header image

 
 

Práca chvatná, veľa platná?

Jedna z prvých rád, s ktorou sa začínajúci spisovateľ stretne je, aby svoj text príliš neuponáhľali. S tým sa nedá nesúhlasiť, ja to len podčiarkujem – poslať rukopis hneď po napísaní slova „koniec“ do vydavateľstva je veľký prešľap. Je však toto pravidlo bez výnimiek? A nemôže uškodiť opačný extrém?

Tieto otázky si kladiem zas a znova, pretože mám taký pocit, že som ako autor práve v tom opačnom extréme. Tento pocit je ale ťažké potvrdiť či vyvrátiť, lebo iní autori sú mimoriadne skúpi na slovo ohľadom doby, ktorú im to celé trvá. Opakujem, to celé, od prvotného nápadu až po výtlačky románu. Absolútna doba vývoja knihy, pred ktorou kniha nejestvovala ani v predstavách a po ktorej sa už žiadna práca na obsahu knihy nevykonáva. Nie koľko trvá napísanie prvopisu.

Lenže práve doba písania prvopisu je informácia, s ktorou sa stretávame najčastejšie – ak sa vôbec s podobnou informáciou stretneme. Aj v tomto smere som však jednou z tých pomalších. Raz som zbúchala tristostranový prvopis za mesiac, avšak iba vďaka tomu, že som ho šesť rokov predtým kompletný držala v hlave. Držať nápady šesť rokov pred napísaním v hlave bol pri prvých šiestich románoch akýsi môj štandard. Napriek tomu pri ostatných zápis trval podstatne dlhšie ako mesiac. Rok, aj viac. Zaujímavé tiež je, že počet slov za deň u mňa od rukopisu k rukopisu najprv narastal, v súlade so zlepšovaním sa v rýchlosti búšenia do klávesnice, ale aj s ďalšími faktormi. No potom zase prudko poklesol na také nízke hodnoty, ako ešte nikdy. Úprimne povedané, brzdí ma aj možnosť písať o svojom písaní na tieto stránky (aj keď to nikto nečíta). Vždy som radšej písala o tom, ako píšem, než… písala.

Ale späť k téme. Čiastočne sa prekrýva s mojím starším článkom Čím dŕív, tím líp, ktorý sa zameriava výlučne na otázku, koľko času si treba nechať medzi dopísaním a pokusom o publikovanie. Záverom je čo najmenej, ak teda publikujete cez tradičné vydavateľstvo. Zároveň však s informáciou, že tým utrpí kvalita. Po ďalších šiestich rokoch skúseností môžem dodať, že tým veľmi utrpí kvalita. Texty, ktoré mi redakcia prijala len pár mesiacov po dokončení ich prvopisu, majú mnoho chýb. A nie, redaktor nie je čarodej, aby ich všetky odčaroval.

Áno, šomrem na vydavateľstvá, že im to toľko trvá, lebo rukopis zatiaľ stráca aktuálnosť tak vonkajšiu (udeje sa niečo, čo vylúči, aby bola budúcnosť taká ako v mojom románe), tak ohľadom okruhov môjho záujmu (staré knihy mi vychádzajú, keď sa už zameriavam na niečo úplne iné), a navyše ma v niečom v kuse nezávisle predbiehajú iní autori. Na druhej strane som ale prišla v záveru, že pre text – a je jedno, či poviedku, román alebo článok – je vyslovene škodlivé, ak sa vydá skôr ako rok po svojom dokončení. Vydavateľstvá mi nanútia odklad,  ale s ním príde aj ďalšie vylepšovanie rukopisu. Tu znova trochu odbočím – ešte lepšie by bolo bývalo, keby vydávanie knihy nemalo hluché miesta a teda kedykoľvek, keď na knihe nepracuje redaktor, by na nej smel pracovať autor. To značí, že ak má redaktor na (virtuálnom) stole rukopisy na pol roka čítania, kým sa dostane k vášmu, oznámi vám, že ten váš stačí poslať o pol roka a až vtedy sa mu bude venovať. Zapíše si vás do poradia a vy nadšene zatiaľ opravujete, čo sa dá, a preháňate svojich testovacích čitateľov. A nebudete si hrýzť nechty nervozitou, prečo, prečo vám redaktor ešte neodpovedal a či to už máte poslať niekam inam. Žiadny hluchý čas, ktorý by sa dal použiť na zlepšovanie diela. Kiežby to takto fungovalo.

Ale späť do reality. Skrátka a jasne, v textoch, ktorých úpravy som vykonala priskoro po napísaní, som si neskôr našla kvantá chýb – preklepov, štylistických, logických… a tiež bezpočet miest, ktoré by sa dali napísať lepšie. Preto som usúdila, že texty iných autorov publikovaných podobným, ba ešte aj vyšším tempom, budú na tom podobne. Spoveď ženy po prekonaní ťažkej choroby vydaná sotva potom, čo dotyčnú prepustili z nemocnice? Nemusela som to ani čítať, aby som si o kvalite takého textu pomyslela svoje. A o autoroch chrliacich nový titul každý polrok som dúfala, že ich šuflík funguje ako kompostová nádoba. Z vrchu sa nakladá, zdola sa vyberá o pár rokov zrelé dielo. A teda, že majú zopár rukopisov v zásuvke, ktoré „zrejú“, pričom síce každý polrok napíšu nový, ale vydajú ten najstarší. Inak si ich fungovanie neviem predstaviť. Teda, viem, len mi v takom prípade nejde do hlavy, prečo ich niekto číta.

No raz, pri diskusii a ohŕňaním nosa nad prácou chvatnou som si uvedomila, že som strašný pokrytec. Za jednu z najdôležitejších kníh môjho života považujem Den, kdy se nevrátila Columbia. Inšpirovala ma k dvom už zapísaným a kope nezapísaných románov. Bola nevyhnutným faktorom pre vznik môjho najväčšieho fiktívneho univerza vôbec. Zabezpečila mi záujem o kozmonautiku a tým neskôr aj zamestnanie v Hurbanove. A táto kniha, prosím pekne, vyšla ako dlho po udalosti, o ktorej pojednáva? O štyri mesiace vrátane sadzby, tlače a väzby (vtedy sa už na obsahu knihy nepracuje). A nie je bezchybná – je tam jeden chybný dátum a možno preklep-dva, ale je omnoho kvalitnejšie spracovaná ako množstvo iných.

Toto otriaslo mojím vesmírom. Dopekla, ako je to možné? A môj pohľad sa zrazu obrátil. Čo ak rýchloautori nie sú tí nedôslední, ale ja, pomalyautorka, som tá neefektívna? Pravda, autor Columbie mohol mať čo-to predpripravené – kniha zďaleka nie je len o tej misii a nehode, sú tam aj všeobecné údaje o raketoplánoch, staršie smrteľné nehody, pričom o jednej z nich vydal knihu už dávnejšie. Ale aj tak je tam o havárii toľko textu a takého dobrého…

Druhá vec, už dávno viem, že moje slimačie tempo práce nie je len dôsledkom perfekcionizmu, ale aj prostej neschopnosti sa sústrediť. Pripadajú mi čudné tvrdenia, že vraj malé deti sa nevedia dlho sústrediť a táto schopnosť sa s pribúdajúcim vekom vraj zlepšuje. U mňa to bolo totiž úplne opačné. Nepamätám si jediný prípad, že by som sa na prvom stupni základnej školy nesústredila, ak som musela, no do začiatku vysokej školy klesla moja maximálna doba sústredenosti na dvadsať minút a ku koncu limitne blízko nule. Aj preto som už nepokračovala v štúdiu (okrem iného).

Ďalej je tu moja neschopnosť rýchlo sa meniť. Som David Settle v sukni – nadhľad nad svojimi prácami získavam veľmi pomaly. Sústredenie mi od ukončenia vysokej školy trošičku zregenerovalo, ale stále je veľmi, veľmi slabé. Tak poriadne, do hĺbky, sa viem sústrediť iba na odsek-dva, potom už nie. Výnimočne – dobre vyspatá a za vysokého tlaku vzduchu – na jednu normostranu. Ale potom koniec. Darmo, že chcem ďalej pracovať, text sa mi pred očami zahmlieva a myšlienky utekajú. Musím si dať pauzu, v ktorej vôbec nehľadím na monitor. Akú dlhú? Zhruba štyri hodiny…

Skúšala som všetko možné, aby to išlo rýchlejšie. Nesmierne si prajem, aby to išlo rýchlejšie. Ale nejde.

Záver? Či je niekto flákač alebo nesmierne výkonne pracujúci autor zistíte nie podľa času, za ktorú knihu zbúchal, ale po jej prečítaní. Spozornite len pri naozaj extrémne krátkych časoch písania. Lebo genialita je jedna vec, ale fyziologické hranice máme každý.

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 5     Upozornenia: 0

Autor Mroks St nov 23rd 2022 at 7:39 am  

Zaujímavé.
píšeš: …“možnosť písať o svojom písaní na tieto stránky (aj keď to nikto nečíta).“
Keby som si zmenil nick na „nikto“, mohol by som tvrdiť, že nikto si to určite celé prečíta. :-)

Autor Adhara St nov 23rd 2022 at 9:24 am  

Tak čo sa neozývaš častejšie, ak čítaš? :-)

Ale štatistiky návštevnosti sú neúprosné. Nech robím, čo robím, neustále sa držia na neuspokojivo nízkych hodnotách.

Autor Martin5 St nov 23rd 2022 at 1:35 pm  

Tak, tak, zopár nás číta, ale zas nie vždy cítim potrebu reagovať.
___
Určite závisí aj od komplexnosti a originality. Tvoje romány sú navzájom značne rozličné, čo si vždy vyžadovalo aj extra čas na naštudovanie problematiky. Sú autorky čo vydávajú cca dva romány za rok už hádam desiatky rokov, čiže to v princípe o moc dlhšie ako pol roka asi netrvá. Ale zas je to dosť na jedno kopyto.
___
A potom aj ako píšeš – sústredenie. Nedokážeš sa dlho venovať jednej veci (napr. korektúram), čo ťa strašne spomaľuje. Pridaj k tomu nedostatok času kvôli zamestnaniu/-niam a ďalším činnostiam (napr. dekorácie). Tí čo vydávajú z rýchlika to majú ako hlavnú pracovnú činnosť, a teda oveľa viac času na to (+ sa zrejme dokážu sústrediť).
___
A určite aj financie. Sama vidíš ako to ide s grafikom pri Súhvezdiach. Som si istý, že pri Columbii to fungovalo inak – ak to napr. potrebovali odsadiť za týždeň, tak zacvakali a bolo. Ak potrebuješ fakt rýchlo, najmeš aj viacerých a kto bude skôr (raz také bolo napr. aj u nás vo firme keď potrebovali dačo fakt súrne, tak zadali mne aj externistovi, že kto bude skôr) – ale zasa ťa to stojí viac.

Autor Adhara St nov 23rd 2022 at 3:29 pm  

Tak ono tie dekorácie aspoň vyplnia čas, v ktorom sa nedokážem sústrediť na korektúry. Na prvý pohľad to vyzeralo ako šialenstvo, pridať si štvrté zamestnanie (dekorácie sú najmladšie), na druhej strane by som ale ani bez neho nevedela robiť tie zvyšné tri prakticky o nič efektívnejšie.

Autor Martin5 St nov 23rd 2022 at 5:16 pm  

Viem – nekritizujem, len konštatujem.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.