header image

 
 

Záludnosti ja-rozprávania

Obrázok od Natalie Kirk z Pixabay

K niektorým témam sa v Literárnych zamysleniach dostávam prvý raz až relatívne neskoro. Dôvod je prostý – nepripadali mi dôležité, nie v porovnaní s inými. Do tejto kategórie patrí aj otázka, či je lepšie príbeh vyrozprávať v prvej osobe jednotného čísla (ja-rozprávanie), alebo v tretej osobne jednotného čísla (on-rozprávanie).

Ako čitateľka to absolútne neriešim. Dokonca som schopná po dočítaní veľmi rýchlo zabudnúť na to, z akého uhla pohľadu bola kniha napísaná. Preto som sa nad tým nezamýšľala ani z autorského hľadiska. Ale iní začínajúci autori, na môj údiv, áno. Ba jeden z čitateľov sa nechal počuť, že keď je kniha vyrozprávaná, už ani neviem, v akej osobe, ani ju nečíta. To ma naozaj poriadne zdvihlo zo stoličky (ako to, preboha, môže niekomu prekážať!) a popchlo k tomu, aby som sa aj ja k tejto téme vyjadrila.

Najprv ale poďme k terminológii. Tieto dva odlišné druhy rozprávania sa označujú ako „ich-forma“ a „er-forma“. Tieto pojmy pochádzajú z nemčiny, ale absolútne nerozumiem tomu, prečo vytlačili naše dobré slovenské „ja-rozprávanie“ a „on-rozprávanie“. Pre nás, nenemčinárov, je to zbytočný zmätok. Doteraz netuším, ktorá forma je ktorá, a tak budem používať „ja-rozprávanie“ a „on-rozprávanie“, alebo rozprávanie v prvej a rozprávanie v tretej osobe. Nech je každému jasné, o aké rozprávanie ide.

Romány, novely a poviedky, ktoré som prečítala, boli zhruba v polovici prípadov písané formou „ja-rozprávania“ a zhruba v polovici prípadov formou „on-rozprávania“. Pri mojej tvorbe však výrazne prevažujú príbehy písané v tretej osobe. V prvej osobe som napísala len dve kratšie diela, poviedku Pravidlá hry a novelku Denník samovraha. Prečo to tak je, keď ako čitateľka mám rovnako rada obidve formy, netuším. Skrátka mi takto napísaný príbeh poslala múza a basta. Je však pre mňa prekvapujúce, že u začínajúcich autorov mierne prevažuje práve „ja-rozprávanie“. S rozprávaním v prvej osobe sa totiž spája asi predsa len väčšie množstvo problémov ako s rozprávaním v tretej osobe.

Začnime obsahovou stránkou. Ak rozprávate príbeh v prvej osobe, celý príbeh vidíte pohľadom jedinej a navyše nie objektívnej osoby. Tou osobou je hlavná postava totožná s rozprávačom, pri čítaní akože vy. Značí to, že všetko podstatné, čo ten príbeh tvorí, musí táto jedna jediná postava sama zažiť, alebo, ak to nie je možné, musí jej to niekto porozprávať. A oboje je problematické. Na povláčenie hrdinu cez všetky kľúčové miesta deja a jeho zapojenie do neho musí existovať dobré zdôvodnenie. Ak neexistuje, autorovi neostane nič iné, než nadmerne nafúknuť význam hlavného hrdinu – on je ten jediný kompetentný, dôležitý, zaujímavý široko-ďaleko, practe sa mu všetci z cesty. Navyše musí byť príčetný, veľmi vnímavý a duševne (ako-tak) v poriadku, aby vedel reprodukovať svoj príbeh v správnom kontexte. Aj tak je ale obmedzovaný svojím vekom, vzdelaním a životnými skúsenosťami. Ak si to autori neuvedomujú, čo sa často stáva napríklad pri young adult (ktoré sú väčšinou písané v prvej osobe), môžete stvoriť napríklad pubertiaka so zrelosťou stredného veku, primladého mudrlanta alebo prihlúpleho génia. Samozrejme, hrozí vám to aj pri písaní v tretej osobe, no pri nej má čitateľ predsa len o chlp väčšiu tendenciu veriť, že postava je v poriadku, kazí to len podanie rozprávača. Ak si však stotožníte rozprávača s postavou, vezmete si túto barličku.

Celkom ma udivuje, že sú autori, a dokonca uznávaní, ktorí dokonca vôbec neriešia, odkiaľ ten ich hrdina všetko vie. Nedávno som čítala knižku písanú v prvej osobe, ktorej rozprávačka – hlavná hrdinka – vidí ostatným do všetkých dialógov, hláv aj do postelí. Sotva by jej boli ochotní to vyrozprávať, pretože to je príbeh z dávnejších dôb, v ktorých sa o istých veciach nehovorilo. A keby aj, vieme, že sa ich nijako podrobne vypytovať nemohla, pretože mnohí z nich sú dávno mŕtvi. Tak odkiaľ to potom len mohla mať?

Pravda, dobrý autor vie s týmito zdanlivými slabinami pracovať. Vie vybudovať zaujímavý príbeh postavený napríklad na tom, čo hlavný hrdina (včas) nevidí a nemôže vidieť. Alebo autor vie z toho, čo hrdina nevie, spraviť zaujímavé tajomno, vie nám nenápadne naznačovať, že niečo s jeho úsudkom nie je v poriadku, aj keď samotná postava to nevidí. Dobrý autor vie všeličo. Ale začínajúci autor s možnosťou voľby? Ten si podľa mňa nakladá zbytočne ťažké bremeno.

A potom je tu druhá možnosť – rozprávač nie všetko zažije sám. Niečo mu niekto rozpovie, ukáže, napíše, prehrá zo záznamu. No aj tu vznikajú pre neskúseného autora pasce. Dialógy, v ktorých objasňujúca postava súvisle rozpráva už niekoľký odsek za sebou, sú vo všeobecnosti neobľúbené a ich stráviteľná podoba vyžaduje skúseného autora. Ďalej sa musíme zamyslieť nad tým, prečo všetky postavy majú nutkanie všetko hlavnému hrdinovi hovoriť. Ak sú to blízki priatelia alebo spolupracovníci podávajúci dôležité informácie, okej. Ale čo motivácia záporáka? Ak sa ju hrdina nedovtípi z iných náznakov či rozhovorom s druhými sám, musí si pred ním záporák vyliať srdce. To je však veľmi nedôveryhodné (hoci, zdá sa, obľúbené). A ak už fakt nie je ani symbolický dôvod, prečo by mala nejaká postava zavesiť svoje informácie hrdinovi na nos, musíme hlavného hrdinu nechať špehovať. Nechať ho odpočúvať cudzie rozhovory, nechať ho čítať cudzie správy… To ho ale veľmi nectí, že?

Možno krútite hlavou, prečo z toho robím takú vedu. Azda vám ani nenapadlo o texte takto premýšľať, posudzovať, či je realistické a uveriteľné, aby si váš hrdina prešiel všetkými situáciami, ktoré príbeh tvoria. Iným autorom to skrátka fungovalo, tak prečo nie vám? Skúste sa však zamyslieť aspoň nad tým, či píšete v prvej osobe z dobrého dôvodu, alebo len napodobňujete, čo ste najviackrát videli alebo sa vám najviac páčilo. V druhom prípade sa vám to totiž môže vypomstiť. Obdivovať nejaký štýl ešte neznamená ovládať ho.

Každopádne, čím dlhší text píšete len „ja-rozprávaním“, tým sa vám hromadia spomínané riziká a zádrhele. Asi nie je náhoda, že ja ho mám len u kratších útvarov. A nielen ja. Jedna kniha sa ešte zvládnuť dá, ale vo veľkých románových sériách to už množstvo autorov píšucich v prvej osobe vzdalo a vzalo si niečo na pomoc. Napríklad pribralo ďalšieho rozprávača, väčšinou tiež v prvej osobe jednotného čísla. Tím dvoch postáv má zrazu oveľa viac možností vidieť príbeh v celej šírke než jedna postava. A keď si priberiete ešte ďalšie… tak dajte v prvom rade pozor na to, aby sa čitateľom neplietli. Keďže vy sami seba neoznačujete menom, nebude to robiť ani osoba píšuca v prvej osobe a môže trvať až niekoľko odsekov, kým pochopíte, z uhla ktorej postavy na príbeh momentálne pozeráte. Pomôcť v orientácii čitateľovi môžu kapitoly označené menom rozprávača.

A pozor ešte na jednu vec. Na zvádzanie k tomu, aby si rozprávač príbeh zaznamenával ako denník, list, či nebodaj zapisoval ako spomienky s niekoľkoročným odstupom, alebo ich s niekoľkoročným odstupom niekomu rozprával. Je to obľúbené, ale väčšinou to dopadne ako nezmysel, ktorý zráža uveriteľnosť nadol o desať poschodí. Skúšali ste si niekedy písať denník? Zaznamenávali ste si naozaj takto podrobne každý pocit, každú myšlienku? Pamätali ste si každé jedno slovíčko z dialógov, ktoré ste v ten deň viedli či ste ich vypočuli? Mali ste ho taký pravopisne a štylisticky uhladený? Nie? A skúste si ešte k písaniu pamätí pridať odstup pár rokov!

Navyše, ak začne ísť do tuhého, asi by ste sa na písanie denníka vykašľali a začali by ste konať. Nevraviac o tom, že na vedenie takého obludne podrobného denníka by postava potrebovala kopu času, ktorý popri tých dobrodružstvách nemá kde nabrať. A zaujímavé, častokrát v popise dňa ani nespomenie, kedy si ten denník písala. Nevraviac o tom, že vaša postava zjavne disponuje literárnym talentom a vyspelou gramatikou, pričom sa jej to však zvyčajne nijako neodráža v civilnom živote – tým myslím to, že v civile nie je spisovateľom, redaktorom, jazykovedcom a podobne.

A ešte jedna drobnosť – ak už na začiatku dáte vedieť, že táto kniha je denníkom či dokonca zápisom po rokoch, je nabetón isté, že hlavná postava prežije. Čo práve v hororoch a trileroch môže byť nemilý spojler. A ak náhodou postava zakončí svoje rozprávanie tým, že umrela? Ježišmária, nad tým ani neuvažujte! Niežeby som zakazovala písať príbehy zo záhrobia. Ale taká šokujúca informácia, ako že vedomie postavy pretrvalo aj po jej smrti, nutne musí byť nejako rozvinutá, pretože je často tým najzaujímavejším, čo príbeh postretlo. Nijako to nevysvetliť je to isté, akoby ste príbeh postavy nechali úplne otvorený.

Pravda, dobrí autori zmierňujú tieto neduhy. Vkladajú do textu poznámky o prerušení písania, o tom, kedy si na písanie našli čas, alebo informáciu, že sa k písaniu vrátili po náhlom prerušení. Ani tak to však nie je stopercentne realistické, lebo… skúste si viesť denník a pochopíte.

A to stále nie je všetko. Písanie v prvej osobe prináša aj štylistické nástrahy. Ak píšete v minulom čase o tom, čo ste (sťaby postava robili), potom sa nevyhnete obrovskému množstvu slovíčok „som“. Vstal SOM, ustlal SOM si posteľ, prešiel SOM do kúpeľne a umyl SOM sa. Pričasté opakovanie slov je však jednou zo základných štylistických chýb. Čo s tým? Nuž, nepísať len o tom čo SOM urobil/a, ale vlastné dianie často prekladať iným obsahom. Opisom, sledovaním diania iných ľudí a podobne. Pozor však na to, aby sa riedenie koncentrácie slovíčka „som“ nestalo zámienkou pre vkladanie balastu. Všetko musí mať v príbehu svoje miesto.

Tomuto neduhu sa dá vyhnúť aj tak, že zmeníte čas z minulého na prítomný. Vstávam, usteliem si posteľ, prejdem do kúpeľne, umývam sa. Nesledujeme rozprávanie, či božeuchovaj zápisky postavy, ale prúd jej vedomia. Čítame jej myšlienky v aktuálnom čase. A hľa, tak už môže na konci aj zomrieť a bude to v poriadku.

Lenže všetko má svoj zádrheľ. Tak, ako niektorí čitatelia šokujúco odmietajú text napísaný v jednej z osôb, prvej či tretej, tak existujú aj čitatelia vyhradení proti prítomnému času. Majú radšej minulý, lebo to je vraj prirodzený spôsob rozprávania. Akoby všetky príbehy boli naozaj len odkázané na rozprávanie o tom, čo niekto niekedy v minulosti zažil.

Má „ja-rozprávanie“ aj nejaké výhody? Hovorí sa, že sa čitateľ sa tak lepšie stotožní s hlavným hrdinom, ale u mňa to vôbec nefunguje. To, čo spôsobuje moje (ne)stotožnenie, nie je autorova snaha nanútiť mi predstavu, že som niekto iný, ale to, koľko mám s tým iným podobností, či je dobre vykreslená jeho motivácia, či má silné emócie. A úprimne, najstotožniteľnejšie postavy, aké som si v literatúre našla, boli všetky napísané „on-rozprávaním“. On-rozprávanie väčšinou vnáša nad postavu trochu nadhľad. Uvedomte si, že ak hrdina ja-rozprávania čitateľovi nesadne, je oveľa väčšie riziko, že knihu znechutene odloží, než keď je v príbehu postava písaná pohľadom všemocného rozprávača, ktorý dáva najavo, že sa s postojmi postavy nemusí stotožňovať. Alebo keď sú v texte pohľady viacerých postáv, ktoré vyvažujú protivné názory a stanoviská jednej z nich.

Ďalej som sa stretla s názorom, že vraj ak príbeh napíšete v prvej osobe, budú mu čitatelia viac veriť. Nepotvrdzujem, ani ako čitateľka, ani ako autorka. Čitateľ má zväčša dostatočný mozgový aparát na pochopenie, že to, čo píšete, akoby ste zažili, ste nezažili naozaj vy. A ak nie, skúste písať z pohľadu postavy opačného pohlavia než máte vy, azda to čitateľom docvakne.

Existujú vôbec texty, kde možno rozprávanie v prvej osobe jednotného čísla odporučiť? To neviem, ale sú minimálne texty, kde to neškodí. Ide najmä o nekomplikované príbehy s málo dejovými líniami. Napríklad tie, kde je rozprávač široko-ďaleko jedinou osobou, alebo má málo interakcií s inými ľuďmi. A tiež tie, kde je potrebný vysoko subjektívny pohľad na vec. A niekde to síce neviete zdôvodniť, len skrátka cítite, že prvá osoba rozprávača je to pravé, že príbeh tak lepšie vyznie, že to tak má byť. Určite vás od toho nechcem odrádzať.

No pamätajte, že akýkoľvek obsah, ktorý viete odovzdať rozprávaním v prvej osobe, viete odovzdať aj rozprávaním v tretej osobe, kým spätne to neplatí. A o všemocnom rozprávaní v tretej osobe si povieme nabudúce.

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.