľuje. Ešte stíhaš?“

„Hej,“ prisvedčil Pete. Prebleslo mu hlavou, čo by tento muž povedal na to, že aj Pete sa kedysi pokúšal stať fyzikom a zvyšky elementárnych poznatkov na ňom ešte držia.

„Toto všetko je dôsledok gravitácie Slnka, lenže Slnko nie je jediné teleso v Slnečnej sústave, ktoré má nezanedbateľnú gravitáciu. Sú tu samozrejme aj planéty. V blízkosti planét gravitácia planét nad gravitáciou Slnka prevláda. A existujú aj určité vzdialenosti, v ktorých sa planetárna príťažlivosť so slnečnou vyrovnáva.“

Pete neustále prikyvoval.

„Predstav si teleso, ktoré obieha okolo Slnka vo väčšej vzdialenosti ako Zem, ale od Zeme sa nevzďaľuje. To by nešlo – na danú vzdialenosť musí byť pomalšie. Odstredivá sila by inak prevážila nad slnečnou gravitáciou a teleso by špirálovalo preč. Nestane sa to iba v jedinom prípade.“

„V akom?“ opýtal sa Pete.

Ralph sa zase usmial – bolo vidno, že je vo svojom živle. „Keď zväčšíme príťažlivú silu, ktorá naň pôsobí.“

„Ako?“ nechápal Pete.

„Vložíme medzi neho a Slnko ešte jedno teleso. Zem.“

Pete zdvihol obočie.

„V tom spočíva kúzlo takzvaného Lagrangeovho bodu L2. Teleso zakotvené v tomto bode obieha Slnko na jednej priamke so Zemou. Z pohľadu Slnka je priamo za Zemou, milión a pol kilometra od nej. Voči Zemi sa nehýbe, obehne Slnko za rovnakú časovú periódu ako ona. Pri tejto rýchlosti by ho to malo vymrštiť zo Slnečnej sústavy, ale to sa nestane vďaka gravitácii Zeme. Tá ho pridržiava na mieste.“

Pete si na niečo spomenul: „Nie je to náhodou ten istý bod, v ktorom bol Webbov vesmírny ďalekohľad, kým neprestal fungovať?“

„Áno, to je on,“ prisvedčil Ralph.

„Ale prečo? Čo je to za úžasnú výhodu byť v Lagrangeovom bode? Je to stabilné miesto, uznávam, ale stabilná je predsa aj obežná dráha okolo Zeme. Prečo by Odyssey nestačila tá?“

„Áno, v minulom storočí, keď sa všetky pokusy s bezváhovým stavom robili na zemskej orbite, by to stačilo. Ale technika pokročila, potrebujeme jemnejšie a presnejšie merania, a javy, ktoré nám zemská orbita neposkytne.“

„Napríklad?“

„Napríklad už len samotný fakt, že aj na zemskej orbite je ešte atmosféra, ktorá trením spomaľuje obiehajúce objekty a vytvára v nich mikroskopickú tiaž. Človek ju ani nevníma, ale pre experimenty takej citlivosti, aké sa robili na Odyssey, to nevyhovovalo. Zato v bode L2 je už trenie prostredia naozaj veľmi blízke nule. Ďalej, zemská orbita je preplnená úlomkami. Dá sa na nej ešte nájsť bezpečná dráha, no aj tak by loď občas musela urobiť manéver, aby sa vyhla kozmickému odpadu. Zapnutím motorov by však na palube prerušila bezváhový stav a viacdňové experimenty by skrátka nemohli prebiehať. Bod L2 je navyše dosť ďaleko od Zeme na to, aby svetelný a rádiový šum planéty neprekážali presným astronomickým pozorovaniam, ktoré boli tiež náplňou práce posádky.“

„Potom ale nechápem, prečo Lagrangeov bod a nie hociktoré iné miesto v Slnečnej sústave.“

„Na to sú hneď dva dôvody. Prvý, jednou z úloh Odyssey bolo merať hustotu častíc v magnetickom chvoste Zeme, ktorého os týmto bodom prechádza. Druhý, Lagrangeov bod je blízko. Nech by sme zvolili hocijakú inú dráhu okrem obežnej, museli by sme sa od Zeme vzďaľovať. Ale v bode L2 máš Zem stále na dohľad a vzdialenosť od nej sa nemení. Komunikácia so Zemou je tak mimoriadne jednoduchá a v prípade problémov sa dokážeš rýchlo vrátiť.“ Po krátkej odmlke dodal: „Čo sa napokon aj stalo.“

Pete pochopil. Kozmická loď letiaca do bodu L2 je ako dieťa, ktoré robí prvé samostatné kroky bez pomoci matky, pripravené sa hocikedy vrátiť do jej bezpečnej náruče.

„Softvérové vybavenie riadiacich počítačov Odyssey zahŕňalo aj automatický návrat späť na Zem v prípade niektorých veľmi vážnych porúch,“ povedal Ralph po chvíli. „A Odyssey prestala vysielať ešte pred začiatkom návratu. Z toho vyplýva, že jej návrat mohol byť len reakcia počítača na havarijnú situáciu. Už v tom čase nemusel byť nikto z posádky nažive.“

„Neveríš, že sú nažive?“ spýtal sa Pete.

„Ty áno?“ odpovedal otázkou Ralph.

Pete sa zamyslel. Okolnosti nevyzerali príliš ružovo… ale mal podozrenie, že jeho pohľad na vec je skreslený Dneperom. Občas dokonca zabúdal, že je už na palube lode Sunday Princess v Indickom oceáne a nie ešte stále na ruskej záchrannej lodi v Severnom ľadovom oceáne, že jedna dráma skončila, aby sa začala ďalšia.

„Je neskoro,“ povedal Ralph. „A zajtra nás možno čaká ťažký deň.“

Áno, ak ju nájdu. A to ju určite nájdu. Nie je možné, aby ju nenašli. „Rád som sa s tebou zoznámil, Ralph,“ ozval sa. Ale fyzik už bol preč. Zostali iba roztvorené dvere a žlté, žalostne umelé svetlo dopadajúce z chodby na podlahu tmavej miestnosti.

Nasledujúca stránka