header image

 
 

S kožou na Radvanskom trhu

A je to za mnou. Môj prvý jarmok, ktorý som videla z opačnej strany výkladu stánku. Výsledok predošlého roku vyrábania predajných dekorácií. Niečo na predaj som skúsila vytvoriť po niekoľkoročnom tréningu – výroby pre radosť a pre rodinu.

Nad predávaním na jarmoku som uvažovala už dlho. Najprv mi napadlo, že by som sa na ňom mohla zúčastniť s drôtikovaním, ak by sa mi v ňom podarilo zlepšiť. Nepodarilo. Potom mi napadlo ponúkať pleteno-korálikové prívesky, ktoré sú mojím vlastným dizajnom. Ale príveskami sa celý stánok nezaplní. Napokon zvíťazili ako hlavný tovar dekoratívne vence na stôl či dvere. Ručne robené, niekedy aj ručne maľované, tiež vlastný dizajn.

Pohľad z druhej strany

Odhodlať sa na predaj však bolo napriek dlhým úvahám ťažké. Predsa len celé dni státia/sedenia, hluku a davu, nepohodlie a nedostatok hygieny… a v neposlednom rade som mala malú dušičku ohľadom toho, či sa moje dekorácie ľuďom zapáčia. Zvlášť keď cez internet mi ich predaj veľmi nejde. A keď som videla, aké nádherné vecičky ponúkajú iní. Ale napokon som bola s množstvom predaného tovaru spokojná. Okrem peňazí som získala aj cenné skúsenosti.

Samozrejme, ako človek, ktorý do niečoho ide prvý raz, som mnohé nepredvídala, zažila nejedno prekvapenie. Na prax sa človek iba teóriou nepripraví, nech nad ňu dopredu dumá akokoľvek. Darmo som celé dni pred jarmokom zostavovala zoznam všetkého, čo sa mi so sebou môže hodiť, a posledné hodiny pred odvozom som pobiehala po byte a zúrivo odškrtávala položky. Aj tak som všetko nedomyslela. Nie náhodou som si ale na premiéru zvolila jarmok vo svojom rodnom meste, kde som bývala a mala možnosť materiálnej podpory od rodiny. Pre jednotlivca je jarmočenie predsa len priveľmi náročné. A čo mi chýbalo? Napríklad dlhý elektrický kábel, obrus, plachta proti slnku, dostatočne veľké tašky na predaný tovar…

Ja a môj stánok-nestánok na začiatku, s takmer kompletným sortimentom. Autor fotografie: Dárius Bóna

Chýbanie kábla som ale naozaj neočakávala. V prihláške som žiadala o elektrickú prípojku na tavnú pištoľ, aby som – v súlade s požiadavkou usporiadateľa – mohla predvádzať tvorbu. Prípojka sa však vyskytla div nie na druhom konci trhoviska. Pridelený stánok bol pre mňa rozčarovaním aj svojím výzorom. Nešlo ani o stánok, ale o krytý a ošarpaný stôl. Ostatní predávajúci to vyriešili obrusmi, čo mne nenapadlo, hoci na Radvanský jarmok chodievam od najútlejšieho detstva. Vždy som však mala oči len na tovare a nie na tom, čo je za tým. Teda skôr pod tým…

Výrobky však napokon uspeli aj bez obrusu. Nevediac čo zaujme, snažila som sa dať pestrú ponuku. Venčeky reprezentovali každé ročné obdobie, najviac však nadchádzajúcu jeseň a hneď za ňou nadchádzajúcu zimu. Zimné počtom jesenné takmer vyvažovali – súdila som totiž, že málo ľudí robí, ako ja, jesennú výzdobu, ale o to viac ich robí adventnú. No v teplej, priam letnej prvej tretine septembra, bolo na Vianoce zjavne ešte skoro. Najskôr sa mi rozpredali jesenné vence, nasledovali ich letné. Až na záver došlo aj na nejaké zimné. Milo ma prekvapil aj záujem o moje servítkové vlčie maky, ktoré som predávala samostatne do kytičky aj ako veniec z nich uvitý.

Čo skôr – vence predávať, tortu jesť, alebo vence vyrábať? Autor fotografie: Bohuš Plaucha

Takmer rovnako dôležité ako predaj však bolo aj počúvať, čo ľudia o mojich výrobkoch hovoria. Keď už sú cez net na slová takí skúpi… Okrem pochvál sa ale objavovalo i hodnotenie „to si viem spraviť aj sám/sama“. Najmä u čisto šiškových vencov a u adventného venca z konárikov. Vrátilo sa mi tak, že kedysi som tovar aj ja takto (aj keď zväčša až taktne mimo dosluch predávajúceho) komentovala. Ako som však potom zistila, väčšinou je to ilúzia. Mňa samú aj po skúsenostiach s množstvom vencov opakovane prekvapovalo, aké problémy sa vyskytovali pri tvorbe zdanlivo jednoduchých dekorácií.

Po vypredaní takmer všetkých jesenných vencov hneď v prvý jarmočný deň som sa rozhodla, že moja remeselná výroba priamo na jarmoku už nebude prebiehať v štýle „len aby sa nepovedalo“, ale skúsim spraviť nový plnohodnotný výrobok. S tým som však akosi dopredu nerátala a časť surovín zostala v Žiari. Preto v sobotu skoro ráno, kým rodina ešte spala, som ja brúsila po okolí v úsilí nájsť svoj kreatívny mach rodu tujička. Výprava v rannej rose bola úspešná, takisto i doobedňajší nákup surovín, a tak som rozžeravila tavnú pištoľ. Vyplatilo sa, dokončený nový jesenný venček v štýle šiška-mochyňa-mach sa predal už hodinu po dokončení.

Pracovnou jedenásťhodinovkou na jarmoku som strávila svoje 31. narodeniny. Spestrilo ich privezenie a rozkrojenie môjho obľúbeného druhu torty priamo na predajnom pulte. V nedeľu nasledoval slávnostný obed a na moje prekvapenie aj druhá torta. Ani neviem, ktorá bola lepšia.

Ako vtipnú narážku na to, že ľudia mi stále tykajú a pýtajú sa, či nechcem študentský lístok, som si tortu objednala k osemnástke

Meteorológovia robili ešte začiatkom týždňa bububu. Nič proti jesennému počasiu, ale stáť v ňom nehybne celý deň… Našťastie sa predpovede (už zase) nenaplnili. Ráno aj večer to chcelo dlhý rukáv, ale inak bolo príjemne v tričku. A ľudia sa pohybovali v priam nepriechodnej tlačenici.

Pôjdem skúsiť aj ďalšie trhy. Hodinový plat upratovačky je možno väčší, ale jej činnosť určite nie taká zábavná…

Ľudí bolo neskutočne veľa. Autor fotografie: Bohuš Plaucha

Mohlo by vás zaujímať



Predaj dekorácií


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.