Pôvodne som plánovala napísať len recenziu ku knihe Temná hmota, ktorá bola mojím prvým stretnutím s týmto autorom. Ale kým som sa k tomu v súčasnom nabitom programe dostala, vrhla som sa aj na román Mestečko Pines. A ten, hoci nie je pokračovaním ani nepatrí do rovnakého univerza, jej v mnohom bol taký podobný, že z veľkej časti možno obe knihy charakterizovať spôsobom dva v jednom.

Takže o čo v nich ide? Hlavný hrdina je muž okolo štyridsiatky. Žije v dlhoročnom manželstve so ženou, ktorú veľmi miluje. Majú jediné dieťa – syna. Nijaký záujem o materiálne veci a statky, nijaké širšie príbuzenstvo, ktoré by bol mal rád. A má obrovskú obavu, že svoju rodinu už neuvidí. Ocitne sa totiž na bizarnom mieste, z ktorého sa nevie dostať domov. Obyvatelia onoho bizarného miesta mu naznačujú, že sa pomiatol a odporúčajú lekársku starostlivosť. Hrdina však vie, že zdravý rozum nestratil. Nikomu nedôveruje, pomoc lekárov odmieta a dá sa na útek. Útek je fyzicky aj psychicky veľmi namáhavý a nebezpečný. V najbeznádejnejšom okamihu ho z najhoršej bryndy vytiahne mladá žena. Ale na rozdiel od bežného klišé v tomto prípade „nič nebude“ (veď predsa miluje svoju ženu). Napokon nájde vysvetlenie, prečo v jeho svete všetko nefunguje tak ako dovtedy, a toto vysvetlenie je pre hrdinu úplne šokujúce.

S hrdinom sa dá ľahko stotožniť a držať mu palce, aby svoj boj zvládol a vrátil sa k rodine. Knihy sú napísané čítavo, aj keď nejakým spôsobom nedokážu úplne navodiť atmosféru prostredia, hoci je to očividne autorovým zámerom. Autorovi sem-tam ujde nejaký detail. Technoblábol, ktorým ozrejmuje, v akej novej realite sa to hrdina ocitol, je miestami naozaj blábol (v oboch knihách napríklad nachádzam autorovo nepochopenie pojmu svetelný rok). Ale dokonalú knihu asi nenájdem a v rámci oddychoviek sú oba tituly pre mňa nadpriemery.

Viac sa mi páčila Temná hmota. V nej je hrdinom Jason, vedec, ktorý sa vzdal kariéry v prospech rodiny. Žije vcelku spokojný život, až kým ho jedného večera cestou z obchodu neunesie zamaskovaný muž. Ten ho zavedie na odľahlé miesto a uspí injekciou. A keď sa Jason preberie, je postavený pred neuveriteľnú skutočnosť: jeho výskum prenosu hmoty medzi paralelnými svetmi, ktorý prerušilo tehotenstvo jeho priateľky, v inom paralelnom vesmíre úspešne dotiahol do konca. V tomto svete sa ocitol, lenže v ňom nemá svoju rodinu – a tak vynaloží všetky poznatky a sily, aby ju získal späť. Zaujímavým osviežením je, že sa nesústreďuje ani tak na svojho syna ako na svoju manželku, čo je vítaná zmena vo väčšinovom prúde „odkedy mám potomka, už ma nikto iný nezaujíma, ani len jeho druhý rodič“. A rozvíjanie ľúbostného príbehu s manželkou (a nie so „zkašeťahajúcou kráskou“) je tiež príjemná zmena.

Vysvetlenie cestovania medzi paralelnými vesmírmi stojí trochu na vode, hoci niektoré pasáže sú veľmi podobné pasážam z Úvodu do teórie chaosu. Páčilo sa mi však tvrdenie, že objavenie tohto cestovania je veľmi nepravdepodobné, ale stačí, že to dokázal jeden Jason v jedinom z nekonečného množstva paralelných svetov a mohol sa odohrať tento príbeh. Autor s nekonečným množstvom možností operuje aj ďalej a vcelku šikovne, no so všetkými otázkami a paradoxmi vyplývajúcimi z existencie nekonečna vesmírov si neporadí. Ovšem je namieste sa pýtať, či je úplné poradenie si s nimi vôbec v silách nejakého autora. Nekonečné množstvo ponúka aj nekonečné množstvo možností, ktorými by sa mohol uberať dej, ktoré by sa dali rozvíjať a u ktorých by sa mi páčilo, ak by ich bol autor rozvinul. Ale chápem, že sa z nich dá zobraziť len nepatrný zlomok, ak nechcete písať celoživotnú sériu. Cez to všetko by som však uvítala, keby sa predsa len viac priestoru dalo morálnej dileme „paralelné ja som tiež ja a preto váham, či sám seba zabiť“. A čo z autorových vysvetlení sa mi vôbec nepáčilo? To, že superpozíciu na prechod medzi vesmírmi navodzuje akási psychotropná látka. Ale táto PSYCHOtropná sa postará o to, že sa s vami prenesie do iného vesmíru aj vaše telo, oblečenie a dokonca aj batôžtek na chrbte.

V Mestečku Pines zase stretávame tajného agenta Ethana, ktorý sa ocitne v malebnom meste a na nič si nespomína. Pamäť sa mu vráti, ale vtedy už postupne prichádza na to, že s tým mestom nie je niečo v poriadku: Nevie sa spojiť s nikým mimo mesta, nájsť svoje doklady a peniaze, a čo je najhoršie, ani nevie to mesto opustiť. Bola som naozaj zvedavá, čo je vo veci. No vysvetlenie opäť stálo na vode – a ešte na hlbšej než v Temnej hmote. V tom vysvetlení možno toho napadnúť toľko, že škoda slov.

Ethan bol v súlade so svojou profesiou schopnejší, telesne zdatnejší a vycvičenejší ako Jason. No pritom si nechával aj priestor na city. Útrapy počas pokusu o útek z mesta som s ním prežívala úplne citeľne (aj keď aj tie útrapy mali nejaké detaily, ktoré dojem rozbíjali – napríklad keď sa chlieb namočí, tak je mokrý, že?). Cez to všetko mi bol trochu menej sympatický než Jason. Asi preto, že svoju údajne tak veľmi milovanú manželku podvádzal.

Obe knihy sú však netuctové, príjemné čítanie. A Temná hmota prináša dokonca aj nejaké nie oddychové, tuhšie premýšľanie vyžadujúce pasáže. Len nad nimi radšej nerozmýšľajte príliš. Mohol by sa vám rozbiť dojem.

• Názov: Temná hmota
• Autor: Blake Crouch
• Vydavateľstvo: Zelený kocúr
• Počet strán: 360
• Jazyk: slovenský
• ISBN: 9788089761357
• Dátum vydania: 2017

• Názov: Městečko Pines
• Autor: Blake Crouch
• Vydavateľstvo: Laser books
• Počet strán: 320
• Jazyk: český
• ISBN: 9788076170599
• Dátum vydania: 2018

Mohlo by vás zaujímať

• Tri minirecenzie sci-fi románov
• Liou Cch’-sin: Problém troch telies + Temný les
• Stephen King: Temná veža – recenzia ságy
• Richard Brenkuš: Sabotáž na okraji vesmíru
• Tri minirecenzie postapokalyptických románov
• Orson Scott Card: Mluvčí za mrtvé