header image

 
 

Králička Hope a jedenásť supermanov 3/3

Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 29. 12. 2012

 

Konečne to prišlo. Na obrazovke, ktorá zároveň plnila funkciu stola, sa pred Peteom rozprestreli obrovské nákresy kozmickej lode zo všetkých dôležitých uhlov. Trojrozmerný objekt rotujúci v rohu tam bol skôr pre efekt, ale práve vďaka nemu si spravil základnú predstavu.

Jeho prvý dojem bol dosť rozpačitý. Akoby sa konštruktéri nevedeli rozhodnúť, či má Odyssey vyzerať ako raketoplán, alebo či jej ponechajú typický valcovitý tvar starších lodí. Dali sa na nej poznať základné priestorové znaky raketoplánu: pôdorys v tvare dvojitej delty, najväčšia výška v smere hlavnej osi, dokonca aj akýsi výčnelok na kýle, ktorý vyzeral ako roztavené smerové kormidlo. Všetky prvky však boli nevýraznejšie ako u raketoplánu, doslova akoby raketoplán niekto pretavil – a trikrát zväčšil. Pete na základe svojich poznatkov o hydrodynamike dedukoval, že takáto konštrukcia nemohla udeliť lodi nejaké významné aerodynamické schopnosti.

Presunul zrak na prierez vnútrom lode a snažil sa zorientovať. Našiel jadrový reaktor, autonómny modul, o ktorom hovorili dnes ráno, hlavný aj únikový východ z lode. Potom sa zameral na hľadanie slabých prvkov, tých, ktoré mohli s najväčšou pravdepodobnosťou posádke spôsobiť problémy. Zaregistroval skupiny motorov, cez ktoré sa dovnútra zrejme dostala morská voda (aj keď podľa technikov sa v palivových nádržiach zastavila), no vzápätí mu zrak padol na veľký mozaikovitý objekt vpredu na plášti lode, v miestach, kde sa nachádzala pilotná kabína. Prosím, nech to nie je to, čo si myslím, žobronil v duchu, lenže márne. Keď na to ukázal prstom, technik po jeho pravej ruke nemilosrdne povedal: „Okno.“

Pete vzdychol. „Toto je problém,“ povedal a snažil sa už tónom svojho hlasu vyvolať v okolostojacich predstavu, ktorá okamžite zaplnila myseľ jemu. Predstavu trieštiaceho sa skla, masy vody vnikajúce do lode, prerážajúce prepážky, zaplavujúce potrubia… a to všetko pravdepodobne ešte dávno predtým, ako Odyssey dosiahla svoju maximálnu hĺbku. „To je veľký, veľký problém.“

„Nemyslím si,“ oponoval pokojne technik po Peteovej pravej ruke. „Je vyrobené z extra čistého kremíka, dvojité, pričom vonkajšie sklo má hrúbku dvadsaťosem milimetrov, vnútorné dvadsaťpäť. Priemer jednotlivých tabúľ nepresahuje pol metra, vystužuje ich konštrukcia z titánu a ocele a tlak v štrbine medzi nimi je regulovateľný.“

Petea to nepresvedčilo. „Viete si vôbec predstaviť, o akom tlaku tu hovoríme? Je to kilometer pod oceánom. Tisíc metrov. A tlak stúpne každých desať metrov približne o jednu atmosféru.“

„Pane, toto okno je na aerodynamicky najnamáhanejšej časti lode, priamo vpredu. Pozrite sa na túto mapu tepelného namáhania – pri vstupe do atmosféry odoláva nárazom vzduchu dvadsaťpäťkrát prevyšujúceho rýchlosť zvuku. Som naozaj presvedčený, že to sklo nepraskne ani na dne oceánu.“

„Pokiaľ Odyssey nenarazila do dna najprv tým oknom,“ poznamenal Pete. Presunul pozornosť na tenučké antény trčiace na nákrese z lode. „Na akých frekvenciách Odyssey komunikovala?“

„Ultrakrátke vlny.“

Pete potlačil ďalší vzdych. Tento typ rádiových vĺn neprenikne vodou ani na malé vzdialenosti. Ďalší faktor hrajúci proti záchranárom. „Nie je možný iný spôsob komunikácie? Alebo aspoň na iných pásmach?“

Prítomní technici pozreli jeden na druhého. Pete na okamih zastal pohľadom na Ralphovi Curtisovi. Sedel vzadu, ďalej od ostatných inžinierov, veď napokon ani inžinierom nebol. Mal oblečenú krikľavú havajskú košeľu s krátkym rukávom a letné nohavice po kolená, čím ešte viac popieral svoju súvislosť s tímom Odyssey. Pri Peteovom pohľade slabo pokrútil hlavou.

„Dobre,“ pokračoval Pete, „čo regulácia teploty?“

„Vysúvateľnými vyžarovačmi,“ ukazoval technik na nákrese. „Išlo hlavne o odpadové teplo z reaktora.“

„Zdá sa, že pod hladinou bude loď skôr podchladená ako prehriata,“ konštatoval Pete. Bola prispôsobená vákuu, ktoré preberalo teplo len veľmi neochotne. Zato voda ho zo všetkého priam vysávala. Chlad oceánskych hlbín bol jedným z popredných problémov, ktorým museli posádky potopených ponoriek čeliť.

„Fajn,“ Pete po dôkladnom prezretí si plánov obrátil zrak na vedúceho technikov, Taylora Clementsa. „Má vaša posádka aspoň približnú predstavu, čo robiť v prípade ponorenia sa kozmickej lode?“

„Majú výcvik ohľadom núdzového pristátia na náhodnom mieste,“ pokrčil plecami Clements. „Ale potopenie vo výcvikových programoch nie je.“

„Tomu nerozumiem,“ povedal Pete. „Sedemdesiat percent zemského povrchu tvorí oceán. Pri núdzovom pristátí na náhodnom mieste je viac než pravdepodobné, že skončia práve tam. Navyše, vaši ľudia mi už povedali, že loď sa na hladine neudrží. A vy mi chcete povedať, že ste do programu výcviku nezaradili inštrukcie o prežití v hĺbkach?“

„Sedemdesiat percent povrchu síce tvorí oceán, ale osemdesiatštyri percent plochy oceánskeho dňa leží pod úrovňou jedného kilometra. A ako už viete, naša loď by mala podľa výpočtov odolať tlaku maximálne v hĺbke jeden kilometer. Príprava posádky na prežitie v hĺbkach by nemala veľký zmysel, keďže je len šestnásťpercentná šanca, že trup sa okamžite nerozdrví.“

Na tento argument Pete nenachádzal slová. Ale Clements ešte neskončil. „Pozrite, naša posádka je naozaj schopná a trénovaná na najrôznejšie situácie. Na túto konkrétne nie, ale som si istý, že sú schopní si s ňou poradiť. Podľa zdravotných testov pri vstupe do oddielu astronautov má komandér Reevenhill IQ 146, takže…“

„Prosím vás, neoháňajte sa mi tu jeho IQ.“ Pete už znel podráždene. „Sú veci, ktoré sa jednoducho bez výcviku nedajú zvládnuť. Alebo to v kozmickom priemysle máte inak než v námorníctve? Pošlete svojich chlapcov do kabíny plnej tlačidiel s tým, že keď sú takí chystrí, určite vymyslia, ako to riadiť?“

„Dôležitou vlastnosťou každého astronauta je schopnosť improvizácie.“

„Schopnosť improvizácie vám pomôže len tam, kde poznáte bežný postup. Napadlo by vám, že jediný spôsob, ako pomôcť záchranárom vo vašom nájdení, je vytvorenie hluku? Rádiové vlny, svetlo, všetko elektromagnetické žiarenie je veľmi rýchlo pohltené vodou. Jediným účinným spôsobom komunikácie pod hladinou je zvuk. Uvedomia si astronauti, že signál SOS majú vyklepávať na vonkajšie steny?“

„Je to dosť možné,“ odvrkol Clements.

„Lenže nič také sme nepočuli. V čase vypnutia sonaru má Sunday Princess spustené na vlečných lanách hydrofóny a zatiaľ neodhalila ani náznak zvuku umelého pôvodu.“

„Ale nič nenašla ani sonarom,“ pripomenul Clements.

Pete znova vzdychol. Vedel, že nemôže nikoho z ničoho obviňovať, kým nezistia, čo sa na Odyssey skutočne stalo. To, že loď ešte nenašli, nemusí byť chyba jej posádky. Clements mu pripomenul fakt, že aj keby bola Odyssey celkom pasívna, mali ju nájsť už dávno.

„Mohli by ste mi, prosím, ukázať fotografiu astronautov?“

Clements na neho čudne pozrel, no vyhovel mu. Pete pristúpil k obrazovke, na ktorej sa zjavila oficiálna snímka osôb v bielych skafandroch. Šesť mužov, päť žien. Pod obrázkom bol popis. Od tejto chvíle prestali byť pre Petea len anonymné postavy, ľudia bez tvárí, ale zmenili sa na reálné živé bytosti. Nevedel, či to je dobré, ale už sa stalo.

„To bolo fotené pred štartom, však?“ uisťoval sa.

„Áno. Máme tu aj snímky z misie, ak chcete.“

„Môžete mi ukázať poslednú pred prerušením spojenia, na ktorej je celá posádka spolu? Alebo aspoň jej väčšia časť?“

„Áno.“ Clementsove prsty chvíľu behali po klávesnici. „Tu ju máte. Odvysielali nám to dva dni pred zmenou kurzu.“

Peteov pohľad padol na záber urobený očividne v bezváhovom stave. Jedenásť ľudí v teplákoch a tričkách sa vznášalo nad nejakým otvorom, zrejme tunelom ústiacim do väčšej miestnosti. Špičky topánok – len pláteniek bez pevnej podrážky – im smerovali do tunela, telá sa rozbiehali v nevýrazných uhloch a vytvárali dojem, že astronauti z tunela vyleteli vysokou rýchlosťou. Tento efekt ešte podporili pravými rukami, ktoré zovreté v päsť držali vystreté nad sebou. Dobre známe komixové gesto supermana. Hlavy mali zdvihnuté a všetci sa do záberu smiali.

„Zdá sa,“ prehovoril Pete a v jeho hlase sa objavila skoro nepoznateľná tieseň, „že počas letu panovala dobrá nálada.“

„Samozrejme,“ prikývol Clements. „V správaní posádky sme nepozorovali nijaký náznak blížiacej sa katastrofy.“

„A predsa katastrofa musela pochádzať odtiaľ,“ povedal Pete. Clements na neho skúmavo hľadel. „Ak totiž hovoríte, že podľa telemetrie bolo všetko v poriadku, zlyhať musel ľudský faktor. To sa dá ťažšie predvídať, lebo ľudská myseľ telemetriu nevysiela. Aspoň nie takú, ktorú by mohli okamžite analyzovať vyškolení dispečeri.“

„Môžem dať videá z misie na preskúmanie doktorke Reynoldsovej.“ Clements znel akoby robil Peteovi nejakú láskavosť. „Ale dohady o tom, čo bolo príčinou nešťastia, sú momentálne zbytočné. Teraz je našou prioritou nájsť loď a zachrániť tých, čo prežili.“

„Lenže loď nájsť nevieme,“ pripomenul Pete. „Prehľadali sme celú oblasť a zdá sa, že márne. To nie je normálne. A kľúčom k vysvetleniu tejto záhady môže byť práve rekonštrukcia toho, čo sa dialo na lodi.“

„Nenazval by som to nenormálnym,“ oponoval Clements nevzrušene. „Hľadáme ju iba tretí deň, čo nie je tak veľa. Myslel som, že vy poznáte množstvo prípadov, kedy sa nezvestné ponorky nenašli celé týždne, aj mesiace. Spomeňte si na stratu ponorky Scorpion v šesťdesiatom ôsmom…“

„Opäť porovnávate hrušky s jablkami,“ skočil mu do toho Pete. „Po prvé, ponorky sa pohybujú pod vodou. Nemajú veľa možností komunikácie s velením a ani ich nevyužívajú, aby neboli odhalené. Väčšinou sa vie len to, kde sa má ponorka ponoriť a kde a kedy podľa plánu vynoriť. Ak sa ponorka nevynorí, môže sa nachádzať kdekoľvek na svojej tisícky kilometrov dlhej trase. Lenže u Odyssey poznáme presné súradnice miesta potopenia. Po druhé, ponorky sú skonštruované tak, aby ich prieskumné lode nenašli. Majú akustické pláty na odrážanie zvukových vĺn zachytávaných sonarom. Ale povedzte mi, načo by bola protisonarová ochrana kozmickej lodi?“

Rečnícka otázka vyvolala zarazené pohľady. Tentoraz sa však nezháčil – naopak, povzbudilo ho to. „Situácia je o to záhadnejšia, že ponorky sú skonštruované tak, aby vydávali čo najmenej hluku, keďže ten by ich odhalil. Ale kozmické lode? Kozmické lode sa nemusia skrývať.“

„Motorová sekcia obsahuje izoláciu voči šíreniu zvukových vibrácií do priestorov pre posádku,“ namietol ktosi.

„Dobre, ale izoluje niečo motory aj od okolitého priestoru?“

„Celá loď je pokrytá protimeteoritickými štítmi,“ povedal Clements. Potom dodal: „Ale je fakt, že nie sú uspôsobené na protizvukovú ani protisonarovú ochranu.“

Pete pokračoval: „Kozmické lode dokonca nemajú ani také obmedzenia ako lietadlo – nelietajú nad obývanými oblasťami, neprichádzajú na ne nijaké sťažnosti, a preto ich stavitelia nemajú dôvod snažiť sa o zníženie hluku.“

„A nezabúdajme ani na to, že kozmická loď absolútnu väčšinu svojej misie strávi vo vákuu,“ pridal sa jeden z technikov. „V dokonalom zvukovom izolátore. Takže nemusí hluk nijako regulovať.“

„S tým nesúhlasím,“ prehovoril Ralph. „Každý stroj, ktorý vydáva priveľa hluku, je neefektívny. Zariadenia by mali energiu zúžitkovať inak, nie vyrábaním rachotu.“

„To je pravda,“ uznal Pete. „Napriek tomu sa určite zhodneme v tom, že kozmická loď je najhlučnejší dopravný prostriedok vôbec. My však už tretí deň počúvame more vysoko citlivými hydrofónmi. A stále sme nič nezachytili.“

Mlčanie. Znova mlčanie. Nikto nemal čo povedať. Pete sklopil pohľad na stôl, na fotografiu jedenástich supermanov a pomyslel na vlastné slová, že za nehodu môže niekto z nich. Prechádzal pohľadom z jednej usmiatej tváre na druhú, rozmýšľal, kto z nich dokázal nechať zmiznúť celú loď.

 

Nasledujúca stránka



Zóna Úvod do teórie chaosu


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.